Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 10Co/117/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713214440 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8713214440.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcov: 1. P. O., A.. XX.XX.XXXX, 2. P. O., A.. XX.X.XXXX, E. S. W. W. XXX, XXX XX X. S., 3. T. E., A.. XX.X.XXXX, W. I. XXX, XXX XX X. S., všetci zastúpení Advokátska kancelária JUDr. SIDOR, s. r. o., Zdravotnícka 4373/6, 058 01 Poprad, IČO: 36 866 156, proti žalovaným: 1. P. F., A.. XX.XX.XXXX, W. F. XXXX/X, XXX XX F. a 2. U. F., A.. XX.X.XXXX, W. F. XXXX/X, XXX XX F., obaja zastúpení JUDr. Peter Ďuriš, advokát, s.r.o., Sadová 3507/12, 058 01 Poprad, IČO: 47239468 a za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: ČSOB Poisťovňa, a.s., Žižkova 11, Bratislava 811 02, IČO: 31 325 416, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 10C/37/2013-143 zo dňa 1.6.2016. jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku. R u š í rozsudok vo výroku o poplatkovej povinnosti oboch žalovaných a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozhodol takto: „Žalovaní 1. a 2. sú p o v i n n í zaplatiť spoločne a nerozdielne nemajetkovú ujmu žalobcovi 1. P. O. v sume 12 000,- eur , žalobkyni 2. P.Á. O. v sume 12.000,- eur a žalobkyni 3. T. E. v sume 8.000,- eur, to všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a. Žalovaní 1. a 2. sú p o v i n n í zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok za návrh v sume 1.026,- eur a to na účet prevádzkovateľa systému Slovenská pošta, a.s. Centrum vysporiadania finančných transakcií , Oddelenie spracovania agend, Thurzova 1, 042 21 Košice v lehote 3 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia. O náhrade trov konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“ 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia v 1. až 3. rade podali na tento súd dňa 3.10.2013 voči pôvodne označenému žalovanému v 1. rade žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že žalovaný bol právoplatne odsúdený rozsudkom tohto súdu zo dňa 31.7.2013 za spáchanie prečinu usmrtenia a prečinu ublíženia na zdraví inému v nedbanlivosti, za čo mu bol uložený trest. Skutok sa týka spôsobenej smrti chodcovi P.D.E. O., A.. XX.X.XXXX, synovi žalobcov v 1. a 2. rade a bratovi žalobkyne v 3. rade. Na výzvu súdu prvej inštancie žalobcovia upresnili svoju žalobu písomným podaním tak, že každý zo žalobcov si uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy po 50.000,- eur, kde zároveň žiadali, aby požadovanú nemajetkovú ujmu každému z nich zaplatili obaja žalovaní, pretože navrhli pripustiť do konania ďalšiu žalovanú, a to žalovanú v 2. rade U. F., ktorá bola vlastníčkou motorového vozidla, ktorým k dopravnej nehode dňa 1.12.2012 došlo, a súčasne navrhli pripustiť do konania na strane žalovaných ako vedľajšieho účastníka, ich poisťovňu. O pripustení žalovanej v 2. rade a vedľajšieho účastníka na strane žalovaných do konania bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 18.2.2015. 3. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia §§ 11 a 13 ods. 1 až 3, všetko Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že návrh žalobcov je, čo do svojho právneho základu, dôvodný, keď súd poukázal na závažnosť vzniknutej ujmy žalobcom, ktorým ako rodičia a sestra, natrvalo smrťou svojho syna a brata vznikla nenapraviteľná ujma, ktorá predstavuje nepriaznivý zásah do ich osobnostných práv a integrity. Na druhej strane však súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že uplatňovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy po 50.000,- eur u každého zo žalobcov, je nedôvodne vysoká a nemá ani oporu v doterajšej rozhodovacej praxi súdov. Dáva za pravdu obrane vedľajšieho účastníka na strane žalovaných, že táto výška by mala byť primeraná na úrovni s výškou náhrad pre obete násilných trestných činov vyplácaných podľa osobitného zákona. Preto súd prvej inštancie priznal výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom v 1. a 2. rade po 12.000,- eur ako pre rodičov nebohého, a žalobkyni v 3. rade vo výške 8.000,- eur, ako sestre nebohého (nie je príbuznou v priamej línii, ako sú predkovia a potomci). V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol s tým, že povinnosť zaplatiť prisúdenú nemajetkovú ujmu jednotlivým žalobcom, a to oboma žalovanými spoločne a nerozdielne, je daná tým, že u každého z nich sú splnené dôvody ich zodpovednosti analogicky, ako je to pri rozhodovaní o škode podľa § 438 Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť žalovaného v 1. rade je daná tým, že svojím zavineným konaním spôsobil ujmu a zodpovednosť žalovanej v 2. rade je daná tým, že ide o prevádzkovateľku (držiteľku) motorového vozidla, ktorým v dôsledku dopravnej nehody k ujme došlo. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Katarína Haasová, citáciu z ktorého použili žalobcovia ako svoju právnu argumentáciu, ktorá je obsiahnutá v tomto písomnom odôvodnení rozhodnutia v časti vyhodnotenia účastníckych výsluchov žalobcov. Slovenská republika je viazaná právom EÚ a rozhodnutiami (aktami) jeho orgánov, ktoré majú prednosť pred právnymi predpismi SR. Platí to aj pre prípad, že v právnych predpisoch SR nie sú priamo upravené niektoré vzťahy, ktoré sú však upravené predpismi alebo aktami v rámci EÚ. 4. Tretím výrokom rozsudku súd prvej inštancie rozhodol o solidárnej poplatkovej povinnosti žalovaných v 1. a 2. rade za návrh. V zmysle § 4 ods. 2 písm. j) Zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, boli žalobcovia osobne oslobodení od súdnych poplatkov, a vzhľadom na výsledok konania poplatková povinnosť prešla na neúspešných žalovaných podľa § 2 ods. 2 cit. zákona. Podľa položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov, je výška súdneho poplatku za žalobu na ochranu osobnosti, spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy 66,- eur a 3 % z výšky priznanej nemajetkovej ujmy, čo je suma 960,- eur, spolu to činí 1.026,- eur. O vzniku poplatkovej povinnosti súd prvej inštancie rozhodol podľa § 5 ods. 1 písm. g) cit. zákona a lehota na zaplatenie súdneho poplatku je v súlade s § 8 ods. 4 cit. zákona. Predpísaný súdny poplatok sa má zaplatiť prevádzkovateľovi systému podľa § 9 ods. 3 cit. zákona. 5. O náhrade trov konania súd prvej inštancie vyslovil, že bude rozhodnuté podľa § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 6. Proti tomuto rozsudku podali obaja žalovaní včas odvolanie, a to proti jeho vyhovujúcej časti, ako aj proti výroku, ktorým boli zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za návrh. 7. V dôvodoch svojho odvolania uviedli, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam tým, že určil neprimeranú náhradu nemajetkovej ujmy u všetkých žalobcov s ohľadom na možnosti nás, žalovaných, takéto finančné čiastky zaplatiť, s ohľadom na vek, skutočnosť, že sa nejedná ani o manžela, ani deti, s o ohľadom na rozhodovaciu prax súdov. 8. Preto navrhli, aby odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Mali za to, že takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie je ústavne nekonformné, keď súd sa v podstate paušálne zameral hlavne na rozsudky Súdneho dvora EÚ, ale nezameral sa a dostatočne do hĺbky neskúmal majetkové pomery hlavne žalovaných, t. j., či sú schopní takúto čiastku zaplatiť. Žalovaní nemajú pravidelný príjem a žalovaná v 2. rade je vážne chorá. Z odôvodnenia rozsudku podľa odvolateľov tiež nevyplýva, že by súd dostatočne skúmal vzťah žalobcov k nebohému z hľadiska ich dlhodobých osobných vzťahov, ich citovej naviazanosti, prípadne ich odkázanosti na to, aby priznaná istina bola adekvátna duševných útrapám pozostalých. Žalovaní si trovy odvolacieho konania neuplatnili. 9. Žalobcovia považovali rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, s tým, že odvolacie námietky žalovaných nie sú dôvodné. Poukázali na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré si osvojujú, kde súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a aj výšku nemajetkovej ujmy považujú žalobcovia za primeranú. Žalobcovia mali za to, že majetkové pomery žalovaných nie sú rozhodujúce, pretože výšku majetkovej ujmy určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Osobné a majetkové pomery nemôžu mať dopad na priznanú výšku nemajetkovej ujmy (rozsudok NS SR 4Cdo/139/2011). Žalobcovia nevideli žiaden rozdiel v tom, že v postavení žalobcov sa nejedná o manželov, ani o deti nebohého, ale rodičov a sestru. Žalobcovia sú najbližší rodinní príslušníci nebohého, a preto prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne emocionálnom základe, je nespochybniteľná. Žalobcovia mali za to, že nárok na náhradu majetkovej ujmy je založený objektívne na tom, že smrťou im blízkej osoby bolo porušené právo na ich súkromný a rodinný život. Spôsobenie smrti blízkej osobe