Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 10Co/88/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716200363 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8716200363.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Petra Šama, v právnej veci navrhovateľky: E. N., W.. XX.X.XXXX, F. XXX XX T., M. XX, zastúpená JUDr. Mgr. Martina Tomasová, advokátka, so sídlom 058 01 Poprad, 1. mája 216/7, proti odporcovi: N. N., W.. XX.X.XXXX, F. XXX XX T., Y. XXXX/XX, zastúpený Mgr. Lucia Lorenčíková, advokátka, so sídlom 058 01 Poprad, Námestie sv. Egídia 95, o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela s prísl., o odvolaní navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 7C/12/2016-77 zo dňa 8.4.2016, jednohlasne takto r o z h o d o l : M e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že návrh v celom rozsahu zamieta. Odporca m á voči navrhovateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil odporcovi povinnosť prispievať navrhovateľke na výživu rozvedeného manžela sumou 100,- eur mesačne, ktoré bol povinný platiť odo dňa podania návrhu vždy do 15. dňa vopred v mesiaci k rukám navrhovateľky. V prevyšujúcej časti návrh zamietol a zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia aplikujúc ustanovenia §§ 62 ods. 1, 71 ods. 1, 2, všetko Zákona o rodine uviedol, že je nadbytočné zaoberať sa argumentáciami navrhovateľky spočívajúce v tom, aký má príjem a akú má životnú úroveň rozvedený manžel a akú má životnú úroveň a príjem navrhovateľka. Podľa súdu prvej inštancie je tiež mylný názor navrhovateľky spočívajúci v tom, že tým, že si nemôže nájsť zamestnanie, resp. že neprešla výberovými konaniami na určitý post, je potrebné považovať, že nie je schopná sama sa živiť. Pod schopnosťou sama sa živiť je potrebné rozumieť to, že ten-ktorý subjekt je schopný vykonávať prácu, za ktorú je mu poskytnutá odmena. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľka sa uchádzala o zamestnanie, zamestnanie jej nikdy nebolo odmietnuté z dôvodu, že nie je schopná vykonávať danú prácu vzhľadom na jej zdravotný stav. Je preto podľa súdu prvej inštancie absolútne logické, že keby nebola navrhovateľka schopná sama sa živiť, teda vykonávať akúkoľvek prácu, o prácu by sa potom neuchádzala. V konečnom dôsledku prácu aj vykonávala, hoci v obmedzenom čase, má vysokoškolské vzdelanie a aj z jednotlivých vyjadrení je zrejmé, že jej zdravotný hendikep jej neznemožnili vykonávať druh práce, na ktorú mal vzdelanie, čo nakoniec aj súd osobným kontaktom na pojednávaní zistil. Súd prvej inštancie teda dospel k názoru, že bolo preukázané, že navrhovateľka je schopná sama sa živiť. Na druhej strane je však podľa súdu prvej inštancie zrejmé, a to z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 29.9.2015, že jej pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je 70 %. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že tento listinný dôkaz je postačujúci na to, aby konštatoval, že jej schopnosť živiť sa, je 70 % a preto rozhodol, že jej priznáva príspevok na rozvedeného manžela vo výške 100,- eur mesačne a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Navrhovateľka požadovala poskytnúť príspevok od bývalého manžela v sume 200,- eur, pričom súd prvej inštancie považoval za adekvátne vzhľadom na ním vyššie citovanú obmedzenú schopnosť samej sa živiť, priznať jej sumu 100,- eur, čo by predstavovalo 50, nie 70 %, a to z dôvodu, že bral do úvahy ustanovenie § 72 ods. 2 Zákona o rodine, pretože podľa názoru súdu aj sama výrazne sa zapríčinila známosťou s iným mužom o rozvrat vzťahov medzi manželmi. Pri určení takéhoto príspevku súd dospel k záveru, že pokiaľ by sa dalo konštatovať, že navrhovateľka nie je schopná sama sa živiť, požadovaný príspevok vo výške 200,- eur bol by adekvátny možnostiam a schopnostiam odporcu. Náhradu trov konania účastníkov súd prvej inštancie nepriznal vzhľadom na to, že každý bol vo veci úspešný čiastočne vo výške 50 % sporu. 