Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 2CoE/18/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8808203969 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8808203969.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: X., s.r.o., X. XX, B., D.: XX XXX XXX, právne zastúpený G. Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: D. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. P. XXXX/XX, XXX XX V. nad K., t.č. na neznámom mieste, zast. T. P., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Vranov nad Topľou, o vymoženie 96,93 Eur /2.920,- Sk/ s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 8Er 304/2008-51 zo dňa 01.03.2013, jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie okrem výroku o trovách exekúcie. Návrh na prerušenie konania zamieta. N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. Nepriznáva oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ,,súd prvého stupňa“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a zároveň rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g), 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 4 ods. 1, 2, a 3, § 45 ods. 1 písm a.), b) a c) a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní). V odôvodnení konštatoval, že využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v posudzovanej exekučnej veci preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov na zastavenie exekúcie, pritom vychádzal aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 9.12.2010, sp. zn. II ÚS 545/2010 - 15. Vychádzal zo zisteného, že medzi oprávneným a povinným bola dňa 11.04.2007 uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXX. Uvedený typ zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a patrí medzi tzv. absolútne obchody. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc na konanie a rozhodnutie vo veci rozhodcovským súdom, je upravená iba ako zmluvný odkaz na všeobecné podmienky zmluvy o úvere a splýva s ostatnými dojednaniami. Mal za preukázané, že v danom prípade rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná k zmluve, nebola ani osobitne zmluvnými stranami podpísaná a nevyplýva z nej, že povinný bol oboznámený o tom, že spory medzi zmluvnými stranami môžu byť riešené aj pred Stálym rozhodcovským súdom. Samotný podpis na úverovej zmluve, ktorá iba formálne odkazuje na všeobecné podmienky, s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými dojednaniami nepostačoval na to, aby bola riadne preukázaná vôľa povinného uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Svoj názor oprel aj o rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, v exekučnej veci č.k. 12CoE/11/2011-28 zo dňa 10.5.2011. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa vyhodnotil rozhodcovský rozsudok č. SR 00020/08 zo dňa 17.01.2008 ako nespôsobilý exekučný titul spôsobujúci neprípustnosť ďalšieho pokračovania v exekúcii na jeho podklade, danú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. V zákonom stanovenej lehote oprávnený podal proti uzneseniu odvolanie. Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, zároveň svojím postupom odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Následne dôvody odvolania bližšie konkretizoval. Žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Oprávnený ďalej namietal, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. §109 ods. l písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods.2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. l veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zároveň oprávnený navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,O.s.p.“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení: „1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Zákonný sudca podanému odvolaniu v súlade s § 374 ods. 4 zákona O.s.p. nevyhovel. Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove ako odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania a svojím uznesením č.k. 1CoE/126/2013-77 zo dňa 18.07.2013 uznesenie súdu prvého stupňa okrem výroku o trovách exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 28.05.2014. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dňa 17.06.2014 dovolanie oprávnený argumentujúc tým, že odvolací súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ten kto vystupoval ako účastník v konaní, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a vec vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Navrhol, aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj uznesenie odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne navrhol prerušiť konanie podľa ust. § 10 9 ods. písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením č.k. 4Oboer 354/2014 zo dňa 31.08.2015 uznesenie Krajského súdu č.k. 1CoE/126/2013-77 zo dňa 18.07.2013 podľa § 243b ods. 2 veta prvá a § 243b ods. 4 veta za bodkočiarkou O.s.p. zrušil v celom rozsahu a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolací súd nerozhodol o návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a tým mu odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 pís. f) O.s.p.. Odvolaciemu súdu uložil povinnosť vysporiadať sa vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť v súlade § 157 ods. 2 O.s.p.. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd aj trovách odvolacieho a dovolacieho konania. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 O.s.p.) z vyššie uvedených dôvodov, vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d ods.1 veta druha O.s.p.) opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvého stupňa aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011. Jednou z podmienok exekučného konania je existencia exekučného titulu v zmysle § 41. Exekučného poriadku. Z obsahu spisu je nepochybné, že v danom prípade ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy a tiež to, že z bodu 17 Všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že všetky spory ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešene budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011 uviedol, že „Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 244/2002 rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 244/2002 nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3. Z citovaných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných, podmienku písomnej formy. Písomná forma rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere uzatvorenej medzi účastníkmi nie je splnená. V zmysle ustanovenia § 4 ZoRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formy rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente popísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. V konaní nebola zo strany účastníkov doložená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy. Základná podmienka pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve je písomná forma. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Na základe VOP bolo potrebné ustáliť, či možno považovať uvedené VOP za rozhodcovskú doložku k zmluve. Dovolací súd má za to, že úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených VOP nie zrejmé, že by spĺňali náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených všeobecných obchodných podmienok spoločnosti obidvoma sporovými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Uvedená zmluva a VOP neboli ani len technicky spojené, avšak ani zo samotného technického spojenia zmluvy a VOP nemožno vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP. Nie je obvyklé prílohou k hlavnej zmluve uzatvárať rozhodcovskú doložku, obsah ktorej je obsiahnutý len v prílohe vo všeobecných obchodných podmienkach, bez jednoznačnej zmienky v hlavnej zmluve. Charakter iných všeobecných obchodných podmienok je záväzný za určitých striktných podmienok. Podmienky ich záväznosti sú prísnejšie stanovené, ako pri VOP. Zmluvné strany musia s týmito obchodnými podmienkami vyjadriť súhlas, a na to, aby boli pre zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby boli stranám uzatvárajúcim zmluvu známe, alebo aby boli priložené k návrhu zmluvy. Zo spisu nevyplýva, či práve predložené všeobecné obchodné podmienky boli platné v čase uzavretia zmluvy o úvere nakoľko z nepodpísaného a dátumom neoznačeného dokumentu to nie je možné vyvodiť. V prípade sporu predpokladanú znalosť týchto podmienok treba preukázať. Bude tak povinná strana, ktorá sa znalosti týchto podmienok dovoláva. Rozhodcovská doložka je najčastejším spôsobom uzavierania rozhodcovskej zmluvy. Štandardná rozhodcovská doložka sa použije priamo v konkrétnej zmluve, ako jej článok alebo ustanovenie. V prípade, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou musí sa v nej uviesť odkaz na konkrétnu zmluvu alebo iný právny vzťah. V predmetnej veci tieto podmienky neboli dodržané s poukazom na ustanovenie § 4 ZoRK, a preto odvolací súd nesprávne vyvodil záver, že rozhodcovská doložka bola platne uzavretá.“ Ak Všeobecné obchodné podmienky obsahujú aj iné zmluvy, ako je v danom prípade rozhodcovská zmluva, potom tieto zmluvy musia spĺňať všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje. V zmysle § 4 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. V oboch prípadoch však rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Tzv. rozhodcovská doložka vo všeobecných obchodných podmienkach, že spory medzi účastníkmi budú riešené pred Rozhodcovskom súdom, predpokladá uzavretie písomnej dohody a nepostačuje len odkaz na všeobecné obchodné podmienky. Ak teda rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v písomnej forme, potom je neplatná, čo malo za následok, že nebola daná právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať tento spor. Ak tak rozhodcovský súd urobil, ide o rozhodnutie, ktoré nemôže byť exekučným titulom, pretože na vydanie takéhoto rozhodnutia ho strany sporu nezmocnili. Súd prvého stupňa správne zastavil exekúciu a na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Aj v tomto smere sú odvolacie námietky neopodstatnené (tiež II. ÚS 499/2010 a II. ÚS 498/2010). Vo vzťahu k odvolacím námietkam o porušení zásady kontradiktórnosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 7/2013: „K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropskáúmluva o lidskýchprávech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi. Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality. V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o zastavení exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky. K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu takáto povinnosť uzákonená nebola. Jej neskoršie včlenenie do zákona bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová správa k zákonu č. 230/2012 Z. z. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina obsahujúca túto doložku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania. Vykonanie dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu na pojednávaní vyžaduje ustanovenie § 129 ods. 1 O. s. p., ktoré primerane platí aj pre exekučné konanie, len ak sa nariaďuje pojednávanie.“ V súlade s vyššie uvedeným odvolací súd konštatuje, že k odňatiu možnosti oprávneného konať nedošlo. V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd preto vzhľadom na vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej doložky a na absenciu právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami oprávneného. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 ods. 1 O.s.p. uznesenie okrem výroku o trovách exekúcie ako vecne správne potvrdil. Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného, a to napr. rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02, rozsudok Súdneho dvora Mostaza Claro C-168/05. Je vecou členských štátov, aby sa vysporiadali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-243/08 Pannon : ,,Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú“). Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania a predloženie Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR odvolací súd uvádza: Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie, a to z hľadiska ich súladu so zákonom, teda zákonmi všeobecne, a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale tiež § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Dokonca už aj samotný Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že exekučný súd je oprávnený rozhodovať o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky, z čoho vyplýva že v priebehu celého exekučného konania exekučný súd ex offo skúma, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (nález Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 425/2011 z 29.9.2011). Za tohto stavu odvolací súd návrh na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b), c) O.s.p. zamietol. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva, pretože oprávnený bol v odvolacom konaní neúspešný a povinnému a súdnemu exekútorovi v jeho priebehu žiadne trovy nevznikli. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.08.2015 v konaní pod sp.zn. 4Oboer /354/2012 odvolací súd rozhodoval i o trovách dovolacieho konania oprávneného, pričom rozhodol tak, že oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, a to s poukazom na ust. § 243d ods. 1 a § 150 ods. 1 O.s.p., nakoľko i keď dovolací súd na základe oprávneným podaného dovolania zrušil uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 18.07.2013 (z procesného dôvodu), v konečnom dôsledku bol oprávnený v exekučnom konaní neúspešný, pretože ako exekučný titul v predmetnej veci predložil rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 17.01.2008, na základe ktorého exekučné konanie proti povinnému nemôže prebiehať, čo bolo dôvodom na zastavenie exekučného konania. Odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na predložený exekučný titul a dôvody, pre ktoré dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 18.07.2013 neboli splnené podmienky na to, aby oprávnenému bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania a aby trovy dovolacieho konania znášal povinný. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.