Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3Co/55/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716895801 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8716895801.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členiek senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Mariany Muránskej v právnom spore žalobkyne L.., proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený JUDr. Andrea Cviková s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, o určenie neplatnosti úverových zmlúv s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 16.12.2016, č. k. 17C/37/2016-168, takto r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 4.100,87 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok vo výške 246, - eur. II. M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva. III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom konanie o zaplatenie sumy nad rámec 4.100,87 eur zastavil, konanie v časti žalobných petitov okrem uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.100,87 eur zastavil, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4.100,87 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 246,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že strany sporu uzatvorili viaceré zmluvy o revolvingovom úvere, a to č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.04.2013, č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.04.2013, č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.08.2012, č. XXXXXXXXXX zo dňa 11.07.2011, č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.10.2013, č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.09.2014. Súd prvej inštancie posúdil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako vzťah spotrebiteľský v zmysle ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 4, 5 Občianskeho zákonníka a následne podrobil prieskumu uzatvorené zmluvy o revolvingovom úvere z hľadiska ich obligatórnych náležitostí v súlade s ust. § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v účinného v čase uzatvorenia tej ktorej zmluvy o revolvingovom úvere. 3. Súd prvej inštancie ustálil, že zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 11.07.2011 je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného k 11.07.2011, nakoľko predmetná zmluva neobsahuje podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona údaj o „výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Titulom predmetnej zmluvy žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.500,- eur. Žalobkyňa doposiaľ uhradila sumu 3.784,29 eur, bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne predstavuje sumu 2.284,29 eur. S poukazom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného súd s aplikáciou § 100, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zistil výšku nepremlčaných platieb v 2-ročnej subjektívnej dobe spolu 1.453,56 eur zaplatených od 17.02.2014 (žaloba podaná 09.02.2016), ktorú sumu titulom bezdôvodného obohatenia možno žalobkyni priznať. 4. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.08.2012 je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného k 22.08.2012, keď zmluva neobsahuje podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona údaj o „výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Titulom zmluvy žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.500,- eur. Žalobkyňa doposiaľ uhradila sumu 2.786,50 eur, bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne predstavuje sumu 1.286,50 eur. Predmetnú sumu súd prvej inštancie posúdil ako nepremlčanú, keďže suma do výšky 1.286,50 eur bola uhrádzaná najneskôr do 09.02.2014. 5. Súd prvej inštancie ustálil, že zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.04.2013 je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného k 10.04.2013, keď zmluva neobsahuje podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona údaj o „výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Titulom zmluvy žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.500,- eur. Žalobkyňa doposiaľ uhradila sumu 2.092,89 eur, bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne predstavuje sumu 592,89 eur. Predmetná sumu posúdil ako nepremlčanú, keď suma do výšky 592,89 eur bola uhrádzaná najneskôr do 09.02.2014. 6. Súd prvej inštancie ustálil, že zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.04.2013 je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného k 10.04.2013, keď zmluva neobsahuje podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona údaj o „výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Titulom zmluvy žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.500,- eur. Žalobkyňa doposiaľ uhradila sumu 2.112,97 eur, bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne predstavuje sumu 612,97 eur. Predmetnú sumu posúdil ako nepremlčanú, keď suma do výšky 612,97 eur bola uhrádzaná najneskôr do 09.02.2014. 7. Súd prvej inštancie ustálil, že zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.10.2013 je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného k 24.10.2013, keď zmluva neobsahuje podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona údaj o „výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Titulom zmluvy žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 300,- eur. Žalobkyňa doposiaľ uhradila sumu 454,95 eur, bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne predstavuje sumu 154,95 eur. Predmetnú sumu posúdil ako nepremlčanú, keď suma do výšky 154,95 eur bola uhrádzaná najneskôr do 09.02.2014. 