Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 20CoPr/2/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715209261 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8715209261.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Petra Straku a JUDr. Viery Kandríkovej v právnej veci žalobkyne R. M., nar. XX.X.XXXX, bytom P., P. XXX/XX, zastúpená advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom, Advokátska kancelária so sídlom v Poprade, Nám. sv. Egídia 11/6 za účasti J. M. P.. D. F. K. P., E. XXX, XXX XX V. XX na strane žalobkyne proti žalovanému Základná umelecká škola Svit, so sídlom Kpt. Nálepku 107, Svit, IČO: 37876520, zastúpená U.. L. P., N. M. O. XX, V. V., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a porušení zásady rovnakého zaobchádzania podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 15.12.2016 č. k. 12Cpr/15/2015-217 takto jednohlasne r o z h o d o l : Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol a náhradu trov stranám nepriznal. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že mal za to že žaloba nie je dôvodná. Predpokladom platného ukončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa je splnenie formálnych a hmotnoprávnych podmienok. Súd prvej inštancie má za to, že formálne podmienky boli splnené a súd nie je oprávnený skúmať akou formou a akým postupom zástupca zamestnancov prerokuje výpoveď pred jeho oznámením zamestnávateľovi. Súd prvej inštancie vychádzal z výpovede svedka Z., ktorý podrobnejšie popísal udalosti a potvrdil, že výpoveď bola zamestnávateľom s ním, ako zástupcom zamestnancov pred doručením prerokovaná, čím bola naplnená povinnosť daná ust. § 74 Zákonníka práce. 2. Rovnako bola splnená hmnotnoprávna podmienka skončenia pracovného pomeru s tým, že žalobkyňa má popri stredoškolskom vzdelaní absolvované 2-ročné štúdium popri zamestnaní pre absolventov stredných škôl a bolo jej dňa 22.06.1988 vystavené vysvedčenie o maturitnej skúške z predmetov pedagogika, telesná výchova. Kvalifikačným predpokladom na výkon funkcie žalobkyne ako učiteľky základnej umeleckej školy podľa zákonnej úpravy v roku 2009 je však minimálne dosiahnutie vyššieho odborného vzdelania na výučbu predmetu výtvarného odboru. Dosiahnutie takého vzdelania žalobkyňa nepreukázala a ňou deklarované praktické zručnosti, úspechy na súťažiach, absolvovania kurzov, tvorivá práca so žiakmi, takéto vzdelanie nenahrádza. Výpovedný dôvod je preto daný a dostatočne v písomnej výpovedi špecifikovaný tak uvedením zákonného ustanovenia Zákonníka práce ako aj odkazom na ďalšiu príslušnú právnu úpravu. Súd prvej inštancie ďalej poukazoval na to, že žalobkyňa nepreukázala, aby žalovaný v čase dania výpovede disponoval pracovným miestom, ktorého by sa netýkala povinnosť doplnenia si kvalifikačného predpokladu, prípadne miestom v skrátenom pracovnom úväzku na najviac 10 vyučovacích hodín, ktoré by mohol ponúknuť žalobkyni v rámci ponukovej povinnosti pri zohľadnení jej kvalifikácie. 3. Výpoveď danú žalobkyni nie je možné posúdiť ako právny úkon, ktorý by nebol urobený slobodne a vážne, bol urobený v rozpore s dobrými mravmi, resp. uplatnením diskriminačného konania voči žalobkyni zo strany zamestnávateľa. Vychádzajúc z výpovede svedkov a správy CPPP Poprad nebolo preukázané, aby voči žalobkyni bolo zo strany vedenia alebo spolupracovníkov uplatňované konanie majúce charakter porušovania dobrých mravov (mobbing, bossing) a v príčinnej súvislosti s tým, by malo dôjsť k rozviazaniu pracovného pomeru s ňou. Žalovaný síce pripustil určité výhrady v práci žalobkyne, ktorý však riešil štandardným spôsobom (upozornením, krátením motivačnej zložky mzdy). Rovnako ako žalobkyňa v dôsledku prijatia novej zákonnej úpravy sa nekvalifikovanými zamestnancami stali ďalší dvaja učitelia, ktorí boli rovnako upozornení na nesplnenie kvalifikačných predpokladov a títo si podľa pokynov vzdelanie doplnili. Teda zamestnávateľ nepostupoval voči žalobkyni v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Pretože súd výpoveď nevyhodnotil ako neplatnú, pracovný pomer medzi stranami skončil uplynutím výpovednej doby a žalobkyni nevzniklo právo na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. 4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil, resp. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a návrhu žalobkyne vyhovel a priznal žalobkyni trovy konania. Odvolateľka v odvolaní okrem iného uviedla, že naplnenie prvého z odvolacích dôvodov spočívajúcom v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam spočíva v nesprávnom zistení súdu, že pri jej výpovedi došlo k jej faktickému prerokovaniu so zamestnaneckým dôverníkom, ktorá skutočnosť je spájaná s hmotnoprávnym následkom neplatnosti takejto výpovede v zmysle ust. § 74 Zákonníka práce. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že výpoveď žalobkyne bola prerokovaná so zamestnaneckým dôverníkom. Namietala vadne vykonané hodnotenie dôkazov, výpovede svedkov. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2M Cdo 21/2009 z 30.03.2010 ako aj na to, že súd prvej inštancie žiadosť o prerokovanie výpovede ani nemal k dispozícii, ale vychádzal len z odpovede na túto žiadosť, v ktorej sa okrem vyššie uvedeného konštatuje, že mala byť zaslaná zamestnávateľskému dôverníkovi deň pred skončením pracovného pomeru so žalobkyňou. Ďalším odvolacím dôvodom, s ktorým sa súd prvej inštancie nevysporiadal, je žalobkyňou namietané nesplnenie ponukovej povinnosti. Z výpovede samotného zamestnávateľa ako aj zamestnancov v priebehu dokazovania vyplynulo, že títo sa uvedenou povinnosťou vôbec reálne nezaoberali, pretože v konaní nebol predložený žiadny zoznam preukazujúci kapacitný stav obsadenia pracovných miest a úväzkov, napriek takto vznesenej námietke zo strany žalobkyne. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, koho zaťažuje bremeno dôkazu pri vznesení námietky nesplnenia ponukovej povinnosti, keď v bode 12 odôvodnenia vyhodnotil, že žalobkyňa nepreukázala, aby žalovaný v čase dania výpovede disponoval pracovným miestom. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.09.2013 sp. zn. 6Cdo 138/2012. Keďže ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce, nesplnenie ponukovej povinnosti sankcionuje neplatnosťou takejto výpovede a súd prvej inštancie procesne nesprávne vyhodnotil neunesenie tohto dôkazného bremena žalobkyňou a nie žalovaným, odvolateľka má za to, že z vykonaného dokazovania je objektívne preukázané, že zo strany žalovaného k splneniu tejto povinnosti nedošlo a v čase rozviazania pracovného pomeru so žalobkyňou sa o nej ani neuvažovalo. Odvolateľka za vadnosť rozsudku súdu prvej inštancie vidí v nesprávnom právnom posúdení veci, kedy súd prvej inštancie prevzal argumentáciu žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že si žalobkyňa nedoplnila požadované kvalifikačné predpoklady v zmysle zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalobkyňa vysvedčením o maturitnej skúške jednoznačne preukázala, že vzdelaním z pedagogiky ako to uvádza citované ustanovenie § 8 ods. 1 písm. a/ tejto vyhlášky v čase výkonu svojej pracovnej činnosti disponovala. Vada právneho posúdenia skutkového stavu tak spočíva v tom, že žalovaný nemohol so žalobkyňou ukončiť pracovný pomer z dôvodu nedoplnenia si vzdelania, pretože v zmysle tejto vyhlášky žalobkyňa túto povinnosť nemala. Posledným odvolacím dôvodom odvolateľky je nedostatočné vysporiadanie sa súdu prvej inštancie s vznesenou námietkou mobbingu na pracovisku. V tejto súvislosti odvolateľka namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil ako zákonný a vecne správny. V súvislosti s neunesením dôkazného bremena poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.09.2016 sp. zn. 6Cdo 138/2012 s tým, že žalobkyňa počas celého konania na súde neoznačila žiadne konkrétne pracovné miesto, ktoré malo byť údajne ku dňu výpovede v mieste jej výkonu práce voľné. A preto, podľa jeho názoru súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca nepreukázal, aby žalovaný v čase dania výpovede disponoval pracovným miestom. 6. Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím sa dňa 04.07.2017 vyjadrila k súdnemu konaniu tak, že navrhla odvolaciemu súdu, aby zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe žalobkyni vyhovel alebo, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň navrhla prijatie opatrení : a/pani M. má právo na to, aby jej zamestnávateľ umožnil prácu aj naďalej vykonávať a aby výkon jej práce primerane upravil tak, ako to zaručuje Zákonník práce a čl. 27 Dohovoru v spojení s článkom 5 Dohovoru, b/podľa § 10 ods. 2 písm. a/ bod 4 zákona o komisárovi, má komisár pre osoby so zdravotným postihnutím právo žiadať prijatie opatrení, ak výsledkom posúdenia je zistenie, že bolo porušené právo osoby so zdravotným postihnutím, c/ na základe citovaného ustanovenia žiada, aby zamestnávateľ pani M. prijal primerané opatrenia, ktoré zabezpečia právo pani M. na prácu, d/ navrhuje, aby základná umelecká škola umožnila pani M. prácu aj naďalej vykonávať, aby vytvorila pracovné podmienky vhodné pre pani M. a zabezpečila primerane úpravy výkonu práce s prihliadnutím na jej zdravotný stav. 7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovení § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a zároveň súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy a nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom ( § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP). 