Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5Co/8/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715202740 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8715202740.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobkyne M. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX/X, L., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 238,34 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 13C 74/2015- 75 zo dňa 11.08.2015 jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 29,97 eura, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 238,34 eura s 8,05 % ročným úrokom z omeškania od 13.02.2015 do zaplatenia a k rukám právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia v sume 267,47 eura, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 39, § 52 ods. 1, 2, 4, § 54 ods. 1, § 451, § 457, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 do 31.10.2008 (ďalej len Občiansky zákonník) a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Uviedol, že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 238,34 eura s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že zmluva o úvere, na základe ktorej plnila žalovanému, je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že dňa 15.04.2008 účastníci konania uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 20 000 Sk (663,88 eura). Úver bol poskytnutý na dobu 3 mesiacov a ako odplata za poskytnutie úveru bol dohodnutý poplatok vo výške 7 180 Sk (238,34 eura). Žalobkyňa mala uhradiť celkovo sumu 27 180 Sk (902,22 eura). Žalobkyňa túto sumu uhradila v 3 splátkach splatných dňa 20.05.2008, 20.06.2008 a 20.07.2008 po 300,74 eura. Súd ďalej uviedol, že zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania je typickou formulárovou zmluvou, pri ktorej dlžník nemá možnosť meniť vopred naformulované zmluvné podmienky. Žalovaná je osobou, ktorá pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a naopak, u žalobkyne bolo preukázané, že nekonala v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto ide o zmluvu, ktoré spĺňa charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy. Žalovaná tvrdila, že v danom prípade nejde o spotrebiteľský úver, resp. o spotrebiteľskú zmluvu a že je potrebné brať do úvahy dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobkyňou vstupovala z hľadiska posúdenia, či spotrebiteľský úver bol poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Súd v tomto smere dospel k záveru, že argumentácia žalovanej je právne irelevantná. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy nie je možné vyvodiť, že by žalobkyni mal byť poskytnutý úver na podnikanie. Nakoniec žalobkyňa je v zmluve označená ako fyzická osoba a je identifikovaná rodným číslom. Z vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že aj keby sa v zmluve takéto skutočnosti uvádzali, tak by nezodpovedali skutočnému stavu, pretože žalobkyňa nikdy nepodnikala a v čase uzavretia zmluvy ani nebola zamestnaná. Vzhľadom k tomu, že v zmluve bola dohodnutá lehota splatnosti úveru 3 mesiace, nie je možné na túto zmluvu aplikovať zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. To však nič nemení na skutočnosti, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a teda v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné na posúdenie nárokov aplikovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Súd dospel k záveru, že bod 19 všeobecných podmienok, v zmysle ktorého sa zmluvné strany dohodli, že sa ich právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom, je v zmysle ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatné. Súd ďalej uviedol, že žalobkyňa namietala neplatnosť úverovej zmluvy v časti dojednanej odplaty za poskytnutie úveru, pričom poukázala na výrazný nepomer medzi priemernými úrokovými mierami z úverov obchodných bánk a dohodnutou odplatou. V zmluve uzavretej účastníkmi konania bola dohodnutá odplata za poskytnutie úveru vo výške 238,34 eur, čo pri poskytnutom úvere vo výške 663,88 eur predstavuje 35 % navýšenie. Úver bol poskytnutý na 3 mesiace, teda v danom prípade vychádza mesačný úrok na 11,66 % a teda ročný úrok by činil 139,92 %. Z predloženého prehľadu priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk poskytovaných v roku 2008 pri type úverov pre domácnosti spotrebiteľských a ostatných poskytovaných na obdobie do jedného roka bola priemerná úroková miera 14,64 %. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že odplata za poskytnutie úveru dojednaná v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania, ktorá v ročnom vyjadrení predstavuje 139,92 % je v rozpore s dobrými mravmi, pretože približne desaťnásobne prevyšuje priemernú úrokovú mieru pri obdobných úveroch poskytovaných v rozhodnom období obchodnými bankami. Z tohto dôvodu je zmluvné dojednanie týkajúce sa odplaty za poskytnutý úver neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Pokiaľ žalobkyňa plnila na základe tohto neplatného zmluvného dojednania sumu 238,34 eura, ktorá skutočnosť nebola zo strany žalovanej spochybnená, vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinná vrátiť žalobkyni. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel. Súd zároveň priznal žalobkyni úroky z omeškania zo žalovanej istiny v zákonnej výške 8,05 % ročne a to odo dňa nasledujúceho po dni, keď žalovanému uplynula lehota na dobrovoľné plnenie, t.j. od 13.02.2015 do zaplatenia. Výrok o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia, ktoré špecifikoval. