Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5To/34/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713010374 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8713010374.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.03.2017 v Prešove takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku na podklade odvolania obžalovaného P. D. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/103/2013 zo dňa 16.05.2016 v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku obžalovaného P. D. - nar. XX.XX.XXXX v S., trvale bytom S., W. XXXX/X u z n á v a v i n n ý m , ž e ako zástupca spoločnosti E. Y. X. a.s., IČO: XX XXX XXX, ponúkol v septembri 2008 S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. X. č. XX, okr. F., možnosť výhodného investovania finančných prostriedkov, pričom zhodnotenie finančných prostriedkov malo predstavovať 12 % z investovanej sumy ročne a výnosy jej mal vyplácať vo výške 1 % z investovanej sumy mesačne, za týmto účelom mu S. O. poskytla dňa 08.09.2008 v Trnave finančné prostriedky vo výške 100.000,- Sk, (v prepočte 3.319,39 eur), dňa 01.10.2008 v Trnave finančné prostriedky vo výške 50.000,- Sk, (v prepočte 1.659,70 eur), v novembri 2008 v Poprade finančné prostriedky vo výške 210.000,- Sk (v prepočte 6.970,70 eur), dňa 07.02.2009 v Trnave finančné prostriedky vo výške 1.570,- eur, dňa 09.03.2009 v Trnave finančné prostriedky vo výške 3.320,- eur, dňa 10.03.2009 finančné prostriedky v sume 10.000,- eur, ktoré mu zaslala na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, dňa 13.03.2009 vo Veľkom Slavkove finančné prostriedky vo výške 5.000,- eur, začiatkom júna 2009 v Poprade finančné prostriedky vo výške 13.000,- eur, tieto použil doposiaľ nezisteným spôsobom a výnosy jej nevyplácal, okrem toho od poškodenej S. O. vylákal pod zámienkou vrátenia peňazí dňa 12.02.2009 finančné prostriedky v sume 840,40 eur, ktoré mu zaslala na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, dňa 11.03.2009 sumu 3.200,- eur, ktorú vložila na účet P. vedený v S. a.s. pod č. XXXXXXXXXX/XXXX, dňa 15.06.2009 v Trnave mu poskytla finančné prostriedky vo výške 500,- eur na zaplatenie pokuty a dňa 24.10.2009 v Starej Turej finančné prostriedky vo výške 400,- eur, pričom jej spôsobil celkovú škodu 49 780,19 eur a po naliehaní poškodenej S. O. jej vrátil celkovo sumu 32.500,- eur, teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho od omylu a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu tým spáchal zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zákona, a za to mu ukladá podľa § 221 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a zároveň ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona ustanovuje skúšobnú dobu na 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zákona mu ukladá povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe poškodenej S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. X. č. XX, okr. F. škodu 17 280,19 Eur. Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku u k l a d á obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. X. č. XX, okr. F., škodu vo výške 17 280,19 Eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodenú S. O. o d k a z u j e so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces. Podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku obžalovaného P. D., nar. XX.XX.XXXX v S., oslobodzuje spod obžaloby okresného prokurátora 1Pv/423/12-21 z 08.07.2013 pre čiastkový útok pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zákona, ktorý mal spáchať tak, že požiadal S. O. v decembri 2010 o zaslanie finančných prostriedkov vo výške 3.500,- eur, ktoré mali slúžiť ako provízia za sprostredkovanie predaja osobného motorového vozidla zn. Chrysler PT Cruiser e.č. F. vo vlastníctve L. G., nar. 23.XX.XXXX, bytom A. D. XXX, ktorá bola klientkou S. O., po predaji vozidla jej mal poskytnuté finančné prostriedky vrátiť, finančné prostriedky mu S. O. zaslala na doposiaľ nezistený účet vedený v X. a.s., pričom predaj osobného motorového vozidla nesprostredkoval, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/103/2013 zo dňa 16.05.2016 bol obžalovaný P. D. uznaný vinným zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že - ako zástupca spoločnosti E. Y. X. a.s., IČO: XX XXX XXX ponúkol v septembri 2008 S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. X. č. XX, okres F. možnosť výhodného investovania finančných prostriedkov, pričom zhodnotenie finančných prostriedkov malo predstavovať 12% z investovanej sumy ročne a výnosy jej mal vyplácať vo výške 1% z investovanej sumy mesačne a za týmto účelom mu S. O. poskytla dňa 08.09.2008 v Trnave finančné prostriedky vo výške 100.000,- Sk, t.j. 3.319,39 €, dňa 01.10.2008 v Trnave finančné prostriedky vo výške 50.000,- Sk, t.j. 1.659,70 €, v novembri 2008 v Poprade finančné prostriedky vo výške 210.000,- Sk t.j. 6.970,70 €, dňa 07.02.2009 v Trnave finančné prostriedky vo výške 1.570,- €, dňa 12.02.2009 finančné prostriedky vo výške 840,40 €, ktoré mu zaslala na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, dňa 07.03.2009 v Trnave finančné prostriedky vo výške 1.500,- €, dňa 09.03.2009 v Trnave finančné prostriedky vo výške 3.320,- €, dňa 10.03.2009 v Trnave finančné prostriedky vo výške 1.000,- €, dňa 10.03.2009 finančné prostriedky vo výške 10.000,- €, ktoré mu zaslala na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, dňa 11.03.2009 finančné prostriedky vo výške 1.000,- €, dňa 11.03.2009 finančné prostriedky vo výške 3.200,- €, ktoré mu zaslala na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, dňa 13.03.2009 vo Veľkom Slavkove finančné prostriedky vo výške 5.000,- €, začiatkom júna 2009 v Poprade finančné prostriedky vo výške 13.000,- €, dňa 15.06.2009 v Trnave finančné prostriedky vo výške 500,- €, dňa 08.07.2009 v Trnave finančné prostriedky vo výške 7.600,- €, dňa 24.10.2009 v Starej Turej finančné prostriedky vo výške 400,- € a v decembri 2010 S. O. požiadal o zaslanie finančných prostriedkov vo výške 3.500,- €, ktoré mali slúžiť ako provízia za sprostredkovanie predaja osobného motorového vozidla zn. CHRYSLER PT CRUISER, EVČ F. vo vlastníctve L. