Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 2CoE/20/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8502898528 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8502898528.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, pobočka Stará Ľubovňa, IČO: 30 807 484, so sídlom Budovateľská 42/535, 064 01 Stará Ľubovňa, proti povinnému: Q. J., nar.: XX.XX.XXXX, bytom X. XX, XXX XX U. O., o vymoženie 116,17 Eur s prísl., zmena účastníka konania, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 09.02.2016 č.k. 5Er 445/2002-14 takto jednohlasne r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného. Exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie podanom exekútorovi domáhal vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky vo výške 1164,17- Eur s prísl., na základe exekučného titulu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia vydaného Sociálnou poisťovňou dňa 10.11.2000 č. XXX-XX-XXXX/XXXX-XX. Súd prvej inštancie vyhovel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie dňa 03.12.2002 č. XXXX XXXXXX. Súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie dňa 13.08.2015 návrh oprávneného a spoločnosti Slovenská konsolidačná, a.s. na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného. 3. Následne súd citoval § 57 ods. 1 písm. f), ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“); § 277 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení; § 25 ods. 1, 2, zákona č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení účinnom do 31.12.2003. 4. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že v predmetnom konaní sa vymáha plnenie z exekučného titulu a to z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktorým bolo predpísané poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie. Predmetné rozhodnutie bolo vydané podľa zák. č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni, pričom povinnosť uložená exekučným titulom doposiaľ splnená nebola. Zákon č. 274/1994 Z. z. bol s účinnosťou ku dňu 31.12.2003 zrušený a nahradený zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. V zmysle prechodného ustanovenia § 277 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa pri platení a vymáhaní povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie a na dôchodkové zabezpečenie, ktorá vznikla pred 01.01.2004 a nebola do 31.12.2003 splnená, použijú predpisy účinné do 31.12.2003, čiže zákon č. 274/1994 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2003. V ustanovení § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 274/1994 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2003 je zakotvená prekluzívna lehota na vykonanie rozhodnutia o pohľadávkach na poistnom na nemocenské poistenie a na dôchodkové zabezpečenie, a to desať rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti takéhoto rozhodnutia. Z gramatického a logického výkladu slova vykonať pritom vyplýva, že výkon rozhodnutia v stanovenej prekluzívnej lehote nestačí začať, ale je potrebné ho aj skončiť. Realizácia výkonu rozhodnutia vydaného podľa tohto zákonného ustanovenia je možná iba v tejto stanovenej prekluzívnej lehote. Preklúzia pritom predstavuje zánik práva pre jeho neuplatnenie v zákonom určenej dobe. Prípady preklúzie nemožno rozširovať nijakou analógiou. V prípade preklúzie súd prihliadne na zánik práva ex offo, aj keď to účastník konania nenamietne. 5. Posledným dňom desaťročnej prekluzívnej lehoty na vykonanie exekučného titulu uvedeného vyššie bol deň 30.11.2010 a dňom nasledujúcim po tomto dátume došlo k zániku práva oprávneného na vymáhanie pohľadávky priznanej predmetným exekučným titulom. 6. Aj keď zákon č. 242/2001 Z.z. neobsahoval intertemporálne ustanovenia, teda výslovne neuvádzal či aj rozhodnutia vydané pred jeho účinnosťou možno vykonať len v lehote desiatich rokov od nadobudnutia ich právoplatnosti, súd prvej inštancie dospel k záveru, že i napriek tejto skutočnosti sa od nadobudnutia účinnosti zákona č. 242/2001 Z.z. ustanovenie § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 274/2001 v znení účinnom od 1.6.2001 vzťahuje i na rozhodnutia vydané podľa predpisov účinných do nadobudnutia účinnosti zákona č. 242/2001 Z.z. (nepravá retroaktivita), a teda aj tieto rozhodnutia možno vykonať len v lehote desiatich rokov od nadobudnutia ich právoplatnosti. 7. Súd prvej inštancie vychádzal aj z uvádzaného stanoviska Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 4.11.2002 (Snj 84/02), v ktorom vyslovilo pre oblasť verejného práva právny názor, že novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej adresáta výhodnejšie, platí spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by predchádzajúca právna úprava posudzovala prísnejšie, prípadne spôsobom pre adresáta nevýhodnejším, pričom za takýchto okolností nerozhoduje, že retroaktivita právnej normy nie je v nej výslovne uvedená a právne pomery adresáta právnej normy sa budú spravovať novším právnym predpisom, ak je pre neho výhodnejší. Zavedenie preklúzie rozhodnutí zákonom č. 242/2001 Z.z. je pre povinného výhodnejšie ako právny stav pred prijatím tohto zákona, ktorý zánik pohľadávok priznaných rozhodnutiami nepoznal, a teda aj podľa uvedeného právneho názoru správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné preklúziu rozhodnutia vydaného podľa práva platného do prijatia zákona č. 242/2001 Z.z. posudzovať podľa tohto zákona, t.j. podľa novšej úpravy. 8. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného, hoci na to boli formálne splnené podmienky, pretože zistil dôvod pre zastavenie exekúcie, ktorý vznikol ešte pred postúpením pohľadávky a ktorý predstavuje neodstrániteľnú prekážku vykonania exekúcie. Zároveň rozhodol o zastavení exekúcie s tým, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia samostatným rozhodnutím. 9. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom závere a výrazne zhoršuje právnu pozíciu oprávneného a povinného. Ako dôvod uviedol, že súd prvej inštancie pri určovaní prekluzívnej lehoty aplikoval ustanovenie § 25 ods. 1, ods. 2 zákona č. 274/1994 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2003. Desaťročná prekluzívna lehota na vykonanie rozhodnutia bola zavedená zákonom č. 242/2001 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2001. Vykonateľnosť platobného výmeru nastala dňa 2.8.2000, teda pred zavedením prekluzívnej lehoty. Na prejednávanú vec nie je možné vzťahovať ustanovenie § 25 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 274/1994 Z. z. účinné od 1.7.2001. Zákon č. 242/2001 Z.z. neobsahoval prechodné ustanovenia na základe ktorých možno jednoznačne konštatovať preklúziu u rozhodnutí vydaných a právoplatných pred 1.7.2001. Ak by malo novelizované znenie platiť retroaktívne je možné predpokladať, že by normotvorca v zákone takýto záver vyjadril. Súd prvej inštancie napriek absentujúcemu intertemporálnemu ustanoveniu dospel v spojitosti so stanoviskom správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.11.2002 k záveru, že aj rozhodnutia vydané podľa predpisov účinných do nadobudnutia účinnosti zákona č. 242/2001 Z. z. možno vykonať len v desaťročnej prekluzívnej lehote. Podľa názoru oprávneného, takto novelizované znenie nezakladá právne účinky do minulosti, ale iba do budúcnosti a posúdenie rozsahu pôsobnosti právnej normy vyjadrenej v ustanovení § 25 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 274/1994 Z. z. účinnom od 1.7.2001 tak, že jej právne účinky nastali aj v prípade rozhodnutí, ktoré nadobudli právoplatnosť pred 1.7.2001 nie je správne. Exekučný súd pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy ďalšie ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších právnych predpisov a to konkrétne ustanovenia § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 v znení účinnom do 31.12.2013, § 149 ods. 1 v znení účinnom od 1.1.2014 a § 151 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4. V danom prípade má problematika preklúzie pri využití tzv. nepravej retroaktivity dve roviny a to momentálne zvýhodnenie adresáta v súlade so stanoviskom správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - zbaví sa čestného plnenia povinnosti a jeho znevýhodnenie v budúcnosti, keďže odpísanú pohľadávku v súlade s ustanovením § 151 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nie je možné doplatiť. Z hľadiska záujmu povinného zánik pohľadávky priznanej rozhodnutím nie je pre povinného výhodnejší. 10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len C.s.p.) v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 243h ods. 1 Exekučného poriadku (účinného od 01.04.2017), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. 11. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 01.04.2017, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 12. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 13. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej zákon č. 242/2001 Z. z., ktorým bolo novelizované znenie ustanovenia § 25 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 274/1994 Z. z. neobsahuje vlastné prechodné ustanovenia a preto je potrebné jeho účinky vykladať v súlade s princípom zákazu pravej retroaktivity. Ak nie je v prechodných ustanoveniach výslovne uvedené inak je pri strete starej a novej úpravy nutné vychádzať zo všeobecne platnej zásady nepravej retroaktivity procesných noriem, teda aplikácie nových procesných noriem pre skôr začaté konania. V takom prípade sa v konaní pokračuje podľa neskoršieho zákona. Čo sa týka nepravej retroaktivity v procesnom práve a názorov v odbornej literatúre na ňu, z povahy procesného práva vyplýva, že nové procesné právo má pôsobiť odo dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona a to aj pre konania zahájené pred jeho účinnosťou. Vo všeobecnosti teda platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v konaniach, ktoré boli začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších právnych predpisov. Táto zásada sa neuplatní v tých prípadoch, ak zákon z nej ustanoví výnimky. Pokiaľ ide o lehoty platí všeobecná zásada, podľa ktorej pre tie lehoty, ktoré sa v deň, keď novela zákona nadobudla účinnosť ešte neskončili, platia ustanovenia nového zákona. 14. Z dôvodu, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní v súvislosti so stretom právnych úprav správne uplatnil všeobecnú zásadu pre lehoty a teda, že v danej veci treba použiť znenie nového právneho predpisu umožňujúceho vykonať rozhodnutie najneskôr do 10 - tich rokov odo dňa nadobudnutia jeho právoplatnosti, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takého rozhodnutia bola skutočnosť, že oprávnený v odvolacom konaní úspech nemal a povinnému v jeho priebehu žiadne trov nevznikli, preto odvolací súd nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).