protiprávnym konaním je vždy zásahom do osobnostných práv pozostalých, preto nie je potrebné preukazovať žiadnu mimoriadnosť zásahu. Aj výška priznania nemajetkovej ujmy je podľa žalobcov primeraná. Súdy v obdobných prípadoch priznávajú viac, ako bolo priznané žalobcom v tomto konaní, kedy poukazujú napríklad na rozsudok Krajského súdu Trnava, vo veci sp. zn. 11Co/90/2010, voči ktorému bolo dovolené zamietnutie rozsudkom NS SR sp. zn. 4Cdo/139/2011. Na základe uvedeného žalobcovia navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a o trovách rozhodol tak, že žalobcovia majú nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 10. Žalovaní vo svojej replike k vyjadreniu žalobcov k ich odvolaniu zotrvali na dôvodoch uvedených v tomto odvolaní. Poukázali, že rozsudok Najvyššie súdu SR zo dňa 31.3.2016 sp. zn. 3Cdo/301/2012 judikoval významný právny záver, že poisťovni nesvedčí pasívna legitimácia v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv žalobcov spôsobených úmrtím ich blízkej osoby pri dopravnej nehode podľa § 4 ods. 2 písm. a), v spojení s § 15 ods. 1 Zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov. Z tohto právneho záveru a v záujme ústavnej konformnosti, bolo povinnosťou súdu skúmať majetkové pomery žalobcov, nakoľko títo sú nemajetní a nie sú schopní žalovanú, a ani súčasne prisúdenú istinu, zaplatiť. Je pravdou, že judikatúra Súdneho dvora EÚ konštatuje, že náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd má spadať do poistného krytia, ak za ňu poškodený zodpovedá podľa platného vnútroštátneho práva, ale v súčasnosti podľa žalobcov platí, podľa rozhodovania súdov právny záver citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu. S ohľadom, že žalobcovia si uplatňujú nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, si žalovaní uplatnili trovy konania v súlade s § 255 ods. 1, 2 CSP, teda podľa pomeru úspechu vo veci, resp. žiadali, aby súd náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa žalovanej a priznanej istiny. 11. Vedľajší účastník na strane žalovaných vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných, ako aj k vyjadreniu žalobcov poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, publikované pod č. R 3/1984, podľa ktorého pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody, je súd povinný vždy skúmať i to, či sú dané zákonné predpoklady na zníženie náhrady škody podľa ust. § 450 Občianskeho zákonníka. Je teda potrebné, aby súd, i bez návrhu, sa vždy zaoberal možnosťou zníženia náhrady škody. Poukázal tiež na právne názory Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. (Steel a Morris vs. Spojené kráľovstvo alebo Koprivnica vs. Čierna hora), ktoré pri posudzovaní výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadajú na majetkové pomery sťažovateľa, alebo dokonca na majetkové pomery osoby, ktorej práva mali byť sťažovateľom dotknuté. Z hľadiska určovania výšky nemajetkovej ujmy vyjadril Európsky súd pre ľudské práva názor prezentovaný napr. v rozsudku vo veci Iltalehti a Karhuvaara vs. Fínsko, podľa ktorého pri určení výšky náhrady za porušenie osobnostných práv, musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenie, alebo ktorá je priznaná obetiam násilných trestných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy. Poukázal na to, že podľa Zákona 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, Slovenská republika odškodňuje obete násilných trestných činov tak, že v prípade usmrtenia poškodenej osoby, oprávneným patrí odškodnenie vo výške 50-násobku minimálnej mzdy, ktoré sa medzi nimi rozdelí rovnakým dielom (za predpokladu, že odškodnenie je uplatnené všetkými oprávnenými, inak patrí jednotlivému žiadateľovi jemu prislúchajúci diel odškodnenia). V roku 2012, teda v čase úmrtia P. O., bola minimálna mzda vo výške 327,20 eur. Výška odškodnení pre všetkých, do úvahy prichádzajúcich oprávnených príbuzných po nebohom, by v súčte teda nemala presahovať podľa vedľajšieho účastníka na starne žalovaných, sumu 16.360,- eur. Z uvedených záverov ESĽP vychádzal aj Ústavný súd, ktorý v náleze sp. zn. IV.