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. XXX, okres F. a ktorá bola klientkou S. O., po predaji vozidla jej mal poskytnuté finančné prostriedky vrátiť, pričom finančné prostriedky vo výške 3.500,- € mu S. O. zaslala na doposiaľ nezistený účet vedený v X. X., a.s., finančné prostriedky, ktoré prijal od S. O. neinvestoval, tieto použil doposiaľ nezisteným spôsobom, výnosy jej nevyplácal, predaj osobného motorového vozidla zn. CHRYSLER PT CRUISER, EVČ F. nesprostredkoval a po naliehaní S. O. jej do dnešného dňa vrátil celkovo 32.500,- €, čím uviedol S. O. do omylu a spôsobil je škodu celkovo vo výške 64.380,19 €, za čo mu bol uložený podľa § 221 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, výkon ktorého mu bol podľa § 51 ods. 1 s použitím § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona podmienečne odložený a zároveň mu bol uložený probačný dohľad nad jeho správaním. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba v trvaní 3 rokov. Súčasne bola obžalovanému podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zákona uložená aj povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe poškodenej T. O. škodu 31.880,19 eur. Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku obžalovanému bola uložená povinnosť nahradiť poškodenej T. O. škodu 31.880,19 eur. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení a to proti všetkým jeho výrokom. V dodatočne predložených dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajcu vyslovil, že napadnutý rozsudok považuje za nezákonný, nakoľko dôkazy, ktoré boli vykonané v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní nepreukazovali bez najmenších pochybností, že by sa stal skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba. Podľa výsledkov dokazovania mal byť oslobodený spod obžaloby z dôvodu uvedeného v § 285 písm. a/ Tr. poriadku, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný, prípadne oslobodený z dôvodu uvedeného v § 285 písm. b/ Tr. poriadku, nakoľko skutok nie je trestným činom. Je toho názoru, že sú dané dôvody na zrušenie rozsudku z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, f/ Tr. poriadku, ktoré zákonné ustanovenie následne citoval. Tiež vyslovil, že krajský súd svojím uznesením sp. zn. 5To/19/2014 zo dňa 23.09.2014 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu a vec vrátil konajúcemu súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, ktorý sa ustanovením § 327 ods. 1 Tr. poriadku dôsledne neriadil a nevykonal všetky dôkazy, ktorých vykonanie krajský súd nariadil, a preto konajúci súd rozhodol predčasne. Napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený, čo ho robí nepreskúmateľným a tým aj nezákonným, z neho totiž nevyplýva, ako sa súd vysporiadal s jeho obhajobou a tiež je z neho zrejmé i to, že sa dostatočne nevysporiadal s námietkou premlčania nároku poškodenej, ktorú vzniesol v konaní. Okresný súd doplnil dokazovanie na hlavnom pojednávaní a aj napriek tomu je naďalej nelogické, aby od poškodenej pýtal províziu 3.500,- eur, ak vozidlo malo v tom čase hodnotu 5.000,- eur. Okresný súd založil rozsudok na dôkazoch, ktoré vykonal na hlavnom pojednávaní, z nich vychádzal a skonštatoval, že žalovaný skutok sa stal a ho spáchal, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol i to, že sa mal priznať, že poškodenej T. O. dlhuje ešte finančné prostriedky, čo nie je pravda a nevyplýva to z vykonaného dokazovania. Súd pri hodnotení objektívnosti a dôveryhodnosti vykonaných dôkazov vychádzal z toho, že sa priznal, že od poškodenej si v žalovanom období požičal určité finančné prostriedky, napríklad na zaplatenie dovolenky pre svojich podriadených, priznal, že poškodenej dlhuje nejaké finančné prostriedky, aj keď namietal dlh v takej výške, ako ho uvádzala poškodená. Dôkazom má byť aj to, že jeho matka zaplatila na účet matky poškodenej sumu 20.000,- eur, a tiež vychádzal zo skutočností, ktoré okrem poškodenej potvrdzovali aj svedkovia U. O., P. O., T. Q. rod. Q., G. P., pričom s výpoveďami týchto svedkov korešpondovali listinné dôkazy. V kontexte výpovedí poškodenej a svedkov podľa názoru súdu neobstojí jeho obrana a tvrdenia, že poškodená nepredložila žiadny písomný doklad o poskytnutí mu finančných prostriedkov za účelom ich ďalšieho zhodnotenia, že od poškodenej neprevzal províziu za predaj osobného motorového vozidla zn. Chrysler a ani to, že od poškodenej neprevzal ďalšie finančné čiastky, resp. že jej požičané peniaze vrátil. Výpoveď svedkyne L. G. súd hodnotil ako nehodnovernú, nakoľko táto mala podľa názoru súdu dôvod vypovedať v jeho prospech a v neprospech poškodenej, keďže svedkyňa pracovala pre rovnakú spoločnosť ako on, mali medzi sebou a aj majú dobrý vzťah, pričom s poškodenou svedkyňa mala vzťah narušený aj vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z oboznámeného obsahu spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 20C/92/2012 a rozhodnutia v tejto veci. Podľa jeho názoru súdom prvého stupňa boli dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní vyhodnotené výlučne v jeho neprospech, pričom súd neprihliadal na dôkazy svedčiace v jeho prospech. Súd tak nepostupoval v súlade s § 2 ods. 12 Tr. poriadku. V jeho trestnej veci ide o dôkaznú situáciu, keď proti sebe stoja dve skupiny dôkazov a to výpoveď jeho a výpoveď poškodenej T. O., ktoré sú diametrálne odlišné. Výpoveď poškodenej T. O. nie je však podporená dôkazmi, ktoré by jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukazovali skutočnosti ňou tvrdené. Súd prvého stupňa mal preto aplikovať zásadu „in dubio pro reo“. V prebiehajúcom konaní sa takto rieši občianskoprávny vzťah medzi ním a poškodenou. Bol uznaný vinným zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zákona na skutkovom základe uvedenom vo výroku o vine, u ktorého sa vyžaduje úmyselné zavinenie, teda aby bolo preukázané, že páchateľ v čase, keď zmluvný záväzok uzatváral, konal v úmysle, že záväzok v dohodnutej dobe nesplní, alebo ho nebude môcť splniť a že veriteľa uvádza do omylu, aby sa obohatil na jeho škodu. Od podvodu preto treba odlišovať neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Vykonaným dokazovaním nebolo nepochybne preukázané to, čo tvrdila svedkyňa T. O., že mu odovzdala finančné prostriedky v celkovej sume 64.380,19 eur, z ktorej časť patrila vlastnícky jej a časť patrila iným osobám za tým účelom, aby ich zhodnotil a vyplácal jej výnosy. Od vznesenia obvinenia popiera, aby od svedkyne T. O. prevzal nejaké finančné prostriedky za účelom ich zhodnotenia a investovania. Jediné peniaze, ktoré od poškodenej prevzal, bola suma 10.840,- eur, ktoré mu poslala na účet ako pôžičku na zaplatenie dovolenky pre jeho podriadených. Nie je pravdou, aby mu poškodená T. O. poskytla províziu za sprostredkovanie predaja osobného motorového vozidla G. G.. Sumu 3.200,- eur, ktorú poškodená poslala dňa 11.03.2009 na účet T. P., jej dal on, pričom išlo o peniaze z obchodného vzťahu, ktorý mal s T. P.. Telefonicky bol v kontakte so svedkyňami D. Q. a I. P., avšak z