Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 7To/17/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317010572 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tobiaš ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317010572.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tobiaša a sudcov JUDr. Martiny Zeleňakovej a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 8.11.2018, v trestnej veci proti obžalovanému C. M. pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T 96/2017 zo dňa 18.4.2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodil obž. C. M., nar. XX.X.XXXX v C. republike, trvale bytom O., P. XXX/XXX, spod obžaloby Okresnej prokuratúry Humenné sp. zn. 1Pv 528/6 zo dňa 13.7.2017 pre skutok kvalifikovaný ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že ako konateľ spoločnosti Z. o., P. XXX, O., G.: XXXXXXXX po objednaní tovaru spoločnosťou X. s r. o. formou internetovej objednávky E-shop č. XXXXXX zo dňa XX. 7. XXXX a uhradení objednaného tovaru v plnej výške bankovým prevodom dňa XX. 8. XXXX na účet firmy Z. s r. o., takto objednaný a uhradený tovar spoločnosti X. s r. o. doposiaľ nedodal, čím takto bola spoločnosti X. s r. o., C.. armády XX, P., G.: XXXXXXXX spôsobená škoda vo výške 673,16 eur, lebo skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. poškodeného X., s.r.o., C.. armády XX, P. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. Proti tomuto rozsudku zahlásil, ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie okresný prokurátor, ktoré neskôr písomne odôvodnil tým, že o podvodnom konaní obžalovaného jednoznačne svedčí spôsob jeho konania, keď od poškodeného po objednaní tovaru dňa 30.7.2015 prijal bankovým prevodom dňa 10.8.2015 finančné prostriedky za objednaný tovar a do 10 dní, teda dňa 20.8.2015, došlo k zlúčeniu jeho spoločnosti so spoločnosťou B., s.r.o. a následne na to, 2.9.2015, bola táto spoločnosť zrušená. Obžalovaný fúziu spoločnosti nikomu zo zákazníkov neoznamoval. Z výpovede svedka S. W., konateľa spoločnosti B. vyplynulo, že jeho spoločnosť od svojho vzniku nevykonávala žiadnu činnosť, tak sa ju rozhodol predať, najmä z dôvodu, že nemala žiadne financie na zaplatenie licencie. O zlúčení jeho spoločnosti s firmou obžalovaného sa dozvedel až niekedy v decembri 2015. O týchto skutočnostiach sa dozvedel, keď ho kontaktovala firma z O., že jej má zaplatiť 360,- eur. On prišiel do styku ohľadom prevodov iba s P. T.. Obžalovaného nepozná, ani s ním nikdy zlúčenie nedojednával. Podľa názoru prokurátora obžalovaného ďalej usvedčuje výpoveď zástupcu poškodeného, G.. P. L., ktorý uviedol, že dňa 30.7.2015 došlo k objednaniu tovaru a došlo aj k jeho zaplateniu, avšak tento im nikdy nebol dodaný. Po istom čase volal do spoločnosti Q comp, s.r.o., kde sa najprv vyhovárali na dovolenkové obdobie, neskôr sa ich už kontaktovať nepodarilo. Obžalovaného osobne nekontaktoval. S touto spoločnosťou v minulosti obchodovali pravidelne a nikdy nedošlo k žiadnemu problému. Taktiež prokurátor poukázal aj na výpoveď svedka S. M., ktorý uviedol, že obžalovaný nemal ochotu vzniknutú situáciu riešiť. Bola im vystavená faktúra, avšak správne mala byť vystavená predfaktúra, keďže tovar ešte dodaný nebol. Spoločnosť Z., s.r.o. písomne na plnenie záväzku nevyzývali, keďže potom už nebolo kde výzvu zaslať. O spáchaní skutku obžalovaným ďalej svedčia aj listinné dôkazy, ktoré tvoria súčasť spisu. Navrhol, aby Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým okresný prokurátor podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie v súlade s § 2 ods. 10 Tr. por. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2005/301/> a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ust. § 2 ods. 12 Tr. por. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/> Proti rozsahu vykonaného dokazovania v zásade nič nenamieta ani prokurátor vo svojom odvolaní, nesúhlasí však s tým, ako prvostupňový súd vykonané dôkazy hodnotil. Okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní pomerne podrobné dokazovanie, ktoré postačuje na rozhodnutie vo veci samej, predovšetkým výsluchom obžalovaného, svedkyne P. F., ktorá bola externou účtovníčkou spoločnosti Q comp, s.r.o., svedka G.. P. L., ktorý za poškodenú spoločnosť X., s.r.o. vykonal online objednávku predmetného tovaru, svedka S. M., konateľa poškodenej spoločnosti, svedkyne G.. Q. M., manželky obžalovaného a jedinej spoločníčky firmy Q comp, s.r.o., svedka S. W., ktorý bol konateľom spoločnosti B., s.r.o. a nakoniec svedka P. T., ktorý mal fúziu pre S. W. sprostredkovať, avšak tento využil svoje právo odoprieť výpoveď, pretože svojou výpoveďou by mohol privodiť trestné stíhanie sebe alebo svojím blízkym. Ďalej súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a to najmä oznámením poškodeného zo dňa 22.6.2017, z ktorého vyplýva, že proforma faktúra od spoločnosti Q comp, s.r.o. bola poškodenému doručená elektronicky a opatrená pečiatkou, ďalej výpismi zo živnostenského a obchodného registra oboch spoločností, z ktorých vyplýva, že spoločnosť Q comp, s.r.o. bola dňa 28.8.2015 vymazaná z obchodného registra z dôvodu zlúčenia so spoločnosťou B., s.r.o. a tiež, že spoločnosť B., s.r.o. bola zrušená bez likvidácie uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 37CbR/67/2014-33 zo dňa 27.7.2015, právoplatným dňa 1.9.2015, pričom z obchodného registra bola vymazaná dňom 5.9.2015. Ďalej oboznámil rozhodnutia jediného spoločníka firmy B., s.r.o. ako aj Q comp, s.r.o. o zlúčení spoločností a schválení návrhu zmluvy o zlúčení a samotný návrh zmluvy o zlúčení vrátane notárskej zápisnice zo dňa 21.8.2015, kedy došlo k podpisu zmluvy o zlúčení. Tieto dokumenty tiež svedčia o tom, že zápisom zlúčenia do obchodného registra nástupnícka spoločnosť preberá na seba súbor záväzkov aj pohľadávok zanikajúcej spoločnosti a ako univerzálny právny nástupca vstupuje do práv a povinností zanikajúcej spoločnosti. Prvostupňový súd tiež v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 168 ods. 1 Tr. por. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/> podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za pochybné a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si vzájomne odporovali. Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu v tom zmysle, že obžalovaného spod obžaloby oslobodil, a to z dôvodu podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku, že skutok, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu, nie je trestným činom. Nestotožnil sa však v celom rozsahu s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a vo vzťahu k nim považoval za nevyhnutné uviesť ďalšie skutočnosti a dôvody podporujúce inak správny záver deklarovaný v oslobodzujúcom rozsudku. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že skutok ako taký sa stal tak, ako to popisuje skutková veta obžaloby. Obžalovaný uvádzal, že ako konateľ spoločnosti Q comp, s.r.o. podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia hľadal investora, pretože dochádzalo k zmene trhu, čím sa zhoršovala postupne aj finančná situácia. Situáciu chcel riešiť zlúčením firiem. Dňa 20.8.2015 došlo k zlúčeniu firiem Q comp, s.r.o. a B., s.r.o., kedy táto kompletne prevzala všetky pohľadávky od Q comp, s.r.o. a obžalovaný predpokladal, že všetky záležitosti bude vybavovať nástupnícka spoločnosť. Poškodený si podľa prvostupňového súdu žiadnym spôsobom neuplatnil svoju pohľadávku z obchodného styku prostredníctvom príslušného súdu a neprejavil záujem o súdne vymáhanie pohľadávky tak, ako to