Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 17Co/200/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213205346 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8213205346.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobcu G.. U. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Ť.B. XXXX/XX, XXX XX W., zast. JUDr. Jánom Jurčom, advokátom, Partizánska 5, 085 01 Bardejov, proti žalovanej Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, v konaní o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 7C 142/2013-125 zo dňa 8.6.2016 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Priznáva žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 724,91 eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 430,81 eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe žalobcu, ktorý žiadal, aby mu žalovaná uhradila sumu 724,91 eur ako náhradu za škodu, ktorú utrpel tým, že musel vynaložiť finančné prostriedky na svoju obhajobu v trestnom konaní po vznesení obvinenia vyšetrovateľom ORPZ Bardejov pre trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania podľa § 256c písm. a/ Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť žalobca. Prvoinštančný súd svojim prvým rozsudkom zo dňa 15.12.2014 č.k. 7C 142/2013-89 žalobe vyhovel a uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 724,71 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a trovy konania. Po podaní odvolania žalovanou odvolací súd uznesením č.k. 17Co 209/2015-111 prvoinštančný rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že neboli zistené všetky predpoklady zodpovednosti žalovanej za vzniknutú škodu. Tu už odvolací súd konštatoval vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej a ďalej skutočnosť, že síce zákon 514/2003 Z.z. vyslovene neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, avšak judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu. Po opätovnom vykonaní dokazovania prvoinštančný súd zistil, že dňa 30.6.2009 uznesením vyšetrovateľa ORPZ Bardejov pod sp. zn. ČVS:ORP-21/JP-BJ-2009 bolo vznesené žalobcovi obvinenie pre trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania podľa § 256c písm. a/ Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Dňa 9.11.2009 vyšetrovateľ PZ podal na okresnú prokuratúru návrh na podanie obžaloby pre uvedený skutok a dňa 12.11.2009 prokurátor podal na žalobcu obžalobu. Následne prvoinštančný súd pod č.k. 2T 230/2009-70 zo dňa 1.12.2009 vydal trestný rozkaz, ktorým žalobcu uznal za vinného zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov, s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka. Dňa 1.2.2010 podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti trestnému rozkazu odpor. V ten istý deň prevzal aj právny zástupca obžalovaného právne zastúpenie žalobcu v rámci trestného konania. Dňa 22.2.2010 sa v trestnej veci 2T 230/09 uskutočnilo hlavné pojednávanie od 9.50 do 10.10 hod., na ktorom bol prítomný právny zástupca žalobcu. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 12.3.2010 v čase od 8.30 hod. do 8.35 hod., dňa 24.5.2011 v čase od 9.00 hod. do 9.20hod., dňa 16.6.2011 v čase od 8.30 hod. do 9.20 hod., dňa 26.8.2011 v čase od 8.30 hod. do 8.55 hod., dňa 16.9.2011 v čase od 9.30 hod. do 8.35 hod. a dňa 28.10.2011 v čase od 9.00 hod. do 9.20 hod. Na všetkých týchto pojednávaniach bol prítomný obhajca žalobcu. Na poslednom pojednávaní bol vyhlásený prvoinštančným súdom rozsudok, ktorým žalobcu oslobodili spod obžaloby. Bolo zistené, že skutok, ktorého sa mal dopustiť žalobca, nie je trestným činom. Dňa 31.10.2011 právny zástupca žalobcu vyúčtoval žalobcovi trovy právneho zastúpenia v uvedenej trestnej veci v celkovej sume 724,91 eur za prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie odporu, účasť na dvoch pojednávaniach v roku 2010, a ďalej za účasť na pojednávaniach v roku 2011 v rozsahu 5x. K tomu si vyúčtoval 4x režijný paušál po 7,21 eur a 5x režijný paušál po 7,41 eur, vrátane DPH. Uvedenú sumu žalobca uhradil svojmu obhajcovi dňa 28.11.2011. Podaním zo dňa 20.2.2011 