dôvodu, že ho prosili, aby vyriešil situáciu s poškodenou, ktorá im dlhuje peniaze. S menovanými svedkyňami nikdy nerozprával o investovaní peňazí. V ďalšom poukázal na to, že v spise sa nenachádza žiaden dôkaz o tom, aby mu poškodená T. O. poskytla peňažné sumy tak, ako sú uvedené v rozsudku za účelom ich investovania a zhodnotenia, a teda ani žiadne SMS správy, ktoré by preukazovali poskytnutie súm, k čomu vypovedala poškodená na hlavnom pojednávaní dňa 09.10.2013. Okrem toho poškodená uvádzala rôzne výšky požičaných súm. Pokiaľ v predsporovej výzve poškodená uviedla sumu 44.409,49 eur, z čoho jej vrátil 12.500,- eur, v trestnom oznámení uviedla túto sumu s tým, že v nej sú zahrnuté aj úroky vyplatené E. Q., D. Q. a I. P., pričom v tejto sume nie sú zahrnuté peniaze, ktoré jej tieto osoby dali za účelom investovania. V odsudzujúcom rozsudku sa už uvádza suma 64.380,19 eur. V ďalšom poukázal na zásadnú chybu v konaní, ak vo výpovediach poškodenej T. O. neboli odstránené rozpory a to ani po doplnení dokazovania po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa krajským súdom. Tiež je toho názoru, že konajúci súd jednostranne vyhodnotil dokazovanie v jeho neprospech, čo vyplýva aj z toho, že v odôvodnení rozsudku poukazuje na jeho predchádzajúce odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 2T/81/2007 pre trestný čin úverového podvodu. Z tohto odsúdenia okresný súd bez akýchkoľvek podporných dôkazov vyvodil motív a pohnútku jeho konania, na rozdiel od poškodenej, v neprospech ktorej nevyhodnotil trestné stíhanie vedenej proti nej na Okresnom súde Poprad pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona a ani túto skutočnosť nehodnotil ako dôkaz spochybňujúci pravdivosť jej výpovedí. Výpovedi svedkyne G. G. konajúci súd neuveril okrem iného aj s poukazom na sporové konanie vedené s poškodenou na konajúcom súde pod sp. zn. 20C/92/2012, pričom menovaná svedkyňa vypovedala po zložení prísahy, preto nemožno spochybňovať pravdivosť jej výpovede. Za dôležité považoval uviesť to, že poškodená T. O. v predsporovej výzve z 02.02.2012 uviedla, že jej klientka zaplatila zálohu provízie za predaj motorového vozidla vo výške 3.500,- eur a keďže sa predaj neuskutočnil, klientka od nej žiada vrátenie tejto sumy. Svedkyňa G. G. však počas celého konania nevypovedala, aby mu zálohu provízie za sprostredkovanie predaja vozidla poskytla, pritom poškodená pri výsluchu svedkyne už uvádzala, že suma 3.500,- eur bola jej. Tento rozpor odstránený nebol. Konajúci súd sa nezaoberal ani tvrdením svedkyne J. S., ktorá potvrdila, že jej dcéra O. O. odovzdala za účelom založenia poistných zmlúv na ňu a jej dve dcéry poškodenej finančné prostriedky a tiež za účelom založenia stavebného sporenia, pričom svedkyni došli upomienky, z čoho vyplýva podozrenie o nakladaní s finančnými prostriedkami poškodenou iným ako zvereným účelom. Ani dispozíciu s týmito zverenými peniazmi poškodená O. nevysvetlila. Výpovede J. S. tak nemožno považovať za výpovede, ktoré by ho usvedčovali zo spáchania skutku, pre ktorý bol odsúdený. Ak súd prvého stupňa považuje za dôkazy, ktoré ho majú usvedčovať zo spáchania pokračovacieho zločinu podvodu, aj výpovede D. Q., rod. Q., T. P., I. P., J. O., M. O. a S. D., pre takýto záver neboli zabezpečené jednoznačné a nespochybniteľné dôkazy. Z výpovede svedkyne D. Q. vyplývajú okolnosti, za akých sa mala ústne dohodnúť s poškodenou na investícii sumy 210.000,- Sk prostredníctvom jeho osoby, pričom pred odovzdaním peňazí s ním o tejto investícii nekomunikovala. Sľúbený vyplácaný výnos vo výške 1 % mesačne jej spočiatku poškodená vyplácala, celkom jej vyplatila 560.- eur v ôsmich čiastkach po 70,- eur, pričom nastali problémy a tak jej poškodená uviedla, že bude problém s vrátením aj peňazí, a preto sa s ním poškodená kontaktovala, pričom jej mal potvrdiť prevzatie jej a aj jej mamy investície od poškodenej a tiež uviedol, že peniaze sú investované, a pokiaľ by ich chcela vrátiť, tak príde o značnú časť peňazí. Niekedy v máji 2010 poškodená T. O. vrátila jej mame 100.000,- Sk a na zvyšnú časť sa dohodla, že jej ju vráti v splátkach a sumu 100.000,- Sk jej poškodená vrátila počas nasledujúceho roka. Svedkyňa D. Q. sa nevedela vyjadriť k obsahu ich rozhovorov, potvrdila však, že ohľadom investovania finančných prostriedkov a vyplácania úrokov s ním nerozprávala a nič nedohadovala, všetko riešila s poškodenou T. O.. Až v čase, keď začali problémy s vyplácaním peňazí svedkyni Q. sa dozvedel, že mal prevziať od svedkyne takúto vysokú sumu peňazí. Ani z tejto výpovede svedkyne Q. nevyplýva, aby ju pred poskytnutím peňazí kontaktoval a sľuboval jej zhodnotenie peňazí. Ani z výpovede svedka P. nevyplývajú skutočnosti, na základe ktorých by súd mohol dospieť k záveru, že mal spáchať skutok, ktorý je uvedený v napadnutom rozsudku. Menovaný svedok vo svojej výpovedi len potvrdil, že si od neho požičal sumu 3.200,- eur, a že tieto peniaze mu prišli na účet v období, kedy mu ich mal vrátiť. Tiež existujú rozporné tvrdenia vo výpovediach svedka J. O., M. O., pričom nebol zabezpečený žiadny dôkaz o tom, že poškodenej boli poskytnuté úvery, resp. pôžičky, aby mohla poškodená jemu poskytnúť finančné prostriedky za účelom ich zhodnotenia. Svedok J. O. vypovedal, že vyberal z účtu peniaze, ktoré dával svojej dcére T. O., ale koľko mu mala poškodená odovzdať peňazí, k tomu sa vyjadriť nevedel. Bol svedkom len jedného prípadu, keď on dal dcére 5.000,- eur, ktorá mu ich odovzdala vo Veľkom Slavkove. Celkom svedok dcére T. O. odovzdal 26.000,- eur z hypotekárneho úveru. Pri konfrontácii svedok J. O. vypovedal, že mu mala jeho dcéra odovzdať vo Veľkom Slavkove sumu 10.000,- eur, čo je rozporné s tvrdením svedka pri jeho výpovedi aj na hlavnom pojednávaní, kedy opätovne tvrdil, že bol svedkom odovzdania sumy 5.000,- eur. Svedkyňa M. O. sa len vo všeobecnej rovine vyjadrovala, že jej dcéra mu mala poskytnúť finančné prostriedky, ale aké sumy mu dávala, to nevedela. Svedkyňa mala vedomosť o tom, že z vybavenej hypotéky sa mu peniaze poskytli, ale nevedela uviesť ani kedy a v akej výške. Všetky okolnosti ohľadne skutku vie svedkyňa len od dcéry, čo potvrdila na hlavnom pojednávaní, a pokiaľ ide o jej výpoveď k výberu sumy 1.400,- eur v súvislosti so sprostredkovaním predaja auta, túto výpoveď považuje za účelovú, pretože k tejto okolnosti sa svedkyňa v prípravnom konaní nevyjadrovala a provízia podľa skutku mala byť poskytnutá v roku 2010, pričom svedkyňa datovala výber finančných prostriedkov koncom roka 2011. Svedkyňa I. P. vypovedala, že s ním nekomunikovala ohľadne investovania a vyplácania úrokov