Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5To/25/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715010095 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8715010095.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.10.2016 v Prešove takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovanej Y. K. a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/28/2015 zo dňa 17.02.2016. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/28/2015 zo dňa 17.02.2016 bola obžalovaná Y. K. uznaná vinnou zo zločinu prevádzačstva podľa § 356 Tr. zákona vo forme návodu podľa § 21 ods. 1 písm. b/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že -v presne nezistenej dobe roka 2006 v Poprade sprostredkovala pre svojho syna I. S., v tom čase trvale bytom F., ul. V. č. X, G., štátneho občana Ukrajiny a v Slovenskej republike bytom T., ul. M. č. XXXX/XX za odmenu 33,19-eur (1.000,-Sk) fiktívny sobáš s X. R., v úmysle mu týmto spôsobom zabezpečiť trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a tým mu pomôcť zotrvať na území Slovenskej republiky, s čím X. R. súhlasila, kde následne po takto uzatvorenom sobáši konanom dňa 17.03.2007 na Mestskom úrade v Poprade bolo I. S. na jeho žiadosť zo dňa 11.08.2008 rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Poprad pod č. p. UHCP-304-12/RHCP-PO-CP-PP-KP-2008 zo dňa 14.09.2008, právoplatného dňom 05.12.2008 udelené prvé povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky na účel zlúčenia rodiny v zmysle vtedy platného ustanovenia § 35 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov, v znení neskorších právnych predpisov a následne mu bol Oddelením cudzineckej polície PZ v Prešove dňa 29.05.2013 pod č. p. PPZ-HCP-PO8-KP-485-007/2013 na základe jeho žiadosti, ktorú si podal dňa 15.05.2013 v Prešove udelený trvalý pobyt na neobmedzený čas v zmysle vtedy platného ustanovenia § 46 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, v znení neskorších právnych predpisov, za čo jej bol uložený podľa § 356 Tr. zákona s použitím § 39 ods. 1, 3 písm. c/, § 38 ods. 2, 3, § 36 písm. j/ Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, výkon ktorého jej bol podľa § 49 ods. 1 Tr. zákona podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona jej bola určená skúšobná doba na 1 rok. Proti tomuto rozsudku, ktorý bol vyhlásený v prítomnosti obžalovanej, jej obhajcu a prokurátora, podala odvolanie obžalovaná ihneď do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Prokurátor podal odvolanie proti výroku o treste dňa 18.02.2016. Obžalovaná predložila dôvody odvolania prostredníctvom svojho obhajcu k výrokom o vine a treste. V nich poukázala na to, že súd prvého stupňa uveril tvrdeniam svedkyne E. R. a podporným tvrdeniam svedkov T., A. a I., tvrdiac, že tieto neboli v rozpore s inými dôkazmi a zároveň súd nenašiel dôvod, pre ktorý by svedkyňa R. mala klamať. Naproti tomu súd neuveril jej tvrdeniam a výpovediam svedkov O. S., A. S., S. F. a Ľ. K., pretože tieto boli v rozpore s výpoveďou T., A. a I. a považuje ich za účelové, v snahe pomôcť obžalovanej, s ktorou sú v príbuzenskom vzťahu. Takéto odôvodnenie hodnovernosti považuje za všeobecné, nekonkrétne a nedostatočné pre rozhodnutie o vine a treste. Pokiaľ súd tvrdí, že existujú rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, je potrebné, aby ich v rozsudku uviedol, aby bola možnosť sa k nim vyjadriť. Považuje za potrebné uviesť, že svedkovia T., A. a I. sa ku skutku vyjadriť nevedeli, vedeli len uviesť okolnosti ich kontrol dávno po sobáši. Teda títo svedkovia nie sú objektívne spôsobilí vyjadriť sa ku skutku, pretože boli svedkom iba administratívnych kontrol svedka O. S. ako zamestnanci cudzineckej polície, teda orgánu, ktorý dal podnet na trestné stíhanie, preto je ich výpoveď motivovaná obhájením kroku ich zamestnávateľa. Svedkyňa R. mala dôvod na pomstu voči nej, pretože táto potrebovala peniaze na vyplatenie dlhov za služby a nájom bytu, keďže však svedok S. odišiel po svadbe opatrovať svojich rodičov, nedošlo hneď k vyplateniu