8. Vo vzťahu k zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.09.2014 súd prvej inštancie dospel k záveru, že titulom predmetného zmluvného vzťahu žalobkyni nevzniklo žiadne bezdôvodné obohatenie, nakoľko úver titulom zmluvy bol poskytnutý vo výške 1.500,- eur, žalobkyňa doposiaľ uhradila žalovanému sumu 757,92 eur, t. u. menej ako bola poskytnutá výška úverovej istiny. 9. V týchto zmluvách (okrem zmluvy č. XXXXXXXXXX) dohodnutý úrok 70,01 % p. a. a RPMN vo výškach 46,06 % p. a. (zmluvu č. XXXXXXXXXX), 45,60 % (zmluva č. XXXXXXXXXX), 47,29 % (zmluva č. XXXXXXXXXX), 47,29 % (zmluva č. XXXXXXXXXX), 46,56 % (zmluva č. XXXXXXXXXX) súd prvej inštancie s aplikáciou ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného k dátumu uzavretia zmlúv vyhodnotil ako neprimerane vysoký, úžernícky, v rozpore so záujmami spotrebiteľa, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenia zmlúv v tejto časti, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi predstavujú absolútne neplatné zmluvné dojednania, ktoré nemôžu požívať správnu ochranu, a preto pokiaľ žalobkyňa plnila žalovanému záväzok predstavujúci úrok, ide o bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne i z tohto dôvodu. 10. Súd prvej inštancie ustálil vznik nepremlčaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným na úkor žalobkyne vo výške 4.100,87 eur, na vydanie ktorého zaviazal žalovaného (1 453,56 Eur + 1 286,50 Eur + 592,89 Eur + 612,97 Eur + 154,95 Eur). 11. Výrok o trovách konania odôvodnil v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyňa mala v konaní v časti uplatneného peňažného nároku plný úspech. Uplatnený nárok žalobkyne pôvodne nemožno percentuálne vyčísliť, preto súd priznal žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 12. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok súd prvej inštancie rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1192 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, keď žalobkyňa je oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. u) citovaného zákona a jej návrhu vyhovel. Výška súdneho poplatku 246,- eur (zo základu 4.100,87 eur po zaokrúhlení 4.100,- eur) vyplýva z položky 1a Sadzobníka súdnych poplatkov. 13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, a to v rozsahu výrokov III. až V. Namietal, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a porušuje právo žalovaného na spravodlivý súdny proces. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, na základe akých záverov súd prvej inštancie dospel k tomu, že žiadna zo zmlúv neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. V odôvodnení rozsudku je uvedené len toľko, že tá - ktorá zmluva neobsahuje uvedenú náležitosť, je však nepreskúmateľné ako k uvedenému okresný súd dospel. Odvolateľ namietal, že nemôže obstáť ani odôvodnenie neplatnosti výšky úrokov, keďže prvoinštančný súd nepoužil príslušnú právnu normu (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie uviedol len všeobecný, neurčitý a nič nehovoriaci záver o rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný namietal aj výrok o náhrade trov konania žalobkyni, nakoľko žalobkyňa v konaní nemala vo veci plný úspech, pretože vzala návrh v časti späť. Odvolateľ napadol aj výrok o platení súdneho poplatku vo výške 246,- eur. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 14. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila. 15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 17. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05). 18. Žalovaný v odvolaní namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. 19. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia. 20. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Obdobným spôsobom náležitosti odôvodnenia rozsudku upravovalo ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016. 21. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. 22. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu. 23. Z obsahu spisu vyplýva, že strany sporu uzatvorili viaceré zmluvy o revolvingovom úvere. Podľa názoru odvolacieho súdu je nepochybné, že predmetné zmluvy o revolvingovom úvere, sú štandardnými formulárovými spotrebiteľskými zmluvami, kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľkou, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie správne ustálil, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. 24. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné dojednania pripravený a skúsený. 25. Súd prvej inštancie podrobil dané zmluvy o revolvingovom úvere prieskumu z hľadiska ich obsahových náležitostí v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. 26. Z ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch explicitne vyplýva, kedy sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. 27. Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých revolvingových úverov z dôvodu absencie podstatnej náležitostí uvedenej v písm. k) § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. 