a obsah čestného vyhlásenia, ktoré podpísala, napísala poškodená T. O.. Ani výpoveď jeho matky S. D. nie je usvedčujúcim dôkazom, pretože táto iba potvrdila, že na základe jeho požiadania zaslala dňa 03.05.2010 na účet P. O. sumu 20.000,- eur. Ak súd poukazuje na výpoveď svedkyne K. P., tak táto nebola svedkom žiadneho čiastkového skutku a vypovedala len všeobecne, pričom jej výpoveď spochybnila tvrdenie poškodenej ohľadne provízie za predaj osobného motorového vozidla vyjadrením, na aké účely mal žiadať vyplatenie čiastky 3.500,- eur. Tiež poukázal na to, že poškodená podala trestné oznámenie dňa 15.05.2012, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty, pričom nepodala ani civilnú žalobu. Predložené listiny poškodenou podľa jeho názoru nepreukazujú, aby spáchal skutok uvedený vo výroku napadnutého rozsudku. V ďalšom sa zaoberal otázkou rozhodovania uplatneného nároku poškodenej na náhradu škody a poukázal na ustan. § 107 Obč. zákonníka, ktorý okrem jeho citovania aj právne vyložil. Uplatnený nároku na náhradu škody nepovažuje za uplatnený riadne, pretože poškodená pri výsluchu dňa 22.06.2012 uviedla len, že si uplatňuje škodu vo výške 32.857,15 eur, teda neuplatnila si ho tak, ako to predpokladá ustanovenie § 46 ods. 3 Tr. poriadku. Okrem toho poškodenej T. O. bol nesprávne priznaný štatút poškodenej, pretože nie všetky finančné prostriedky vlastnícky patrili jej a do škody si započítala aj úroky, ktoré mala vyplatiť E. Q., D. Q. a I. P.. Vzhľadom k tomu, že mu nebola preukázaná vina v zmysle § 221 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zákona, považuje aj výrok o náhrade škody, na ktorý nadväzovalo aj uloženie povinnosti uhradiť poškodenej počas skúšobnej doby škodu, za nezákonný. S poukázaním na uvedené navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa alebo aby sám rozhodol tak, že ho spod obžaloby prokurátora oslobodí. Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania obžalovaným ako osobou na to oprávnenou krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. priadku, preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolanie je čiastočne dôvodné. V prvom rade odvolací súd zameral svoj prieskum na postup konajúceho súdu predchádzajúci vyhlásenému rozsudku. V rámci neho nezistil žiadne podstatné chyby, pre ktoré by bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť. Konajúci súd vykonal dokazovanie v súlade s pravidlami stanovenými pre vykonávanie dôkazov, preto tieto mohli tvoriť podklad jeho rozhodnutia. Okrem toho bolo zistené, že právo na obhajobu obžalovaného bolo zachované, keď tento mal možnosť sa vyjadriť ku skutku kladenému mu obžalobou za vinu, mal možnosť sa vyjadriť aj k vykonaným dôkazom, či vypočúvať svedkov, navrhovať doplnenie dokazovania, pričom argumenty o jeho nevine mohol predniesť v rámci záverečnej reči a posledného slova. Pokiaľ obžalovaný vyhodnotil existenciu rozporov vo výpovedi poškodenej T. O. ako zásadnú chybu v konaní, odvolací súd sa s týmto jeho názorom nestotožnil. Za zásadnú, resp. podstatnú chybu v trestnom súdnom konaní totiž možno považovať iba taký postup súdu, ktorý je v rozpore s ustanoveniami procesného predpisu, pričom práve tento nesprávny postup mohol ovplyvniť výsledok konania. Ide napríklad o porušenie práva na obhajobu, vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného bez splnenia podmienok na takýto postup súdu, nedodržanie zákonných lehôt, vykonanie úkonov bez tlmočníka, hoci obžalovaný neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, a podobne. V súvislosti s namietanými rozpormi vo výpovedi poškodenej je potrebné uviesť, že ak rozpory vo výpovedi poškodenej vznikli, tieto sa už nedali odstrániť, existovať budú a poškodená ich vznik mohla iba objasniť. Existencia rozporov a objasnenie dôvodov ich vzniku sa stávajú súčasťou dôkaznej situácie, ktorú súd hodnotí v rámci svojho rozhodovania a mal by sa s ňou vysporiadať v zmysle zásady uvedenej v § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Následne odvolací súd preskúmaval skutkové zistenia ustálené konajúcim súdom, či tieto majú svoj podklad vo vykonanom dokazovaní, berúc na zreteľ aj hodnotenie výsledkov dokazovania, ktoré vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa iba čiastočne stotožnil so skutkovými závermi konajúceho súdu a s jeho tvrdeniami, pretože nie všetky skutkové závery mali oporu vo vykonaných dôkazoch, a to aj po doplnení dokazovania v odvolacom konaní. Obžalovanému sa kládlo obžalobou za vinu to, že ponúkol poškodenej T. O. možnosť výhodného investovania finančných prostriedkov s ich 12 % zhodnotením a za tým účelom prevzal v 16 prípadoch finančné prostriedky v celkovej výške 60.880,19 eur a v jednom prípade mu poškodená T. O. na jeho požiadanie vyplatila sumu 3.500,- eur ako províziu za sprostredkovanie predaja osobného motorového vozidla, ktoré finančné prostriedky jej mal po predaji vrátiť, predaj však nesprostredkoval a peniaze jej nevrátil. Obžalovaný popieral spáchanie skutku v rozsahu stanovenom obžalobou, priznal iba prevzatie súm vo výške 840,40 eur a 10.000,- eur, čo je v rozpore s tvrdením konajúceho súdu na strane 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že sa priznal k požičaniu finančných prostriedkov v rôznych sumách a na rôzne účely. Túto skutočnosť obžalovaný namietal v odvolaní a odvolací súd ju považuje za čiastočne opodstatnenú, pretože obžalovaný okrem už uvedených súm vo svojej výpovedi potvrdil aj to, že na stretnutí s poškodenou v Žiline priznal, že jej dlhuje okolo 20.000,- eur, čo logicky zodpovedá viacerým prípadom prevzatia finančných prostriedkov od poškodenej. Ustálené skutkové zistenia opieral konajúci súd predovšetkým o výpovede poškodenej T. O.. Z nich vyplynulo, že poškodená mala poskytnúť finančné prostriedky obžalovanému za účelom ich investovania a zhodnotenia iba v dňoch 08.09.2008 vo výške 100.000,- Sk, 01.10.2008 vo výške 50.000,- Sk, v novembri 2008 vo výške 210.000,- Sk, 07.02.2009 vo výške 1.570,- eur, 07.03.2009 vo výške 1.000,- eur, 09.03.2009 vo výške 3.320,- eur, 10.03.2009 vo výške 1.000,- eur, 10.03.2009 vo výške 10.000,- eur, 11.03.2009 vo výške 1.000,- eur, 13.03.2009 vo výške 5.000,- eur, začiatkom júna 2009 vo výške 13.000,- eur, dňa 08.07.2009 vo výške 7.600,- eur. V ostatných prípadoch poškodená mala obžalovanému poskytnúť finančné prostriedky z iných dôvodov a to ako pôžičku dňa 12.02.2009 sumu 840,40 eur, 500,- eur dňa 15.06.2009, keď zaplatila šekom zaňho pokutu šekovou poukážkou za dopravný priestupok, čiastku 3.200,- eur na jeho požiadanie zaslala na účet jeho známeho z dôvodu vyrovnania dlhu