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal, že predložená zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, lebo zmluvné strany sa v zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zmluva bola uzatvorená v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon nie je možné aplikovať. Ak by tak bolo urobené, bolo by to v rozpore so zákonom. Ďalej poukázal na to, že zmluvu nie je možné posudzovať podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, lebo podľa § 1 ods. 2 písm. f) je predmetná zmluva vyňatá spod pozitívneho vymedzenia spotrebiteľského úveru. Súdna prax zhodne určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere, ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere. Poukázal na to, že na daný prípad je možné aplikovať rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie sp. zn. P/0355/01/2012, kde konanie proti žalovanému bolo zastavené z dôvodu, že nebol preukázaný spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorej všeobecné podmienky boli predmetom kontroly, lebo úver bol poskytnutý na výkon povolania. Zároveň žalovaný namietal priznanie náhrady za stratu času, lebo pojednávania sa dňa 11.08.2015 zúčastnil právny koncipient, ktorému náhrada za stratu času neprináleží. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že spotrebiteľský charakter nepovažuje v danej veci za sporný. Takmer každý odsek úverovej zmluvy je nápadne až krajne nevyvážený, postavený v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa. Úverovú zmluvu a jej znenie nemohla žalobkyňa ovplyvniť, nijako zmeniť ani upraviť nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania predložená na podpis. Vzhľadom na znenie samotnej zmluvy a všeobecných podmienok poskytnutia úveru a z dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom ustanovených náležitostí zmluvy o úvere, žalobkyňa jej zneniu bez príslušného vzdelania, poprípade skúseností nemohla rozumieť a vyčítať z nej všetky pre ňu plynúce následky. Zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú vzhľadom na jej obsah a je potrebné vychádzať z objektívneho postavenia zmluvných strán. Pokiaľ ide o osobitný podpis žalobkyne, ktorým mala vyjadriť súhlas so žalovaným uvedeným účelom použitia finančných prostriedkov, uviedla, že nemala vedomosť, čo zaškrtnutie políčka znamená a má spôsobiť. Rovnako nemala vedomosť, aké právne následky pre ňu môže mať prípadné podpísanie žalovaným predformulovaného dodatku týkajúceho sa údajného použitia finančných prostriedkov. Žalobkyňa nikdy nepodnikala a v čase uzatvorenia zmluvy ani nebola zamestnaná, pretože v danom období ako aj v súčasnosti sa stará o svoju dcéru a poberá opatrovateľský príspevok. Poukázala na to, že vyznačovanie nepravdivého účelu poskytnutia úveru žalovaným je jeho bežnou praxou, ktorej účelom je vyhnúť sa aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch. Navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 29,97 eura. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 O. s. p. , vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu dňa 02.05.2016 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne posúdil dôvodnosť podanej žaloby. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa a na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že nemá žiadne pochybnosti o tom, že úverová zmluva, ktorú uzatvorili účastníci konania dňa 15.04.2008 (čl. 3 spisu) je zmluvou spotrebiteľskou. Úverová zmluva bola uzatvorená v podobe štandardnej formulárovej zmluvy, pre ktorú je typické to, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Spotrebiteľ teda buď príjme zmluvu, ktorú dodávateľ dopredu pripravil a predformuloval zvyčajne vo svoj prospech, alebo zmluvný vzťah nevznikne. V takomto prípade je spotrebiteľ - žalobkyňa slabšou zmluvnou stranou, a to z hľadiska informovanosti i vyjednávacej pozície. V úverovej zmluve je žalobkyňa identifikovaná svojim menom, priezviskom, bydliskom a rodným číslom. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyňa v zmluve o úvere prehlásila, že finančné prostriedky sú poskytnuté v súvislosti s výkonom jej povolania, odvolací súd uvádza, že toto tvrdenie nie je pravdivé, lebo v zmluve takého vyhlásenie absentuje. Okrem iného, ak by aj bolo v zmluve uvedené, že finančné prostriedky sú poskytnuté za účelom povolania, odvolací súd má vážne pochybnosti o pravdivosti a dôveryhodnosti takéhoto údaja vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nebola v čase uzatvárania úverovej zmluvy zamestnaná, ale poberala opatrovateľský príspevok na dcéru. Z úradnej činnosti súdu sú známe nekalé praktiky žalovaného, ktorý prostredníctvom svojich obchodných zástupcov či mandatárov uvádza nepravdivé údaje o účele použitia finančných prostriedkov s cieľom obchádzania ustanovení na ochranu spotrebiteľa. Z výpisu z obchodného registra žalovaného vyplýva, že predmetom jeho činnosti je od 14.03.2001 poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. V právnom vzťahu so žalobkyňou teda vystupoval v pozícii veriteľa. Súd prvého stupňa preto správne uzavrel, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k uzatvoreniu úverovej zmluvy, ktorá vzhľadom na charakter zmluvných strán je zmluvou spotrebiteľskou, a to bez ohľadu na tvrdenia žalovaného o „dohode“ na aplikácii Obchodného zákonníka (bod 19 všeobecných podmienok poskytnutia úveru). Jednoznačne možno teda konštatovať, že žalobkyňa v rámci kontraktácie so žalovaným vystupovala v pozícii spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje na to, že pri posudzovaní obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa výhodnejší, lebo spotrebiteľ nemohol ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, ktoré žalovaný ako poskytovateľ služieb (úverov) používa pre väčší počet klientov. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na posúdenie predmetnej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, prvostupňový súd správne podrobil kontrole zmluvné podmienky najmä z pohľadu, či odplata za poskytnutý úver je v súlade so zákonom a princípom dobrých mravov. Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi je obsiahnutý v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ust. § 4 ods. 8 citovaného právneho predpisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenie z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami, predovšetkým zdôrazňuje tú skutočnosť, že súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s otázkou neprimeranosti odplaty za poskytnutý úver. V danom prípade bol žalobkyni dňa 15.04.2008 poskytnutý úver vo výške 20 000 Sk (663,88 eura) s tým, že žalobkyňa ho mala spolu s poplatkom vo výške 7 180 Sk (238,34 eura) uhradiť v 3 mesačných splátkach po 9 060 Sk (300,74 eura) počnúc dňom 20.05.2008. Výška odplaty tak predstavuje cca 11,66 % mesačne (139,92 % ročne), čo je takmer desaťnásobne viac ako priemerná úroková miera úverov poskytovaných v roku 2008 na obdobie do 1 roka (14,64 % ročne). Z podania označeného ako „Splátky a pokuty“ vyplýva, že žalobkyňa skutočne uhradila žalovanému po 300,74 eura dňa 20.05.2008, 20.06.2008 a dňa 20.07.2008, ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 26/2011 z 26.04.2012, ktorý je aplikovateľný na danú právnu vec, lebo poplatok za poskytnutie úveru v danom prípade plní funkciu úrokov. Cit:“ Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí" bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť" obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.“ Uvedený záver o neprijateľnosti odplaty je použiteľný aj na prípad, keď úver je poskytnutý nebankovým subjektom, lebo kategória dobrých mravov má všeobecný charakter, podnikateľské subjekty nevynímajúc. Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že výška odplaty tak ako bola stanovená v úverovej zmluve (odvolací súd zámerne nepoužíva výraz „dohodnutá“, lebo dohoda vyžaduje možnosť oboch zmluvných strán vstupovať do procesu kontraktácie), je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, keďže takmer desaťnásobne prevyšuje priemerné úrokové miery obdobných úverových produktov v rozhodnom čase, pričom ide o zjavne neprimeranú výšku odplaty. Za daných okolnosti zároveň nie je možné konštatovať, že by nebola chránená dobromyseľnosť žalovaného, keďže je to práve on, kto vopred pripravil a naformuloval zmluvné podmienky, a preto musel si byť vedomý obsahových nedostatkov zmlúv, ktoré predkladá na podpis spotrebiteľom a zároveň musel počítať s následkami rozporu zmluvy o úvere so zákonom a dobrými mravmi. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí musí obohatenie vydať. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Vzhľadom na to, že predmetná úverová zmluva je v časti odplaty neplatná, správne postupoval súd prvého stupňa ak uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 238,34 eura, ktorá predstavuje rozdiel medzi tým, čo žalobkyňa žalovanému už uhradila a poskytnutou sumou úveru (902,22 eura - 663,88 eura). Odvolací súd v závere poukazuje na to, že žalovaný namietal nemožnosť aplikácie zákona č. 258/2001 Z.z. z dôvodu, že úver bol splatný v lehote nepresahujúcej tri mesiace. K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa zákon č. 258/2001 Z.z. na daný prípad neaplikoval. Z tohto dôvodu nebola odvolacia námietka žalovaného dôvodná. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalovaný v odvolaní poukázal na rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie sp. zn. P/0355/01/2012, odvolací súd uvádza, že bez bližších skutkových okolností prípadu nie je možné k nemu zaujať vecné stanovisko. Okrem toho, individuálne rozhodnutie správneho orgánu nie je v prejednávanej veci o vydanie bezdôvodného obohatenia nijako záväzné, lebo súd prejednáva a rozhoduje túto vec na základe skutkového stavu zisteného z obsahu spisu a neposudzuje ju na základe skutkových okolností iných prípadov. Žalovaný v podanom odvolaní namietal tiež priznanie trov konania v časti náhrady za stratu času, ktorú odôvodnil tým, že právny zástupca žalobkyne bol na pojednávaní zastúpený svojim koncipientom. K uvedenému odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 25 ods. 3 O.s.p., advokát je oprávnený dať sa zastupovať iným advokátom ako ďalším zástupcom, prípadne advokátskym koncipientom, ktorého zamestnáva. Vyhláška č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb nerozlišuje, či sa pojednávania zúčastnil priamo advokát alebo jeho koncipient. Náhrada trov konania sa posudzuje z hľadiska účelnosti vynaložených trov a nie z hľadiska toho, či sa pojednávania zúčastnil advokát alebo jeho zamestnanec. Ani táto odvolacia námietka žalovaného nebola dôvodná. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok tiež v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní neúspešnému žalovanému bola uložená povinnosť nahradiť úspešnej žalobkyni trovy odvolacieho konania v celkovej výške 29,97 eura pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, a to za písomné vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej vo výške 21,58 eura podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a režijný paušál vo výške 8,39 eura podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky. Priznané trovy súd uložil zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o. v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.