3. Voči tomuto rozsudku, a to voči výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh v prevyšujúcej časti zamietol a výroku, ktorým vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, podala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie navrhovateľka. 4. V podanom odvolaní nesúhlasila s napádaným rozhodnutím, nakoľko toto podľa nej nevychádza zo skutkového stavu tak, ako bol deklarovaný v priebehu konania pred prvostupňovým súdom. Na podporu svojich tvrdení, že nie je schopná sama sa živiť tak, ako to predpokladá Zákon o rodine v ustanovení § 72 ods. 1, predložila rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 29.9.2015, z ktorého jednoznačne vyplýva tá skutočnosť, že u navrhovateľky je pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť od 9.4.2015 v rozsahu 70 %. Teda schopnosť navrhovateľky zamestnať a živiť sa samostatne je len 30 % naproti zdravému občanovi. Nemožno preto podľa nej súhlasiť s prvostupňovým súdom, že listinný dôkaz od Sociálnej poisťovne uvádzaný vyššie, je dôkazom postačujúcim na to, aby súd skonštatoval, že schopnosť živiť sa navrhovateľky, je 70 % a preto priznal navrhovateľke príspevok na rozvedeného manžela vo výške 100,- eur na mesiac. Zo žiadneho predloženého listinného dôkazu takéto konštatovanie a schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť navrhovateľky nevyplýva. Podľa navrhovateľky si súd prvej inštancie sám v napádanom rozhodnutí protirečí, keď na jednej strane uvádza, že navrhovateľka je schopná sama sa živiť, neskôr uvádza, že schopnosť navrhovateľky samostatne sa živiť je obmedzená. Napádaný rozsudok nie je podľa navrhovateľky dostatočne a riadne odôvodnený, resp. také odôvodnenie napádaného rozsudku, ako uvádza prvostupňový súd, je nespreskúmateľné a nemožno ho vnímať ako logický ucelený celok. 5. Navrhovateľka nesúhlasila s tým, že by zapríčinila rozvod manželstva, ako na to poukazoval odporca a ako sa s ním prvostupňový súd v napádanom rozhodnutí stotožnil, nakoľko táto skutočnosť nevyplýva zo žiadneho právoplatného rozhodnutia prvostupňového súdu. Túto skutočnosť navrhovateľka poprela, dokonca sama na pojednávaní uviedla, že príčinou rozvratu manželstva bolo nevhodné správanie sa odporcu po uzavretí manželstva spočívajúce v urážaní, posmievaní a vulgárnom sa správaní odporcu voči nej, ako i to, že sám odporca mal mimomanželský vzťah. Na tieto skutočnosti navrhovateľka poukazovala aj v konaní o rozvod manželstva a tieto takisto nie sú uvádzané v rozsudku prvostupňového súdu, ktorým bolo manželstvo účastníkov rozvedené. Tu navrhovateľka poukázala na to, že pokiaľ by prvostupňový súd sám mal prihliadať na okolnosti, ktoré viedli k rozvratu vzťahu medzi manželmi, mal by vychádzať z príčin, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu, ktorým bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené, čo však v danom prípade nie je možné, nakoľko v rámci konania o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností bola uzavretá rodičovská dohoda. V odôvodnení daného rozsudku sa neuvádzajú príčiny a okolnosti, ktoré viedli k rozvratu manželstva, preto mala za to, že uvádzané nie je možné preukázať už aj predovšetkým vzhľadom na rozdielne tvrdenia účastníkov konania týkajúcich sa príčin rozvratu manželstva. Preto v danom prípade nie je možné aplikovať druhú vetu ustanovenia § 72 ods. 2 Zákona o rodine pri rozhodovaní o príspevku na rozvedeného manžela. Prvoinštančný súd teda pochybil, ak aplikoval toto ustanovenie zákona a na základe toho rozhodol nesprávne, pokiaľ ide o výšku priznaného príspevku na rozvedeného manžela. 