za obžalovaného a 24.10.2009 mu mala poskytnúť pôžičku vo výške 400,- eur. Z uvedeného je teda zrejmé, že minimálne finančnú čiastku 4.100,- eur poškodená neposkytla obžalovanému za účelom ich investovania, čo je v rozpore so skutkovými okolnosťami ustálenými vo výroku napadnutého rozsudku. Z výsledkov vykonaného dokazovania aj podľa názoru odvolacieho súdu možno bez rozumných pochybností uzavrieť, že poškodená T. O. mala dostatok finančných prostriedkov na ich poskytnutie obžalovanému v dňoch 08.09.2008 a 01.10.2008, keďže v dňoch 02.09.2008 a 01.10.2008 jej bol poskytnutý úver, čo je preukázané úverovými zmluvami, a zaslaný na jej bežný účet vedený vo Q. a.s., odkiaľ poškodená finančné prostriedky vybrala, ktorá skutočnosť plynie z jej bankového účtu. Pred poskytnutím sumy 100.000,- Sk dňa 08.09.2009 poškodená vyberala postupne finančné prostriedky v nižších sumách z účtu z dôvodu zníženia bankových poplatkov, čo je akceptovateľným vysvetlením. Preukázanou je aj suma 210.000,- Sk, ktorú poškodená odovzdala obžalovanému v novembri 2008, pričom išlo o finančné prostriedky patriace D. Q., rod. Q., a E. Q.. Aj z výpovede svedkyne D. Q. vyplýva skutočnosť o jej vedomosti, že peniaze budú investované práve prostredníctvom obžalovaného, ktorý jej potvrdil prijatie finančných prostriedkov odovzdané ňou poškodenej a tiež jej obžalovaný telefonicky prisľúbil aj splácanie poskytnutej sumy po tom, čo jej prestali byť vyplácané výnosy, preto mu za tým účelom dala aj číslo účtu, na ktorý jej mal posielať splátky. Finančné prostriedky v sume 3.300,- eur (peniaze jej matky) im boli vrátené v máji 2010, čo korešponduje platbe 20.000,- eur matkou obžalovaného S. D. na účet poškodenej dňa 03.05.2010. Z dokazovania nevyplývajú žiadne okolnosti poukazujúce na nedôveryhodnosť menovanej svedkyne a keďže výpoveď poškodenej korešponduje s výpoveďou tejto svedkyne, ako aj s listinnými dôkazmi, tvrdenie poškodenej aj v tomto smere je potrebné považovať za hodnovernú. Výhrada obžalovaného, že s D. Q., rod. Q., nekomunikoval o tejto investícii osobne, nie je podstatnou pre ustálenie tohto skutkového tvrdenia. Podstatným je, že svedkyňa D. Q. vedela od poškodenej T. O. o tom, akým spôsobom sa jej finančné prostriedky majú zhodnotiť, pričom obžalovaný jej osobne telefonicky prisľúbil vrátenie finančných prostriedkov. Bolo by nelogickým, aby svedkyňa D. Q. mu dávala číslo účtu, na ktorý jej mal finančné prostriedky vrátiť, ak by popieral pred ňou ich prevzatie. Odvolací súd nemal pochybnosti ani o poskytnutí sumy 1.570,- eur poškodenou obžalovanému. Tvrdenie poškodenej T. O. má svoju oporu v obratoch plynúcich z jej výpisu účtu vo Q. a.s., keď dňa 07.02.2009 je najprv evidovaný na účte vklad 1.500,- eur, ktorý síce nebol identifikovaný (kým a kde peniaze boli vložené), avšak následne bol na pobočke v Trnave v uvedený deň vykonaný výber vyššie uvedenej sumy, čo nasvedčuje pravdivosti tvrdeniu poškodenej. Aj tvrdenie poškodenej T. O. vo vzťahu k poskytnutiu sumy 3.320,- eur zodpovedá dôkaznej situácii. Jej tvrdenie, že jej otec vybral peniaze zo svojho účtu dňa 09.03.2009 a poukázal ich na jej účet vedený vo Q. a.s. je čiastočne preukázané výberom finančných prostriedkov vo výške 6.000,- eur z peňažného ústavu, čo vyplýva z výpisu účtu v X. X. a.s. vedeného na svedka J. O. s tým, že peniaze boli poukázané na účet poškodenej, z ktorého poškodená dňa 09.03.2009 vybrala hotovosť 3.320,- eur. Keďže otec poškodenej J. O. opakovane potvrdil, že peniaze zo svojho účtu vyberal a dával ich dcére, nieto dôvod pochybovať o tom, že aj sumu 5.000,- eur vložil na účet poškodenej osobne. Vzhľadom na existenciu aj objektívnych dôkazov, odvolací súd považuje aj toto tvrdenie poškodenej za hodnoverné. Nespornou je prevzatie sumy 10.000,- eur, ktorú poškodená poukázala dňa 10.03.2009 na účet matky obžalovaného S. D., ktorú skutočnosť nespochybňoval ani obžalovaný. Poprel však, aby táto suma mu bola poskytnutá za účelom zhodnotenia finančných prostriedkov. Obžalovaný tvrdil, že išlo o pôžičku, čomu nekorešponduje postupné odovzdávanie finančných prostriedkov poškodenou. Skutkové tvrdenie o odovzdaní sumy 5.000,- eur dňa 13.03.2009 v hotovosti poškodenou obžalovanému je verifikované nielen výpoveďou poškodenej a jej otca J. O., ktorý sa osobne zúčastnil odovzdávania finančných prostriedkov, ale aj listinnými dôkazmi, z ktorých vyplynulo, že dňa 13.03.2009 svedok J. O. vybral zo svojho účtu sumu 6.000,- eur, z ktorej časť vo výške 5.000,- eur bola odovzdaná obžalovanému. Obžalovaný sa práve pred týmto svedkom vyjadril o výhodnom investovaní finančných prostriedkov, prostredníctvom zhodnotenia ktorého sa potom následne splatí časť hypotéky. Výpoveď svedka J. O. nespochybňuje ani jeho vyjadrenie v jednej z jeho výpovedi v prípravnom konaní o tom, že obžalovanému mala byť poskytnutá suma 10.000,- eur, pretože k odovzdaniu sumy 5.000,- eur sa vyjadril celkovo dvakrát a to v prípravnom konaní dňa 14.11.2012 a v konaní pred súdom. K nesprávnemu uvedeniu sumy 10.000,- eur mohlo dôjsť aj v dôsledku uplynutia dlhšieho času od spáchania skutku, či v dôsledku uskutočnenia viacerých výberov finančných prostriedkov v krátkych časových intervaloch v tomto rozhodnom období. Ostatne, aj poskytnutie sumy 13.000,- eur obžalovanému zo strany poškodenej za účelom ich investovania vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania. Tvrdenie poškodenej, že finančné prostriedky mala k dispozícii od svedkyne I. P., bolo hodnoverným spôsobom preukázané nielen výpoveďou tejto menovanej svedkyne, ale aj ňou predloženými listinami, ktoré preukazujú, že s manželom si reálne vzala úver dňa 27.04.2009 a keďže úver nevyužili na nimi predpokladaný účel, aby jeho splácanie bolo rentabilnejšie, následne z neho investovali sumu 13.000,- eur. Okrem toho svedkyňa I. P. potvrdila aj to, že s manželom obžalovaného niekoľkokrát kontaktovali a vrátenie peňazí im prisľúbil, ktorý sľub aj dodržal, keď v máji poukázal poškodenej peniaze, pričom poškodená im dlh vyplatila. Doba vrátenia finančných prostriedkov korešponduje poukázaniu sumy 20.000,- eur na účet poškodenej z účtu matky obžalovaného. Dôkazmi bolo preukázané i to, že obžalovaný od poškodenej vylákal pod zámienkou vrátenia peňazí sumu 840,40 eur, ktorú mu poškodená poukázala na bankový účet jeho matky dňa 12.02.2009, sumu 3.200,- eur, ktorú poškodená poukázala na účet svedka P. dňa 11.03.2009, sumu 500,- eur, ktorú zaplatila poštovou poukážkou za uloženú pokutu obžalovanému v cestnej premávke a sumu 400,- eur, ktorú mu požičala v Starej Turej dňa 24.10.2009. Tvrdenie poškodenej o požičaní vyššie uvedených