Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5To/43/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317010634 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8317010634.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 02.11.2017 v Prešove takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovaných E. G., E. V. a E. T. proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T/110/2017 zo dňa 31.08.2017. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T/110/2017 zo dňa 31.08.2017 boli obžalovaní E. G., E. V. a E. T. uznaní vinnými zo spolupáchateľstva zločinu prevádzačstva podľa § 20 k § 355 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zákona s poukázaním na § 138 písm. j/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že od presne nezisteného dňa roka 2017 do 04.06.2017 po predchádzajúcej vzájomnej dohode a súčinnosti za sľúbenú finančnú odmenu prevádzali po území Slovenskej republiky od hraničného znaku 45 s Poľskom až k obci Nižná Jablonka, okres Humenné, 11 nelegálnych migrantov bez dokladov totožnosti, a to 6 osôb štátnej príslušnosti Bangládeša a 5 osôb štátnej príslušnosti Srí Lanky, ktorí nie sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky a nemajú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a ktorí sa na naše územie dostali nelegálne mimo hraničných prechodov z Ukrajiny cez Poľsko, kde v čase, keď sa nachádzali v lesnom poraste medzi obcami Nižná Jablonka a Hostovice, okres Humenné, tak boli zadržaní políciou dňa 04.06.2017 o 23.25 hod. na GPS súradniciach N49o 07 39,18“, E 022o 06 07.96“, pričom finančná odmena vo výške asi 1.200 - 2.200 USD za prevedenie nelegálnych migrantov im mala byť vyplatená po návrate na Ukrajinu, za čo im bol každému samostatne podľa § 355 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j/, l/, n/, § 38 ods. 2, 3, § 39 ods. 1, 3 písm. d/ Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 40 mesiacov, pre výkon ktorého boli obžalovaní podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona zaradení do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne bol všetkým trom obžalovaným podľa § 65 ods. 1, 4 Tr. zákona uložený aj trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 4 rokov. Podľa § 83 ods. 1 písm. g/ Tr. zákona súd uložil aj ochranné opatrenie a to zhabanie vecí - 2 ks vysielačiek zn. Brondi čierno bielo sivej farby s batériou, 1 ks vysielačky zn. Motorola oranžovo- čiernej farby s batériou, 1 ks mobilného telefónu zn. Ergo IMEI X:XXXXXXXXXXXXXXX, IMEI X:XXXXXXXXXXXXXXX, 1 ks SIM č. XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXF, SIM Orange XXXXXXXXXXXX s obalom SIM karty, ICCD XXXXXXXXXXX 5, 1 ks navigácie GPS zn. Garmin-Dakota 20. Proti tomuto rozsudku, ktorý bol vyhlásený v prítomnosti obžalovaných, ich obhajcu a prokurátora, podali odvolanie obžalovaní prostredníctvom svojho obhajcu dňa 07.09.2017 tak proti výroku o vine, ako aj výroku o treste. V dôvodoch odvolania po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku poukázali na nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku, s ktorou sa konajúci súd nevysporiadal, hoci túto namietali už v prípravnom konaní. Ide predovšetkým o aplikáciu kvalifikačného momentu na viacerých osobách ako závažnejšieho spôsobu spáchania činu uvedeného v § 138 písm. j/ Tr. zákona, keďže ustálená judikatúra súdov pri tomto skutku vyžaduje, aby viacerým osobám bola spôsobená aj škoda, čo v danom prípade nenastalo. Na podporu tohto tvrdenia boli predložené aj rozhodnutia iných súdov. Okrem toho uložené tresty považovali obžalovaní za neprimerane prísne. Zo spisu je zrejmé, že sa od počiatku k spáchanému trestnému činu priznali a prejavili účinnú ľútosť, pričom boli nápomocní pri odhalení trestného činu. Svojím konaním nespôsobili žiadny závažný následok, resp. škodu. Obž. V. V. žije so svojou družkou