Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5To/27/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715010181 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8715010181.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov Mgr. Iva Maruščáka a JUDr. Evy Pirkovskej na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.05.2017 v Prešove, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovaného F. D. a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/50/2015 zo dňa 10.05.2016. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/50/2015 zo dňa 10.05.2016 bol obžalovaný F. D. uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že dňa 17.11.2014 v čase okolo 11.00 hod. v chodbe 2-izbového bytu nachádzajúceho sa na 6. poschodí na adrese W., V. XXXX/XX, ktorého je spoluvlastníkom so svojou družkou F. R., po predchádzajúcich vzájomných slovných urážkach s poškodeným M. R., ktorý vošiel do bytu na základe pozvania svojej dcéry F. R., pristúpil v chodbe uvedeného bytu k poškodenému a oboma rukami ho sotil zozadu do chrbta v čase ako poškodený v rukách pred sebou niesol konferenčný stolík, následkom čoho poškodený neudržal rovnováhu a spadol na stolík, ktorý sa pod ním polámal, kde ľavá ruka poškodeného vkĺzla pod stolík, ktorú následne poškodený so stolíkom priľahol a ľavým ramenom sa poškodený udrel o drevenú hranu stolíka, čím poškodenému M. R. ublížil na zdraví a spôsobil mu zranenia a to pomliaždenie ľavého ramena a pomliaždenie III. prsta ľavej ruky spojené s poranením nechta III. prsta ľavej ruky a jeho následným odstránením s dobou liečenia a práceneschopnosťou od 17.11.2014 do 7.12.2014 a s obmedzením na obvyklom spôsobe života počas liečenia, po dobu 10 až 14 dní spočívajúcom v tom, že po dobu 14 dní mal naloženú fixáciu ľavej hornej končatiny - Dessaultov obväz, nemohol preto vykonávať samoobslužné činnosti, všetky telesné, hygienické, osobné a spoločenské úkony vykonával aj s pomocou rodiny a zároveň trpel bolesťami, v dôsledku ktorých po dobu 5 až 6 dní musel užívať lieky s protibolestivým účinkom, za čo mu bol uložený podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, § 36 písm. j/, § 38 ods. 2, 3, § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona peňažný trest vo výmere 400,-- (štyristo) eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený, mu uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť zaplatiť M. a. s., V. XX, A., škodu vo výške 92,07 eur, B. W., XX. P. X a XX, A.kodu vo výške 15,70 eur a M. R., nar. XX. X. XXXX, bytom B. C., W. XXX, škodu vo výške 405,- eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodený M. R., nar. XX. X. XXXX, bytom B. C., W. XXX, bol so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku, ktorý bol vyhlásený v prítomnosti obžalovaného, jeho obhajcu, prokurátora, ako aj poškodeného, podal priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný, čo do výroku o vine a treste, ktoré aj písomne odôvodnil. V zákonnom stanovenej lehote písomne odôvodnené odvolanie podal aj prokurátor. V písomne odôvodnenom odvolaní obžalovaný uviedol, že jednak z prípravného konania, ako aj z konania pred súdom bolo dokázané jedine to, že mal s poškodeným p. M. R. nejaký konflikt. Nepopiera, že mali aj fyzický konflikt, ale ako to uviedol vo výpovedi, trvá na tom, že predtým, ako mu poškodený roztrhal tričko, si všimol, že mal už predtým poranený - sčernený prst, preto mu aj zakrvavil jeho tričko. To znamená, že nemôže byť pravdivé tvrdenie p. M. R., ktoré si osvojil aj prvostupňový súd vo svojom rozsudku, že on ho zozadu sotil a poškodený spadol s konferenčným stolíkom a jeho ľavá ruka vkĺzla pod tento stolík, čím mu mal spôsobiť zranenia - pomliaždenie ľavého ramena a pomliaždenie III. prsta ľavej ruky spojené s poranením ľavého nechta III. prsta ľavej ruky. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 10.11.2015 potom na otázku poškodenému M. R., či po vzniku zranenia prsta prišiel do kontaktu s obžalovaným, p. M. R. uviedol, že nie. Aj vzhľadom na toto tvrdenie p. M. R. dal prvostupňovému súdu návrh na vykonanie dôkazu zo dňa 19.11.2015, ktorým chcel preukázať, že poškodený klame, pretože jediný konflikt, ktorý medzi sebou mali, bol hneď na začiatku jeho príchodu do bytu. Vtedy mu predmetné tričko roztrhal a tak isto mu ho zakrvavil jeho krvou z už predtým poraneného prsta. To tričko má k dispozícii a predložil ho aj na prvostupňovom súde aj v prípravnom konaní policajtovi. Ďalší rozpor vo výpovedi poškodeného vidí v tom, že v rámci svojho výsluchu tvrdil, že obžalovaný mal byt' do pol pása vyzlečený, avšak svedok V. B. tvrdí, že mal na sebe tričko, ktoré mu poškodený M. R. potrhal. Pokiaľ by tieto zranenia poškodenému spôsobil, tak by p. M. R. na základe týchto zranení nemohol dokončiť sťahovanie nábytku z predmetného bytu. Tak isto poukázal aj na to, že poškodený p. M. R. podal trestné oznámenie až po 11 dňoch, odkedy mu boli spôsobené zranenia. V danom prípade absentuje úmysel (či už priamy alebo nepriamy) zo strany obžalovaného ublížiť inému na zdraví a tak isto aj objektívna stránka trestného činu. Má za to, že tento úmysel ani v priebehu konania nebol preukázaný. Preukázaný bol iba vzájomný konflikt medzi ním a p. M. R.. In dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného) je zásadou, resp. pravidlom trestného konania, známou už z čias rímskeho práva a vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. poriadku. Prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Táto zásada sa týka skutkových zistení. Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny znamená, že nedokázaná vina ma rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina a obvinený nie je povinný svoju nevinu dokazovať. Zo zásady prezumpcie neviny pri dokazovaní vyplýva pravidlo, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného - in dubio pro reo a pravidlo, že obvinenému musí byť vina preukázaná a tento nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech. Odsudzujúci rozsudok môže byť pritom vydaný len v prípade, ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o vine obvineného, a v prípade, ak vina obvineného nie je preukázaná, musí byť obvinený oslobodený spod obžaloby podľa § 285 Trestného poriadku. Nemôže byť predsa odsúdený za niečo, čo nespravil, resp. nezavinil. Na tomto základe navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu uvedenom v § 317 ods. l Tr. por. zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ Tr. poriadku napadnutý rozsudok vo výroku o vine a v dôsledku toho aj vo výroku o treste. Z písomne odôvodneného odvolania prokurátora zase vyplýva, že tento napáda nesprávnu právnu kvalifikáciu konania obžalovaného, lebo vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že poškodený M. R. bol v čase spáchania trestného činu vo veku nad 60 rokov a teda bol chránenou osobou v zmysle § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona ako osoba vyššieho veku, teda staršia ako šesťdesiat rokov. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že obžalovaný bol druhom F. R. - dcéry poškodeného a to od roku 1997 až do júna 2014, kedy po ich rozchode dcéra poškodeného opustila spoločnú domácnosť. Obžalovaný sa teda skutku dopustil voči poškodenému, hoci vzhľadom na vzťah, ktorý mal s dcérou poškodeného, mal a mohol mať pri útoku na neho vedomosť o jeho veku a to, že sa jedná o osobu staršiu ako šesťdesiat rokov. V tejto súvislosti má za to, že pri posudzovaní konania obžalovaného nebolo podstatné to, že poškodený svojím výzorom nepôsobil ako osoba, ktorá sa nedokázala brániť pred aktívnym konaním obžalovaného, resp. že by obžalovaný tak konal aj vo vzťahu k inej osobe a to bez ohľadu na možnosti a schopnosti obete brániť sa, ale rozhodujúcou bola práve tá skutočnosť, že obžalovaný sa skutku dopustil voči poškodenému aj napriek znalosti ohľadom jeho veku. Na základe vyššie uvedených skutočností má prokurátor za to, že konanie obžalovaného malo byť správne právne kvalifikované ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby Krajský súd v Prešove v zmysle § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/50/2015 zo dňa 10.05.2016 vo výroku o vine ako aj o treste a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní obžalovaným a prokurátorom ako osobami na to oprávnenými krajský súd, nezistiac dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo výrokom napadnutého rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 a zistil, že odvolania obžalovaného ako aj prokurátora nie sú dôvodné. Po preskúmaní procesného postupu, ktorý predchádzal vyhláseniu napadnutého rozsudku, odvolací súd konštatuje, že konajúci súd dodržal pravidlá stanovené v Trestnom poriadku pri vykonávaní dôkazov, obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa ku skutku, ako aj k vykonávaným dôkazom, a navrhovať vykonanie dôkazov, o ktorých súd rozhodol, a tiež mal možnosť