28. Odvolací súd má za to, že tak explicitne presné ustanovenie akým je § 9 ods. 1 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k) § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný. 29. Odvolaciemu súdu sú známe závery SD EÚ vo veci C-42/15, podľa ktorého: „Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“. 30. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice). 31. Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach. 32. "Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné sa voči takejto osobe dovolávať.“ (bod 13 vo veci Marshall C-152/84). 33. „Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84, Zb. s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať.“ (bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92). 34. Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.“ (bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01). 35. Nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie teda správne posudzoval podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (účinného v čase uzatvorenia danej zmluvy o revolvingovom úvere). 36. Jednou z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcou z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. je i to, že táto zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky a je v nej uvedená len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia. Tento nedostatok spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa posudzuje ako bezúročný a bez poplatkov. Preto pre absenciu jednej z náležitostí vyžadovanej ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. žalovanému nevzniklo právo na úroky dohodnuté v zmluve. Ak žalobkyňa zaplatila i úroky, na ktoré žalovanému právo nevzniklo, tejto strane minimálne vzniklo bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu podľa ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 37. Odvolateľ spochybňuje odôvodnenie súdu prvej inštancie o neplatnosti výšky úrokov, nakoľko súd prvej inštancie pri rozhodovaní nepoužil príslušnú právnu normu, a to ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. 38. K vyššie uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nárok žalobkyne proti žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia založil na bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých revolvingových úverov. S uvedeným postupom sa odvolací súd plne stotožňuje a považuje ho za vecne správny. Závery o neplatnosti výšky úrokov súd prvej inštancie doplnil nad rámec, na zdôraznenie správnosti svojich predchádzajúcich tvrdení a právnych záverov, ktoré ustálil v súlade s ust. § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Aj keby odvolací súd prisvedčil tvrdeniam odvolateľa, že súd prvej inštancie vo vzťahu k neplatnosti výšky úrokov uvádza len všeobecné, neurčité a nič nehovoriace závery o rozpore s dobrými mravmi, ktoré nie sú v súlade so zákonom, nárok žalobkyne by bol aj naďalej dôvodný, a to z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých revolvingových úverov, s ktorou sa náležite vysporiadal tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd. 39. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. 40. Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné tri pojmové znaky, a to odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, možnosť konať pred súdom sa odňala strane konania. Zákon bližšie nešpecifikuje, aká možnosť konať pred súdom sa musela strane odňať, akým spôsobom ani v akom rozsahu. 41. Pod odňatím možnosti konať pred súdom možno vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým strane konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok, toho času Civilný sporový poriadok, priznáva. 42. Možnosť konať pred súdom prvej inštancie je napr. odňatá vždy, ak súd nesprávne odmietol žalobu z dôvodu, že v lehote nebola doplnená alebo opravená, hoci na takéto rozhodnutie neboli splnené podmienky, súd prejednal vec v neprítomnosti strany, resp. jeho zástupcu, hoci na takýto postup nebol zákonný dôvod, súd nepredvolal stranu na vykonávanie dôkazu dožiadaným súdom, súd po vykázaní zástupcu strany z pojednávacej miestnosti pojednávanie neodročil, strane konania bolo odopreté právo konať pred súdom vo svojej materčine, nepočujúcej strane nebol do konania pribratý tlmočník, súd ustanovil strane opatrovníka, hoci na to neboli splnené podmienky, súd pred rozhodnutím o pripustení späťvzatia návrhu na začatie konania nevyzval druhú stranu na vyjadrenie sa k späťvzatiu alebo nerešpektoval jeho nesúhlas so späťvzatím žaloby, súd odníme strane konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutej strane konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhá strana konania, súd prvej inštancie po podaní odporu proti platobnému rozkazu nerešpektoval, že platobný rozkaz sa zrušil v celom rozsahu, a v ďalšom konaní rozhodol len o trovách konania, súd zamietne odpor proti platobnému rozkazu, hoci podmienky na takýto postup neboli splnené, bolo konanie zastavené z akéhokoľvek dôvodu, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, a ďalšie. 43. Zákon výslovne trvá na tom, že k odňatiu možnosti konať pred súdom muselo dôjsť postupom súdu. 44. Pod postupom súdu pritom treba rozumieť nielen postup senátu a predsedu senátu (samosudcu), ale aj faktickú činnosť súdu v širšom zmysle slova vrátane činnosti kancelárie súdu vykonávajúcej určité úkony v rámci jej pôsobnosti, ak vadný postup v tejto inej činnosti súdu sa následne premietol do vadného postupu senátu alebo predsedu senátu (samosudcu) prejednávajúceho vec, prípadne iného orgánu súdu povereného určitými úkonmi v občianskom súdnom konaní tak, že strane bola v dôsledku toho odňatá možnosť konať pred súdom v rozsahu oprávnenia daného mu zákonom. 