Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 17Co/168/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8615201465 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8615201465.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudcov JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ S. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, XXX XX A., a 2/ R. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, XXX XX A., o zaplatenie 2.231,55 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 8C/99/2015-64 zo dňa 21.03.2016 takto r o z h o d o l : Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie a vracia vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol. Vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznáva. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 39, § 52 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1a 2, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. V odôvodnení uviedol, že žalobca žalobou podanou na Okresnom súde Svidník dňa 01.04.2015 žiadal, aby súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 2.231,55 Eur spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.04.2011 do 09.09.2012 vo výške 53,16 Eur a ročný úrok z omeškania 8,75% zo sumy 2.231,55 Eur od 10.09.2012 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania za zaplatený súdny poplatok 133,50 Eur a trovy právneho zastúpenia. Právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s. - banka) uzatvoril ako veriteľ so žalovanými v 1. a 2. rade ako dlžníkmi dňa 11.01.2005 zmluvu o splátkovom úvere č. 0620802995, predmetom ktorej bola poskytnutie splátkového bezúčelového úveru vo výške 100.000,- Sk s výškou úrokovej sadzby 11,80% ročne, poplatkom za poskytnutie úveru 2% z výšky úveru, poplatkom za správu úveru 50,- Sk mesačne, výškou splátok 1.494,00 Sk splatných mesačne k 20. dňu v mesiaci so splatnosťou prvej splátky 20.02.2005 a konečnou splatnosťou 20.12.2014. Oznámením zo dňa 29.12.2009 právny predchodca žalobcu oznámil žalovaným, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1282/2009/CE uzatvorenej 10.12.2009 postúpil pohľadávku voči nim vo výške 5.441,39 Eur s príslušenstvom spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o. (žalobcovi). Oznámenie bolo doručené žalovanej v 2. rade dňa 13.01.2010 a zásielka adresovaná žalovanému v 1. rade nebola prevzatá v odbernej lehote (doručenky na č.l. 9 a 10). Zo zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1282/2009/CE zo dňa 10.12.2009 a jej prílohy č. 1 (v spise na č.l. 22) súd zistil, že touto zmluvou mala byť postúpená pohľadávka voči žalovaným z právneho predchodcu žalobcu ako postupcu na žalobcu ako postupníka. Oznámeniami zo dňa 21.08.2012 žalobca oznámil žalovaným, že ku dňu 21.08.2012 vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru, ktorý pozostáva z bankou vyrátanej istiny k 10.12.2009 vo výške 3.575,88 Eur a bankou vyrátaného úroku z omeškania k 10.12.2009 vo výške 515,51 Eur, spolu 4.091,39 Eur a to z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti splácať úver formou splátok riadne a včas. Oznámenie bolo dané na poštovú prepravu a doručenie obom žalovaným dňa 21.08.2012 (podací hárok na č.l. 43). Právny predchodca žalobca je a aj v čase uzavretia zmluvy o úvere bol bankou (obchodnou spoločnosťou - podnikateľom). Žalovaní sú a aj v čase uzavretia zmluvy o úvere boli fyzickými osobami - nepodnikateľmi. Predmetná úverová zmluva je preto v zmysle § 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy ako aj § 52 Občianskeho zákonníka s poukazom na 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa zmluvou spotrebiteľskou. Preto súd pri právnom posúdení uvedenej zmluvy vychádzal z ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Vzhľadom na to, že právny predchodca žalobcu je a aj v čase uzavretia zmluvy bol bankovou inštitúciou, prihliadal aj na zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách. Právny predchodca žalobcu mal a základe zmluvy zo dňa 10.12.2009 o postúpení pohľadávok postúpiť pohľadávku voči žalovaným ako postupca na žalobcu ako postupníka a že postúpenie pohľadávky oznámil žalovaným. Nebolo ale preukázané splnenie podmienky podľa citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, a teda že postúpeniu pohľadávky predchádzala písomná výzva banky (právneho predchodcu žalobcu) na zaplatenia dlhu s upozornením, že inak môže byť pohľadávka postúpená. Žalobca síce v odpovedi na výzvu súdu uviedol, že takáto výzva bola žalovaným zasielaná, žiadnym spôsobom ju nepreukázal. Žalovaní vo svojich výpovediach na pojednávaní spochybnili to, že by im bola takáto výzva doručená. Súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že nesplnenie si písomnej výzvy banky dlžníkovi na plnenie pred postúpením pohľadávky má za následok len možné sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách totiž podľa názoru súdu jednoznačne stanovuje doručenie takejto výzvy ako podmienku postúpenia pohľadávky. Možnosť banky pohľadávku postúpiť (viď. slovné spojenie „môže banka“) je v zmysle citovaného ustanovenia viazaná na splnenie podmienok a to: a) je uskutočnená písomná výzva banky klientovi na splnenie omeškaného záväzku; b) dlžník (klient) je aj napriek tejto výzve v omeškaní s jeho splnením nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Ide teda o o osobitnú (špeciálnu) právnu úpravu vo vzťahu k všeobecnej zákonnej úprave o postúpení pohľadávok v ust. § 524 a nasl. OZ a to aj s ohľadom na to, že právny predchodca žalobcu bol osobitný subjekt (banka), ktorý je a aj bol pri svojej činnosti povinný riadiť sa osobitnou právnou úpravou - zákonom o bankách. Súd má za to, že výzva , ktorá je uvedená v § 92 ods. 8 zákona o bankách vo vete prvej, nie je právnym úkonom. Ide o tzv. faktický úkon, ktorý je však nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky. V prípade, ak tento faktický úkon vykonaný nebol, neplatným bude následný právny úkon. Navyše citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách oprávňuje banku postúpiť na iný subjekt len peňažný záväzok, s ktorým je dlžník v omeškaní (z dôvodovej správy uvedenému zákonu týkajúcej sa predmetného ustanovenia je zrejmé, že toto