dlhu a tak svedkyňa R. dostala výpoveď z nájmu bytu a stala sa z nej bezdomovkyňa. Súd sa s touto okolnosťou nezaoberal. Súd sa nezaoberal ani s rozporom vo výpovediach svedkýň R. a U. v tom, že pokiaľ R. tvrdila, že pred sobášom na matrike nebola, svedkyňa U. tvrdila, že tam musela byť a to pri podaní žiadosti o sobáš, čo spochybňuje hodnovernosť výpovede svedkyne R.. Okrem toho obžalovaná poukázala na skutočnosť, že svedkyňa R. neustále mení svoju výpoveď v otázke, kedy a kde mala prevziať peniaze za sobáš. Keďže ona túto skutočnosť popiera a popiera tiež akúkoľvek dohodu o odplate za sobáš, uznanie viny na základe výpovede jediného svedka, ktorého hodnovernosť výpovede nebola dostatočne preverená, považuje za porušenie zásady spravodlivého konania. V tejto súvislosti navrhla, aby boli prečítané výpovede svedkyne E. R. síce v postavení obvinenej zo dňa 18.12.2014, 21.01.2015 a 03.02.2015 v zmysle § 264 Tr. poriadku, pretože sa domnieva, že má právo na to, aby súd sa oboznámil so zmenami výpovede hlavnej svedkyne, ako ich alternovala v priebehu trestného konania za účelom posudzovania ich hodnovernosti. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok, prípadne doplnil dokazovanie a rozhodol sám vo veci, tak, že ju spod obžaloby oslobodí. V dodatočne predložených dôvodoch odvolania prokurátor vyslovil, že výrok o treste považuje za nezákonný, pretože okresný súd sa neriadil dôsledne ustanoveniami § 34 a § 39 ods. 1 Tr. zákona. Vzhľadom na odôvodnenie výroku o treste poukázal v prvom rade na postoj obžalovanej k samotnej trestnej činnosti, ktorá počas celého trestného stíhania neprejavila známky ľútosti nad svojím konaním a spáchanie skutku v celom rozsahu popierala a to aj napriek skutočnosti, že v predmetnom trestnom konaní bola trestným rozkazom právoplatne uznaná vinnou X. R. zo zločinu prevádzačstva podľa § 356 Tr. zákona, ktorú mala práve obžalovaná naviesť na spáchanie predmetného zločinu. Skutočnosť, že obžalovaná viedla riadny život pred spáchaním skutku a aj po ňom až do vyhlásenia rozsudku, by bolo možné považovať za mimoriadne pomery alebo výnimočné okolnosti prípadu len vtedy, keby spôsob jej života obsahoval niečo výraznejšie než vyžaduje bežný občiansky život (napr. mimoriadne poctivý prístup k práci, zjavná aktívna snaha o odčinenie následkov trestného činu voči spoločnosti), pričom má za to, že takéto výraznejšie okolnosti u obžalovanej zistené neboli. Nie je možné sa stotožniť ani so záverom súdu, že uloženým trestom obžalovanej sa dosiahne jeho účel a tento splní prvky individuálnej a generálnej prevencie. Má za to, že použitie § 39 Tr. zákona pri ukladaní trestu môže vyvolať v radoch jej známych, prípadne ostatných členov spoločnosti, dojem, že aj pri predmetnej trestnej činnosti, ktorej závažnosť a nebezpečnosť pre spoločnosť je nepochybne vysoká, konajúce súdy aplikujú pri výmere trestu § 39 Tr. zákona a ukladajú tresty pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby. Z tohto dôvodu by nebola funkcia generálnej prevencie uloženého trestu aplikáciou § 39 Tr. zákona dostatočne zaručená. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. poriadku vo výroku o treste a v súlade s ustanovením § 322 ods. 3 Tr. poriadku rozhodol vo veci sám. Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní obžalovanou a prokurátorom ako osobami na to oprávnenými, krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolanie tak prokurátora ako aj odvolanie obžalovanej nie sú dôvodné. V prvom rade odvolací súd posudzoval zákonnosť procesného postupu predchádzajúceho napadnutému rozsudku, pričom nezistil žiadne podstatné chyby, pre ktoré by musel napadnutý rozsudok zrušiť. Obžalovaná mala možnosť vyjadriť sa ku skutku, ktorý sa jej kládol obžalobou za vinu, mala možnosť vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, navrhovať doplnenie dokazovania, o ktorom konajúci súd rozhodol, a tiež mala možnosť predniesť argumentáciu o svojej nevine v rámci záverečnej reči a posledného slova. V konaní bola zastúpená obhajcom, ktorému bola daná možnosť