6. Navrhovateľka ďalej v podanom odvolaní zdôraznila, že jej schopnosť samostatne sa živiť je výrazne ovplyvnená jej zdravotným postihnutím, nakoľko má viacero zdravotných obmedzení vyplývajúcich z jej diagnóz, ktoré sú uvedené v odbornom posudku o invalidite zo dňa 9.9.2015, a to, že predkladala v priebehu konania pred prvostupňovým súdom písomné žiadosti o jej prijatie do zamestnania. Hoci ani v jednom prípade nedostala pozitívnu odpoveď v podobe prijatia do zamestnania, je prejavom jej snahy zlepšiť si svoje životné pomery, zabezpečiť lepšie finančné prostriedky pre seba a maloletú dcéru a preto ju to nemôže teraz znevýhodňovať, resp. diskriminovať v tom zmysle, že je schopná sama sa živiť. Navrhovateľka nikdy neporovnávala životnú úroveň odporcu a jej terajšiu životnú úroveň i príjem. To, čo navrhovateľka v priebehu konania tvrdila, bolo, že v schopnostiach a možnostiach odporcu je tento príspevok na rozvedeného manžela poskytnúť. 7. Vzhľadom na uvedené navrhla navrhovateľka v rámci odvolacieho petitu, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie prvoinštančného súdu tak, že návrhu v plnom rozsahu vyhovie, alternatívne, aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie s tým, že si uplatňuje náhradu trov, vrátane trov odvolacieho konania. 8. Odporca vo svojom taktiež včas podanom odvolaní, a to proti prvému vyhovujúcemu výroku a na neho nadväzujúcom a súvisiacom výroku o náhrade trov konania uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľka je schopná sama sa živiť, čo potvrdil i v samostatnom odôvodnení rozhodnutia, v danom smere sa stotožnil s argumentáciou odporcu; pričom rovnako súd prijal i jeho argumentáciu v časti, ktorá sa týkala prihliadnutia na okolnosti, ktoré viedli k rozvratu manželstva, potom rozhodnutie je vo vzťahu k jeho písomnému odôvodneniu, svojvoľné, zmätočné a vnútorne rozporné. Nesprávne je podľa odporcu vyhodnotený najmä listinný dôkaz - rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 29.9.2015, ktorým bol navrhovateľke priznaný čiastočný invalidný dôchodok pre pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 70 %. Nesprávnosť takejto hodnotiacej úvahy súdu pritom spôsobila nesprávnosť a arbitrárnosť celého rozhodnutia, ktorá je daná tým, že tento hodnotiaci záver súdu, ktorý má byť kľúčový, je vo vnútornom rozpore so zvyškom samotného odôvodnenia a táto rozpornosť nie je súdom dostatočne vysvetlená. Z odôvodnenia súdu vyplýva, že pri priznaní príspevku navrhovateľke vychádzal výlučne z miery jej poklesu vykonávať zárobkovú činnosť - teda 70 a od toho odstupňoval výšku oprávneného nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela, keď túto v závere znížil o 20 % pre navrhovateľkou zapríčinený rozvrat manželstva. Nelogickosť takejto úvahy súdu je oveľa zretelnejšia podľa odporcu vtedy, keď si predstavíme, že by navrhovateľka žiadala napr. 10.000,- eur, invalidita by jej bola priznaná napr. v rovnakom rozsahu. Vtedy by to, aplikujúc úvahe zdôvodnenia rozsudku, muselo znamenať, že navrhovateľka má nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela v sume 7.000,- eur, poprípade 5.000,- eur, ak by súd prihliadol na príčinu rozvratu manželstva. Aplikujúc takúto súdnu úvahu pritom ostatné zákonné požiadavky na možné priznanie príspevku, idú úplne do úzadia, resp. sa vôbec neuplatnia a ani neprihliada sa na ne. Dôležitou a pre tento spor kľúčovou pritom podľa odporcu je tá skutočnosť, že navrhovateľka, aj napriek čiastočnej invalidite (bez ohľadu na jej percentuálnu výšku), je schopná sama sa živiť. Táto skutočnosť bola podľa odporcu