Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 14Co/60/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714214565 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:6714214565.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Romana Tótha a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci navrhovateľky: Y. R., O.. X.X.XXXX, V. I. M. XX, XXX XX M., zastúpenej JUDr. Oľgou Jankovičovou, advokátkou, Okružná 212, 962 71 Dudince, proti odporcovi: X. R., O.. X.X.XXXX, V. M. XX, XXX XX Š. L., o určenie manželského výživného, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 7C/100/2015-143 zo dňa 20.4.2016, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. v ktorej vo zvyšnej časti návrh zamietol a vo výroku o trovách konania. Účastníkom n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti zaplatenia manželského výživného vo výške 150,- eur za obdobie od 8.9.2014 do 8.10.2014, zastavil konanie v časti zaplatenia manželského výživného vo výške 75,- eur za obdobie od 9.10.2014 do 12.5.2015, zastavil konanie v časti vydania osobných vecí a majetku, vrátane osobného motorového vozidla Y. Z., odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke manželské výživné v celkovej výške 71,29 eur za obdobie od 9.10.2014 do 12.5.2015 v pravidelných mesačných splátkach vo výške 5,- eur splatných vždy do 20-tého dňa v tom ktorom mesiaci, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky, má za následok zročnosť celého plnenia, vo zvyšnej časti návrh zamietol, odporcovi náhradu trov konania nepriznal. 2. V rozhodnutí vychádzal zo zistenia, že návrhom postúpeným súdu dňa 11.2.2015 sa navrhovateľka domáhala, aby súd uložil odporcovi povinnosť prispievať jej na výživu sumou 150,- eur mesačne od 8.6.2015, a to z titulu manželského výživného. Ďalej sa domáhala, aby súd uložil odporcovi povinnosť jej vrátiť osobné veci a motorové vozidlo Y. Z.. Na pojednávaní dňa 7.5.2015 zobrala navrhovateľka návrh v časti určenia manželského výživného za obdobie od 8.9.2014 do 8.10.2014 späť ako aj v časti zaplatenia manželského výživného vo výške 75,- eur za obdobie od 9.10.2014 do 12.5.2015. Navrhovateľka tak požadovala od odporcu manželské výživné vo výške 75,- eur od 9.10.2014 do právoplatného skončenia konania o rozvode. Následne podaním doručeným súdu dňa 15.12.2015 navrhovateľka zobrala nárok na vydanie vecí späť a v tejto časti žiadala konanie zastaviť. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom odporcu, oboznámením sa s prednesmi právnych zástupcov účastníkov konania, oboznámením sa s obsahom žaloby ako aj s obsahom predložených listinných dôkazov a pripojených spisov a zistil, že dňa 26.2.2011 uzavreli účastníci konania manželstvo. Manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7C/26/2015 zo dňa 7.5.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.5.2015. Navrhovateľka sa dňa 8.9.2014 odsťahovala zo spoločnej domácnosti, ktorú mali s odporcom v M., kde bývali v rodinnom dome, ktorý je vo vlastníctve odporcu. Spoločnú domácnosť viedli aj s matkou odporcu, ktorá s nimi bývala a ktorá im aj prispievala na jej chod. Dôvodom jej odsťahovania boli ťažké sociálne podmienky a nezodpovedné správanie odporcu. Nevedela si nájsť zamestnanie a odporca o hľadanie zamestnania nemal záujem. Odporca aj napriek jej viacerým žiadostiam si prácu v inom regióne odmietal nájsť. Ich spoločným príjmom do jej odchodu bola dávka v hmotnej núdzi vo výške 198,40 eur, vyplácaná Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v F. Ľ., kde bola spoluposudzovanou osobou s odporcom. Od jej odchodu zo spoločnej domácnosti s odporcom nemala príjem. Od 1.3.2015 bol jej priznaný preddavok na pomoc v hmotnej núdzi v sume 61,60 eur od 1.3.2015. Z predloženého rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny K. vyplýva, že je vydatá, nezamestnaná, nie je evidovaná ako uchádzač o zamestnanie na úrade práce, nakoľko od 1.10.2014 je práceneschopná. Ďalej z predmetného rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľka nepreukázala, že jej nepriaznivý zdravotný stav trvá k 