uplatňovať prostriedky obhajoby, preto odvolací súd vyvodil záver, že v danej veci k porušeniu práva na obhajobu nedošlo. Pokiaľ aj obžalovaná navrhovala vykonať dôkaz prečítaním výpovede svedkyne E. R. v procesnom postavení obvinenej, správne postupoval konajúci súd, ak tento návrh odmietol, pretože nemal splnené podmienky na prečítanie týchto výpovedí z prípravného konania. Ustanovenie § 264 je v procesnom predpise systematicky zaradené pod pravidlá ustanovujúce vykonanie výsluchu svedkov v konaní pred súdom, preto pokiaľ procesný predpis v ňom používa gramatický výraz „zápisnica o jeho skoršej výpovedi“ , tento je potrebné vykladať v súvislosti s procesným postavením svedka aj pri predchádzajúcom výsluchu. Zákonodarca totiž v § 263 ods. 3 Tr. poriadku stanovil podmienky, za akých možno prečítať skoršiu výpoveď v procesnom postavení spoluobvineného, ktoré však v posudzovanom prípade splnené neboli. Preto nemožno akceptovať návrh obžalovanej na prečítanie výpovede E. R. skôr zabezpečenej v postavení obvinenej, ak v konaní pred súdom vypovedala iba v postavení svedka. Konajúci súd vykonal dokazovanie podľa pravidiel predpísaných zákonom, preto o obsah týchto dôkazov mohol opierať svoje skutkové zistenia, ktoré namietala obžalovaná z dôvodu nesprávneho hodnotenia dokazovania. Odvolací súd považuje napadnuté skutkové zistenia za správne a zodpovedajúce výsledkom vykonaného dokazovania. Je síce faktom, že konajúci súd iba v stručnosti vyhodnotil výpovede svedkov svedčiacich v prospech obžalovanej tým, že ide o rodinných príslušníkov, ktorí majú záujem jej pomôcť z dôvodu vyvinenia sa z následkov trestnoprávneho konania a preto ich považoval za účelové, avšak tento záver má oporu v dôkaznej situácii. Stručné dôvody tak odvolací súd dopĺňa v tom smere, že rodinní príslušníci obžalovanej vypočutí v tomto konaní ako svedkovia mali záujem aj na tom, aby I. S., mohol získať povolenie na pobyt na území SR, čo bolo hlavným cieľom nielen konania obžalovanej ale aj svedka O. S.. Okrem toho svedok O. S. si požiadal o udelenie štátneho občianstva, v rámci konania ktorého vyšiel najavo prerokúvaný trestný čin, a preukázanie uzavretia fiktívneho manželstva môže mať za následok ukončenie legalizovaného pobytu tohto svedka na území Slovenskej republiky v zmysle § 50 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z. z.. O účelovosti výpovedi svedkov, ktorí majú postavenie rodinných príslušníkov obžalovanej, svedčí aj to, že títo sa v pozitívnom slova zmysle vyjadrovali k vzťahu medzi svedkyňou E. R. a svedkom O. S., ktorí uzavreli manželstvo, hoci svedkyňu E. R. takmer vôbec nepoznali, nepoznali ani jej rodinu, a po odchode svedka O. S. na Ukrajinu sa vôbec o ňu nezaujímali, čo nasvedčuje tiež o ich záujme legalizovať pobyt svedka O. S. na území Slovenska. Odvolací súd sa stotožnil s hodnotením výpovede svedkyne E. R. ako hodnovernej, pretože nielen výpovede svedkov Bc. A. T., J. A. a Y.. M. I. ju potvrdzujú. Z výpovede svedka O. S. vyplývajú totiž také skutočnosti, o ktoré možno opierať záver o uskutočnení fiktívneho sobáša tak, ako k tomu vypovedala svedkyňa E. R.. Ide predovšetkým o fakt, že po sobáši, aj keď svedok tvrdil, že so svedkyňou E. R. chcel žiť, opustil územie SR a nesnažil sa o spoločný rodinný život, pretože odišiel na Ukrajinu doopatrovať starú matku, počas celej tejto doby sa s manželkou E. R. ani raz nestretol, hoci tu bola možnosť a to pozvaním na Ukrajinu, a na územie SR prišiel až v roku 2008 v júli, čo osvedčuje centrálny register. Správa PPZ, UHaCP, NJBNM, Humenné z 04.10.2016 dokazuje, že svedkyňa E. R. nie je evidovaná v informačnom systéme v rokoch 2007 a 2008 ako osoba, ktorá prekročila hranicu medzi Slovenskom a Ukrajinou. Aj tieto zistenia preukazujú, že po uzavretí manželstva O. S. nemal snahu žiť v spoločnej domácnosti so svedkyňou E. R.. Pri hodnotení dôkazov nemožno opomenúť ani okolnosti, za akých sa svedok O. S. rozhodol uzavrieť manželstvo. Tvrdenie svedka O. S., že svedkyňu E. R. mal rád do takej miery, že s ňou chcel žiť v manželskom zväzku, je v