ÚS 302/2010 považoval výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 25.000,- eur za neprimerane vysokú, a to aj bez ohľadu na závery k vecnej stránke predmetnej veci. Rovnako vedľajší účastník poukázal na to, že bolo publikované už v poradí tretie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.3.2016, v ktorom konštatoval nedostatok pasívnej legitimácie poisťovni v sporoch o ochranu osobnosti (s finančným odškodnením nemajetkovej ujmy). Pred tým to boli rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.4.2011 a 4Cdo/139/2011 zo dňa 30.10.2012. Z uvedeného dôvodu mal vedľajší účastník za to, že pokiaľ sa súd pri rozhodovaní v každom konkrétnom prípade bude opierať minimálne o judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to najmä, čo sa týka skutkovo podobných vecí, tak vylúči spoločnosť ČSOB poisťovňa aj z pozície intervenienta v tejto veci. 12. Žalovaní vo svojom vyjadrení k vyjadreniu vedľajšieho účastníka na svojej strane uviedli, že toto vyjadrenie potvrdzuje odvolacie dôvody žalovaných. Opätovne poukázali, že sú toho názoru, že priznaná čiastka je neprimerane vysoká, a že pokiaľ sa žalobca domáhal svojich nárokov na tomto konaní z titulu nimi uvedených, mali by sa podieľať na uplatnených nárokoch pomerne v jednotlivom konaní všetky oprávnené osoby. K tomuto navrhli pripojiť aj spisy Okresného súdu Poprad, v ktorých boli žalovaní ostatnými príbuznými po nebohom P. O.. 13. Odvolací súd so zreteľom na ust. § 470 ods. 2 CSP, odvolanie žalovaných posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) nadobudol účinnosť 1.7.2016, pričom podľa ust. § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. K vyhláseniu napadnutého rozhodnutia došlo ešte pred účinnosťou Civilného sporového poriadku dňa 1.6.2016, s tým, že zároveň boli strany sporu poučené o možnosti podať odvolanie podľa Občianskeho súdneho poriadku. Teda odvolanie žalovaných bolo treba posúdiť podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia. So zreteľom na princíp legitímneho očakávania i princíp právnej istoty, preto odvolací súd postupoval podľa Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd zdôrazňuje, že v podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu, zaručeného v článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, je aj zákaz retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval, a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Procesné pravidlá očakávania, s akými účastníci do konania vstupujú, by v zásade nemali byť v jeho priebehu menené; pokiaľ sa tak stane, musí súd dbať na ochranu práv dotknutých osôb, či už ako účastníkov konania, a to v tých prípadoch, keď takáto nepredvídateľná zmena nastávajúcich pravidiel sa prejaví (viď. nález Ústavného súdu ČR zo 7.6.2016 sp. zn. IV ÚS 3559/15). Rovnako tým, že počas konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - C.s.p., ktorý inštitút vedľajšieho účastníctva tak ako bol definovaný v predchádzajúcom procesnom predpise - O.s.p. nepozná sa pôvodné postavenie vedľajšieho účastníka nijako nezmenilo. 14. V odvolaní nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, ako aj procesný výrok, ktorým rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, preto rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť a nebolo ho možné v rámci odvolacieho konania preskúmavať. 15. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 O.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie žalovaných, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej vyhovujúcej časti, ako aj vo výroku o poplatkovej povinnosti žalovaných v 1. a 2. rade postupom podľa § 212 ods. 1, v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. v medziach, v ktorých sa odvolatelia domáhali jeho preskúmania, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania, nakoľko nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu, ako aj na príslušnej webovej stránke súdu a zistil, že odvolanie žalovaných proti vyhovujúcemu výroku, nie je dôvodné, a naopak ich odvolanie v časti určenia poplatkovej povinnosti žalovaným, je opodstatnené. 16. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým boli žalovaní spoločne a nerozdielne zaviazaní k úhrade nemajetkovej ujmy žalobcom, najmä pokiaľ sa týka konštatácie jeho dôvodnosti, čo do základu a dôvodu (kauzy). Súd prvej inštancie správne na uvedený právny vzťah aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúceho sa ochrany osobnosti, preto odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, s tým, že s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti rozhodnutia uvádza: 17. K obrane žalovaných, ktorí nie v podanom odvolaní, ale až v následnej replike k vyjadreniu žalobcov, ohľadne ich odvolania, poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 