Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 20Co/130/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8412200212 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8412200212.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobkyne: J. R., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom v B., L. XXX/XX, občan SR, zastúpená: JUDr. Matej Okály, advokát so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova 7, proti žalovanému: L. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v B., L. XXX/XX, t. č. B., P. X, občan SR, zastúpený: JUDr. Tatiana Pribylincová, advokátka so sídlom v Poprade, Okružná 789/16, o určenie manželského výživného, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 6P/8/2012 - 272 zo dňa 07.12.2015 takto r o z h o d o l : I. O d m i e t a sa odvolanie žalobkyne. II. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výrokoch I. a II. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) v I. výroku napadnutého rozsudku rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke manželské výživné v sume 50,- eur mesačne za obdobie od 9.1.2012 do 28.9.2012, II. výrokom zaviazal odporcu nahradiť navrhovateľke zaostalé výživné v sume 433,79 eur za obdobie od 9.1.2012 do 28.9.2012, a to do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, II. výrokom v prevyšujúcej časti súd návrh zamietol, IV. výrokom čiastočne zastavil konanie a V. výrokom vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. 2. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že mal súd preukázané, že navrhovateľkin príjem zo zamestnania od času, odkedy si uplatnila nárok na manželské výživné, bol v priemere vo výške 491,45 eur mesačne v čistom, jej mesačné výdavky sa pohybujú okolo 295,- eur plus výdavky na stravu. O spoločné deti sa stará navrhovateľka. Odporca prispieva na výživu detí vo výške 330,- eur mesačne. U odporcu mal súd za preukázané z výpisu z daňového priznania za rok 2012, že jeho ročný príjem zo zamestnania činil 5.502,47 eur a strata z podnikania predstavovala 4.190,22 eur, teda jeho celkový príjem za rok 2012 bol vo výške 1.312,25 eur plus náhrady pri pracovných cestách poskytované zamestnávateľom (tzv. diéty) vo výške 1.422,18 eur. Pokiaľ ide o príjem odporcu zo zamestnania, súd mal preukázané výpoveďou odporcu zo dňa 15.5.2012, že jeho príjem bol v roku 2011 do mája 2012 vo výške priemerne 750-800 eur mesačne (vrátane diét) a od mesiaca máj 2012 mu klesol príjem na cca 650,- eur mesačne (vrátane diét). Súd ďalej vychádzal, pokiaľ ide o príjem odporcu, aj z príjmov, ktoré dosiahol, resp. by mohol dosiahnuť z podnikania, keďže mal súd preukázané výpoveďami svedkov, že príjmy z podnikania u odporcu sú v skutočnosti vyššie než odporca deklaruje listinnými dôkazmi. Výdavky odporca uviedol vo výške cca 866 eur. Nie je reálne, aby odporca uhrádzal svoje výdavky vo výške cca 666,- eur mesačne a od mája 2012 vo výške cca 866,- eur mesačne zo svojho celkového príjmu, ktorý za rok 2012 bol vo výške 1.312,25 eur plus náhrady pri pracovných cestách (tzv. diéty) vo výške 1.422,18 eur. Po vykonanom doplňujúcom dokazovaní súd mal za to, že priznanie výživného nie je v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že odporca dosahuje v skutočnosti príjem, z ktorého môže plniť manželské výživné v sume 50,- eur mesačne. 3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, a proti I. a II. výroku aj žalovaný. Žalovaný v odvolaní uviedol, že rozhodnutie považuje za nezákonné a nesprávne vo vyhodnotení skutkového stavu v časti, že životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Poukázal na výšku príjmu žalobkyne a svojho príjmu, ktorý bol nižší ako príjem žalobkyne. Ďalej dôvodil, že povinnosť platiť výživné mu bola určená do právoplatnosti konania o rozvode (28.09.2012), pričom rozsudok bol vyhlásený dňa 29.03.2012, teda procesným pochybením súdu bola v prospech žalobkyne umelo predĺžená doba, po ktorú musí žalovaný platiť výživné. Nesúhlasil tiež s neprihliadnutím na ust. § 75 ods. 2 zákona o rodine, kedy výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Navrhol rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo zmeniť a žalobu zamietnuť. 4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že s dôvodmi odvolania nesúhlasí a pridržiava sa odvolania podaného žalovaným. 5. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“),sa pred rozhodnutím vo veci samej zaoberal otázkou včasnosti odvolaní, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne bolo podané oneskorene. 6. Podľa ust. § 204 ods. 1 O.s.p. účinného v čase podania odvolania, odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. 7. Podľa ust. § 386 písm. a) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene. 8. Z obsahu spisu vyplýva, že napadnutý rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 21.03.2016, teda lehota na podanie odvolania uplynula dňom 05.04.2016, čo bol riadny pracovný deň. Odvolanie bolo podané na poštovú prepravu dňa 06.04.2016. Písomné vyhotovenie rozsudku doručené odvolateľovi obsahuje správne poučenie o tom, že proti nemu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia. So zreteľom na uvedené odvolanie žalobkyne bolo podané oneskorene. 9. Na základe uvedeného odvolací súd preto v súlade s ust. 386 písm. a) CSP odvolanie žalobkyne odmietol. 10. Odvolací súd vzhľadom na včas podané odvolanie žalovaného preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok je v napadnutej časti vecne správny. 11. Súd prvej inštancie rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci odvolací súd považuje odôvodnenie preskúmavaného rozsudku za vecne správne a osvojuje si ho. V priebehu odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového stavu ani k zmene právneho posúdenia veci. Na zdôraznenie správnosti a v súvislosti s odvolacími dôvodmi odvolací súd dopĺňa. 12. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine“), manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. 13. Podľa § 75 ods. 1 a 2 zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. 14. Prvoradým kritériom pre určenie manželského výživného je to, že životná úroveň oboch manželov má byť v zásade rovnaká. Pre posúdenie životnej úrovne sú rozhodujúce príjmy a výdavky na strane oprávneného, aj povinného. Nerovnosť príjmov je v tomto prípade daná. Súd prvej inštancie preskúmal príjmy a výdavky oboch manželov a vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že príjem žalobkyne bol v rozhodujúcom období vo výške 491,45 eur. Mesačné výdavky sa pohybujú okolo 295,- eur plus výdavky na stravu. O tomto príjme neboli žiadne pochybnosti, ani ich žalovaný nerozporoval 15. Medzi stranami bol rozpor v otázke príjmu žalovaného. Preukázaný príjem žalovaného podľa daňového priznania za rok 2012 je 5 502,47 eur, po odrátaní straty z podnikania 4 190,22 eur je príjem žalobcu 1 312,25 eur. Podľa vyjadrení žalovaného sú jeho mesačné výdavky vo výške cca 666 eur, od júna 2012 vo výške 866 eur, nakoľko spláca pôžičku splátkami vo výške 200 eur. V týchto skutočnostiach medzi stranami rozpor nebol. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalovaný má reálne vyšší príjem ako zdokladoval, ak mesačne uhrádza výdavky v sume 866 eur, a jeho zdokladovaný príjem podľa daňového priznania je mesačne vo výške 458,53 eur, s odrátaním strát z podnikania jeho príjem činí 109,25 eur mesačne. Táto suma nestačí na úhradu výdavkov, a to ani vtedy, ak by sa k nej prirátali náhrady pri pracovných cestách (1 422,18 eur ročne, v priemere 118,51 eur mesačne). Na základe uvedeného možno teda bez pochybností konštatovať, že reálny príjem žalovaného nezodpovedá tomu, čo žalovaný zdokladoval a preukázal, ale musí byť vyšší. Skutočnú výšku príjmu žalovaného súd nepozná, keďže ju žalovaný úmyselne zatajil. Takéto konanie žalovaného nemôže požívať právnu ochranu a nemožno ho pripočítať na ťarchu žalobkyne. Podmienku nerovnosti príjmov a s ňou súvisiacu podmienku nerovnakej životnej úrovne preto súd považoval za splnenú. 16. Ďalšou podmienkou na priznanie výživného je to, že priznanie výživného nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Manželstvo okrem svojej právnej stránky je založené na určitých morálnych a etických pravidlách, ktorých dodržiavanie sa sleduje aj v rámci majetkových vzťahov súvisiacich s manželstvom. Práve z tohto dôvodu môže byť rozpor s dobrými mravmi zreteľnejší ako pri iných druhoch vyživovacej povinnosti. Pri určení toho, čo by sa dalo považovať za rozpor s dobrými mravmi možno vychádzať zo zákona o rodine, ktorý ustanovuje povinnosť manželov žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. 