predpokladá právny poriadok. Poukázal na akcesorickú povahu trestného práva, ktoré chráni spoločenské hodnoty a vzťahy, ktoré sú už upravené inými právnymi odvetviami a ktoré majú skonštruovaný systém ochrany a vyvodzovania deliktuálnej zodpovednosti a preto je logické, že trestné právo by malo nastúpiť až vtedy, ak ochrana poskytovaná týmito právnymi odvetviami neprichádza vôbec do úvahy, prípadne ide o zjavný exces, ktorý možno podradiť pod formálne znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu. Princíp ultima ratio stanovuje istú hierarchiu v právnych odvetviach právneho poriadku v tom zmysle, že všetky bežné spory, ktoré vyplývajú zo súkromnoprávnych vzťahov a ktoré neprekračujú hranice civilného práva spadajú do kompetencie súdov v civilnom konaní. V danom prípade podľa názoru okresného súdu nedošlo k spáchaniu najzávažnejšej formy protiprávnosti, na ktorú je už nutné aplikovať normy trestného práva. Je neprijateľné, aby súdy v trestnom konaní nahrádzali činnosť súdov v civilnom konaní a riešili otázky, ktoré nepatria do ich kompetencie. Rovnako nie je prípustné, aby si poškodený vyberal medzi trestným a civilným konaním, prípadne zneužíval trestné právo, aby sa mohol rýchlo a účinne domôcť svojich oprávnených nárokov. Aj podľa názoru krajského súdu bolo preukázané, že samotný skutok, tak ako je definovaný v skutkovej vete, sa stal, čo vyplýva z vykonaného dokazovania, predovšetkým z výpovede zástupcov poškodenej spoločnosti X., s.r.o., G.. P. L. a S. M., ale aj samotného obžalovaného, pričom tieto závery potvrdzujú aj listinné dôkazy, ako výpis z bankového účtu spoločnosti Q comp, s.r.o., ktorý svedčí o tom, že dňa 10.8.2015 bola na účet pripísaná suma 807,80 eur. Na túto sumu bola vystavená aj určitá pro forma faktúra, čo okrem iného preukazuje oznámenie poškodeného zo dňa 22.6.2017. Ani krajský súd teda nemal pochybnosti o tom, že poškodená spoločnosť X., s.r.o. si u firmy Q comp, s.r.o., za ktorú konal obžalovaný v pozícii konateľa objednala tovar v hodnote 807,80 eur (bez DPH 673,16 eur) formou internetovej objednávky E-shop č. 165472 dňa 30.7.2015, pričom cenu objednaného tovaru aj uhradila a to bankovým prevodom dňa 10.8.2015. Rovnako je nepochybné, že tovar až doposiaľ poškodenému dodaný nebol. Ďalej mal krajský súd preukázané, že dňa 20.8.2015 bolo jediným spoločníkom spoločnosti Q comp, s.r.o. rozhodnuté o zrušení spoločnosti bez likvidácie a o jej zlúčení so spoločnosťou B., s.r.o. Nasledujúceho dňa 21.8.2015 došlo k zlúčeniu týchto dvoch spoločností. Dňa 1.9.2015 došlo k zrušeniu spoločnosti ERASER, s.r.o. a 5.9.2015 aj k jej výmazu z obchodného registra. Odvolací súd však na rozdiel od súdu prvého stupňa nepovažuje použitie princípu ultima ratio ako hlavného dôvodu pre záver, že prejednávaný skutok nie je trestným činom, za postačujúce a v danom prípade za dostatočne zdôvodnené. Princíp ultima ratio, ktorý je v súčasnosti už nielen normotvorným, ale v zmysle najnovšej judikatúry aj aplikačným a interpretačným princípom, ktorý je za istých podmienok použiteľný orgánmi činnými v trestnom konaní v prípade menej závažných protiprávnych konaní a to za predpokladu, ak tieto, hoci by formálne mohli napĺňať skutkovú podstatu niektorého z trestných činov, majú súkromnoprávny základ a na ich riešenie postačujú súkromnoprávne prostriedky ochrany (predovšetkým občianskoprávne a obchodnoprávne). Princíp ultima ratio je použiteľný v takých prípadoch, kedy protiprávne konania nie sú tak spoločensky nebezpečné, aby ich bolo nutné postihovať prostriedkami trestného práva ako práva subsidiárneho voči iným právnym odvetviam, pričom judikatúra spája tento princíp s prečinmi a v tejto súvislosti často odkazuje na použitie materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona. Navyše, podmienkou