L. T., s ktorou má 5 maloletých detí a to vo veku od 6 mesiacov do 16 rokov, pritom všetci sú odkázaní na jeho pomoc a výživu. Obž. V. T. žije s manželkou, s ktorou má jedno dieťa vo veku 1 roka a sú taktiež odkázaní na jeho pomoc a obž. V. G. žije s rodičmi, ktorí majú zdravotné problémy a sú odkázaní na pomoc svojho syna. Z ich výsluchov je zrejmé, že pochádzajú z chudobného regiónu, z rajónu E. J. z A., kde je veľká chudoba a nezamestnanosť, preto potrebovali finančné prostriedky na obživu svojej rodiny a túto situáciu niekto zneužil a nahovoril ich na doprovod migrantov cez štátnu hranicu Poľska na územie Slovenskej republiky, preto možno ustáliť, že sa dopustili trestného činu pod vplyvom ťaživých rodinných pomerov, ktoré si sami nezavinili. Je teda potrebné im priznať poľahčujúce okolnosti uvedené v § 36 písm. j/, l/, n/ Tr. zákona, pritom neboli zistené žiadne priťažujúce okolnosti. Podľa ich názoru sú už dosť potrestaní tým, že sú vo väzbe od 05.06.2017, teda tretí mesiac. Súd by mal ukladať nepodmienečné tresty odňatia slobody len vo výnimočných prípadoch a keďže sú cudzincami majú za to, že účel trestu bude naplnený ich vyhostením, vrátane uloženia podmienečného trestu odňatia slobody. Uloženým nepodmienečným trestom sa u nich pretrhnú všetky sociálne väzby v oblasti rodinného, pracovného a verejného života. Sú mladí ľudia vo veku 34 rokov, 27 rokov a 25 rokov, preto je u nich nádej, že po uložením trestu vyhostenia budú viesť riadny život a nebudú páchať trestnú činnosť. Sú u nich splnené aj podmienky na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 Tr. zákona vzhľadom na okolnosti prípadu a pomery páchateľov. Vzhľadom na uvedené preto navrhli, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok, ich konanie po právnej stránke posúdil ako zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona a uložil im trest odňatia slobody, výkon ktorého podmienečne odloží, prípadne aby zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie. Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania obžalovanými ako osobami na to oprávnenými krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolania obžalovaných nie sú dôvodné. V prvom rade odvolací súd svoj prieskum zameral na postup konajúceho súdu, či tento netrpí takými podstatnými chybami, v dôsledku ktorých by bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť. Zistil pritom, že obžalovaní sa osobne zúčastnili súdneho konania, mali možnosť vyjadriť sa ku skutku ako aj k dôkazom vykonávaným na hlavnom pojednávaní, mali možnosť predkladať návrhy na vykonanie dokazovania a prezentovať dôvody zmiernenia ich viny, či trestu v rámci záverečnej reči a posledného slova. Obžalovaní boli v tomto trestnom konaní zastúpení obhajcom, ktorý zabezpečoval ich práva a mal priestor v rámci obhajoby taktiež predkladať návrhy na doplnenie dokazovania, či argumenty ohľadne viny a trestu. Porušenie práva na obhajobu zistené nebolo. Konajúci súd v rámci hlavného pojednávania po prijatí vyhlásení obžalovaných, že sú vinnými zo spáchania žalovaného skutku, vykonal dokazovanie k výrokom o treste a o ochrannom opatrení podľa pravidiel stanovených procesným predpisom, o ktoré mohol opierať svoje skutkové závery. Za daných zistení odvolací súd konštatuje, že postup konajúceho súdu je v súlade s Trestným poriadkom. So zreteľom na obsah odvolania obžalovaných, ktorý smeroval proti výroku o vine a treste, odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že odvolanie obžalovaných proti výroku o vine nie je prípustné. Podľa § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 31.08.2017 vyplýva, že obžalovaní V. G., V. V. a V. T. po zákonnom poučení o práve urobiť niektoré z vyhlásení podľa § 257 ods. 1, 2 Tr. poriadku a po poučení o následkoch takéhoto vyhlásenia podľa § 257 ods. 5, 8 Tr. poriadku vyhlásili, že sa cítia byť vinnými