17. Narušenie príslušných osobných vzťahov z relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým, že nepovažuje za spravodlivé, aby osoba, ktorá sa takéhoto konania dopustila, požadovala plnenia založené práve na takomto osobnom vzťahu. Preto bolo potrebné zistiť, či sa žalobkyňa dopustila voči žalovanému takého konania, v dôsledku ktorého by bolo v rozpore s dobrými mravmi priznať jej výživné, napr. či ho vyhodila zo spoločnej domácnosti, či ho opustila, či mala inú známosť, či žalobkyňa spôsobila rozvrat manželstva, resp. v akej miere sa na rozvrate podieľala alebo či sa k žalovanému inak nesprávala zvlášť neprijateľným spôsobom. 18. Sám žalovaný v návrhu na rozvod manželstva priznal, že v roku 2010 sa prvýkrát rozhodol na tri mesiace opustiť spoločnú domácnosť. V konaní o rozvod manželstva na pojednávaní dňa 29.03.2012 uviedol, že nie je ochotný absolvovať pohovor u psychológa a priznal, že spoločnú domácnosť opustil trikrát a asi mesiac má známosť s inou ženou. Na tom istom pojednávaní žalobkyňa uviedla, že už počas manželstva mala podozrenie na manželovu neveru a prejavila snahu o udržanie manželstva. Žalobkyňa inú známosť nemá. Podľa vyjadrení svedkyne - dcéry strán sporu - na pojednávaní dňa 4.11.2015 (č.l. 238 - 239 súdneho spisu) žalovaný opustil domácnosť dobrovoľne, žalobkyňa ho nevyhodila. Svedkyňa sa od kamarátov dozvedela, že v čase, keď opustil domácnosť, už mal žalovaný známosť s inou ženou. Ďalej uviedla, že predmetom hádok bolo to, že domov chodil opitý. Z týchto výpovedí mal súd za preukázané, že zo strany žalobkyne nedošlo vo vzťahu k žalovanému k žiadnemu zvlášť neprijateľnému a nežiaducemu správaniu, pre ktoré by priznanie výživného bolo v rozpore s dobrými mravmi. 19. K odvolacej námietke žalovaného, že nie je možné prihliadať na spoločnú domácnosť, nakoľko táto v rozhodnom čase už neexistovala odvolací súd konštatuje, že zákon o rodine v ust. § 71 ods. 1 nehovorí o spoločnej domácnosti, ale len o domácnosti, na základe čoho možno hodnotiť aj prípady oddeleného žitia v prípade starostlivosti o dieťa. V danom prípade domácnosť tvorili žalobkyňa, žalobca a ich dve spoločné deti. Keďže žalovaný domácnosť dobrovoľne opustil, v domácnosti zostali bývať deti a žalobkyňa, ktorá sa starala o domácnosť a ich spoločné deti. 20. Pokiaľ ide o argument žalovaného týkajúceho sa jeho príjmov a skutočnosti, že prispieval na výživné na deti vo výške 330,00 eur odvolací súd dodáva, že táto skutočnosť bola zohľadnená, keď súd nepriznal výživné v žalovanej výške 120 eur, ale len vo výške 50 eur mesačne. 21. Žalovaný ďalej poukázal na nedodržanie zákonnej lehoty na vypracovanie rozsudku o rozvode, v dôsledku čoho rozsudok o rozvode vyhlásený dňa 29.03.2012 nadobudol právoplatnosť dňa 28.09.2012, pričom žalovaný je povinný platiť výživné až do právoplatnosti rozsudku o rozvode. Tu musí dať odvolací súd za pravdu žalovanému, že zákonná lehota na vypracovanie rozsudku nebola dodržaná, avšak nedodržanie procesných lehôt súdom nemôže mať vplyv na meritórny výrok rozsudku, ktorý sa dotýka hmotnoprávnych práv a povinností strán sporu. Žalobkyňa má do skončenia manželstva nárok na výživné medzi manželmi. Tento nárok má hmotnoprávny charakter a preto ho nemožno obmedziť z dôvodu nedodržania procesnej lehoty na vypracovanie rozsudku. Ak súd nedodržal zákonnú procesnú lehotu, a jej nedodržanie bolo v konečnom dôsledku v neprospech žalovaného, mal žalovaný využiť iné nástroje na nápravu (napr. sťažnosť predsedovi súdu). Z pripojeného spisu sp. zn. 6P/120/2011 odvolací súd zistil, že žalovaný aj jeho právny zástupca boli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, vedeli teda, kedy začala plynúť lehota na jeho vypracovanie a doručenie, a napriek tomu po uplynutí tejto lehoty ani raz neurgovali vypracovanie rozsudku, ani nepodali sťažnosť. Samozrejme, súd je povinný vypracovať rozsudok aj bez urgencií a sťažností od strán sporu, ale porušenie procesných lehôt súdu v inom konaní nie je odvolacím dôvodom v tomto konaní. 22. Odvolací súd vzhľadom na uvedené dôvody rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny s osvojením si odôvodnenia zo strany súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). 23. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie. 24. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).