8. Odvolací súd v prvom rade vo vzťahu k námietke odvolateľky a záveru súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, aby žalovaný v čase dania výpovedi disponoval pracovným miestom, poukazuje na to, že práve zamestnávateľ teda žalovaný je povinný predtým, než dá zamestnancovi výpoveď ponúknuť mu také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho vhodné. V opačnom prípade nie je uvedená podmienka splnená a súd v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou vysloví jej neplatnosť. Zisťovanie podmienky uvedenej v § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce sa deje vždy, podľa stavu v čase výpovede (porovnaj Zborník stanovisek Nejvyššího soudu, SEVT Praha 1980, str. 130), pričom jej splnenie musí byť vždy preukázať zamestnávateľ (R 94/1968). 9. Z uvedeného teda možno vyvodiť, že hore uvedený záver o dôkaznej povinnosti zamestnávateľa je v aplikačnej praxi všeobecných súdov ustálený a z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní splnenia vyplývajúcej z ponukovej povinnosti teda platí, že splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. 10. Žalobkyňa nepochybne namietala, že nebol naplnený výpovedný dôvod a to, že jej nebola ponúknutá práca v zníženom pracovnom úväzku, pre ktorý by nemusela spĺňať predpoklady s poukazom na ust. § 7 ods. 4 zákona č. 317/2009 Z. z. a žalovaný teda porušil ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pretože neponúkol žalobkyni iné miesto, (č.l. 84 spisu prednes právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní pred prvostupňovým súdom zo dňa 26.09.2016). 11. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, napriek tomu Ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že prejednávaná vec ako individuálny pracovnoprávny spor nie je celkom porovnateľná s vecou o výpoveď z nájmu. Spory v pracovnoprávnych veciach majú z dôvodu ochrany zamestnanca, ako „slabšej“ strany sporu inak postavené dôkazné bremeno, keď na strane zamestnanca dochádza k tzv. informačnému deficitu, kedy ako účastník konania (sporová strana) nemôže vlastnými silami prekonať nemožnosť naplnenia bremena tvrdenia, či bremena dôkazu. Dôkazné bremeno sa tak prenáša a viac zaťažuje zamestnávateľa. Pokiaľ aj všeobecne súdy touto zásadou neargumentovali, nemožno ta mať za pochybenie rozsahu spôsobilého privodiť porušenie procesných práv sťažovateľa ústavnoprávnych rozmerov. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III ÚS 480/2016-11 zo dňa 07.07.2016). Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že záver súdu prvej inštancie o povinnosti žalobkyne preukazovať, žeby žalovaný v čase dania výpovede disponoval pracovným miestom je nesprávny, a ak z neho súd prvej inštancie v čase rozhodovania vychádzal, tak týmto procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo je dôvodom pre zrušenie rozsudku podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP. 12. Podľa § 7 ods. 4 zákona č. 317/2009 Z. z., zamestnávateľ môže učiteľovi znížiť kvalifikačnú požiadavku na rozsah jednej tretiny jeho týždennej priamej výchovno-vzdelávacej činnosti, ak by nebolo možné zabezpečiť vyučovací proces iným učiteľom, ktorý spĺňa kvalifikačné predpoklady na vyučovanie aprobačných predmetov. 13. Ponuková povinnosť môže obsahovať rozmanité spôsoby ako ju naplniť a to od voľného pracovného miesta vhodného pre dotknutého zamestnanca po všetkých stránkach (zdravotná, odborná a iné) až po pracovné miesto, ktoré by mohol dotknutý zamestnanec obsadiť hoci len na kratší úväzok teda zníženej kvalifikačnej požiadavky na rozsah 1/3. 14. Ak teda existuje voľné pracovné miesto, hoc aj na kratší pracovný úväzok a dotknutý zamestnanec by mohol túto prácu vykonávať, zamestnávateľ poruší ponukovú povinnosť upravenú v § 63 ods. 2 Zákonníka práce, ak takúto prácu zamestnancovi neponúkne. 