Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5Co/10/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113236160 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8113236160.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: Československá obchodná banka, a.s. so sídlom Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpeného Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o. so sídlom Prievozská 4/B, Bratislava, proti žalovanému H. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/ XX, J., o zaplatenie 1.830,04 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 14C/58/2014-80 zo dňa 30.09.2015 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok v časti zamietavého výroku v rozsahu nároku na zaplatenie úroku z úveru a poplatkov. Zrušuje rozsudok v časti zamietavého výroku čo do úroku z omeškania do splatnosti a v súvisiacom výroku o trovách konania a v tomto rozsahu vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 590,41 eura spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 02.02.2011 do zaplatenia a to v lehote 60 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou, súdu doručenou dňa 12.12.2013, domáhal toho, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1.830,04 eura, 16,9 % ročný úrok zo sumy 699,06 eura od 10.12.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.166,83 eura od 10.12.2013 do zaplatenia, žiadajúc taktiež, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu náhradu trov s konaním mu vzniknutých, a to na tom skutkovom základe, že žalovaný s jeho právnym predchodcom, ktorým bola Istrobanka, a.s., uzatvoril zmluvu o vydaní kreditnej karty, zaviazal sa plniť povinnosť zo zmluvy, ktoré však nedodržal, splnenie tejto povinnosti má mu preto uložiť súd. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru do výšky úverového limitu 20.000 Sk (663,88 eura). Žalovaný mal poskytnuté peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť s tým, že povinná mesačná splátka predstavovala 600 Sk (19,92 eura). Keďže žalovaný nedodržal platobnú disciplínu, žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 15.12.2010. Žalobou uplatnený nárok bol špecifikovaný ako istina vo výške 699,06 eura, úrok vo výške 425,98 eura vyčíslený ku dňu 09.12.2013, úrok z omeškania vo výške 663,21 eura vyčíslený k 09.12.2013 a neuhradené poplatky vo výške 41,79 eura. Súd konštatoval, že žalovaný vo vyjadrení uviedol, že si je žaloby vedomý, žiadaná suma je pre neho vysoká, môže dlh zaplatiť v mesačných splátkach po 50 eur. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za zistené, že žalobca (jeho právny predchodca) a žalovaný uzavreli dňa 09.01.2014 (správne 09.01.2004 - pozn. odv. súd) zmluvu o vydaní kreditnej karty so schváleným úverovým rámcom a povinnou mesačnou splátkou, ako uviedol žalobca v žalobe, pričom zo zmluvy vyplýva, že žalovaný sa mal oboznámiť so všeobecnými obchodnými podmienkami Istrobanky, a.s. Z prehľadu splácania úveru súd zistil, že žalovaný uhradil žalobcovi na poplatkoch celkovo sumu 108,65 eura. Súd konštatoval, že zmluva, nároky z ktorej boli predmetom konania, neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov a z toho dôvodu sa úver považuje za bezúročný a bezpoplatkový. Podľa súdu, aj pri zmluve, ktorá má charakter revolvingového úveru, je možné určiť RPMN, tento údaj je okrem iných náležitostí indikátorom pre posúdenie výhodnosti úveru. Tiež nie je pravdou, že by v zmluve bola dohodnutá úroková sadzba, zmluva obsahuje iba výšku úverového rámca a výšku povinnej mesačnej splátky. Nie je možné prisvedčiť žalobcovi v tom, že účastníci zmluvy si dohodli úrokovú sadzbu, resp. sadzbu úroku z omeškania, keďže tieto vyplývali iba z obchodných podmienok, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť, preto nemohlo ísť o dohodu účastníkov. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že úver, ktorý bol poskytnutý žalovanému, je bezúročný a bezpoplatkový. Keďže zostatok istiny predstavuje sumu 699,06 eura a žalovaný na poplatkoch zaplatil 108,65 eura, rozdiel predstavuje 590,41 eura, túto sumu žalobcovi priznal so zákonným ročným úrokom z omeškania od 02.02.2011 keďže žalovanému bolo oznámenie o zosplatnení úveru doručené dňa 01.02.2011 a najskôr nasledujúcim dňom sa mohol dostať do omeškania s plnením svojho dlhu. Súd prvej inštancie pri právnom posudzovaní sporu vychádzal z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g) Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, z § 23a ods. 1 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, z ustanovenia § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, u všetkých týchto zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, z § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. účinného do 01.02.2013 a z § 10c Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a taktiež aj proti výroku