Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 22Co/36/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116211684 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116211684.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobcu: Prima banka Slovensko a.s., so sídlom v Žiline, ul. Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej L. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom R. XX, XXX XX H., občianka SR, o zaplatenie 2.145,99 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20C/193/2016-78 zo dňa 03.04.2017, jednomyseľne takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje sa rozsudok. II. Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu, o ktorého výške bude rozhodnuté samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení uviedol, že medzi stranami bola dňa 20.08.2004 uzatvorená Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb (ďalej aj ako „Zmluva“), predmetom ktorej bol záväzok banky zriadiť pre žalovanú osobný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Dňa 25.05.2009 požiadala žalovaná žalobcu o poskytnutie služby povolené prečerpanie na osobnom účte. V konaní nebolo preukázané uzatvorenie zmluvy o povolenom prečerpaní v písomnej forme s tým, aby tento záväzok bol individualizovaný so všetkými náležitosťami podľa § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa tohto ustanovenia, ktorý bol účinný v čase uzatvorenia zmluvy, povolené prečerpanie na osobnom účte, pri úveroch formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutých bankou iným spôsobom ako na kreditné karty (§ 1 ods. 3) alebo, ak nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov, musí byť spotrebiteľ najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy písomne informovaný o úverovom limite, ak je stanovený, o ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a podmienkach, za ktorých môže byť zmenená a doplnená a o postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy. Z predložených listinných dôkazov síce vyplýva, že žalovaná podala návrh na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí služby povolené prečerpanie, ale zo žiadneho predloženého listinného dokladu nevyplýva, že žalobca tento návrh prijal, teda, že došlo k uzavretiu zmluvy s tým, aby pri uzavretí zmluvy bola žalovaná informovaná o údajoch podľa § 3 ods.6 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko v tomto prípade nebolo žalobcom preukázané naplnenie zákonných predpokladov, za ktorých môže dôjsť k povoleniu prečerpania, súd prvej inštancie konštatoval absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu (dohody o povolenom prečerpaní) v zmysle § 40 ods. 1 OZ, dôsledkom čoho je ohľadne poskytnutých plnení na základe takéhoto úkonu daný režim bezdôvodného obohatenia (§ 457 OZ). Ak žalobca umožnil žalovanej čerpať povolené prečerpanie bez riadne uzatvorenej písomnej zmluvy a následne sa takto dostala do nepovoleného prečerpania, aj pri tomto nepovolenom prečerpaní nastupuje režim bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie zdôraznil, že aj keby došlo k platnému uzavretiu zmluvy o povolenom prečerpaní, tak žalobca podľa jeho vyjadrenia od zmluvy odstúpil. Keďže toto odstúpenie od zmluvy má účinky ex tunc, teda spätne ku dňu uzavretia zmluvy, zmluva sa od začiatku zrušila, pričom v súlade s ust. § 457 OZ , ak bola zmluva zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Žalobca predložil súdu výpisy z účtu, podľa ktorých žalovaná čerpala celkovo sumu 21.930,21 eura a poukázala úhrady vo výške 23.277,13 eura. Keďže žalovaná poukázala úhrady vo vyššej sume ako čerpala a výpisy za iné obdobie zo strany žalobcu neboli predložené, resp. neboli preukázané iné čerpania žalovanej, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. Pokiaľ ide o poplatky za osobný účet, poplatky za transakcie a výber z ATM, tak v tejto časti žalobca podľa súdu neuniesol dôkazné bremeno. Zo žiadneho z priložených listinných dôkazov nevyplýva, že by si takéto poplatky strany dojednali. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, z akého dôvodu žalovanej účtoval uvedené poplatky. Žalobca sadzobníkom alebo iným dokumentom nepreukázal opodstatnenosť uplatňovanej sumy ani čo do jej výšky. Súd prvej inštancie preto žalobu aj v tejto časti zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 CSP, k čomu však nedošlo. Keďže súd rozhodol o neurčitom návrhu na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti povinný, súd takýmto postupom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Žalobca má za to, že pokiaľ súd vyzval žalobcu k predloženiu listinný dôkazov, a to výpisov z účtu, mal tak učiniť aj ohľadom zmluvy o povolenom prečerpaní, pokiaľ platné uzatvorenie zmluvy mal za sporné. Žalobca ďalej namietal závery súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena, pokiaľ ide o poplatky. Poukázal na rozsudok SD EÚ vo veci C-42/15, ktorý ustálil, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, a teda dôvod na nepriznanie úrokov a poplatkov nie je daný. Žalobca súčasne zdôraznil, že v čase uzatvorenia zmluvy o účte s klientkou (20.08.2004) ešte nebol v platnosti zákon o platobných službách, pričom zákon o platobnom styku poskytovanie platobných služieb na základe rámcovej zmluvy neupravoval. Zmluva o bežnom účte sa preto spravovala ust. § 708 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalobca rovnako nevidí dôvod na nepriznanie poplatkov súvisiacich s vedením platobného účtu klientky. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať žalobcovi trovy konania. 4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny a navrhla ho potvrdiť. Podľa žalovanej je zrejmé, že žalobca nemá k dispozícií žiadne dôkazy, o ktorých tvrdí, že súd mal žalobcu vyzvať na ich doloženie, inak by tvorili prílohu odvolania. Po prvom pojednávaní súd prvej inštancie vyzval žalobcu k predloženiu ďalších dôkazov, žalobca ich však nepredložil a žiadosť súdu tak odignoroval. Žalovaná je toho názoru, že zo strany žalobcu došlo k neoprávnenému zrušeniu nepovolenému debetu. V prípade, že by žalobca mal právo zrušiť povolené prečerpanie, došlo by k premlčaniu pohľadávky žalobcu. Žalobca uviedol, že k nepovolenému prečerpaniu došlo už v januári 2013, pričom povolené prečerpanie zrušil až v decembri 2013 a žlobu podal na súd v júni 2016. Žalobkyňa namietala aj úročenie nepovoleného debetu aj po zrušení povoleného prečerpania, pričom sa úročí aj zvýšenou úrokovou sadzbou 28 %. 