predniesť argumenty svedčiace o jeho nevine v rámci záverečnej reči a posledného slova. Počas celého dokazovania na hlavnom pojednávaní bol tiež zastúpený zvoleným obhajcom, preto svoje práva mohol uplatňovať aj prostredníctvom neho. Z tohto postupu konajúceho súdu je zrejmé, že právo na obhajobu obžalovaného dodržané bolo. Dôkazy, o ktoré opieral konajúci súd svoje skutkové zistenia, tvoria podklad pre rozhodnutie súdu, keďže sú procesne spôsobilé. Ustálený skutkový stav uvedený vo výroku o vine napadnutého rozsudku je založený na skutočnostiach plynúcich z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorého obsah a rozsah je rozvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku. S ním sa odvolací súd stotožnil v celom rozsahu, ako aj s hodnotením dokazovania a z nich plynúcich úvah o preukázaní jednotlivých skutočností. V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd iba v stručnosti poukazuje na výpovede svedka poškodeného M. R., ale predovšetkým očitých svedkov napadnutia poškodeného obžalovaným, F. R. a V. B.. Tieto výpovede poškodeného a svedkov sa navzájom v podstatných skutočnostiach rozhodných pre ustálenie skutkových zistení dopĺňajú. Z nich je zrejmé, za akých okolností, z akého dôvodu a aké zranenia boli spôsobené poškodenému M. R., ktoré potom boli riadne diagnostikované a v rámci lekárskych správ popísané. Objektívne zistené poranenia následne boli podkladom pre znalecké posúdenie znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie traumatológie, V.. V. R., ktorý mechanizmus vzniku poranení u poškodeného vyhodnotil v zhode s jeho popisom priebehu rozhodnej časti incidentu, kedy po sotení obžalovaným padol poškodený na pevnú prekážku, pričom došlo k uplatneniu obranných mechanizmov a následnému poškodeniu tretieho prsta ľavej ruky a poraneniu ľavého ramena. V nadväznosti na takto vykonané dokazovanie a z neho plynúce skutkové zistenia je potom možné vyhodnotiť obranu obžalovaného ako účelovú, v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti za svoje konanie. Podstata jeho odvolacích námietok spočívala totiž len v inom hodnotení dôkazov, z jeho pohľadu a v jeho prospech. O účelovosti tvrdení obžalovaného svedčí to, že rozpory vo svojich výpovediach vo vzťahu k rozsahu a početnosti jeho útokov voči poškodenému tak, ako ich mali možnosť vnímať a následne aj popísali vo svojich výpovediach očití svedkovia prítomní v byte v čase incidentu, zrozumiteľne nevysvetlil. Napokon aj tvrdenie obžalovaného, že poškodený s poraneným prstom už do bytu prišiel, neboli v rámci jeho obrany podporené žiadnym dôkazom. Sám obžalovaný vo svojej výpovedi priznal, že sa s poškodeným sácal aj pri jeho vstupe do bytu, aj počas odnášania nábytku, kedy sa ho mal poškodený údajne pokúsil kopnúť a on sa mal pritom brániť. Ustálené skutkové zistenie, že k poraneniu prsta poškodeného došlo v úvode sťahovania, logicky opodstatňuje následné zašpinenie trička obžalovaného krvou poškodeného po vzniku tohto zranenia, keďže aj v ďalšej fáze konfliktu boli obžalovaný a poškodený vo fyzickom kontakte. Skutočnosť, že išlo o čerstvé poranenia, plynie z popisu poranení a subjektívnych ťažkostí poškodeného v čase vyšetrenia. Objektívne totiž u poškodeného bol zistený opuch ľavého ramena a hlavne v oblasti spojenia kľúčnej kosti a lopatky, čo nasvedčuje tomu, že k vzniku poranení došlo v krátkej dobe pred ošetrením poškodeného. Okrem toho opis zakrvácania trička obžalovaným nemá svoj logický základ, pretože pokiaľ nešlo o čerstvé poranenie prsta, nebol dôvod na krvácanie rany ani pri roztrhnutí trička. V tejto súvislosti odvolací súd považuje postup konajúceho súdu, ktorý zamietol návrh obžalovaného na vykonanie dokazovania vo vzťahu k zisteniu pôvodu DNA na tričku, ktoré mal na sebe v čase incidentu, za odôvodnený, pretože obsah dôkazu by nebol spôsobilý objasniť rozhodnú skutkovú okolnosť a to útok obžalovaného na poškodeného, v dôsledku ktorého poškodený spadol a utrpel poranenia. Konajúci súd konanie obžalovaného kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona. Podľa názoru odvolacieho súdu právne posúdenie skutku zodpovedá zákonu, pretože obžalovaný svojím konaním, keď do poškodeného prudko sotil v čase, kedy niesol v rukách konferenčný stolík, v dôsledku čoho poškodený stratil rovnováhu a spadol, pričom si spôsobil objektívne zistené poranenia, naplnil znaky skutkovej podstaty uvedeného prečinu. Obžalovaný totiž vedel, že poškodenému týmto