15. Odvolací súd zastáva názor, že podstata ponukovej povinnosti predstavuje povinnosť zamestnávateľa ponúknuť akúkoľvek inú prácu zamestnancovi, vrátane práce na kratší pracovný úväzok. Ta takúto prácu treba považovať aj prácu, ktorá by bola tolerovaná u žalobkyne aj s jej nateraz dosiahnutým vzdelaním. Inými slovami povedané aj ponuka práce na kratší úväzok je ponukou, ktorá sa musí naplniť. Zostala nezodpovedaná otázka či na tretinový úväzok by žalobkyňa mohla vykonávať doterajšiu prácu aj bez zvýšenia kvalifikácie a to so zreteľom na ustanovenie § 7 ods. 4 cit. zákona. 16. Porušenie ponukovej povinnosti je spájané s absolútnou neplatnosťou výpovede ( § 63 ods. 2 Zákonníka práce). 17. Z nateraz z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobkyňa bola povinná tak ako ďalší zamestnanci podľa zákona 317/2009 Z. z. si zvýšiť kvalifikáciu podľa § 13 písm. e/ zákona č. 317/2009 Z. z., § 6 ods. 1 písm. a/ tohto zákona, § 7 ods. 2 písm. a/ tohto zákona, § 8 ods. 1 písm. a/ tohto zákona a § 61 ods. 3 a 6 tohto zákona. S poukazom na podanie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR zo dňa 29.11.2016 , podľa ktorého v zmysle § 7 ods. 2 písm. a/ zákona 317/2009 Z. z. najnižším požadovaným stupňom vzdelania učiteľa základnej umeleckej školy je vyššie odborné vzdelanie. Za stavu, ak žalobkyňa dosiahla najvyššie vzdelanie na strednej pedagogickej škole v odbore vychovávateľstva tak z tohto dôvodu je odvolanie v tejto časti neopodstatnené a naopak požiadavka školy na doplnenie vzdelania je plne opodstatnená. 18. Odvolací súd považuje odvolaciu námietku odvolateľky v súvislosti s prerokovaním jej výpovede zo strany zástupcu zamestnancov za neopodstatnenú, pričom odvolací súd považuje za splnenú podmienku prerokovania výpovede zo strany zamestnávateľa so zástupcom zamestnancov v prípade, ak je výpoveď prerokovaná pred samotným doručením tejto výpovede, tak ako to uzavrel súd prvej inštancie a odvolací súd sa v tejto časti s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje a má za to, že bola naplnená dikcia ustanovenia § 74 Zákonníka práce a výpoveď žalobkyne bola zo strany zamestnávateľa vopred prerokovaná so zástupcom zamestnancov ( č.l. 125 spisu). 19. Vo vzťahu so vznesenou námietkou mobbingu na pracovisku zo strany odvolateľky odvolací súd poukazuje na to, že nebolo preukázané, aby zo stany žalovaného resp. jeho zamestnancov boli porušené zásady rovnakého zaobchádzania a aby tieto boli v príčinnej súvislosti s rozviazaním pracovného pomeru žalobkyne. Nateraz z vykonaného dokazovania nevyplývajú také okolnosti, na základe ktorých by mohol odvolací súd vyvodiť opačný záver ako súd prvej inštancie. 20. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev vec - 303/06 S. Coleman proti Attridge Law a Steve Law bod 52 pokiaľ ide o dôkazné bremeno, ktoré treba uplatniť v situácii akou je situácia sporná vo veci samej, treba pripomenúť, že podľa článku 10 ods. 1 Smernice 2000/78 majú členské štáty prijať potrebné opatrenia, aby v súlade s ich vnútroštátnymi súdnymi systémami bolo úlohou žalovaného, aby preukázal, že neporušil zásadu rovnosti zaobchádzania, keď osoby, ktoré sa cítia poškodené z dôvodu neuplatnenia zásady rovnosti zaobchádzania predložia súdu alebo inému príslušnému orgánu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k priamej alebo nepriamej diskriminácii došlo. Podľa odseku 2 predmetného článku jeho odsek 1 nebráni členským štátom, aby zaviedli pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena, ktoré sú pre žalobcov výhodnejšie. 21. So zreteľom na uvedené námietka odvolateľky v súvislosti s nerovnakým zaobchádzaním zo strany žalovaného je nateraz nepreukázaná 22. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude sa zaoberať splnením ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce v naznačených intenciách, hlavne súd prvej inštancie bude vychádzať z toho, že ak teda existuje voľné pracovné miesto, hoci aj na kratší pracovný úväzok a dotknutý zamestnanec by mohol túto prácu vykonávať, zamestnávateľ poruší ponukovú povinnosť upravenú v § 63 ods. 2 Zákonníka práce, ak takúto prácu zamestnancovi neponúkne. Súd prvej inštancie sa ďalej bude zaoberať aj porušením zásady rovnakého zaobchádzania konkrétne mobbingom a svoje závery odôvodní v súlade s ustanovením § 220 CSP tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé. Súd I. inštancie sa vysporiada s návrhom komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím ( na č.l. 156 - 157 spisu ). 23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).