v konaní riadne preukázaná, a to bezosporu všetkými dôkazmi, ktoré boli v konaní produkované a vykonané. Žiadne subjektívne, či objektívne okolnosti, ktoré by navrhovateľke znemožnili sa živiť samostatne, pritom v konaní preukázané neboli. V kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi, t. j. že navrhovateľka má vysokoškolské vzdelanie, a teda aj vyššiu mieru pracovných príležitostí (nevyužitých), zamestnaná bola opakovane už aj v čase, keď mala priznanú čiastočnú invaliditu. Skutočnosť, že jej zdravotné ťažkosti jej neznemožňujú vykonávať prácu, na ktorú má vzdelanie, či jej dobrovoľné neevidovanie sa na úrade práce, nie je prijatý záver súdu o oprávnenosti poskytnutia príspevku na výživu súdu zrejmý, odporcovi dostatočne a zrozumiteľne v odôvodnení vysvetlený, v dôsledkoch, ktoré z toho plynú, je vo vzťahu k odporcovi ako povinnému subjektu, nepreskúmateľný. Na dôvažok podľa odporcu z odôvodnenia rozhodnutia súdu nie je vôbec zrejmé, ako súd produkované dôkazy vyhodnotil, najmä pokiaľ sa týka výsluchu svedka na pojednávaní dňa 8.4.2016, ktorý svojou výpoveďou potvrdil správnosť argumentácie odporcu, či dôkazy o pracovných možnostiach pre navrhovateľku a prospešnosti evidencie na úrade práce. Záverom odporca poukázal, že má naďalej za to, že nárok navrhovateľky je nedôvodný, a to pre nesplnenie základných zákonných predpokladov uvedených v ustanovení § 72 Zákona o rodine, keď navrhovateľka je schopná sama sa živiť. Pokiaľ však súd prvej inštancie mal za to, že príspevok je čo i len sčasti oprávnený, mal sa následne zaoberať a v rozhodnutí riadne vysporiadať aj s majetkovými, sociálnymi a osobnými pomermi a možnosťami odporcu. 9. Vzhľadom na vyššie uvedené odporca v rámci svojho odvolacieho petitu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu v celosti zamietne, resp. aby rozhodnutie prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že si uplatnil náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. 10. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že v plnom rozsahu trvá na svojom odvolaní s tým, že nemožno súhlasiť s prvostupňovým súdom, že listinný dôkaz od Sociálnej poisťovne zo dňa 29.9.2015 je dôkazom postačujúcim na to, aby súd konštatoval, že schopnosť živiť sa navrhovateľky je 70 %. Nestotožnila sa s tvrdením odporcu, že navrhovateľka je schopná sama sa živiť a že by táto skutočnosť bola nejakým spôsobom preukázaná v priebehu konania pred prvoinštančným súdom. Naopak, bola toho názoru, že na strane navrhovateľky sú dané tak subjektívne, ako aj objektívne okolnosti, ktoré znemožňujú samostatne sa živiť. Samotná skutočnosť dosiahnutia vysokoškolského vzdelania u navrhovateľky podľa nej automaticky neznamená aj vyššiu mieru pracovných príležitostí a už vôbec nie s jej zdravotným m postihnutím v mieste, resp. v okolí, kde má navrhovateľka miesto pobytu. Neopodstatnená je podľa navrhovateľky argumentácia odporcu týkajúca sa dobrovoľnej evidencie navrhovateľky v Evidencii uchádzačov o zamestnanie a z toho údajne plynutie výhod pri získaní zamestnania. Nakoľko navrhovateľka bola po niekoľko rokov evidovaná v Evidencii uchádzačov o zamestnanie a nijaká práca jej nebola ponúknutá, resp. sprostredkovaná, zároveň jej z tejto evidencie neplynuli žiadne výhody, nakoľko za ňu ako invalidnú dôchodkyňu odvádza odvody štát a zamestnanie sa snaží hľadať si sama. Ani z výpovede svedka K.. L. V. nevyplýva tá skutočnosť, koľko invalidných dôchodcov zaevidovaných na úrade práce, sa jeho úradu podarilo zamestnať, pričom išlo v jeho prípade iba o konštatovanie, že došlo k zníženiu miery nezamestnanosti. Nesúhlasila s tým, že zapríčinila rozvrat manželstva, ako na to poukazoval odporca a ako sa s tým prvoinštančný súd stotožnil vo svojom rozhodnutí, nakoľko táto skutočnosť nevyplynula zo žiadneho právoplatného rozhodnutia prvoinštančného súdu. V danom prípade nie je možné aplikovať druhú vetu ustanovenia § 72 ods. 2 Zákona o rodine pri rozhodovaní o príspevku na rozvedeného manžela. 11. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky považoval taktiež rozsudok prvoinštančného súdu za vecne nesprávny, avšak mal za to, že tento je nesprávny v neprospech odporcu, keď počas celého konania boli produkované dôkazy v prospech odporcu. Rozsudok je však prekvapivý v tom, že súd prvej inštancie navrhovateľke čiastočne vyhovel. Mal za to, že všetky produkované dôkazy v priebehu konania jednoznačne preukázali, že navrhovateľka aj napriek tomu, že je poberateľkou čiastočného invalidného dôchodku, má schopnosť sama sa živiť, znásobenú vysokoškolským vzdelaním a možnosťami, ktoré z takto dosiahnutého stupňa vzdelania plynú. Aj napriek existujúcim možnostiam navrhovateľka tieto nevyužila a nevyužíva, aj jediný svedok, ktorý na pojednávaní vypovedal, návrh navrhovateľky potvrdil, a to rovnako, ako i ona sama, že táto nie je v evidenciách úradu práce a že osoby, ktoré v týchto evidenciách sú, majú východiskovú pozíciu aj s prihliadnutím na projekty realizované úradom neporovnateľne väčšiu. Rovnako bolo preukázané listinnými podkladmi, ktoré predložil odporca, že navrhovateľka na ponuky dostupné na internetových portáloch, ktoré v príkladoch ku konkrétnemu obdobiu predložil, nereagovala. Rovnako je odporca toho názoru, že je možné prihliadať na príčiny rozvratu manželstva, keďže zo spisového materiálu, ktorý bol zadovážený a pripojený v tomto konaní, bolo preukázané, a je pritom bezpredmetné, že akurát to v rozsudku uvedené nie je, že rozvod manželstva možno pričítať navrhovateľke, ktorá rozvodové konanie iniciovala na pojednávaní v konaní o rozvod uviedla, že má milenecký pomer, ktorý začal, keď bola sama bez rodiny na dovolenke. S prihliadnutím na vyššie uvedené považoval odporca odvolanie navrhovateľky za neodôvodnené. 12. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolania oboch strán sporu boli podané pred týmto dátumom. V prípade účastníkov ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré im vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba ich odvolania prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy tieto boli podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolatelia domáhali jej preskúmania a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné a odvolanie odporcu je opodstatnené.. 13. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.) po zistení, že odvolania boli podané včas a smerovali proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto obranným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaniach a po preskúmaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) za použitia ust. § 156 ods. 3 O.s.p. dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné. 14. Podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine, rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. 15. Podľa § 72 ods. 2 Zákona o rodine, ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. 16. Podľa § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. 