31.3.2015, preto nemala nárok na ochranný príspevok. Tiež nepredložila žiaden doklad spojený s užívaním bytu, hoci tvrdila že je nájomníčkou bytu, preto nemala nárok na príspevok na bývanie. Iný príjem nepreukázala. Navrhovateľka sa tiež lieči v psychiatrickej ambulancii. Trpí schizofréniou ťažkou posprocesuálnou formou, postschizofrenickou depresiou a poruchou osobnosti na organickom základe. Tento stav je trvalý. Doplatok za lieky u navrhovateľky súvisiaci s liečbou je vo výške 11,05 eur. Z lekárskej správy ďalej vyplýva, že navrhovateľka nie je schopná trvalého pracovného zaradenia ani trvalej periodickej pracovnej činnosti. Iné svoje zárobkové a majetkov pomery nepreukázala. Tvrdila, že ju vo všetkých oblastiach podporuje rodina. Predložila súd aj list adresovaný odporcovi, z ktorého vyplýva, že má brigádu, avšak žiaden doklad o prípadnej výške príjmu z tejto brigády nepredložila. Odporca s podaným návrhom nesúhlasil. Navrhovateľka vzala svoju žalobu v časti zaplatenia manželského výživného vo výške 150,- eur za obdobie od 8.9.2014 do 8.10.2014, v časti zaplatenia manželského výživného vo výške 75,- eur za obdobie od 9.10.2014 do 12.5.2015 a v časti vydania osobných vecí a majetku vrátane osobného motorového vozidla Y. Z. späť skôr než začalo pojednávanie vo veci samej, preto súd konanie postupom podľa § 96 ods. 1,3 O.s.p. v týchto častiach zastavil. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí návrhu ostalo priznanie výživného na manželku vo výške 75,- eur mesačne, a to od 9.10.2014. V prvom rade sa súd zaoberal otázkou, či priznanie výživného navrhovateľke nebude v rozpore s dobrými mravmi. Zo strany súdu však neboli zistené v osobe navrhovateľky, ako oprávnenej osoby z priznaného výživného, žiadne okolnosti spočívajúce v správaní navrhovateľky k odporcovi, ktoré by zakladali nepriznanie výživného z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Súd následne pristúpil k posudzovaniu životnej úrovne účastníkov konania, ako základného kritéria pri určovaní vyživovacej povinnosti medzi manželmi. Súd prihliadol na skutočnosť, že príjmom oboch účastníkov konania je dávka v hmotnej núdzi, pričom u navrhovateľky je to dávka iba v jej základnej výške 61,60 eur, u odporcu je dávka v hmotnej núdzi vo výške 180,50 eur, od 1.1.2015, pričom po odchode navrhovateľky z domácnosti teda od 1.10.2014 do 31.12.2014 bola vo výške 117,40 eur. Odporcovi bol okrem dávky v hmotnej núdzi na jednotlivca vo výške 61,60 eur priznaný aj príspevok na bývanie vo výške 55,80 eur. Následne bola odporcovi dávka v hmotnej núdzi zvýšená o aktivačný príspevok k 1.1.2015, nakoľko vykonáva menšie obecné služby. Navrhovateľke príspevok na bývanie nebol priznaný z dôvodu, že navrhovateľka nepreukázala svoje tvrdenia týkajúce sa jej užívania bytu. Tiež jej nebol priznaný ochranný príspevok, nakoľko nepreukázala, že jej nepriaznivý zdravotný stav aj naďalej trvá k 31.3.2015. Navyše navrhovateľka podala žiadosť o priznanie dávky v hmotnej núdzi až v mesiaci marec 2015, teda až 5 mesiacov po odchode zo spoločnej domácnosti. Súd taktiež prihliadol na skutočnosť, že odporca vlastní dva rodinné domy, pričom jeden je viac ako 80 ročný a jeden viac ako 50 ročný, ako aj vlastníctvo pozemkov v príslušných spoluvlastníckych podieloch. V rodinnom dome súpisné č. XX odporca býva spolu so svojou matkou, ku ktorej mu viazne vecné bremeno spočívajúce v povinnosti jej zaopatrenia. Matka mu prispieva na chod domácnosti, keď uhrádza časť nákladov. Tiež súd prihliadol na skutočnosť, že odporca je dlhodobo nezamestnaný od mája 2010, a že si nemôže nájsť v regióne, v ktorom žije, prácu. Prihliadal tiež aj na skutočnosť, že navrhovateľka vzhľadom na jej ochorenie a zdravotné problémy, nie je schopná trvalého pracovného zaradenia, ani trvalej periodickej pracovnej činnosti. Súd tiež prihliadol aj na náklady navrhovateľky súvisiace s liečbou jej ochorenia. Po preskúmaní osobných, majetkových a zárobkových pomerov na strane navrhovateľky, ako aj odporcu, dospel súd k záveru, že sú dôvodom na priznanie výživného na strane navrhovateľky, nie však v ňou požadovanej výške, teda vo výške 75,- eur mesačne. Súd pri určovaní výšky výživného prihliadol v prvom rade na vyššie špecifikovaný príjem tak navrhovateľky, ako aj odporcu. Mesačný príjem odporcu (180,50 eur od 1.1.2015, od 1.10.2014 do 31.12.2014 bol vo výške 117,40 eur.) je vyšší, ako mesačný príjem navrhovateľky (61,60 eur), pričom u oboch ide o dávku v hmotnej núdzi. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že navrhovateľka nepreukázaním ňou tvrdených skutočností si zapríčinila, nižšiu výšku jej priznaného mesačného príjmu, keď jej nebol priznaný príspevok na bývanie, ako aj ochranný príspevok. Taktiež súd zohľadnil skutočnosť, že navrhovateľka hneď po odsťahovaní zo spoločnej domácnosti nepožiadala o priznanie dávky v hmotnej núdzi, ale tak učinila až v mesiaci marec 2015 teda až po piatich mesiacoch po jej odsťahovaní zo spoločnej domácnosti. Ďalej súd zohľadnil skutočnosť, že navrhovateľka vzhľadom na jej ochorenie, nie je vôbec schopná práce, pričom odporca je schopný práce, túto si však nemôže v regióne, v ktorom žije, nájsť. Tu súd poukázal na skutočnosť, že odporca nijako inak nepreukázal aktivitu pri zabezpečení si príjmu trvalého pracovného pomeru, teda že si túto prácu hľadá aj v iných regiónoch, ktoré sú z miesta jeho bydliska dostupné. Súd zohľadnil aj majetkové pomery odporcu, ktorý vlastní dva rodinné domy, ako aj pozemky, pričom pri rodinných domoch zohľadnil aj ich vek, obývateľnosť, teda prípadný ich ekonomický prospech pre odporcu. Tiež súd zohľadnil aj vlastníctvo pozemkov, kde sa jedná o vlastníctvo k pozemkom v príslušných spoluvlastníckych podieloch, kde ich ekonomické využitie je otázne a kde aj prípadný nájom týchto pozemkov by navrhovateľovi nezvýšil príjem tak, aby odôvodňoval priznanie manželského výživného vo výške 75,- eur mesačne. Súd ďalej zohľadnil skutočnosť, že časť nákladov s prevádzkou rodinného domu uhrádza matka odporcu. Pri rozhodovaní o výške manželského výživného posudzuje súd pri oboch manželoch, keďže ide o vzájomnú vyživovaciu povinnosť, nielen príjmy, ale celkové osobné, zárobkové a majetkové pomery, vytvárajúce obraz o ich životnej úrovni spolu s ich odôvodnenými potrebami, ako aj schopnosťami a možnosťami zabezpečiť si tieto svoje odôvodnené potreby a má prihliadnuť aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré na seba berú. Súd dospel k záveru, že výživné vo výške 10,- eur mesačne je primerané odôvodneným potrebám navrhovateľky, ako aj schopnostiam a možnostiam odporcu a vyrovnáva životnú úroveň účastníkov konania. Súd preto priznal navrhovateľke výživné vo výške 10,- eur mesačne. Výživné priznal za obdobie od 9.10.2014 (deň podania návrhu na súd) do 12.5.2015 (deň právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva), spolu vo výške 71,29 eur. Toto výživné vzhľadom na majetkové pomery odporcu v zmysle § 160 O.s.p., mu umožnil splácať v pravidelných mesačných splátkach po 5,- eur. Vo zvyšnej časti návrh ako nedôvodný zamietol. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, odporca mal neúspech len v nepatrnej časti, preto o trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., avšak odporca si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, preto mu súd trovy konania nepriznal. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, voči výroku, ktorým bol návrh vo zvyšnej časti zamietnutý, ako aj voči výroku o trovách konania, včas podala odvolanie navrhovateľka. Má za to, že z dôvodu nesprávneho posúdenia skutkového stavu veci súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Žiadala súd, aby pri dokazovaní bral do úvahy skutočnosť, že je nezamestnaná, nevlastní žiaden majetok a jej jediným príjmom je preddavok na pomoc v hmotnej núdzi vo výške 61,60 eur mesačne. Taktiež uviedla, že pre závažné ochorenie ani nemôže vykonávať žiadnu prácu a nie je schopná sama sa živiť, preto si naďalej uplatňuje manželské výživné. Podľa navrhovateľky sa odporca nachádza vo výrazne lepšej finančnej situácii. Je síce nezamestnaný, ale poberá príspevok v hmotnej núdzi vo výške 180,50 eur a jeho zdravotný stav mu umožňuje vykonávať akúkoľvek prácu. Neporovnateľné sú aj majetkové pomery odporcu, keď tento vlastní dva rodinné domy a je vlastníkom, prípadne podielovým spoluvlastníkom mnohých pozemkov, čo mu umožňuje získať ďalšie finančné prostriedky z prenájmu, prípadne ich predaja. Navrhovateľka žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že odporcu zaviaže platiť výživné na manželku vo výške 75 eur mesačne za čas od 9.10.2014 do 12.5.2015. Tiež žiada, aby jej súd priznal náhradu trov konania. 4. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadril. 5. Odvolací súd vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 66 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) a § 379 zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR. Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k názoru, že odvolaniu navrhovateľky nie je možné vyhovieť. 6. Podľa § 71 ods. l Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadne súd na starostlivosť o domácnosť. 7. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a je viazaná na právnu existenciu manželstva. Zánikom manželstva zaniká aj vyživovacia povinnosť medzi manželmi zo zákona. Pokiaľ v priebehu konania dôjde k rozvodu manželstva, súd môže priznať výživné do času zániku manželstva. Uzavretím manželstva vzniká medzi manželmi aj bezpodielové spoluvlastníctvo, ktoré vyjadruje hospodársku stránku rovnakého právneho postavenia manželov, t. j. spoločné hospodárenie. V rámci spoločného hospodárenia by si mali manželia organizovať a zabezpečiť všetky svoje osobné potreby, spoločne uhrádzať náklady na veci spojené s ich užívaním a udržiavaním. Bežné veci môže vybavovať každý z manželov. Z princípu rovnosti manželov vyplýva aj zákonný znak vzájomnosti tohto druhu vyživovacej povinnosti, to znamená, že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený a povinný na jej plnenie. Rozsah vyživovacej povinnosti je spolu s výživným dieťaťa najväčší. Týka sa všetkých potrebných osobných potrieb, predovšetkým stravy, ošatenia, bývania, kultúrneho vyžitia. Východiskom je v zásade rovnaká životná úroveň manželov. Zásadne rovnaká životná úroveň znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Vždy treba vziať do úvahy osobitosti, vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa jednotlivých manželov. Zásada zásadnej rovnosti životnej úrovne je naplnená vtedy, ak manželia budú mať približne rovnakú možnosť zabezpečovať si svoje základné potreby s prihliadnutím na uvedené osobitosti. 8. Súd prvej inštancie správne zistil podklady pre zistenie rovnakej životnej úrovne oboch účastníkov za čas od podania návrhu, t. j. od 9.10.2014 do zániku manželstva rozvodom, t. j. do 12.5.2015 a z vykonaného dokazovania vyvodil aj správny právny záver, pokiaľ ustálil výšku manželského výživného pre navrhovateľku vo výške 10 Eur mesačne. Pri zohľadnení príjmu odporcu, príjmu navrhovateľky v uvedenom období, považuje aj odvolací súd výživné vo výške 10 Eur mesačne pre navrhovateľku v uvedenom období na zabezpečenie jej osobných potrieb za primeranú, zabezpečujúcu v zásade rovnakú životnú úroveň oboch manželov. 9. Odvolací súd ešte považuje za potrebné uviesť, že so všetkými odvolacími námietkami sa vysporiadal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací súd odkazuje, a s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. 10. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o trovách konania. Pri náhrade trov konania súd mohol vychádzať z § 142 ods. 3 O.s.p. Keďže odporca si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, súd správne náhradu trov konania odporcovi nepriznal. 11. So zreteľom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bol návrh vo zvyšnej časti zamietnutý, ako aj vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. l, 2 C.s.p.. 12. Navrhovateľka v odvolacom konaní nebola úspešná a odporcovi žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd účastníkom nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 13. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).