rozpore s jeho vyjadrením, keď nepoznal jej deti, ktoré s ňou žili v spoločnej domácnosti, a nebol ani raz v byte, v ktorom bývala, nestaral sa o jej zdravotný stav, čo všetko poukazuje na nezáujem menovaného svedka o osobu svedkyne E. R. ako jeho budúcej manželky, s ktorou mal viesť spoločnú domácnosť a tiež aj s jej deťmi. Jeho tvrdenie (rozumej O. S.), že chcel žiť so svojou manželkou, vyvracia aj jeho konanie po príchode na územie SR, keď sa prihlásil k pobytu na adresu svojej matky odôvodňujúc to v žiadosti zlúčením rodiny, hoci nemal ani vedomosť, kde sa jeho manželka nachádza a túto situáciu prostredníctvom polície ani neriešil. Výpoveď svedkyne E. R. je potvrdzovaná výpoveďou svedka A. T., ktorý s ňou bol v kontakte v konaní o udelenie štátneho občianstva O. S. a ktorému svedkyňa uviedla okolností, za akých malo dôjsť k uzavretiu manželstva, že to bol len žart a že obžalovaná sobášom chcela získať pobyt pre svojho syna. Keďže tieto výpovede sa zhodujú v podstatnej okolnosti ohľadne uzavretia fiktívneho manželstva, preto ani odvolací súd nemal pochybnosti o tom, aby menovaná svedkyňa klamala. Samotná skutočnosť, že výpoveď svedkyne E. R. nie je zhodná s výpoveďou svedkyne U. ohľadne osobnej prítomnosti na matričnom úrade, kde sa podpisovala žiadosť o uzavretie manželstva, nespochybňuje jej výpoveď do takej miery, aby nebolo možné uveriť jej tvrdeniam ohľadne účelovosti sobáša a ostatne aj o prijatí finančnej odmeny od obžalovanej za uzavretie manželstva so synom obžalovanej. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd i na dobu, ktorá uplynula od uzavretia manželstva až po prvý výsluch svedkyne E. R., čo je 8 rokov, a práve uplynutie tejto dlhšej doby mohlo spôsobiť, že svedkyňa E. R. si nemusela na detaily priebehu skutkového deja presne pamätať. Na popísaných podstatných okolnostiach priebehu skutkového deja však svedkyňa zotrvala aj pri výsluchu zo strany obhajcu a nemenila ich, naopak logicky vysvetlila dôvod uzavretia manželstva aj po vyplatení sumy 1.000,- Sk zo strany obžalovanej a to prisľúbením ďalšej pomoci. Nezanedbateľným zistením je aj vekový rozdiel 20 rokov, ktorý taktiež vyvoláva pochybnosti o vážne mienenom vzťahu medzi svedkyňou E. R. a svedkom O. S.. Z pohľadu doposiaľ uvedeného vo vzťahu k posúdeniu ustálených skutkových zistení odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že páchateľ spácha trestný čin prevádzačstva podľa § 356 Tr. zákona vtedy, ak v úmysle získať pre seba alebo iného priamo či nepriamo finančnú výhodu osobe, ktorá nie je občanom Slovenskej republiky alebo občanom iného členského štátu Európskej únie alebo občanom zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore, alebo nemá trvalý pobyt na ich území, umožní, alebo pomáha zotrvať, alebo sa nedovolene zamestnať na území Slovenskej republiky, iného členského štátu Európskej únie alebo zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore. Objektívna stránka tohto trestného činu spočíva v umožnení alebo v poskytnutí pomoci cudzincovi k neoprávnenému pobytu alebo k neoprávnenému získaniu zamestnania v SR, pričom trestnosť tohto konania je podmienená tým, že páchateľ koná v úmysle získať neoprávnený majetkový prospech. Páchateľ teda napĺňa znaky trestného činu už samotným poskytovaním pomoci cudzincovi, aby tento mohol získať neoprávnene pobyt na území SR, teda aby sa tento pobyt cudzinca zlegalizoval a to v minulosti na základe zák. č. 48/2002 Z. z. a v súčasnosti zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. Jedným z dôvodov k povoleniu na trvalý pobyt cudzinca, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny (nie je štátnym občanom SR a ani štátnym občanom niektorého z členských štátov EÚ), resp. na dlhodobý pobyt cudzinca, či k udeleniu štátneho občianstva je zlúčenie rodiny, čo v prípade uzavretia manželstva znamená dostatočný podklad na takto prezentovaný dôvod. Ak však cudzinec uzavrie formálne manželstvo s občanom SR so zámerom dosiahnuť prostredníctvom neho legalizáciu svojho pobytu, v tom prípade je nutné konštatovať, že ide