súm je objektivizované výpoveďou svedka P., ktorý požičal obžalovanému sumu 3.200,- eur s tým, že tieto mu obžalovaný vrátil približne v dohodnutej dobe. Realizovaný vklad na základe požiadania obžalovaného na účet, ktorý jej oznámil prostredníctvom SMS, nemožno zahrnúť do investícii, pretože ani z výpovede poškodenej jednoznačne nevyplýva, aby poskytnutie tejto sumy bol účelovo viazané na investície. Úhrada pokuty je dokázaná dodatočne vyžiadanými rozhodnutiami odvolacím súdom, z ktorých vyplynulo, že za dopravný priestupok spáchaný obžalovaným mu bola uložená pokuta 500,- eur dňa 28.05.2009, pričom zadržané vodičské oprávnenie po spáchaní priestupku mu bolo vrátené až dňa 19.06.2019 po úhrade uloženej pokuty dňa 15.06.2009, čo vyplýva zo správy OR PZ v Trnave z 27.02.2017. K pôžičke vo výške 400,- eur sa vyjadrila iba poškodená, avšak so zreteľom na výpoveď svedkyne K. P., ktorá potvrdila, že obžalovaný mal vyššie dlhy, odvolací súd nemal pochybnosti ani o tomto tvrdení poškodenej ohľadne tejto pôžičky. Aj keď poškodená pred odvolacím súdom vypovedala, že uvedené finančné prostriedky poskytla obžalovanému na iné účely s tým, že obžalovaný jej uviedol, že i tieto financie vloží do investícii, odvolací súd toto tvrdenie nevyhodnotil ako hodnoverné, pretože k tomu vypovedala prvýkrát, preto považoval toto jej tvrdenie za prispôsobenie si výpovede. Vo všeobecnosti k tvrdeniam poškodenej, ktoré namieta obžalovaný, odvolací súd ešte poznamenáva, že dôvera poškodenej k obžalovanému, že môže finančné prostriedky výnosne zhodnotiť s vyšším úrokom, ktorý jej prisľúbil, bola zo strany poškodenej založená nielen na ich veľmi dobrých rodinných vzťahoch, ale aj na pracovnej pozícii obžalovaného, ktorý v tej dobe bol riaditeľom pobočky E. Y. X. a.s., čo presvedčilo poškodenú, že má reálne možnosti takýchto investícii. Túto skutočnosť ostatne potvrdila aj svedkyňa K. P., ktorá je bývalou priateľkou obžalovaného, pretože aj ona poskytla obžalovanému finančné prostriedky z úveru. O presvedčení poškodenej, že finančné prostriedky budú investované, nasvedčuje aj jej ďalší úver z Q. a.s. z 01.10.2008 vo výške 50.000,- Sk, ktorý nasledoval v krátkej dobe po poskytnutí úveru vo výške 200.000,- Sk z tej istej bankovej inštitúcie. Je nelogické, aby poškodená po poskytnutí úveru v takej výške jeho zvyšok dočerpala bez rozumného dôvodu, keď ho bolo potrebné splácať aj s príslušnými úrokmi. Na rozdiel od vyššie uvedených prípadov odvolací súd tvrdenie poškodenej o tom, že dňa 07.03.2009 v Trnave poskytla obžalovanému sumu 1.500,- eur, nepovažoval za dokázané. Toto tvrdenie poškodenej je spochybňované aj jej vyjadrením, keď vo svojej výpovedi uviedla, že uvedenú sumu vybrala z účtu, na ktorý jej otec poslal peniaze z úveru, ktorý jej poskytla S., čo nezodpovedá skutočnostiam vyplývajúcim z účtu svedka J. O. na čísle listu 90. Z neho totiž vyplýva, že až dňa 09.03.2009 bola na účet jej otca pripísaná suma 53.008,44 eur z účtu poškodenej T. O. vedeného v S.. Okrem toho výpis z účtu poškodenej vedeného vo Q. a.s. nedeklaruje ku dňu 07.03.2009 žiadny výber finančných prostriedkov, pretože finančné operácie na účte prebehli dňa 02.03.2009 a 09.03.2009, čo je zrejmé z čísla listu 139. Obdobná situácia nastala aj v prípade poskytnutia sumy 1.000,- eur dňa 10.03.2009 poškodenou v prospech obžalovaného. Pokiaľ poškodená T. O. tvrdí, že dňa 10.03.2009 poskytla sumu 10.000,- eur obžalovanému za účelom investovania finančných prostriedkov a následne mu mala poskytnúť v ten istý deň aj ďalšiu sumu 1.000,- eur za takým istým účelom, tak toto jej tvrdenie považuje odvolací súd za nelogické so zreteľom práve na účel poskytovaných finančných prostriedkov. Okrem toho niet ani dôkazu, že sumu 1.000,- eur vybrala poškodená v Trnave. Ani tvrdenie poškodenej T. O., že dňa 11.03.2009 dala obžalovanému sumu 1.000,- eur za účelom investovania, nemožno považovať za dokázané z dôvodu, že táto suma síce bola vybratá z účtu poškodenej vedeného vo Q. a.s., čo je zrejmé z čísla listu 139, avšak pokiaľ poškodená tvrdí, že sa tak stalo v Trnave, o čom dôkaz nebol predložený, jej tvrdenie je spochybňované zistením, že v ten istý deň na požiadanie obžalovaného osobne vložila na účet svedka P. sumu 3.200,- eur, ktorá skutočnosť plynie z výpisu účtu menovaného svedka, pričom podľa vyjadrenia poškodenej tento vklad realizovala v pobočke v Poprade. K poskytnutiu sumy 7.600,- eur poškodenou obžalovanému v Trnave dňa 08.07.2009 za účelom investovania neexistuje žiadny iný dôkaz, okrem tvrdenia poškodenej, pričom toto tvrdenie poškodenej nie je možné osvedčiť ani výpismi z účtov. Z výpisov účtov poškodenej plynie, že v tomto rozhodnom období nebol poškodenou realizovaný výber finančných prostriedkov, ktorý by zodpovedal poskytnutej sume, čo je zrejmé z čísla listov 141 a 347, kde sa nachádzajú výpisy z účtov vedených vo Q. a.s. a v S. a.s.. Ani z účtu otca poškodenej vedeného v X. X. a.s. nebol realizovaný výber vo vyššej sume v období od 15.06.2009 do 17.07.2009, čo plynie z čísla listu 92. Okrem toho poškodená uviedla i to, že od obžalovaného sa dozvedela, že časť peňazí z tejto sumy mal použiť na zaplatenie dovolenky v Egypte. Uvedené tvrdenie nemožno považovať za hodnoverné, pretože svedkyňa K. P. vypovedala, že dovolenku v Egypte zaplatili jej rodičia, čo je v rozpore s vyjadrením poškodenej o použití časti finančných prostriedkov práve na úhradu dovolenky. Tieto zistenia spochybňujú tvrdenie poškodenej o tom, že obžalovanému poskytla sumu 7.600,- eur, do takej miery, že o jej výpoveď nemožno opierať vinu obžalovaného ohľadne tohto skutkového tvrdenia. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom konajúceho súdu, že poškodená poskytla sumu 3.500,- eur obžalovanému na províziu za sprostredkovanie predaja auta v decembri 2010. V tvrdeniach poškodenej existujú rozpory, ktoré poškodená logickým spôsobom nevysvetlila a konajúci súd sa s nimi v rámci hodnotenia dôkazov nevysporiadal. Ak poškodená najskôr tvrdila, že obžalovanému zasielala sumu 3.500,- eur zo svojich finančných prostriedkov niekedy v decembri 2010 na účet do X., ktorého číslo ani nevedela uviesť, pričom išlo o províziu za predaj auta svedkyne G. G., pretože takto chcela pomôcť svojej klientke a túto výpoveď na hlavnom pojednávaní dňa 02.11.2015 zmenila v tom smere, že svedkyňa G. G. jej dlhovala peniaze, preto jej dala auto s tým, že ho môže predať a peniaze z jeho predaja si môže ponechať, pričom obžalovaný od nej pýtal peniaze na účely prevozu auta a zmenu svojej výpovede logicky neobjasnila, tak takúto výpoveď nemožno považovať za vierohodnú. Tvrdenie poškodenej