žalobca požiadal žalovanú v zastúpení Ministerstva spravodlivosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v rozsahu nákladov, ktoré musel vynaložiť na trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní v celkovej sume 724,91 eur. Ministerstvo spravodlivosti vec postúpilo Ministerstvu vnútra, o tejto okolnosti informovali žalobcu. Ministerstvo vnútra následne vec postúpilo Generálnej prokuratúre. Podaním zo dňa 2.5.2012 žalovaná v zastúpení Generálnou prokuratúrou žalobcovi oznámila, že zo strany prokuratúry nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, pretože obžaloba na žalobcu bola podaná dôvodne, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že prvoinštančný súd vo veci vydal trestný rozkaz, teda sudca, ktorý sa oboznámil s obžalobou, nezistil, že žalovaný skutok nie je trestným činom a konanie nezastavil. Naviac, u žalobcu nebol daný dôvod nutnej obhajoby. Žalobca nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť. Preto sa orgány prokuratúry nedopustili žiadneho nesprávneho úradného postupu a žiadosť žalobcu ako nedôvodnú pri predbežnom prerokovaní nároku odmietli. Prvoinštančný súd po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že v prejednávanej veci je namieste aplikovať jednak ust. § 2 zákona 514/2003 Z.z. účinného v čase vznesenia obvinenia a podania obžaloby, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/ a ods. 2 tohto zákona, ďalej ust. § 4 ods. 1, 2 citovaného zákona, a ďalej ust. § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 a § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Prvoinštančný súd skonštatoval, že v danom prípade je pasívne legitimovaná Slovenská republika, pričom ak žalobca označil nesprávny štátny orgán, ktorý má za štát konať, nejde o vadu a ani nedostatok konania. Ďalej prvoinštančný súd dospel k záveru, že ak išlo o trestné stíhanie na podklade obžaloby podanej prokurátorom, ktoré sa skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby, prichádzajú do úvahy 2 orgány verejnej moci, ktoré by mohli v tomto prípade niesť zodpovednosť za škodu, ktorá žalobcovi vznikla. Prvým je Ministerstvo vnútra a druhým je Generálna prokuratúra. Je rozhodujúce, na ktorom z nich bola žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Keďže žiadosť na predbežné prerokovanie nároku pred uplatnením nároku na náhradu škody na súde bola podaná na Ministerstvo spravodlivosti, ktoré ju postupne postúpilo na Ministerstvo vnútra SR a následne tento orgán na Generálnu prokuratúru SR, ktorá začala o uplatnenom nároku konať ako prvá tým, že žalobcovi podaním zo dňa 1.5.2012 oznámila, že zo strany prokuratúry nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, je to štátny orgán, ktorý zastupuje štát v prejednávanej veci. Bolo preukázané, že voči žalobcovi bolo vyšetrovateľom PZ dňa 30.6.2009 vznesené obvinenie pre trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania podľa § 256c písm. a/ Trestného zákona, účinného do 31.12.2015. Žalobca proti tomuto uzneseniu nepodal sťažnosť. Následne prokurátor okresnej prokuratúry dňa 12.11.2009 podal obžalobu a prvoinštančný súd dňa 1.12.2009 vydal trestný rozkaz, proti ktorému žalobca podal odpor a hneď si zvolil právneho zástupcu. Po vykonaní dokazovania súd prvého stupňa dňa 28.10.2011 vydal rozsudok, ktorým žalobcu oslobodil spod obžaloby s tým, že skutok nie je trestným činom. Následne obhajca žalobcu si vyúčtoval trovy právneho zastúpenia v rámci trestného konania vo výške 724,91 eur. Prvoinštančný súd sa vysporiadal aj so samotnou okolnosťou, že nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona 514/2003 Z.z., pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť v tomto zmysle tiež oslobodenie spod obžaloby, pričom skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, je bez významu. Prvoinštančný súd mal za to, že ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, tak, ako tomu bolo v predmetnej veci, má právo na náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia po splnení ďalších podmienok vyžadovaných zákonom 514/2003 Z.z. a