45. Dôvod odvolania sa výslovne viaže len na prípad, keď sa možnosť konať pred súdom odňala strane sporu. Keďže strana môže v konaní vystupovať prostredníctvom svojho zákonného zástupcu, kolízneho opatrovníka, resp. opatrovníka ustanoveného súdom, alebo sa môže dať zastúpiť zástupcom na základe plnomocenstva, treba predmetný dôvod odvolania vzťahovať aj na prípad, keď sa možnosť konať pred súdom odňala zástupcovi strany. 46. Každé odňatie možnosti konať pred súdom u zástupcu strany však nebude dôvodom odvolania. Nebude ním napr. vtedy, ak účastník prítomný na pojednávaní súhlasil s tým, aby súd pojednával, hoci jeho zástupca zvolený pre celé konanie nebol na pojednávanie predvolaný. 47. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať taký postup súdu, v dôsledku ktorého súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazné prostriedky navrhované stranami, resp. vykonal iné dôkazné prostriedky na zistenie skutočného stavu. Nepôjde totiž o znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť. 48. Odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom nie je ani taký postup, keď sa strane konania odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že strana mohla neskôr uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. 49. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalovaného, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci. 50. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol súd prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 4 100,87 Eur (III. výrok) ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 51. Súd prvej inštancie správne rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok v sume 246,- eur (§ 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov). Žalobkyňa ako spotrebiteľ domáhajúci sa svojho práva na súde je od poplatku oslobodená (§ 4 ods. 2 písm. u) citovaného zákona), a preto podľa výsledku konania je žalovaný povinný zaplatiť pomernú časť súdneho poplatku. Výška súdneho poplatku bola správne vypočítaná z prisúdenej sumy (zo základu 4.100,87 eur) a vyplýva z položky 1 a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona. Preto odvolací súd aj v tejto časti rozsudok (V. výrok) potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. 52. Odvolací súd podrobil prieskumu aj súvisiaci výrok o trovách konania (IV. výrok). Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobkyňa vo veci nemala plný úspech, pretože vzala návrh v časti späť. Odvolací súd musí prisvedčiť tvrdeniam odvolateľa, že súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil priebeh konania a rozhodnutie vo vzťahu k výrokom I. a II., (t. j. k výrokom, ktorými bolo konanie o zaplatenie sumy nad rámec 4.100,87 eur a konanie v časti žalobných petitov okrem uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.100,87 eur, zastavené), keď v napadnutom rozsudku priznal žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu. 53. Súd prvej inštancie pochybil, keď pri rozhodovaní o trovách konania použil ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého žalobkyni ako plne úspešnej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Pri posudzovaní konania účastníka, ktoré bolo spôsobilé zastaviť konanie, musí ísť o takú procesnú situáciu kedy strana sporu zavinila zastavenie konania. Nárok na náhradu trov konania v zmysle § 256 CSP vyplýva výlučne z hľadiska procesného zavinenia zastavenia konania. Pri skúmaní vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v priebehu konania je preto potrebné prihliadať predovšetkým na to, či k späťvzatiu žaloby došlo z dôvodu, že žalovaný plnil dlh uplatnený žalobou po začatí konania alebo či žalobca zobral žalobu späť bez udania dôvodu, resp. bez toho, aby išlo o reakciu na správanie žalovaného pri dôvodne podanej žalobe. 54. V tomto konaní žalobkyňa žalobu nad sumu 4.100,87 eur, žalobu o povinnosti žalovaného prepočítať skutočne uhradené plnenie a žalobu o určenie neplatnosti úverových zmlúv vzala späť bez toho, aby išlo o reakciu na správanie žalovaného. Teda v tejto časti uplatneného nároku bola žalovaná neúspešná. Vzhľadom na to, že žalobkyňa bola úspešná len vo výške uplatneného nároku 4.100,87 eura a v prevyšujúcej časti bola žaloba vzatá späť bez toho, aby došlo k plneniu zo strany žalovaného a k uspokojeniu nároku žalobkyne, mal súd prvej inštancie o trovách konania rozhodnúť tak, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva (§ 255 ods. 2, § 256 ods. 1 CSP). 55. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zmenil výrok o náhrade trov konania tak, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznal. 56. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 255 ods. 2 v spojení s ust. § 396 CSP. Žalovaný v odvolacom konaní vo veci samej nebol úspešný, bol úspešný len vo vzťahu ku trovám konania. Žalobkyni v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli, resp. nárok na náhradu trov odvolacieho konania si ani neuplatnila. Preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. 57. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).