Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3Co/57/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716201535 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8716201535.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členiek senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu: Q. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. XXX, J. Q., právne zastúpený: JUDr. Matúš Fabian, advokát, Nám. Sv. Egídia 95, Poprad, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 04. 04. 2016, č. k. 20C/48/2016-35 takto jednohlasne r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že úver zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 30. 03. 2006 je bezúročný a bez poplatkov. Zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 222,08 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § § 3 ods. 1, 2, 3, 5, 6, 7, § 4 ods. 1, 2, 3, 4, 5 zákona č. 258/2001 Z. z. v platnom znení v čase uzavretia zmluvy, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, čl. 3 ods. 1, 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Na základe vykonaného dokazovania prijal záver o dôvodnosti žaloby. Zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 30. 03. 2006 mal preukázané, že žalobcovi ako spotrebiteľovi bol žalovaným poskytnutý úver v sume 3 319,39 Eur, ktorý mal žalobca splácať v zmysle dohodnutých podmienok troma mesačnými splátkami po 1 507 Eur počnúc dňom 04. 05. 2006. Zistil, že v zmluve nie je uvedený úrok, zmluva neobsahuje údaje o splatnosti splátok a v zmluve nie je uvedená RPMN. Súd prvej inštancie preskúmal zmluvu o poskytnutí úveru, či je v súlade s podmienkami zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj Smernice Rady 93/13/EHS a konštatoval, že predmetná zmluva o úvere nemá obligatórne náležitosti, ktoré vyžaduje ust. § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, čo spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Námietku žalovaného týkajúcu sa retroaktivity považoval súd za irelevantnú, nakoľko je potrebné na vzťah aplikovať výklad pre spotrebiteľa priaznivejší z dôvodu potreby ochrany slabšej strany. Preto súd návrhu v celom rozsahu vyhovel. 3. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a trikrát režijný paušál. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, namietajúc nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ako aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že zmluva o úvere nie je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nie je namieste vzťahovať na ňu ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zmluvu nie je možné posudzovať ani podľa zákona č. 258/2001 Z . z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzatvorenia zmluvy. Predmetná zmluva je vyňatá spod pozitívneho vymedzenia spotrebiteľského úveru, lebo splatenie úveru bolo dohodnuté na tri splátky po 1 507 Eur. V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje náležitosti je nesprávne; výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, podstatnou náležitosťou je len záväzok dlžníka popri istine zaplatiť úroky (bez uvedenia ich výšky). Zdôraznil, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. K uvedenému poukázal na záver rozhodovacej praxe, podľa ktorej u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami, v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12Cmo/95/2005). Ďalej uviedol, že súd sa nijako nevysporiadal s neodstrániteľnou prekážkou konania, ktorú predstavuje existencia veci právoplatne rozhodnutej, na ktorú je povinný prihliadať počas ktorejkoľvek časti konania. O platnosti zmluvy o úvere č. XXXXXXX už bolo rozhodnuté 14. 11. 2006 rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., Trnavská cesta 70, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Z rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie. Ak teda bolo už právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný, a preto mal súd konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania. Zároveň vzniesol námietku premlčania odôvodňujúc, že vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobca môže domáhať v lehote najneskôr do uplynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej doby, čím požadovaný nárok žalobcu sa stal premlčaný v subjektívnej, aj objektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 05. 05. 2011 a žaloba na súd bola doručená 18. 02. 2016. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Žalobca k podanému odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedol, že v konaní pred súdom bolo nepochybne preukázané, že zmluva o úvere zo dňa 30. 03. 2006 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Preto je potrebné právne vzťahy založené zmluvou o úvere právne posudzovať právnou úpravou upravenou v Občianskom zákonníku, ako aj podľa osobitných predpisov chrániacich práva a záujmy spotrebiteľov, a to najmä zákonom č. 258/2001 Z. z. Neobstojí argument žalovaného, že zmluva o úvere sa má riadiť výlučne Obchodným zákonníkom, a teda, že je akceptovateľné, že nemusí obsahovať podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobca je toho názoru, že dostatočne preukázal, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru je v rozpore s dobrými mravmi. Poplatok (úrok) vo výške 1 201,62 Eur, ktorý mal žalobca ako dlžník uhradiť žalovanému za poskytnutie sumy 3 319,39 Eur za časové obdobie troch mesiacov a 4 dní predstavuje 1/3 istiny, čo predstavuje ročný úrok vo výške až 571,25 %. Nesúhlasí ani s názorom odvolateľa, že predmetné konanie trpí vadou právoplatne rozhodnutej veci res iudicata. Keďže v prejednávanej veci nebola daná právomoc rozhodcovského súdu a tento súd aj napriek tejto vade vydal rozhodnutie, jeho rozhodnutie je neakceptovateľné pre rozpor so zákonom a s dobrými mravmi. Preto nie je možné jeho rozhodnutie považovať za rozhodnutie zakladajúce prekážku res iudicata. Pokiaľ odvolateľ vzniesol námietku premlčania k tomu žalobca uviedol, že jej vznesenie je zmätočné. 