o povolenie získané na podklade právneho úkonu, ktorým sa obchádza zákon a to § 35 ods. 1 písm. a/ zák. č. 48/2002 Z. z. v čase spáchania skutku, v súčasnosti ide o § 43 ods. 1 písm. a/ zák. č. 404/2011 Z. z. Jedným z dôvodov zrušenia povolenia na trvalý pobyt bolo zistenie, že cudzinec uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie na trvalý pobyt podľa 42 ods. 1 písm. d/ zák. č. 48/2002 Z. z., pričom podľa súčasnej platnej právnej úpravy a to podľa § 50 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z. z. trvalý pobyt cudzina sa zruší, ak manželia nevedú spoločný rodinný život a ak ide o trvalý pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a/ zák. č. 404/2011 Z. z.. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že pokiaľ obžalovaná sprostredkovala manželstvo pre svojho syna O. S. za úplatu v prospech svedkyne E. R., ktorá s takýmto úkonom súhlasila aj z dôvodu, že obžalovaná jej prisľúbila aj ďalšiu materiálnu pomoc, sledujúc tým jediný cieľ a to legalizáciu pobytu svojho syna na území SR, spáchala žalovaný trestný čin ako priama páchateľka spoločným konaním s už ods. E. R.. Ak konajúci súd kvalifikoval ustálené skutkové zistenia ako účastníctvo k trestnému činu vo forme návodu podľa § 21 ods. 1 písm. b/ Tr. zákona, odvolací súd túto právnu kvalifikáciu nemohol napraviť pre nedostatok odvolania zo strany prokurátora, pretože zmena účastníctva na spolupáchateľstvo by bola v neprospech obžalovanej, čomu bránila zásada trestného konania uvedená v § 322 ods. 3 Tr. poriadku - zákaz zmeny postavenia k horšiemu. Za daných zistení potom odvolací súd iba konštatuje, že právna kvalifikácia skutku nie celkom zodpovedá trestnému zákonu a je v prospech obžalovanej. Následne odvolací súd preskúmaval výrok o treste, ktorý napadol prokurátor z dôvodu, že pre aplikáciu zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona neboli splnené zákonom stanovené podmienky. S týmto názorom odvolateľa sa odvolací súd nestotožnil, pretože v posudzovanom prípade existujú okolnosti prípadu, ktoré umožňujú použitie tohto ustanovenia. Podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu ustanoveného týmto zákonom. Skutok, ktorý sa prerokúval v tomto konaní, sa stal v presne nezistenej dobe na konci roka 2006 a bol dokonaný 17.03.2007, kedy ods. E. R. uzavrela fiktívne manželstvo so svedkom O. S.. Od uvedeného dátumu uplynula dlhšia doba, cca 9 a 1 roka ku dňu rozhodovania v odvolacom konaní, na uplynutí ktorej obžalovaná nemala žiadny podiel. Obž. M. K. bolo vznesené obvinenie až dňa 05.12.2014, t. j. po uplynutí viac ako 7 a 1 roka, pričom po vznesení obvinenia sa obžalovaná úkonov trestného konania zúčastňovala a nemarila jeho priebeh. Pred spáchaním skutku, ako aj po jeho spáchaní, obžalovaná viedla riadny život, preto posudzované konanie je potrebné hodnotiť ako ojedinelé vybočenie z rámca riadneho správania sa, čo našlo svoj odraz v priznaní poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. j/ Tr. zákona. Pri prevahe poľahčujúcich okolnosti a s prihliadnutím na dlhšiu dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu a ktorá zakladá použitie zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona, odvolací súd sa stotožnil so záverom konajúceho súdu, že trest uložený na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, čo je dva roky, keďže za uvedený zločin prevádzačstva zákon stanovuje sankciu odňatia slobody na dva roky až osem rokov, by bol neprimerane prísnym a neadekvátnym s prihliadnutím aj na motív konania obžalovanej a na hodnotenie jej osoby, ktorá riadne žije a pracuje, čo zakladá vysoký predpoklad nápravy obžalovanej. S poukázaním na tieto zistenia a z nich plynúce úvahy odvolací súd posúdil odvolanie prokurátora ako nedôvodné. S poukázaním na vyššie uvedené závery odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu napadnutého rozsudku či už v prospech alebo neprospech obžalovanej, a preto odvolania obžalovanej a prokurátora zamietol postupom podľa § 319 Tr. poriadku. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.