spochybňuje aj výška provízie za predaj osobného motorového vozidla, ktoré sa malo predať, pretože auto bolo ojazdené a nešlo o osobné motorové vozidlo, ktorého hodnota by vysoko prekračovala štandardnú cenu za ojazdené vozidlo tohto typu. Pochybným sa javí aj tvrdenie, že najprv poškodená uhradila províziu za predaj auta, ktorá jej mala byť následne vrátená. V tomto smere je potrebné akceptovať odvolaciu námietku obžalovaného. Je predsa nelogické, aby za predaj ojazdeného motorového vozidla sa požadovala tak vysoká provízia. Pokiaľ aj svedkyňa K. P. svedčí v prospech poškodenej, že obžalovaný ju na školení žiadal o sumu 3.500,- eur v súvislosti s predajom tohto motorového vozidla, ani tejto časti výpovede svedkyne nemožno veriť. Tá je totiž spochybňovaná účelom, na ktorý mal obžalovaný požadovať vyplatenie čiastky 3.500,- eur a to prevoz auta loďou, ktorý účel finančných prostriedkov nekorešponduje účelu uvádzaným poškodenou T. O.. Okrem toho tu existuje aj výpoveď matky poškodenej, ktorá zasa tvrdila, že sa pamätá na výber sumy 1.400,- eur, keď telefonovala s obžalovaným, ktorý jej dával inštrukcie súvisiace s predajom motorového vozidla. Za zistených nelogických súvislosti, na ktoré konajúci súd vôbec neprihliadal a nehodnotil ich, odvolací súd uzavrel, že toto skutkové tvrdenie nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Okrem toho odvolací súd sa stotožnil aj s námietkou obžalovaného ohľadne hodnotenia výpovede svedkyne G. G., ktorá vypovedala pod prísahou, pričom neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jej výpoveď spochybňovali v takej miere, že by ju bolo potrebné hodnotiť ako nehodnovernú. Menovaná svedkyňa totiž vypovedala opakovane vo veci rovnako k rozhodným skutočnostiam a samotné zistenie, že medzi ňou a poškodenou T. O. prebieha civilný spor ohľadne vrátenia sumy 10.000,- eur nemôže zakladať dôvod neveriť jej výpovedi, najmä za situácie, ak zo spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/110/2013 je zrejmé, že aj poškodená prevzala od inej osoby sumu 4.000,- eur, s ktorou nakladala inak ako dohodnutým spôsobom, čo by mohlo spochybňovať jej tvrdenia v prerokúvanej veci. Hodnovernosť výpovede svedka je totiž nevyhnutné posudzovať nielen vnútorne, či táto nie je rozporná, ale aj z hľadiska existencie ďalších vykonaných dôkazov, ktorými sa dajú objektivizovať jednotlivé tvrdenia svedka a pokiaľ v prospech týchto tvrdení svedka vyznievajú dôkazy a objektivizujú ich, nie je potom dôvod výpovedi svedka neveriť. Aj napriek tomu, že časť tvrdení poškodenej nebola preukázaná, neznehodnocuje to jej výpoveď v celom rozsahu, pretože podstatná časť jej tvrdení bola objektivizovaná vykonaným dokazovaním. Odvolací súd pripúšťa totiž, že v rámci poskytovania finančných prostriedkov obžalovanému, ktorý jej časť splatil, čo poškodená potvrdila, si nemusela všetky prípady pamätať, keďže k podaniu trestného oznámenia došlo až s určitým časovým odstupom, čo mohlo ovplyvniť aj jej tvrdenia ohľadne poskytovania finančných prostriedkov a ich vrátenia obžalovaným. Na základe vykonaného dokazovania konajúcim súdom, ktoré bolo doplnené v rámci odvolacieho konania, ako aj na podklade vyššie rozvedeného hodnotenia dôkazov odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia ustálené konajúcim súdom je nevyhnutné upraviť tak, aby zodpovedali výsledkom vykonaného dokazovania a aby o nich neboli rozumné pochybnosti. Z tohto dôvodu následne odvolací súd na podklade podaného odvolania obžalovaným v jeho prospech podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku vo veci sám, keďže mal podklad pre takýto postup. Odvolací súd obžalovaného P. D. uznal vinným zo spáchania zločinu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zákona na skutkovom základe uvedenom vo výroku tohto rozsudku, pretože obžalovaný svojím konaním, keď využil svoje postavenie zástupcu spoločnosti E. Y. X. a.s. a poškodenej T. O. ponúkol výhodné zhodnotenie finančných prostriedkov, v rámci ktorej ponuky mu poškodená na viackrát odovzdala vyššie finančné čiastky, ktoré však ale neinvestoval a peniaze použil nezisteným spôsobom, okrem toho si od poškodenej požičal ďalšie finančné prostriedky pod zámienkou ich vrátenia, pričom časť finančných prostriedkov jej vrátil až na jej naliehanie, naplnil objektívnu stránku trestného činu podvodu v jej kvalifikovanej skutkovej podstate spočívajúcu v tom, že na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že poškodenú uviedol do omylu a spôsobil na cudzom majetku značnú škodu. Výška spôsobenej škody 49 780,19 v zmysle § 125 ods. 1 Tr. zákona zodpovedá kvalifikačnému momentu značnej škody, keďže presahuje stonásobok sumy 266,- eur. Tak ako konajúci súd, aj odvolací súd uzavrel, že obžalovanému bolo preukázané úmyselné zavinie podľa § 15 písm. a/ Tr. zákona. Forma zavinenia bola vyvodená z konania obžalovaného. Okolnosť, že obžalovaný bol vo funkcii riaditeľa pobočky finančnej spoločnosti a prisľúbil poškodenej výhodné zhodnotenie finančných prostriedkov, bola spôsobilou vyvolať omyl u poškodenej. Práve postavenie obžalovaného a aj jeho správanie, keď žil nákladným spôsobom života, vyvolalo u poškodenej presvedčenie, že v rámci svojho pracovného postavenia obžalovaný vie výhodne investovať. Aj keď poškodená poznala portfólio finančnej spoločnosti, nemala však vedomosť o tom, aké všetky oprávnenia a výhody má riaditeľ pobočky. Priamy úmysel sa vzťahuje aj na pôžičky poskytnuté poškodenou, pretože obžalovaný tieto finančné prostriedky, hoci aj v nižších sumách, prevzal a už v čase ich poskytnutia vedel, že ich nevráti. O tom svedčí predovšetkým prevzatie vysokých súm od poškodenej, ktoré obžalovaný neinvestoval a ani ich poškodenej nevrátil, čo poukazuje na dlhy obžalovaného, k čomu vypovedala aj svedkyňa K. P., a tiež jeho následné správanie, keď poškodená sa musela domáhať vrátenia finančných prostriedkov a za tým účelom vyvolala stretnutie s obžalovaným, resp. jej rodičia kontaktovali matku obžalovaného. Odvolací súd posúdil konanie obžalovaného spočívajúceho v úmyselnom uvedení poškodenej do omylu za účelom svojho obohatenia v tej časti, že prisľúbil výhodné zhodnotenie finančných prostriedkov, ktoré mu poškodená opakovane poskytovala, ako jeden skutok z dôvodu, že prejav vôle obžalovaného smeroval k jednému súvislému konaniu. Z uvedeného dôvodu potom odovzdanie finančných prostriedkov poškodenou obžalovanému, ktoré nebolo dokázané (dňa 07.03.2009 suma 1 500,00 eur; dňa 10.03.2009 suma 1 000,00 eur; dňa 11.03.2009 suma 1 000,00 eur a dňa 24.10.2009 suma 7 600,00 eur) súd neposúdil ako čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu a zo skutkového stavu ich iba vypustil bez rozhodnutia. Časť konania, keď obžalovaný pod zámienkou vrátenia peňazí si od poškodenej požičal rôzne finančné čiastky už tvoria čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu podvodu, pričom za takýto čiastkový útok v zmysle § 122 ods. 10 Tr. zákona je potrebné považovať aj konanie obžalovaného spočívajúce v tom, že od poškodenej mal prevziať 3.500,- eur ako províziu za predaj osobného motorového vozidla. Vzhľadom k tomu, že toto konanie obžalovanému nebolo dokázané v rovine bez rozumných pochybností, odvolací súd vo vzťahu k tomuto čiastkovému útoku aplikoval zásadu „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ a obžalovaného postupom podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku spod neho oslobodil. V tomto rozsahu teda odvolaniu obžalovaného, ktorý napádal aj výrok o vine, čiastočne vyhovel. Odvolací súd preskúmaval aj výrok o treste, keďže nedošlo k zásadnej zmene pri právnom posúdení konania obžalovaného, ktorého vina však predsa len rozhodnutím odvolacieho súdu bola zmiernená, a to najmä z pohľadu zákonnosti a primeranosti. Konajúci súd nepriznal obžalovanému priťažujúce a ani poľahčujúce okolnosti, pričom prihliadal na jeho doterajší život a vychádzal tiež aj zo zistenia, že v minulosti už spáchal trestné činy, ktorá skutočnosť vyplýva z odpisu registra trestov, avšak odsúdenia má obžalovaný zahladené. Tiež bral do úvahy aj spáchanie viacerých priestupkov za porušenie pravidiel cestnej premávky, čo vyplynulo z evidencie priestupkov, a hodnotenie z miesta jeho bydliska, ktoré bolo len vo všeobecnej rovine. Za zločin podvodu podľa § 221 ods. 3 zákon ustanovuje sankciu odňatia slobody vo výmere troch rokov až desať rokov. Konajúci súd po vyhodnotení spôsobu spáchania činu, jeho následku, formy zavinenia a pohnútky dospel k záveru, že u obžalovaného sa dosiahne účel trestu aj uložením podmienečného trestu odňatia slobody na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby vo výmere 3 rokov s jeho odkladom na skúšobnú dobu 3 rokov za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním a povinnosti počas skúšobnej doby nahradiť poškodenej škodu. S takto uloženým trestom sa stotožnil aj odvolací súd, aj keď vina bola zmiernená, nie však v právnej kvalifikácii, ale čo do spôsobenia následku. Výmeru trestu odvolací súd nemohol znížiť z dôvodu, že už konajúci súd uložil obžalovanému trest na dolnej hranici trestnej sadzby a pokiaľ ide o určenie skúšobnej doby na 3 roky, táto zodpovedá pomerom obžalovaného a možnostiam jeho nápravy. Nemožno totiž opomenúť fakt, že obžalovaný sa v minulosti dopúšťal nielen trestných činov, ale aj priestupkov a práve tieto zistenia opodstatňujú určenie dlhšej skúšobnej doby, v rámci ktorej má obžalovaný viesť riadny život a splniť uloženú povinnosť, aby tak preukázal, že na jeho prevýchovu postačuje aj hrozba výkonom trestu a výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný. Odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by umožňovali aplikáciu zmierňovacích ustanovení pri ukladaní trestu, preto za situácie, ak odvolanie podal iba obžalovaný vo svoj prospech a neboli zistené skutočnosti pre uloženie miernejšieho trestu obžalovanému, odvolací súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, ktorého výkon mu podmienečne odložil za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním počas skúšobnej doby určenej na 3 roky, pričom mu bola súčasne uložená aj povinnosť spočívajúca v príkaze počas skúšobnej doby uhradiť poškodenej T. O. škodu vo výške 17 280,19 eur. O uplatnenom nároku poškodenej T. O. súd rozhodol tak, že obžalovanému uložil povinnosť jej nahradiť škodu vo výške 17 280,19 eur. Škoda čo do základu má svoj podklad vo výroku o vine a jej spôsobenie je v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného. Poškodená si nárok na náhradu škody uplatnila riadne a včas v prípravnom konaní, preto tak konajúci súd, ako súd odvolací mal zákonný podklad na rozhodnutie. Odvolací súd vzhľadom na zmenu skutkových okolností vo výroku o vine oproti napadnutému rozsudku bol povinný upraviť aj výšku preukázaného nároku, pričom pri rozhodnutí o náhrade škody bral do úvahy jednak výšku spôsobenej škody konaním obžalovaného, ktorá činila 49 780,19 eur, ako aj úhradu časti spôsobenej škody obžalovaný vo výške 32 500,- eur, čo potvrdila aj poškodená. Rozdiel uvedených súm tvorí náhradu priznanej škody. Vo vzťahu k uplatňovanej námietke obžalovaného spočívajúcej v premlčaní nároku na náhradu škody poškodenej T. O. odvolací súd uvádza, že dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný spôsobil škodu poškodenej T. O. úmyselne trestnou činnosťou. Z uvedeného dôvodu je preto nevyhnutné pri posudzovaní plynutia lehoty premlčania riadiť sa ustanovením § 106 ods. 2 Obč. zákonníka, podľa ktorého najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. S poukázaním na právnu úpravu premlčania, ktorú sú súdy povinné aj v adhéznom konaní posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, je námietka obžalovaného, že u poškodenej došlo k premlčaniu jej nároku, neopodstatnená. Škoda spôsobená trestným činom podvodu nie je bezdôvodným obohatením podľa § 451 Obč. zákonníka, pretože konanie obžalovaného, ktorý podvodným spôsobom vylákal od poškodenej finančné prostriedky, smerovalo k vzniku škody na majetku ako následku jeho protiprávneho konania. Za majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov, teda získaný aj pri páchaní trestnej činnosti, možno považovať vedľajší produkt protiprávneho konania páchateľa, nie však následok, ktorý je obligatórnym znakom skutkovej podstaty toho ktorého trestného činu. V závere odvolací súd ešte poznamenáva, že odvolacia námietka obžalovaného spočívajúca v tom, že konajúci súd nevykonal všetky dôkazy, ktorých vykonanie nariadil odvolací súd vo svojom uznesení sp. zn. 5To/19/2014 zo dňa 23.09.2014, mala svoje opodstatnenie, pretože konajúci súd si nezabezpečil listiny, ktoré poškodená nemohla zaobstarať (správy z polície ohľadne priestupku) a nedostatočne vypočul poškodenú, hoci z rozhodnutia odvolacieho súdu bolo zrejmé, k akým skutočnostiam sa má poškodená vyjadriť. Aj napriek tomuto faktu odvolací súd po zrušení napadnutého rozsudku vec nevrátil konajúcemu súdu, pretože doplnenie dokazovania v odvolacom konaní nebolo spojené s neprimeranými ťažkosťami a na jeho podklade bolo možné rozhodnúť vo veci s konečnou platnosťou. To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd vyhovel odvolaniu obžalovaného a na jeho podklade rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.