to aj napriek tomu, že k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia nedošlo. Pokiaľ ide o samotnú škodu, ktorá vznikla žalobcovi, ide o trovy jeho právneho zastúpenia v trestnom konaní. Ust. § 18 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. uvádza, že náhrada škoda zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému v konaní vznikli. Žalobca túto okolnosť preukázal úhradou sumy 724,91 eur ako trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, o čom svedčí výpis z účtu právneho zástupcu žalobcu. Z pripojeného trestného spisu prvoinštančný súd zistil účelnosť vynaložených výdavkov a vo sfére majetkovej u žalobcu došlo k zmenšeniu jeho majetku v dôsledku úhrady týchto finančných prostriedkov. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že v danom prípade je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia a prebiehajúce trestné konanie je v priamej príčinnej súvislosti s vynaloženými finančnými prostriedkami, ktoré vynaložil žalobca na svoju obhajobu v trestnom konaní, ktoré by ináč nebol povinný a nemusel vynaložiť. To, že žalobca nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok, nie je dôvodom, aby žalobcovi nebola priznaná náhrada škody. Po splnení všetkých podmienok prvoinštančný súd žalobe vyhovel. Podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 a § 224 ods. 3 O.s.p. priznal žalobcovi trovy konania, ktoré podrobne vyčíslil, ktoré spolu predstavujú vrátane DPH sumu 430,81 eur, ktoré boli vypočítané v súlade s vyhl. č. 605/2004 Z.z. 2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vrátil na nové konanie. Žalovaná namietala, že v danom prípade žalobca bol oslobodený spod obžaloby, avšak tomuto predchádzalo vznesenie obvinenia, podanie obžaloby a vydanie trestného rozkazu. Až na hlavnom pojednávaní po podaní odporu prvoinštančný súd oslobodil žalobcu spod obžaloby. V čase podania obžaloby boli produkované dôkazy a skutkový stav zistený tak, že prokuratúre neodôvodňoval iný procesný postup, ako podať obžalobu. Obžalobu predseda senátu prezrel, preveril, či prípravné konanie bolo vykonané v súlade so zákonom a zvážil, či je treba obžalobu preskúmať, alebo predbežne prejednať. Následne prvoinštančný súd vydal trestný rozkaz, teda prípravné konanie vrátane obžaloby bolo zákonné. Podanie obžaloby nie je titulom na náhradu škody a preto nie je možné z týchto titulov odvodzovať nárok na náhradu škody. Extenzívnym výkladom zákona č. 514/2003 Z.z. bol síce prijatý záver, že nárok na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, avšak tento názor nie je možné prijať absolútne a bezvýhradne. Za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začaté trestné stíhanie, resp. vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti prípadu. Žalovaná poukázala aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 163/2013-50, ktoré korešponduje s uvedeným názorom odvolateľa. V čase vydania rozhodnutia o vznesení obvinenia, ako aj podania obžaloby existovali dôvody, že skutok spáchal obžalovaný a až rozsiahle súdne dokazovanie a najmä iné právne vyhodnotenie skutku, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu, prinieslo jeho oslobodenie spod obžaloby, pričom k takémuto rozhodnutiu došlo na základe dôkazov produkovaných obžalovaným. Na to, aby mohol byť nárok úspešne uplatnený, je potrebné, aby boli splnené všetky zákonné podmienky existencie nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a namietaným nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím. Keďže v danom prípade chýba existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, nárok nie je daný. Ďalej žalovaná namietala vznik trov žalobcovi v trestnom konaní, keď obhajoba v danom prípade nebola povinná, pričom žalobca si obhajcu zvolil až v súdnom konaní. 3. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že niet pochýb, že v tomto prípade objektívne za škodu zodpovedá štát, a teda je pasívne vecne legitimovaný na strane žalovaného. Žalobca uviedol, že prvoinštančný súd zistil skutkový stav úplne, vec náležite právne posúdil a vysporiadal sa so všetkými dôvodmi uplatneného nároku. Námietky žalovaného o nedostatku právneho titulu, nesplnenia podmienok vzniku škody a nedôvodnosť zvolenia si právneho zástupcu v trestnom konaní, súd nedôvodné. Zvolenie si obhajcu a námietka tejto okolnosti žalovanou v rámci trestného konania, sa vymyká zvyklosti na obhajobu práv v trestnom konaní, práva na spravodlivý proces. Uplatnil si trovy odvolacieho konania a žiadal, aby prvoinštančný rozsudok bol potvrdený. 4. Napadnutý prvoinštančný rozsudok bol vydaný v čase, keď základným procesným predpisom pre konanie pred súdmi bol Občiansky súdny poriadok. Občiansky súdny poriadok bol zákonom č. 160/2015 Z.z. zrušený a s účinnosťou od 1.7.2016 nahradený Civilným sporovým poriadkom. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami platí princíp okamžitej aplikability nového procesného predpisu. Okrem tohto princípu platí aj princíp justifikácie účinkov procesných úkonov, čo znamená, že procesné úkony subjektov civilného súdneho konania vykonané počas platnosti a účinnosti skoršieho procesného predpisu, sa vo sfére svojich účinkov prejavujú s relevanciou pre konanie samotné, aj počas účinnosti nového procesného predpisu. 5. V súlade s uvedenými okolnosťami odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého prvoinštančného rozsudku, dôvody rozhodnutia prvoinštančného súdu sú správne a v celom rozsahu na ne odvolací súd poukazuje. Len v súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného je potrebné uviesť, že skutočne aj keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 veta prvá zákona 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Mcdo 15/2009 zo dňa 6.12.2010 alebo ZSP 57/2010). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide tak, ako to veľmi podrobne popísal prvoinštančný súd, o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má aj zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie alebo bola prijatá obžaloba na ďalšie konanie alebo bol vydaný trestný rozkaz, ktorý po podaní odporu bol zrušený a bolo nariadené vo veci pojednávanie, na tom nič nemení, pretože podstata nároku na náhradu škody v tomto prípade sa neviaže na správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania alebo v priebehu trestného stíhania, ale samotný výsledok trestného stíhania. Procesný postup trestného konania stranám sporu nebol sporný a už samotné konštatovanie zodpovednosti za výsledok konania je len logickým dôsledkom toho, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá v súvislosti s obranou proti takémuto stíhaniu musel vynaložiť. Je pravdou, že samotné podanie obžaloby nie je titulom náhrady škody, ale samotný výsledok stíhania je významný pre posúdenie zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu. Pokiaľ by nebol obžalovaný oslobodený, žalobcovi by nárok na náhradu škody nevznikol. Tým, že bol oslobodený, vznikol mu nárok na náhradu škody, a to vecnej škody, ktorú vynaložil v súvislosti s úhradou trov obhajcu, ktorému udelil v rámci trestného konania plnomocenstvo. To, že žalobca ako obžalovaný si zvolil obhajcu v rámci trestného konania, nemôže byť na jeho ujmu, naopak, tieto služby advokátov sú určené na poskytovanie právnej pomoci práve v takých situáciách, v akej sa ocitol žalobca, keď mal ústavné právo, pokiaľ mu nárok nevznikol priamo z Trestného poriadku, na zvolenie si obhajcu, čo nie je možné žiadnym spôsobom nikomu odoprieť. Každý má právo poradiť sa v právnych otázkach s právne kvalifikovanou osobou. To, že išlo o účelne vynaložené trovy obhajoby žalobcu v trestnom konaní svedčí o tom, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, kedy sa účinne proti vznesenému obvineniu uvedenému v obžalobe bránil. Naopak, svoju povinnosť žalovaný (prokurátor) v trestnom konaní neuniesol, keď žalobcovi ako obžalovanému nepreukázal trestnú zodpovednosť za žalované konanie. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako správny. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnej žalovanej. O týchto trovách podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.