Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 7Cob/5/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716201698 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8716201698.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Škraba v sporovej veci žalobcu: L. W., bývajúci v Y.M., W. XXX/XX, proti žalovanému: ALBANIA TRAVEL, s.r.o., so sídlom Poprad, Alžbetina 402/33, IČO: 47 552 271, zastúpenému JUDr. Martinom Tomasom, advokátom so sídlom v Poprade, 1. mája 216/7, o zaplatenie 5.512,- eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 16Cb/44/2016-88 zo 7.3.2017, takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 5.512,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 2.742,- eur od 3.7.2015 do zaplatenia a zo sumy 2.770,- eur od 8.8.2015 do zaplatenia, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov. 2. Vychádzal zo zistenia, že sporové strany uzavreli neformálnym spôsobom zmluvu o preprave osôb, kedy žalovaný je cestovnou kanceláriou, ktorá prostredníctvom žalobcu zabezpečovala dopravu klientov do miesta ich pobytu na dovolenke v J. a späť. Prepravy boli realizované v dňoch 22.6. až 24.6.2015, 20.7. až 22.7.2015, 29.6. až 30.6.2015 a 13.7. až 15.7.2015. Žalovaný tvrdil, že vystavoval písomné objednávky, pričom na prepravu osôb v dňoch 27.7. až 29.7.2015 a 3.8. až 5.8.2015 ich nevystavil, ale urobila tak spoločnosť D. Q. P..U..B... Žalobca potvrdil len telefonicky kontakt bez písomných objednávok, ktoré mu nikdy neboli doručené a spoluprácu len so žalovaným. Sporné zostali prepravy osôb z 27.7. až 29.7.2015 a 3.8. až 5.8.2015. Napriek predloženým písomným objednávkam zo strany žalovaného súd uveril tvrdeniu žalobcu ohľadom zaužívanej praxe medzi sporovými stranami, kedy žalobca tvrdil, že konateľ žalovaného s ním komunikoval telefonicky, autobus vždy pristavil pri Obchodnom centre Q., kde prišla pracovníčka žalovaného, ktorá mu odovzdala zoznam cestujúcich. Písomné objednávky nikdy odovzdávané neboli, pokiaľ by sa tak stalo, bol by ich pripojil k faktúram a nemal dôvod konať inak. Písomné objednávky, ktoré žalovaný spomínal už v odpore proti platobnému rozkazu neboli predložené súdu v čase, keď bol podaný odpor, ale až na pojednávaní 14.9.2016. V minulosti jednal žalobca s konateľom žalovaného L. Q., ktorý je zároveň aj konateľom uvedenej albánskej spoločnosti. Tento vo výpovedí na pojednávaní 14.9.2016 neuviedol, aby niekedy sa zmienil žalobcovi, že si prepravu už nebude objednávať žalovaný, ale iná spoločnosť. Žalobca to mal vedieť z písomnej objednávky, ktorá mala byť vždy pred cestou doručená. Doručenie písomných objednávok žalobcovi pred vykonaním prepravy nebolo preukázané. Pokiaľ by sa tak stalo, či už vo vzťahu k objednávkam žalovaného alebo vo vzťahu k tvrdením objednávkam od albánskej spoločnosti, žalobca nemal dôvod poprieť ich existenciu. Pokiaľ žalovaný namietal, že faktúry č. 66/2015 a 67/2015 nemajú v kolónke odberateľ pečiatku žalovaného, čo malo vlastne predstavovať potvrdenie prevzatia faktúry, v danom prípade písomné objednávky, ktoré boli nimi podložené, taktiež neobsahujú potvrdenie žalobcu, že by takúto objednávku prevzal. Písomné objednávky teda neboli vyhotovované pred vykonaním jednotlivých prepráv osôb, a preto žalobcovi nemohlo byť známe, aby si prepravu objednala iná spoločnosť ako žalovaný. Žalobca teda nebol v zmluvnom vzťahu so spoločnosťou D. Q. P..U..B... Objednanie prepravy v dňoch 27.7. až 29.7.2015 a 3.8. až 5.8.2015 touto albánskou spoločnosťou je takto nepravdepodobné. Žalobca by totiž bol vystavil faktúry pre túto spoločnosť tak, ako ich vystavil pre žalovaného. Významné je aj tvrdenie žalobcu ohľadom úhrady faktúr pre spoločnosť V. - Q., P..D..G.., ktorá vystavenú faktúru prerábala a vystavila následne na spoločnosť D. Q. P..U..B... Svedeckú výpoveď konateľa spoločnosti V. - Q., P..D..G.. a zamestnankyne žalovaného, ktoré navrhoval žalovaný, súd zamietol , pretože by nepriniesli nové skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné rozhodnúť inak. Žalobca odvolávajúc sa na výpoveď konateľa žalovaného, ktorú urobil na pojednávaní 14.9.2016 vystavil faktúry aj na albánsku spoločnosť, čo malo súvis so snahou vec riešiť mimosúdne pred rozhodnutím súdu. Žalobca však nemal vedomosť o tom, či faktúry, ktoré takto vystavil boli doručené albánskej spoločnosti, keďže sa mu nevrátila doručenka ani neprevzatá zásielka z adresy konateľa L. Q. s poznámkou adresát neznámy. Právny zástupca žalovaného potvrdil na pojednávaní, že spoločnosti D. Q. P..U..B.. boli doručené faktúry