17. Predmetom konania je nárok navrhovateľky na určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela. V súlade s § 72 Zákona o rodine, rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, pričom ak sa nedohodnú, určí rozsah tohto príspevku súd, pričom prihliadne aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu 5 rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súdu príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo u manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru. 18. Zo znenia ustanovenia § 72 Zákona o rodine, možno vyvodiť nasledujúce hmotnoprávne podmienky, za ktorých možno priznať príspevok na výživu rozvedeného manžela: - manželstvo musí byť právoplatne rozvedené, - jeden z rozvedených manželov nie je schopný sám sa živiť, - schopnosti, možnosti a majetkové pomery druhého manžela umožňujú súdu príspevok priznať, - bývalí manželia sa nevedeli dohodnúť o poskytovaní príspevku, - súlad s dobrými mravmi. 19. Manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 14P/318/2014-54 zo dňa 30.10.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.11.2015. 20. Vo všeobecnosti odvolací súd dáva do pozornosti a uvádza, že zánikom manželstva zanikajú všetky osobné a osobno-majetkové práva a povinnosti manželov. Zaniká teda aj vzájomná vyživovacia povinnosť medzi manželmi, ktorá má manželom zabezpečiť zásadne rovnakú životnú úroveň. Solidarita ako charakteristický znak manželských vzťahov sa ale môže v obmedzenej podobe preniesť aj do času po zániku manželstva, avšak len za podmienok uvedených v ustanovení § 72 Zákona o rodine. V zmysle odporúčaní európskej legislatívy - odporúčanie výboru ministrov Rady Európy členským štátom o zabezpečení po rozvode č. 1/1989, by ale mali členské štáty Rady Európy vychádzať z princípu ekonomickej nezávislosti oboch manželov po rozvode a uprednostňovať v právnej úprave zabezpečenie uspokojenia potrieb bývalých manželov v prvom rade spravodlivým vysporiadaním nárokov zo spoločného majetku, resp. priznaním primeraného dielu z majetku druhého manžela. Alimentačná povinnosť by preto mala byť po zániku manželstva skôr výnimkou. Dôvodom pre priznanie príspevku teda nie je rozdiel v životnej úrovni bývalých manželov po rozvode manželstva, ani skutočnosť, že navrhovateľke (hoci aj výrazne) klesla životná úroveň oproti obdobiu pred zánikom manželstva a ani to, že si vlastnou prácou nedokáže zarobiť dostatok prostriedkov na uspokojenie potrieb v rozsahu, ako za trvania manželstva. Jedinou relevantnou skutočnosťou môže byť fakt, že bývalý manžel nie je schopná sám sa primerane živiť. Životná úroveň bývalých manželov sa však neskúma, ani neporovnáva. 21. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie, doplneného odvolacím súdom na nariadenom pojednávaní nepochybne vyplýva, že navrhovateľka nie je evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie na úrade práce, čo sama potvrdila v účastníckej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 9.3.2016, pričom jej tvrdenie, že sa neregistrovala z dôvodu, že jej v minulosti nebol zo strany úradu práce ponúknutá možnosť zúčastniť sa projektov pre dlhodobo nezamestnaných, ktoré by zohľadňovali jej zdravotný postih, je úplne irelevantná, lebo v prípade pravdivosti jej tvrdenia, by akémukoľvek uchádzačovi o sociálne dávky, resp. tak, ako tomu bolo v prejednávanej veci, keď predmetom konania bol príspevok na výživu rozvedeného manžela, stačilo preukázať, že tento bol v minulosti evidovaný na úrade práce ako uchádzať o zamestnanie a následne by už nemusel, a to ani v čase, keď o sociálnu dávku, resp. o príspevok žiada, byť evidovaný ako nezamestnaný a žiadateľ o zamestnanie, t. j. vyhol by sa povinnosti reflektovať na prácu ponúknutú sprostredkovateľom zamestnania. Podľa odvolacieho súdu navrhovateľka nijako nepreukázala, že nie je schopná sama sa živiť, (čomu svedčí aj skutočnosť, že sa počas odovolacieho konania v tejto veci zamestnala) a to či už zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov, keď navrhovateľka sa nestará ani o dieťa, ktoré vyžaduje nepretržitú opateru a ako tzv. „znevýhodnený uchádzač o zamestnanie“, má v zmysle zákona č. 5/2004 Z. z. o službách