3Cdo/301/2012, ktorý mal judikovať právny záver, že poisťovni nesvedčí pasívna legitimácia v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah osobnostných práv spôsobených úmrtím blízkej osoby žalobcov pri dopravnej nehode podľa § 4 ods. 2 písm., a) v spojení s § 15 ods. 1 Zákona č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov, odvolací súd uvádza (aj keď žalovaní na to v odvolaní pôvodne nepoukazovali, rovnako poisťovňa, ktorej sa táto otázka pasívnej legitimácie týka, nepodala vo veci odvolanie), že sú mu známe rozhodnutia všeobecných súdom Slovenskej republiky (vrátane Najvyššieho súdu SR), o neexistencii pasívnej legitimácie poisťovne v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy. 18. V preskúmanom prípade bolo nesporné, že dňa 1.12.2012 bola žalovaným v 1. rade spôsobená dopravná nehoda, v dôsledku ktorej došlo k úmrtiu syna žalobcov v 1. a 2. rade a brata žalobkyne v 3. rade. Za tento skutok bol žalovaný v 1. rade uznaný vinným a právoplatne odsúdený k podmienečnému trestu odňatia slobody. Rovnako bolo nesporné, že žalovaná v 2. rade bola v čase dopravnej nehody držiteľka motorového vozidla, ktorým žalovaný v 1. rade spôsobil túto smrteľnú dopravnú nehodu a mala uzatvorenú poistnú zmluvu, a to poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla s vedľajším účastníkom na jej strane. 19. Odvolací súd poznamenáva, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne, aj keď táto nebola stranou sporu, ale iba tzv. vedľajším účastníkom na strane žalovaného, a rozsudkom teda nemohla byť priamo zaviazaná na plnenie v prospech žalobcov, kde však žalovaní si môžu ako voči svojmu poisťovateľovi uplatniť tento nárok na zaplatenie, je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda. Použitie zákona č. 381/2011 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení, najmä na ust. § 4 ods. 2 zákona, ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia v našom právnom prostredí a pojem škoda je podľa názoru odvolacieho súdu, potrebné vykladať eurokomformne. Rozhodujúcim je v danej veci rozsudok Európskeho Súdneho dvora C-22/12 vo veci Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a spol., a odkaz na prijaté 3 európske smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, neskôr v roku 2009 konsignovaných Smernicou 2009/103. K námietke vedľajšieho účastníka, ktorá spočívala v tzv. nepriamom účinku týchto smerníc, odvolací súd dodáva, že táto charakteristika smerníc nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva EÚ pred národným poriadkom za každých okolností. Aj v prípade že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy ES, to znamená, keď sa na určitý právny príklad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a použitá v súlade s právom ES. Z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomoci v tejto oblasti rešpektovať právo únie, a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok (rozsudok ESD z 9.6.2011 vo veci C-409/2009). Z vyššie označeného rozsudku ESD vo veci Haasová taktiež vyplýva, že pojem škody treba vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromie a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopraných prostriedkov. V danom rozsudku totiž ESD nehovorí o samotnom, od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej ujmy, ale hovorí o „škode z dôvodu nemajetkovej ujmy“. Z tohto slovného spojenia je zrejmé, že v prípade nemajetkovej ujmy ide o škodu. Za rozhodujúce je konštatovanie, že zodpovednosť poisteného vzniká na základe dopravnej nehody, a má občianskoprávnu povahu. Vo svetle uvedeného (eurokomformného) výkladu ust. § 4 ods. 2 Zákona o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, a preto je poistiteľ zodpovednosti za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na zákl. § 15 ods. 1 veta prvá Zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení, vznikla povinnosť uhradiť škodu žalobcom za žalovanú v 2 rade, ktorá ako prevádzkovateľka motorového vozidla, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená, mala s poisťovňou uzatvorené povinné zmluvné poistenie. 20. Rovnako je potrebné konštatovať k námietkam žalovaných, aj vedľajšieho účastníka k výške odškodnenia nemajetkovej ujmy, že v rovnaký deň Súdny dvor rozhodol v inej veci, že toto poistné krytie štátu nesmú limitovať pod 1.000.000,- eur v prípade jedného škodového nároku (C-277/12 Drozdovs). Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom vedľajšieho účastníka, že je potrebné striktne zohľadniť výšku, ktorú je možné priznať podľa Zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, ktorý bol zrušený zákonom č. 274/2017 Z. z., ktorý má nadobudnúť účinnosť od 1.1.2018, keď v zákone v tomto je striktne stanovený výpočet odškodnenia, ako aj lehota (6 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku alebo trestného rozkazu), dokedy je možné podať žiadosť, t. j. správny orgán vie, ktorých osôb (tieto sú striktne určené zákonom), a v akej výške sa tento nárok týka. Uvedené však nie je možné aplikovať v občianskom súdnom konaní, keď v zmysle § 11 si takýto návrh na náhradu nemajetkovej ujmy môže uplatniť každá fyzická osoba, ktorej smrťou blízkej osoby došlo k zásahu do osobnostných práv a integrity. Z uvedenej definície je zrejmé, že je na posúdení súdu, či smrťou osoby došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, a rovnako je na posúdení hĺbka tohto zásahu, od ktorej sa odvíja samotná výška nároku na toto odškodnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Je viac ako zrejmé, že úmrtím každej osoby je dotknutý rozdielny okruh jej blízkych osôb, rovnako v rozdielnom rozsahu, a preto by v prípade, ak by si mal súd osvojiť mechanizmus výpočtu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa Zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, by v prípade úmrtia osôb, ktorých smrťou došlo k neprijateľnému zásahu do osobnostných práv a integrity väčšieho počtu ľudí, musela byť automaticky týmto priznaná nižšia náhrada nemajetkovej ujmy, ako v prípade úmrtia osôb, ktorých smrťou bolo zasiahnuté do osobnostných práv menšiemu počtu osôb. Je treba poukázať na to, že nemajetková ujma na strane pozostalých slúži ako prostriedok ochrany osobnosti pre pozostalé osoby a priznané náhrady sa týkajú rôznych oblastí, napríklad usmrtenia pri liečených zákrokoch, prípadu usmrtení pri prevádzke motorových vozidiel, pracovné úrazy a v iných prípadoch. Usmrtenie osoby, ktorá je blízka, je úplne jednoznačne zásahom do súkromného života blízkych osôb, postačí len predstava, čo znamená pre osobu správa tak, ako je tomu v prejednávanej veci, že jeho syn a brat zomrel pri dopravnej nehode. 21. Aj keď otázka pasívnej legitimácie poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, za zásah do osobnostných práv pozostalých osôb usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode a jej krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobnú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zák. č 381/2011 Z. z., už bola o rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu riešená (rozsudok 3Cdo/301/2012 z 31.3.2016, na ktorý poukazovali aj žalovaní), v zmysle ktorého plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou motorového vozidla, sa nevzťahuje na nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúce z § 13 ods. 2, odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu, pričom vychádzal z uznesenia Ústavného súdu SR zo 17.8.2016 sp. zn. I. ÚS 474/2016, kde v skutkovo obdobnej veci bola sťažnosť poisťovne odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v tomto rozhodnutí zaujal názor, že čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5 EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho Parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 a čl. 1, prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS z 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúci sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ako aj náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu, upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Poukázal na ďalšie svoje rozhodnutie pod sp. zn. III.ÚS 646/2012, na základe ktorého aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13), umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách, priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ústavný súd k danému záveru dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a súčasne zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrada škody. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd má spadať do poistného krytia poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou motorových vozidiel. 22. Žalovaní sa nestotožnili ani s výškou priznanej finančnej náhrady, keď považovali túto sumu za neprimeranú. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že pri stanovení výšky náhrady je namieste prihliadnuť ku kritériám, ktoré sú na strane poškodeného a osôb mu blízkych, a to najmä a) intenzita ich vzťahu, b) vek zomrelého a pozostalých, c) prípadná existenčná závislosť na zomrelom, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie, ako aj na strane škodcu a) postoj škodcu, b) dopad udalosti do jeho duševnej sféry, c) majetkové pomery škodcu a d) miera jeho zavinenia. Je však potrebné poukázať zhodne so záverom prijatým Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4Cdo/139/2011 o nemožnosti dopadu osobných a majetkových pomerov žalovaného na priznanú výšku nemajetkovej ujmy, na ktorú, ako už bolo uvedené, majú vplyv popri závažnosti vzniknutej ujmy okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Odvolací súd sa stotožňuje s priznanou výškou náhrady nemajetkovej ujmy, keď okrem záverov prijatých súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobcovia v 1.a 2.rade vzhľadom na svoj vyšší vek, a z toho vyplývajúce zdravotné problémy, boli v čase nehody odkázané na pomoc nebohého, ktorý bol ich jediným synom, keď nie je nič horšie, ako keď rodičia „prežijú“ svoje dieťa. O dobrom vzťahu žalobkyne v 3. rade s nebohým P. O. svedčí tá skutočnosť, že títo ako súrodenci, si boli navzájom krstnými rodičmi ich detí. Žalobkyňa v 3. rade iných súrodencov nemá. Podľa záveru odvolacieho súdu, v dôsledku tragickej smrti syna pri dopravnej nehode došlo k nesmierne závažnej ujme spočívajúcej v strete milovaného dieťaťa, čím sú žalobcovia v 1. a 2. rada do budúcna ochudobnení o rodinný život. O intenzite vzťahu žalobcov v 1. a 2. rade ako rodičov s ich nebohým synom svedčí tá skutočnosť, že bývali blízko seba, cca 2 km a podľa výpovede žalobcu v 1. rade, sa každodenne navštevovali, kde podľa výpovede žalobkyne v 3. rade, brat svojich rodičov vozil k lekárovi, na nákupy a pomáhal s bežnými prácami okolo ich rodinného domu, s ktorými im dcéra, ako žena, pomôcť nemohla. Žalobkyňa v 3. rade trávila s nebohým bratom a jeho rodinou spoločné dovolenky. Nemožno opomenúť fakt, že išlo o náhle, nečakané úmrtie osoby z najužšieho rodinného okruhu žalobcu, osoby, ktorá bola jediným súrodencom žalobkyne v 3. rade a jediným synom žalobcov v 1. a 2. rade, následkom čoho bolo medzi nimi vytvorené silné citové puto. Aj za daného stavu odvolací súd konštatuje, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume po 12.000,- eur pre pozostalých rodičov a 8.000,- eur pre sestru, sa s ohľadom na závažnosť ujmy spôsobenej žalobcom, nejaví ako neprimeraná. 23. Poukazujúc na uvedené preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti ako vecne správny. 24. Naopak, dôvodné je odvolanie žalovaných voči výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým boli obaja zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 1.026,- eur, keď z viacerých ich podaní, vrátane odvolania a repliky k vyjadreniu žalobcov k ich odvolaniu vyplýva, že okrem iného poukazujú na svoju nemajetnosť, ako aj na to, že nemajú pravidelný príjem. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaných, s poukazom na tzv. prenesenie poplatkovej povinnosti v zmysle § 2 ods. 2 veta prvá, podľa ktorého, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný, alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Žalobcovia boli od poplatku osobne oslobodení podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona. o súdnych poplatkoch, kde však súd prvej inštancie nijako neskúmal podmienku, ktorá musí byť splnená preto, aby na zaplatenie takéhoto súdneho poplatku boli zaviazaní žalovaní, a to, či u nich nie sú splnené podmienky pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Je preto potrebné, aby si súd prvej inštancie vyžiadal všetky podklady potrebné pre rozhodnutie o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a následne, po vyriešení prejudiciálnej otázky, či sú u žalovaných splnené predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, a to čiastočne alebo úplne, osobitne vo vzťahu ku každému zo žalovaných, opätovne rozhodol o tejto prenesenej poplatkovej povinnosti žalovaných. 25. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, pretože súd prvej inštancie si vymienil, že o trovách konania rozhodne podľa § 151 ods. 3 O.s.p., preto pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 395 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP). 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).