žalobcu, ktoré mal v kópii k dispozícii, čím preukazoval, že táto spoločnosť uznala, že bola v zmluvnom vzťahu so žalobcom v súvislosti s vykonanou prepravou a v tejto súvislosti namietal otázku pasívnej legitimácie. Zároveň krátkou cestou doručil reklamáciu vykonanej prepravy. K tejto okolnosti súd prvej inštancie uviedol, že pre rozhodnutie v tejto veci vzhľadom na zistené skutočnosti nie je reklamácia podstatná. Pokiaľ by spoločnosť D. Q. P..U..B.. bola v roku 2015 v zmluvnom vzťahu so žalobcom a preprava bola vykonaná v júli 2015, tak reklamácia mala byť vykonaná bezprostredne po vykonaní dopravy a nie rok a pol po jej vykonaní. Konateľ spoločnosti žalovaného, ktorý je zároveň konateľom spoločnosti D. Q. P..U..B.. na pojednávaní 14.9.2016 uviedol, že objednávky vystavila albánska spoločnosť a táto má aj prepravu zaplatiť a pokiaľ by faktúry boli vystavené správne, boli by už dávno zaplatené. Prepravu a odplatu teda nijakým spôsobom nespochybňoval. Nespomínal, aby malo dôjsť k reklamácii prepravy. Predmetná reklamácia však nesúvisí s rozhodnutím vo veci samej. Preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel. 3. K otázke príslušenstva pohľadávky súd prvej inštancie uviedol, že 1.2.2013 nadobudli účinnosť dva predpisy upravujúce výšku úrokov z omeškania v obchodných vzťahoch, a to zákon č. 9/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník a nariadenie vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Vychádzajúc z § 1 ods. 1, 2, 3 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania. Namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania. Ak veriteľ požaduje úroky z omeškania v sadzbe určenej podľa odseku 1, použije sa tento spôsob určenia úrokov z omeškania počas celej doby omeškania. Keďže žalovaný bol s plnením peňažného dlhu v omeškaní, žalobca ako veriteľ má voči nemu nárok na zákonné úroky z omeškania vyčíslené v súlade s nariadením vlády č. 21/2013 Z.z.. Výška požadovaných úrokov z omeškania nepresahuje zákonom stanovený rámec, a preto súd priznal žalobcovi úroky z omeškania v ním požadovanej výške, a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých faktúr. Výrok o paušálnej náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur odôvodnil ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. 4. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP. 5. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný. 6. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Žalobca síce vykonával niektoré prepravy pre žalovaného, avšak v priebehu konania bolo preukázané, že všetky prepravy osôb, ktoré si u žalobcu písomne objednal a ktoré žalobca v zmysle písomných objednávok žalovanému fakturoval boli zo strany žalovaného riadne uhradené. Žalovaný navrhol vypočuť v konaní bývalú jeho pracovníčku, aby sa táto vyjadrila k tomu, či medzi žalobcom a žalovaným prebiehal obchodný vzťah neformálne, alebo na základe písomných objednávok, alebo akým spôsobom žalobca doručoval žalovanému faktúry za vykonanú prepravu. Súd prvej inštancie však zamietol návrh žalovaného na vypočutie tejto svedkyne s odôvodnením, že táto výpoveď by nepriniesla do konania nič nové a výpoveď by mohla byť ovplyvnená žalovaným. Takéto stanovisko by mohol súd zaujať až po vypočutí svedeckej výpovede. To isté platí aj vo vzťahu k navrhnutému svedkovi L. Q., ktorého vypočutie súd zamietol s odôvodením, že pokiaľ by aj svedok potvrdil, že mu za prepravu zaplatila albánska spoločnosť, nemá to podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Žalovaný poukázal tiež na to, že na základe doručených faktúr č. 68/2016 a 69/2016 došlo k reklamácii týchto prepráv spoločnosťou D. Q. P..U..B.., z čoho nepochybne je zrejmé, že skutočne obchodný vzťah týkajúci sa sporných prepráv bol medzi žalobcom a spoločnosťou D. Q. P..U..B.. a nie žalovaným. Žalovaný preto nie je v prejednávanej veci pasívne legitimovaný. Tieto okolnosti preukazujú, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v rozhodujúcich otázkach (predovšetkým vrátane pasívnej legitimácie žalovaného v tomto konaní) a vec aj nesprávne právne posúdil. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo rozsudok zmenil a žalobu zamietol. 7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že so spoločnosťou D. Q. P..U..B.. nikdy v právnom vzťahu nebol. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil. 8. Odvolací súd prejednal podľa § 378 ods. 1, 2 a nasl. CSP a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 9. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Správne je aj právne posúdenie prejednávanej veci prvoinštančným súdom. 10. Podľa § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. 11. Podľa § 760 Občianskeho zákonníka zmluvou o preprave osôb vzniká cestujúcemu, ktorý za určené cestovné použije dopravný prostriedok, právo, aby ho dopravca prepravil do miesta určenia riadne a včas. 12. Podľa § 761 Občianskeho zákonníka dopravca je povinný starať sa pri preprave najmä o bezpečnosť a pohodlie cestujúcich a pri hromadnej preprave im umožniť už používanie spoločenských a kultúrnych zariadení. Podrobnosti upravia prepravné prostriedky. 13. Účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá (§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka). 14. Z hľadiska právneho posúdenia súd prvej inštancie správne poukázal na to, že v prejednávanej veci nedošlo k uzavretiu prepravnej zmluvy medzi žalobcom ako prepravcom a konkrétnymi fyzickými osobami ako cestujúcimi, avšak išlo o zmluvný vzťah medzi sporovými stranami v tomto konaní, ktorý je podložený špecifickým zmluvným dojednaním, ktoré možno podriadiť pod ustanovenie § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. 15. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že medzi sporovými stranami existoval zmluvný vzťah týkajúci sa prepravy osôb - klientov žalovaného na dovolenku do J. a tento sa realizoval prostredníctvom vykonanej prepravy vo viacerých prípadoch tak, ako to správne zistil aj súd prvej inštancie. Sporné zostali prepravy z 27.7. až 29.7.2015 a 3.8. až 5.8.2015, ktoré žalovaný popieral v tom zmysle, že by bol účastníkom zmluvného vzťahu v súvislosti s týmito prepravami a poukazoval na to, že v skutočnosti odberateľom takejto prepravy bola uvedená albánska spoločnosť. V zhode so súdom prvej inštancie aj odvolací súd konštatuje, že takýmto tvrdeniam žalovaného produkovaným v priebehu konania nemožno uveriť so zreteľom na dlhší čas trvania rámcového obchodného vzťahu medzi sporovými stranami vzhľadom na viaceré (prvoinštančným súdom zistené) iné obchodné prípady týkajúce sa prepravy osôb. Naviac v spise sa nachádzajú zoznamy cestujúcich, ktoré boli prepravené v kritických dňoch žalobcom a z listinných dôkazov nepochybne vyplýva, že išlo o klientov - rekreantov žalovaného. Za týchto okolností teda nemožno mať pochybnosti o tom, že preprava bola vykonaná pre žalovaného a nie pre albánsku obchodnú spoločnosť. V konaní bolo preukázané narušenie vzťahov medzi sporovými stranami, nedorozumenia a následné aj prerušenie komunikácie medzi žalobcom a konateľom žalovaného (ktorý je zároveň aj konateľom spomenutej albánskej obchodnej spoločnosti), z čoho možno urobiť taktiež záver o charaktere vzťahov medzi sporovými stranami. V závislosti od toho možno sa zaoberať úvahami, či je čo aj len pravdepodobné, aby vznikol zmluvný vzťah medzi žalobcom a albánskou spoločnosťou za situácie, že všetky predchádzajúce prípady boli realizované v prospech žalovaného. Správne postupoval súd prvej inštancie pokiaľ takejto konštrukcii zmluvného vzťahu v súvislosti s faktúrami, ktoré sú predmetom tohto konania neuveril. Možno teda konštatovať, že súd prvej inštancie nepochybil pri ustálení rozsahu dokazovania, ktoré je potrebné vo veci vykonať a v závislosti od neho vyvodil aj správne skutkové zistenia. Odvolací súd konštatuje, že skutočne by bolo nadbytočné, so zreteľom na zistené okolnosti, aby bolo dokazovanie vedené aj v smere vypočúvania ďalších svedkov, ktorých žalovaný navrhol, pretože pochybnosti o existencii zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami, aj vo vzťahu k sporným faktúram nie sú dané. V závislosti od toho nemožno pochybovať o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v tomto konaní. 16. Za týchto okolností treba konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, vrátane výroku o príslušenstve pohľadávky, ktorý je náležite odôvodnený, ako aj vo výroku o trovách konania, a preto odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorých žalobca ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech má nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý ani v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto trov určí po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej súd prvej inštancie (súdny úradník) postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. 18. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP). Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b). Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP). Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).