v zamestnanosti s jej vysokoškolskou kvalifikáciou viac, ako reálny potenciál zamestnať sa, nakoľko títo účastníci sú nielen týmto zákonom zvýhodňovaní, keď viaceré právne normy dokonca priamo prikazujú zamestnať určité percento zamestnancov s ťažkým zdravotným postihnutím tak, ako je to u navrhovateľky. Aj z účastníckej výpovedi riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Porade na pojednávaní konanom dňa 8.4.2016 vyplynulo, že minimálne od jeho nástupu na túto pozíciu, t. j. od 24.4.2015 sa navrhovateľka nezaevidovala ako uchádzačka o zamestnanie, pričom jej podmienka, že chce byť zamestnaná len na tomto úrade práce, ktorú si dávala na týchto „neoficiálnych návštevách“ u svedka, je viac, ako neprimeraná, nakoľko navrhovateľka je v prípade, ak chce preukázať neschopnosť sama sa živiť, prijať akúkoľvek prácu zodpovedajúcu jej schopnostiam a možnostiam, najmä s ohľadom na jej zdravotné postihnutie, t. j. administratívnu prácu s miestom výkonu práce - okresom Poprad, keď už naviac tak, ako to vyplynulo z tejto svedeckej výpovede, táto pozícia nie je pre navrhovateľku vhodná, nakoľko by musela splniť podmienku vzdelania - odbor sociálnej práce, ktorá u navrhovateľky nie je splnená. Rovnako treba poukázať, že odporca predložil v konaní viaceré pracovné ponuky, z ktorých aj keď nie všetky, ale niektoré zodpovedajú kvalifikácii a zdravotnému stavu navrhovateľky, avšak na tieto navrhovateľka tak, ako to vyplynulo aj z jej výpovede, prípadne výpovede jej právnej zástupkyne, nijako bez uvedenia dôvodu nereflektovala, t. j. na tieto pracovné ponuky nijako neodpovedala. Uvedené ešte viac zvýrazňuje odpoveď riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade, ktorý na priamu otázku odporcu, či je možné, aby navrhovateľka využívala možnosti zamestnania z projektov pre osoby so zdravotným postihnutím, ak nie je zaevidovaná na tomto úrade, priamo uviedol, že to nie je možné a táto musí byť riadne zaevidovaná na úrade práce ako uchádzať o zamestnanie. V neposlednom rade o tejto schopnosti samej sa živiť počas celého obdobia za ktoré navrhovateľka požadovala na odporcovi priznať príspevok na výživu rozvedeného manžela najviac svedčí skutočnosť, že navrhovateľa bez toho aby u nej došlo k zlepšeniu zdravotného stavu, doplneniu vzdelania alebo inej podstatne okolnosti zlepšujúcej jej uplatnenie na trhu práce, sa ako už uviedol odvolací súd zamestnala, pričom zo žiadnej okolnosti nevyplýva dôvod pre ktorý tak nemohla urobiť už skôr. 22. Ustanovenie § 73 ods. 2 Zákona o rodine znemožňuje priznanie výživného rozvedenému manželovi v tom prípade, pokiaľ by bolo zistené, že určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela je nutné pre rozpor s dobrými mravmi odoprieť. Súd prvej inštancie síce správne v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na mylný názor navrhovateľky, že si nemôže nájsť zamestnanie, resp. že neprešla výberovými konaniami na určitý post a že toto je potrebné považovať za naplnenie podmienky neschopnosti sama sa živiť a správne poukázal, že navrhovateľka sa uchádzala o zamestnanie, ktoré jej nikdy nebolo odmietnuté z dôvodu, že nie je schopná vykonávať danú prácu vzhľadom na jej zdravotný stav, avšak toto vyhodnotil na ťarchu navrhovateľky len čiastočne, aj keď dikcia vyššie uvedeného ustanovenia hovorí, že pri jeho naplnení, t. j. pri naplnení rozporu s dobrými mravmi, sa nemá tento príspevok priznať ako taký, t. j. v plnej výške. Rovnako správne súd prvej inštancie zobral do úvahy aj skutočnosť, že sama navrhovateľka výrazne zapríčinila známosťou s iným mužom rozvrat vzťahov medzi manželmi, pričom tento svoj nesúhlas s rozvratom manželstva vyjadrila navrhovateľka až v podanom odvolaní, t. j. až