5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05). 7. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 8. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku za vecne správny. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku sa dopĺňa nasledovné. 9. Žalobca v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 10. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. 11. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 12. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obchodnom zákonníku. (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/2009). 13. Ide pritom o veľmi zásadne nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona. Je logické sa domnievať, že zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník (arg. ,,tohto zákona “ sa rovná zákona, v ktorom je naň priamy odkaz). (porov. dôvodovú správu k § 54 ods. 1 OZ na http://www.rokovania.sk/ Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=9083,, (§ 54) Ustanovenie v ods. 1 v súlade so Smernicou vyjadruje kogentnosť úpravy neprijateľných podmienok s tým, že v spotrebiteľských zmluvách nie je možné dojednať také práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by boli v neprospech spotrebiteľa. Neplatné sú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktorými by sa spotrebiteľ vzdával tých práv, ktoré mu zákon priznáva alebo dojednať také ustanovenie, ktoré by zhoršili jeho postavenie ako účastníka zmluvy....“. 14. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie aplikoval dôsledne a podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom. 15. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie rozhodol o neurčitom návrhu na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti povinný, čím súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Je pravdou, že súd prvej inštancie konštatoval absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu (dohody o povolenom prečerpaní) v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dôsledkom čoho je ohľadne poskytnutých plnení na základe takéhoto úkonu daný režim bezdôvodného obohatenia (§ 457 OZ), no súčasne uviedol, že aj keby došlo k platne uzavretej zmluve o povolenom prečerpaní, tak žalobca podľa jeho vyjadrenia od zmluvy odstúpil. Keďže odstúpenie žalobcu od zmluvy má účinky ex tunc, zmluva sa od začiatku zrušila. 16. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak bola zmluva zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. 17. Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v právnom vzťahu právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku (porov. rozsudky vo veciach sp. zn. 6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS 402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická právna úprava odstúpenia a premlčania). 18. Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že ak sa neberie do úvahy výber sumy úveru (pri prečerpaní prostriedkov) a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy. Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v ustanovení § 54 OZ. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii je zjavná a viaceré rozhodnutia Súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza Claro, bod 25, 26, 27, rozsudok C-240/98 až C-244/98 Océano). 19. Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 OZ s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 smernice Rady 93/123 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, porov. tiež rozsudok súdneho dvora vo veci C-484/08). 20. Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali“. 21. Z dokazovania bolo nepochybne zistené, že samotná zmluva zo dňa 20.08.2004 neupravuje konkrétne aké poplatky za služby (t. j. za osobný účet, poplatky za transakcie a výber z ATM) by bola, a za akých podmienok, žalovaná povinná platiť. Uvedené poplatky neboli medzi stranami sporu individuálne dojednané. Poplatkové zaťaženie spotrebiteľa bez poskytnutého protiplnenia banky je potrebné za daného stavu vyhodnotiť ako neprijateľné (§ 53 Občianskeho zákonníka). 22. Žalobca ohľadom nároku na zaplatenie v súdnom konaní uplatnenej pohľadávky odkazuje na VOP, Sadzobník a Úrokové sadzby produktov. Ide o podmienky, ktoré vypracovala Dexia banka Slovensko a. s. a toho času presadzuje Prima banka Slovensko, a.s. Keďže ide o tzv. firemné podmienky, v prípade uzatvárania zmlúv so spotrebiteľom, tieto musia byť ním individuálne dojednané, čo predpokladá aj ustanovenie § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Teda ide o také podmienky, s ktorými sa mal možnosť spotrebiteľ oboznámiť pred podpisom zmluvy a mohol ovplyvniť ich obsah. 23. V zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ (v danom prípade žalobca) nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 24. VOP, Sadzobník poplatkov a Úrokové sadzby produktov, na ktoré žalobca odkazuje, nemožno považovať za individuálne dojednané, čo spôsobuje ich neprijateľnosť a v konečnom dôsledku neplatnosť (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Individuálnosť ich dojednania nie je daná ani tým, že na Sadzobník poplatkov, prípadne na VOP zmluva odkazuje. Nakoniec, neindividuálnosť dojednania VOP vyplýva aj z toho, že neboli nikým podpísané ani dátumované. Žalovaná - spotrebiteľka obsah predmetných dokumentov nijako ovplyvniť nemohla. 25. Preto správne rozhodol súd prvej inštancie, ak žalobu, ktorou bol uplatnený nárok na zaplatenie sumy tvorenej poplatkami a úrokmi zamietol. 26. V oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti a to vo forme tzv. princípu dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa. 27. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. 28. Odvolací súd nepopiera, že spotrebiteľská zmluva môže pozostávať z viacerých dokumentov, zmluvné ustanovenia však musia byť dojednané individuálne, pričom zmluva musí byť pre spotrebiteľa transparentná. Možnosť uzavretia spotrebiteľskej zmluvy tvorenej viacerými dokumentmi súd prvej inštancie nespochybňoval. 29. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil. 30. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, potvrdil. 31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola v konaní úspešná, a preto má nárok na náhradu trov konania, ktoré jej v odvolacom konaní vznikli. 32. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).