ustanovenie upravuje možnosť využitia inštitútu postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nesplácaného dlhu) a nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá ešte nebola splatná. Tu je potrebné konštatovať, že k postúpeniu pohľadávky v tomto prípade malo dôjsť ešte v čase, keď pohľadávka ako celok nebola splatná, pretože jej splatnosť mal vyhlásiť až žalobca oznámením o mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 21.08.2012 (t.j. takmer po 3 rokoch od deklarovaného postúpenia pohľadávky). Vzhľadom na vyššie uvedené nedodržanie zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, je zmluva o postúpení pohľadávok v tejto časti neplatnou pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ (rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách). V dôsledku tohto neplatného právneho úkonu žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným (nepatrí mu procesné právo uplatňovať si hmotné právo z tejto pohľadávky). Z dôvodu, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie si žalovaného nároku, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Aj za predpokladu, že by súd hypoteticky pripustil platnosť postúpenia pohľadávky spočívajúcej v splátkach splatných do postúpenia (do dňa 10.12.2009), tak aj v takom prípade by musel žalobu zamietnuť. Žalobca totiž v žalobe výslovne uviedol, že žalobou si uplatňuje len splátky splatné od 20.04.2011 a aj keby si uplatňoval splátky splatné skôr, súd by musel z úradnej moci (cit. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.) prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1, § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. 2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. V konaní predložil relevantné oznámenia postupcu odporcom o postúpení pohľadávky spolu s podacími hárkami, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Okresný súd má z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.11.2015, sp. zn. 8Co/564/2015, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.06.2014, sp. zn. 9Co/133/2013. Ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou navrhovateľa ako postupníka pohľadávky. Účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 92 ods. 8 nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v tomto ustanovení nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. S nedoručením výzvy v zmysle § 92 ods. 8 môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Na podporu svojich argumentov dal súdu do pozornosti rozhodnutie Okresného súdu Prievidza z dňa 12.10.2015, sp. zn. 8C/67/2013 a rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 30.03.2015, sp. zn. 12C/63/2014. V súlade s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok boli odporcovia ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1177 dní, teda súčet všetkých omeškaní odporcov so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Navrhovateľovi vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Postupca a následne postúpením pohľadávky navrhovateľ boli oprávnení, nie však povinní predčasne ukončiť záväzkovo- právny vzťah. Základným právom veriteľa je v zmysle ust. § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Ust. § 92 ods. 8 je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na ,mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe, alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania. 3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili. 4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.). S účinnosťou od 01.07.2016 došlo k zrušeniu Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 a v zmysle prechodných ustanovení vyplývajúcich z ust. § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP sa aplikuje princíp okamžitej aplikability a princíp justifikácie účinkov procesných úkonov, čo znamená, že právna úprava obsiahnutá v CSP sa aplikuje aj na konania začaté pred 01.07.2016 so zachovaním právnych účinkov procesných úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona i vtedy, ak novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta. Princíp justifikácie účinkov procesných úkonov vyplývajúcich z ust. § 470 ods. 2 CSP je kompatibilný s princípom okamžitej aplikability vyplývajúcim z ust. § 470 ods. 1 CSP. Vzhľadom na uvedené, na úkon súdu je potrebné hľadieť k momentu jeho vykonania. 5. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa prioritne zaoberal skúmaním aktívnej legitimácie žalobcu. K tomuto odvolací súd uvádza, že primárnou otázkou, bez ohľadu na skutočnosť, či žalobcovi svedčí hmotné právo, ktorou sa súd musí zaoberať, je premlčanie nároku (a to aj sčasti). V spotrebiteľských sporoch je súd povinný skúmať premlčanie nároku ex offo v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie sa síce v odôvodnení rozsudku k premlčaniu vyjadroval, avšak len podporne (str. 8 ods. 2 rozsudku), pričom z odôvodnenia týkajúceho sa premlčania nie je zrejmé, ktorý okamih považoval za určujúci pre začiatok plynutia premlčacej doby, kedy došlo k jej uplynutiu, aké okolnosti majú vplyv na jej plynutie, či a v akom rozsahu je nárok žalobcu premlčaný. 6. Až po vyhodnotení premlčania je možné zaoberať sa ďalšími okolnosťami veci. Tu bude potrebné vysporiadať sa s tým, či ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je podmienkou platnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky alebo len okolnosťou, ktorá má vplyv na inštitút bankového tajomstva, a či teda chýbajúca výzva banky je dôvodom na aplikáciu ust. § 39 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k zmluve o postúpení pohľadávky. V tejto časti sa súd prvej inštancie ani napriek predchádzajúcim námietkam žalobcu týmto otázkam nevenoval. 7. Keďže prvoinštančný súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (od 01.07.2016 túto problematiku upravuje § 220 ods. 2 CSP), je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho procesu (čl. 46 Ústavy SR, čl. 45 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv). Tým odňal stranám sporu právo konať pred súdom a zaťažil svoje rozhodnutie vadou, pre ktorú bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. 8. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.