o trovách konania, majúc za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca za nie sporné považoval konštatovanie súdu, že ním uplatnený nárok bol nárokom zo spotrebiteľského vzťahu. Súd prvej inštancie však vykonal nedostatočnú kvalifikáciu vzťahu podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 6 tohto zákona, podľa ktorého pri spotrebiteľských úveroch formou preddavkov na bežný účet s výnimkou kreditnej karty alebo v prípadoch, keď nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov, musí byť spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy informovaný o úverovom limite, o nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, o spôsobe výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov, o podmienkach, za ktorých môže byť zmluva zmenená a o spôsobe a termíne skončenia zmluvného vzťahu. Podľa názoru žalobcu zákon jednoznačne vymedzuje možnosť existencie situácie, keď nie je možné určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov. Vzhľadom na povahu produktu kreditnej karty, nároky z ktorej boli predmetom konania, nebolo možné stanoviť údaj, ktorý je pre výpočet RPMN potrebný, a to údaj o časovom období splácania úveru. Z rovnakého dôvodu nebolo možné zo strany banky určiť predpis splátok, nakoľko ide o údaj nekvalifikovateľný v čase. K rovnakému záveru dospeli pri svojej rozhodovacej činnosti aj súdy, keď sa zaoberali možnosťou vyčíslenia RPMN pri tzv. revolvingových úveroch. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove 6Co/95/2010 aj uznesenie Krajského súdu v Trnave 23Co/281/2012. Poznamenal, že ak zákon č. 258/2001 Z.z. výslovne počíta s nemožnosťou určenia RPMN, nemôže to znamenať, že úver je bez úrokov a poplatkov. Podľa žalobcu nesprávny bol postup konajúceho súdu vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania. Žalobca v čase určenia predčasnej splatnosti evidoval voči žalovanému neuhradené úroky z omeškania vo výške 460,87 eura, súd sa však pri svojom rozhodovaní touto skutočnosťou vôbec nezaoberal a tento úrok z omeškania nepriznal, hoci v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka mal žalobca ako veriteľ na tento zákonný nárok. Konajúci súd si podľa neho vo svojom rozhodovaní protirečí, keď na jednej strane priznáva, že žalovaný si neplnil svoje záväzky voči žalobcovi riadne a včas, na druhej strane však určil prvý deň omeškania na deň, kedy bolo žalovanému doručené oznámenie o zosplatnení. Na nárok žalobcu ohľadom úroku z omeškania preto vyhlásenie úveru za bezúročný nemá vplyv, keďže tento nemožno považovať za čisto akcesorický k zmluvnému úroku, nakoľko úrok z omeškania nemá svoj pôvod v úverovej zmluve, ale ide o nárok daný priamo zákonom. Súd sa preto mal vysporiadať aj s preukázaným omeškaním žalovaného pred určením predčasnej splatnosti úveru, nakoľko jednotlivé splátky boli podmienené čerpaním istiny a jej následným neuhradením. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a v rámci prípravy rozhodnutia o odvolaní žalobcu vyzval strany sporu v súlade s ustanovením § 382 CSP k tomu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 4 ods. 5 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 09.01.2004, ktorý pri rozhodovaní o nároku žalobcu súdom prvej inštancie použitý nebol. Žalovaný sa k výzve odvolacieho súdu nevyjadril. Žalobca vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu uviedol, že má za to, že je oprávnený požadovať odplatu od žalovaného, táto bola so žalovaným riadne dohodnutá, odkázal na ustanovenie § 497 a § 502 Obchodného zákonníka. Podľa žalobcu dohoda o povinnosti zaplatiť zo strany dlžníka úrok za úver je esenciálnou náležitosťou zmluvy o úvere, pričom zákonné ustanovenie vymedzujúce túto esenciálnu náležitosť má kogentný charakter a je vylúčené, aby sa zmluvné strany dohodli na bezúročnom poskytovaní peňažných prostriedkov (takáto zmluva by mala charakter innominátneho kontraktu), teda ani súd nemôže svojim postupom negovať základnú charakteristiku zmluvy o úvere, ktorou je povinnosť zaplatiť úrok, a to od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Úrok z poskytnutého úveru je cenou peňažných prostriedkov, ktoré zmluvou o úvere veriteľ umožňuje čerpať dlžníkovi a je potrebné zdôrazniť, že tento úrok nemá sankčný charakter, preto ho nemožno zamieňať s úrokom z omeškania, na ktorý vzniká veriteľovi nárok iba v prípade omeškania dlžníka. 5. Odvolací súd, vychádzajúc z ustanovenia § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj jeho konanie v zmysle ustanovenia § 379 a nasl. CSP, zhodnotil stanovisko žalobcu k výzve odvolacieho súdu, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 17.01.2017 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu bolo sčasti opodstatneným. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd (po stránke kvantitatívnej) oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05). 7. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie, čo sa týka posúdenia nároku na istinu úveru, zmluvný úrok z úveru a poplatky, skutkový stav zistil správne. Jeho právne posúdenie nebolo však správnym v úplnosti. Je možné prisvedčiť argumentácii žalobcu, že u konkrétneho úverového vzťahu, nároky z ktorého boli predmetom konania, nie je možné stanoviť RPMN, s čím počíta aj § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z., keďže podstatným údajom na výpočet RPMN je údaj o časovom období splácania úveru. Uvedené však neznamená nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Podľa § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. k 09.01.2004, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V zmluve, ktorú uzavrel žalovaný s právnym predchodcom žalobcu, nie je uvedený žiadny úrok ani poplatky, úrok z úveru ani poplatky nie sú uvedené ani v obchodných podmienkach Istrobanky, a.s., a keby aj tam uvedenými boli, neznamenalo by to, že tým veriteľ splnil zákonnú požiadavku, pri existencii ktorej môže si nárokovať úroky zo zmluvy a poplatky. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, na rozdiel od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického, vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú (z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013). Odvolací súd preto uzavrel, že žalobca nemá nárok na zmluvný úrok z úveru a poplatky, nakoľko tieto nie sú uvedené v zmluve, preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietavého výroku v rozsahu nároku na zaplatenie úroku z úveru a poplatkov potvrdil, aj keď z iného právneho dôvodu ako súd prvej inštancie. 8. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 590,41 eura spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 02.02.2011 do zaplatenia v určenej lehote, čo sa týka tohto výroku rozsudku, odvolaním nebol napadnutý, nadobudol právoplatnosť a nebolo preto povinnosťou ani oprávnením odvolacieho súdu podrobiť ho prieskumu. Žalobca v odvolaní akcentoval nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ mu nepriznal uplatnený úrok z omeškania do času vyhlásenia splatnosti úveru. Ako z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, žalovanému uložil z uplatnených úrokov z omeškania zaplatiť len úroky z omeškania za obdobie od 02.02.2011 do zaplatenia majúc za to, že žalovaný sa do omeškania dostal až po dni, keď mu bolo doručené oznámenie o zosplatnení úveru. Ako z priebehu konania pred súdom prvej inštancie vyplýva, so žalobcom opakovane korešpondoval, žiadajúc výpočet úrokov a úrokov z omeškania majúc žalobcom predložený výpis z bankového systému za neprehľadný. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vo vzťahu k úrokom z omeškania nie je však zistiteľné z akého dôvodu nepriznal žalobcovi sumu úroku z omeškania do zosplatnenia úveru. Nie je zistiteľné, ako sa vysporiadal s podstatnými argumentmi žalobcu vo vzťahu k tejto časti nároku, dôkazmi vykonanými k nároku na úrok z omeškania, nie je teda zrejmé, z akých dôvodov dospel k záveru keď úrok z omeškania do zosplatnenia úveru nepriznal napriek tomu, že žalobca predložil výpisy, z ktorých vyplýva, že žalobca úroky z omeškania zúčtovával. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia vo vzťahu k úrokom z omeškania sa žalobcovi odňala možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy. V sporovom konaní musí súd poskytovať materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou , že majú význam pre rozhodnutie (Európsky súd pre ľudské práva vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29.04.1993, séria A, č. 254-B, s.49, § 30). Je zrejmé, že k nedostatočne odôvodnenému rozhodnutiu je problematické zaujímať stanoviská, odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietavého výroku v rozsahu nároku na zaplatenie úroku z úveru a poplatkov podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v časti zamietavého výroku čo do úroku z omeškania do splatnosti a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 9. V priebehu ďalšieho konania vo vzťahu k zrušeniu rozsudku v časti zamietavého výroku čo do úroku z omeškania do splatnosti súd prvej inštancie v závislosti od zvolených prostriedkov procesného útoku alebo obrany nárok opätovne posúdi, ak bude identifikovateľné meškanie žalovaného vo vzťahu k obsahu zmluvy, úrok z omeškania kvantifikuje, ak tento nárok identifikovateľným nebude, svoje rozhodnutie náležite zdôvodní. Za predpokladu zistenia nároku na úrok z omeškania aj do času vyhlásenej splatnosti úveru posúdi tento nárok aj v kontexte s ustanovením § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. 10. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie taktiež o trovách celého konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 11. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.