zo spáchania skutku a po predpísanom procesnom postupe primerane podľa § 333 ods. 3 Tr. poriadku a vyjadrení prokurátora bolo ich vyhlásenie prijaté, v dôsledku čoho sa dokazovanie k výroku o vine už nevykonávalo a skutkové zistenia, ako aj právna kvalifikácia skutku uvedené v obžalobe tak tvorili základ o vine v napadnutom rozsudku. Keďže obžalovaní boli riadne poučení o tom, že ich vyhlásenie k vine je neodvolateľné a v tomto rozsahu okrem iného aj nenapadnuteľné odvolaním, odvolací súd na túto okolnosť musel prihliadať a vyhodnotiť ju ako prekážku, ktorá bránila preskúmavaniu napadnutého výroku o vine v zmysle citovaného ustanovenia § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku. Za danej situácie preto odvolací súd preskúmaval iba napadnutý výrok o treste, ktorý obžalovaní považovali za neprimerane prísny. Konajúci súd pri ukladaní trestu vychádzal zo základných zásad pre ukladanie trestu stanovených v § 34 Tr. zákona, pričom prihliadal na poľahčujúce okolnosti uvedené v § 36 písm. j/, l/, n/ Tr. zákona, za ktoré vyhodnotil to, že obžalovaní pred spáchaním skutku viedli riadny život, že sa k spáchaniu trestného činu priznali a jeho spáchanie úprimne oľutovali, a napomáhali pri objasňovaní svojej trestnej činnosti. Odvolací súd považuje za zákonné priznanie poľahčujúcich okolností pod písm. j/ a l/ § 36 Tr. zákona, keďže podľa odpisu registra trestov a správ o hodnotení osôb obžalovaných, ktoré boli dostupné k správaniu sa obžalovaných, obžalovaní doposiaľ na území Slovenskej republiky trestne stíhaní neboli a nespáchali ani priestupky a priznanie k trestnej činnosti bolo nimi osobne prezentované, čo našlo svoj odraz v prijatí vyhlásení o vine. Odvolací súd sa však nestotožnil s priznaním poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. n/ Tr. zákona, t. j. že obžalovaní napomáhali pri objasňovaní svojej trestnej činnosti. Z obsahu predloženého spisového materiálu, a teda z dôkazov zabezpečených orgánmi činnými v trestnom konaní plynie, že obžalovaní boli prichytení pri trestnej činnosti a okrem priznania sa aj v prípravnom konaní k spáchaniu skutku žiadnym iným spôsobom neprispeli k objasneniu páchanej trestnej činnosti. Nelegálni migranti boli zadržaní, jeden z nich vypovedal vo veci ako svedok a popísal okolnosti ich cesty do štátov EÚ. Priznanie poľahčujúcej okolnosti, ktorej podstata spočíva v tom, že obžalovaný má napomáhať objasňovaniu ním spáchaného trestného činu, možno podľa názoru odvolacieho súdu založiť iba na takom konaní obžalovaného, ktoré je aktívne vo vzťahu k objasneniu spôsobu spáchania trestného činu, či jeho následku a bez ktorého by objasnenie vyšetrovanej trestnej činnosti bolo výrazne sťažené. Takáto situácia v posudzovanom prípade nenastala a práve preto priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti obžalovaným nie je v súlade so zákonom. Záver konajúceho súdu o neexistencii priťažujúcich okolností je správny. Pri rozhodovaní o treste sa konajúci súd zaoberal aj spôsobom spáchania zločinu prevádzačstva, ktorý považoval za sofistikovanejší jednak s ohľadom na trasu, ktorou obžalovaní prevádzali z Ukrajiny nelegálnych migrantov, a to cez Poľsko na Slovensko, ako aj na disponovanie moderným technicko- materiálnym vybavením za účelom ľahšej orientácie v teréne a na dôslednú prípravu spáchania skutku. Uvedené zistenia viedli konajúci súd k záveru, že prevýchova obžalovaných sa zabezpečí jedine uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody. Za zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 3 zákon ustanovuje sankciu odňatia slobody na 7 rokov až 10 rokov, v rámci ktorej trestnej sadzby konajúci súd trest neukladal, pretože uloženie trestu odňatia slobody i na dolnej hranici považoval vzhľadom na okolnosti prípadu i na pomery obžalovaných za neprimerane prísny a súčasne uzavrel, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje v ich prípade aj uloženie trestu odňatia slobody kratšieho trvania. Uvedené viedlo konajúci súd k záveru, že sú splnené podmienky na použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona. So záverom konajúceho súdu o splnení podmienok použitia § 39 ods. 1 Tr. zákona sa odvolací súd nestotožnil a to z dôvodu, že pre zákonnú aplikáciu tohto zmierňovacieho ustanovenia je potrebná existencia buď takých okolností prípadu alebo takých pomerov na strane páchateľa, ktoré odôvodňujú, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Keďže ide o zákonné ustanovenie, ktoré umožňuje mimoriadne zmierniť trest, a to pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, okolnosti prípadu či pomery páchateľa by mali byť v prípade jeho aplikácie výnimočnejšie a nie bežného charakteru. V posudzovanom prípade konajúci súd iba vo všeobecnosti poukázal na existenciu okolností prípadu a za pomery obžalovaných, ktoré majú odôvodňovať neprimeranú prísnosť zákonnej sadzby, považoval rodinné pomery obžalovaných, ktorí sa majú starať o živobytie svojich rodín, resp. zabezpečovať finančné prostriedky na liečenie rodinných príslušníkov. Skutočnosť, že obžalovaní sa starajú o svoje rodiny a žijú v chudobnom regióne na Ukrajine, nie je výnimočnou a ani mimoriadnou, vymykajúcou sa z bežného života. Starostlivosť o deti a rodičov vyššieho veku je potrebné vnímať ako samozrejmosť a za výnimočnú by ju bolo možné považovať iba v takých prípadoch, ak by išlo o starostlivosť podstatne vyššieho počtu detí, či odkázanosť osôb na celodennú opateru z dôvodu závažných ochorení po dlhšiu dobu. Prezentované rodinné pomery obžalovaných podľa názoru súdu nie sú mimoriadneho charakteru, aj keď ich možno hodnotiť ako sociálne slabšie a u obž. V. V. nebolo preukázané ani to, aby bol otcom piatich detí, o ktoré sa stará, keďže táto skutočnosť z predložených rodných listov nevyplýva. Samotné prehlásenie N. T., matky mal. detí, že práve obž. V. V. je otcom detí, nie je hodnoverným dôkazom o tejto skutočnosti, najmä za situácie, ak najstaršie z detí má 16 rokov a najmladšie 6 mesiacov. Toto zistenie totiž závažným spôsobom spochybňuje jej tvrdenie v tom smere, že za dobu 16 rokov nevysporiadala svoj osobný stav a tak za otca detí je považovaný jej manžel, zapísaný aj v rodných listoch detí. Zhodnotiac všetky dostupné zistenia odvolací súd vyvodil záver, že konajúci súd bol k obžalovaným veľmi zhovievavý, ak obžalovaným uložil trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, hoci neboli splnené podmienky pre použitie zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona. Uložené tresty odňatia slobody tak nezodpovedajú zákonu, keďže boli uložené pod dolnou hranicou trestnej sadzby. Uloženie trestu vyhostenia, ktorý namietaný nebol, považoval odvolací súd za zákonu zodpovedajúci, keďže páchateľmi sú štátni občania Ukrajiny, ktorí nemajú na území Slovenskej republiky povolený pobyt, a teda v rámci zabezpečenia ochrany záujmov štátu je uloženie tohto trestu opodstatnené. Výrok o ochrannom opatrení namietaný nebol, z toho dôvodu odvolací súd ani nemal podklad pre preskúmavanie jeho zákonnosti. S poukázaním na uvedené zistenia a vyslovené právne úvahy preto odvolací súd vyhodnotil odvolania obžalovaných ako nedôvodné a keďže nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by mal zmeniť napadnutý rozsudok v ich prospech, tieto postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol. K náprave chýb vo výroku o treste, ktoré by viedli k sprísneniu uložených trestov, odvolací súd nemal zákonný podklad, keďže odvolania podali iba obžalovaní vo svoj prospech a tomuto postupu bránila zásada uvedená v § 322 ods. 3 Tr. poriadku. To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd nevyhovel odvolaniam obžalovaných. jednohlasne Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.