konaním môže spôsobiť zranenia, teda ublížiť mu na zdraví, a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený, čím sa dopustil úmyselného konania vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b/ Tr. zákona. Prokurátor sa odvolaním domáhal prísnejšej právnej kvalifikácie skutku a to so zreteľom na naplnenie kvalifikačného momentu - na chránenej osobe podľa § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona ako osobe vyššieho veku, teda staršej ako 60 rokov v zmysle § 127 ods. 3 Tr. zákona. S uplatňovanou odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožnil, pretože aj podľa jeho názoru pre aplikáciu navrhovaného kvalifikačného momentu zákonom predpokladané podmienky splnené neboli. Konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa zákonným spôsobom vysporiadal s návrhom prokurátora o použití prísnejšej právnej kvalifikácie a logicky a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré navrhovanú právnu kvalifikáciu nepoužil. Vzhľadom na vyčerpávajúci spôsob odôvodnenia odvolací súd len v stručnosti dopĺňa, že vo vzťahu ku skutkovej okolnosti, že obžalovaný vedel, že poškodený v čase jeho útoku bol už vo veku nad 60 rokov, neboli produkované žiadne dôkazy a preto tvrdenie prokurátora je ničím nepodložené. Ostatne, ani skutkové tvrdenia uvedené v obžalobe neobsahujú žiadnu okolnosť, ktorá by poukazovala na spáchanie skutku obžalovaným práve v príčinnej súvislosti s vekom poškodeného, ktorý v mesiaci august predtým dovŕšil vek 60 rokov. Nebolo totiž dokázané, aby obžalovaný útočil na poškodeného v súvislosti s touto okolnosťou a subjektívne ju spájal s možným menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného umocnením účinku trestného činu voči poškodenému alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie obžalovaného spáchať trestný čin (pozri primerane R 117/2014). S ohľadom na doposiaľ rozvedené odvolací súd považuje výrok o vine za zákonu zodpovedajúci. Správnemu právnemu posúdeniu ustálených skutkových zistení potom zodpovedá aj správne určený druh a výmera trestu. Účel trestu, ktorý sa ukladá za trestný čin, je vymedzený v § 34 ods. 1 Tr. zákona a tento má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Súčasne je potrebné prihliadať pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zákona najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. V posudzovanom prípade konajúci súd ako poľahčujúcu okolnosť vyhodnotil zistenia, že obžalovaný F. D. pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, čo zodpovedá ustanoveniu § 36 písm. j/ Tr. zákona, pričom priťažujúce okolnosti tak, ako sú stanovené v § 37 Tr. zákona nezistil. S týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd, keďže z výsledkov vykonaného dokazovania plynie, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný a súčasne ani nebol riešený v priestupkovom konaní. Pokiaľ ide o okolnosti spáchania skutku za akých došlo k napadnutiu poškodeného obžalovaným, podľa názoru odvolacieho súdu sa nevymykajú okolnostiam obdobnej trestnej činnosti a preto tieto nezvyšujú mieru závažnosti konania obžalovaného do takej miery, aby bolo v danom prípade na mieste ukladanie iného druhu trestu ako trestu, ktorý bol uložený konajúcim súdom, a to trestu peňažného ako trestu samostatnému. Uloženie peňažného trestu pri dolnej hranici zákonnej sadzby vo výmere 400,- eur aj podľa názoru odvolacieho súdu je dostatočnou sankciou za prečin, ktorého závažnosť je nižšia s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, na následok, ako aj na pomery obžalovaného a možnosti jeho nápravy. Tento trest považuje odvolací súd z hľadiska generálnej ako aj individuálnej prevencie za primeraný. Zákonným je aj výrok o ustanovení náhradného trestu odňatia slobody podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona vo výmere dvoch mesiacov, ktorý sa ukladá obligatórne pre prípad, ak by obžalovaný chcel úmyselne zmariť výkon peňažného trestu. Napokon krajský súd nezistil žiadne pochybenie konajúceho súdu ani vo vzťahu k výroku o náhrade škody, pretože poškodení si v prípravnom konaní riadne uplatnili nárok na náhradu škody tak, ako to vyžaduje postup podľa procesného predpisu, a tieto svoje nároky preukázali. To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd odvolania obžalovaného a prokurátora ako nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku zamietol. jednohlasne Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.