potom, ako súd prvej inštancie na túto skutočnosť prihliadol, keď jej vyjadrenie, že túto skutočnosť mala poprieť, nevyplýva zo žiadneho ústneho, ani písomného prednesu navrhovateľky v prejednávanej veci pre súdom prvej inštancie s tým, že odporca na skutočnosť, že navrhovateľka počas manželstva sama vycestovala do M. a tam udržiavala pomer s občanom z M. opakovane poukazoval, na čo navrhovateľka nijako nereagovala, resp. toto tvrdenie nijako, až do podaného odvolania, nepoprela. Odvolací súd preto na odvolacom pojednávaní doplnil dokazovanie v tomto smere nielen oboznámením s vyjadrením navrhovateľky v rozvodovom konaní ale ja výzvou pre právnu zástupkyňu navrhovateľky aby vysvetlila tieto rozpory vo vyjadreniach navrhovateľky. Právna zástupkyňa navrhovateľky k tvrdeniam odporcu, uviedla, že sú pravdivé a navrhovateľka mala v minulosti známosť s občanom M. C., s ktorým sa spoznala na dovolenke, pričom nasledujúci rok odišla za týmto občanom, ale nie je pravdou, že by sa tam zdržiavala 3 mesiace v M., ale sa tam zdržiavala len 2 mesiace. 23. Neobstojí tvrdenie navrhovateľky, že pokiaľ by mal súd prihliadať na okolnosti, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi, mal by vychádzať z príčin, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu, ktorým bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené, čo však v danom prípade nie je možné, nakoľko v rámci konania o rozvod manželstva a úpravy rodičovských práv a povinností bola uzatvorená rodičovská dohoda s tým, že v odôvodnení daného rozsudku sa neuvádzajú príčiny a okolnosti, ktoré viedli k rozvratu manželstva a preto mala navrhovateľka za to, že uvedené nie je možné preukázať predovšetkým na rozdielne tvrdenia účastníkov konania. Je pravdou, že v písomnom vyhotovení rozvodového rozsudku sa z dôvodu, že sa všetci účastníci po vyhlásení tohto rozsudku vzdali práva podať opravný prostriedok v súlade s ustanovením § 157 ods. 3 O.s.p., nenachádza odôvodnenie, s výnimkou predmetu konania a ustanovení, na základe ktorých súd rozhodol. Je však potrebné poukázať tak, ako to vyplýva z pripojeného spisu súdom prvej inštancie, že samotná navrhovateľka na pojednávaní konanom dňa 29.5.2015 priznala vzťah s iným mužom v roku 2013, keď jej obrana spočívajúca v tom, že aj odporca mal mať známosť počas manželstva, by bola dôvodná, t. j. súd by na ňu prihliadal ako na rozpor s dobrými mravmi v prípade, ak by si odporca voči navrhovateľke uplatnil nárok na priznanie príspevku pre rozvedeného manžela. Nijako však na to nemožno prihliadať v tomto konaní, t. j., keď si tento nárok uplatnila navrhovateľka, ktorá počas manželstva porušila svoju základnú zákonnú povinnosť byť verná svojmu bývalému manželovi - odporcovi. Nehovoriac už o skutočnosti, že počas tejto dlhodobej neprítomnosti navrhovateľky sa o maloletú dcéru starali rodičia navrhovateľky 24. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil podľa § 220 O.s.p. spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku s tým, že je potrebné zmeniť aj súvisiaci výrok o náhrade trov konania. 25. O náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď odporca ako plne úspešný účastník má voči navrhovateľke 100 % nárok na náhradu trov konania s tým, že o samotnej výške týchto trov rozhodne v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktorý vydá vyšší súdny úradník. Podľa odvolacieho súdu neprichádza v prejednávanej veci vzhľadom na okolnosti uvedené v odsekoch 22 a 23 tohto rozhodnutia v úvahu aplikácia dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane navrhovateľky pre zníženie náhrady trov konania. 26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerov hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).