6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP., bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné v dôsledku čoho sú splnené podmienky na potvrdenie vecne správneho rozsudku súdu prvej inštancie. 7. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie a na potvrdenie správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa (§ 387 ods.2 CSP). 8. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania, alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 9. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalovaným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky úveru, ktoré žalobcu ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Žalovaný má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver poskytol žalobcovi za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti žalobcu. 10. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa - žalobcu vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo. 11. Odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu správne aplikoval súd prvej inštancie zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ,,ZoSÚ“). Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka. 12. Zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa. Účelom uvádzania zákonom stanovených náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere je zabezpečiť spotrebiteľovi dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Informácia spotrebiteľa o úrokoch, poplatkoch a ostatných zákonom stanovených náležitostiach má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalobca však túto možnosť nemal, keďže tieto náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere preukázateľne absentujú. 13. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že posudzovaná zmluva o úvere zo dňa 30.03.2006 (č.l. 5 spisu) neobsahuje údaje v zmysle § 4 ods. 2 písm. g), h), i) a j) ZoSÚ, t.j. ročnú úrokovú sadzbu, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnú percentuálnu mieru nákladov a priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Neuvedenie týchto náležitosti v zmluve zákon o spotrebiteľských úveroch postihuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 ZoSÚ). 14. Predmetná zmluva o úvere neobsahuje údaj v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ, t.j. konečnú splatnosť úveru. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru. Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod písm. i), kde sa uvádza aj počet splátok. Počet splátok teda nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru a preto pri písm. g) iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo, neprichádza do úvahy. 15. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy žalobcu a žalovaného bola aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová, výška, počet a termíny splátok sa viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii tejto náležitosti v zmluve o úvere. 16. K odvolacej námietke žalovaného o existencii rozhodcovského rozsudku, ktorý mal založiť prekážku res iudicata, t. j. právoplatne rozhodnutej veci, odvolací súd poukazuje na to, že už v minulosti v právnej veci práve žalovaného explicitne v rozsudku sp. zn. 21Co/25/2012 zo dňa 18.06.2013 súd konštatoval, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie, rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci (porov. ,,Nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci“, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2012, č. k. 10CoE/308/2011-39 ). Predmetný rozsudok bol podrobený kontrole ústavnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky tento záver neoznačil za ústavne nekonformný a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 25/2014 zo dňa 22.1.2014). Tento záver bol prijatý i Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 9.2.2012 cit.: „Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.“ Obdobne tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013 cit.: „V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata.“ 17. K odvolacej námietke, že požadovaný nárok je premlčaný odvolací súd uvádza, že predmetom konania nie je vydanie bezdôvodného obohatenia, ale určenie, že úver zo zmluvy zo dňa 30. 03. 2006 je bezúročný a bez poplatkov. Za takéhoto stavu, nakoľko predmetné konanie nie je konaním, v ktorom by súd rozhodoval o nároku na splnenie povinnosti, nie je možné vo vzťahu k predmetu konania vznášať námietku premlčania. 18. Žalovaný tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav prijal správny právny záver a vec aj správne právne posúdil. 19. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (podľa procesnej normy účinnej v čase rozhodovania) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvody nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 20. Majúc na zreteli vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej vrátane správneho výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. 21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní nebol úspešný žalovaný preto nevznikol nárok na náhradu trov konania. Naopak, úspešným v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Preto odvolací súd rozhodol, že priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).