uplatnenia princípu ultima ratio by mala byť situácia, kedy ochrana práv prostriedkami súkromného práva nie je príliš náročná alebo ťažko dosiahnuteľná. Z formálneho hľadiska je možné tento princíp aplikovať aj na prejednávaný prípad, keďže ten má nepochybne vo svojej podstate súkromnoprávny charakter a jedná sa o prečin a čo sa týka spôsobenej škody ako aj samotnej povahy takéhoto konania je možné uviesť, že sa z hľadiska závažnosti sa nejedná o najzávažnejšie protiprávne konanie. Na druhej strane je odvolací súd toho názoru, že použitie princípu ultima ratio v tomto prípade bez ďalšej podrobnejšej argumentácie, v rozsahu, v akom k tomu pristúpil prvostupňový súd, je predčasné a zároveň zovšeobecňujúci spôsob, akým uvedený princíp poňal súd prvého stupňa, by mohol viesť k záverom, že prakticky akékoľvek protiprávne konanie, ktoré má svoj základ v súkromnom práve, nemôže byť posudzované ako trestný čin. Tu je potrebné súhlasiť aj s argumentáciou prokurátora na verejnom zasadnutí, že nemožno podmieňovať posúdenie skutku ako trestného činu uplatnením práva poškodenej strany v civilnom konaní s tým, že pokiaľ si poškodená strana svoj nárok v civilnom konaní neuplatnila, nemôže ísť o trestný čin. Takýto záver vedie k svojvoľnému posudzovaniu a nie je opodstatnený. Princíp ultima ratio by mal byť pri posudzovaní trestnosti konkrétneho protiprávneho konania aplikovaný vo výnimočných prípadoch, v závislosti od konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu a nemal by slúžiť ako všeobecný dôvod, pre ktorý by nebolo možné stíhať z trestnoprávneho hľadiska prakticky akékoľvek konanie majúce svoj pôvod v súkromnom práve, pokiaľ neboli využité všetky cesty domáhania sa svojich práv cestou súkromného práva. Je potrebné teda v konkrétnom prípade dôkladne zvážiť, či použitie tohto princípu je namieste a či je dostatočne dôvodné vzhľadom na okolnosti prípadu. Súd by sa mal však pri posudzovaní trestnosti skutku v prvom rade zamerať na posudzovanie, či daný skutok vôbec napĺňa všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu. Odvolací súd sa preto z uvedených dôvodov zameral na skúmanie, či boli v danom prípade skutkom, ktorý mal spáchať obžalovaný tak, ako ho v obžalobe vymedzil prokurátor, naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona. Čo sa týka subjektu, obžalovaný je subjektom plne trestne zodpovedným z hľadiska veku a príčetnosti. Takisto v danom prípade je prítomný objekt ako záujem chránený normami trestného práva, teda záujem spoločnosti na ochrane majetku a majetkových práv fyzických a právnických osôb. Ďalej krajský súd posudzoval charakter samotného konania obžalovaného tak, ako je definované v skutkovej vete obžaloby. Vzhľadom k tomu, ako je skutok v skutkovej vete formulovaný, je krajský súd toho názoru, že konanie obžalovaného (objektívna stránka) nespĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podvodu tak, ako je definovaný v § 221 ods. 1 Tr. zákona. V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť, že nevrátenie peňazí prípadne nedodanie tovaru (ako tomu bolo v tomto prípade), teda obohatenie sa na úkor iného, je vychádzajúc z ust. § 221 ods. 1 Tr. zák., zo spáchania ktorého bol obžalovaný uznaný vinným, trestným až vtedy, ak je obohatenie sa na úkor iného spojené s uvedením iného, v prejednávanej veci poškodeného, do omylu. Zo skutkovej vety obžaloby, tak, ako ju definoval prokurátor, nevyplýva, že by poškodený vôbec bol, a tiež ohľadom čoho, uvedený do omylu. Pokiaľ však v ustálených skutkových zisteniach chýba konštatovanie takých skutkových okolností, ktoré svedčia pre uvedenie poškodeného do omylu, nie je možné neplnenie zo zmluvy, v tomto konkrétnom prípade nedodanie objednaného tovaru, hoci ten už bol vopred uhradený, posúdiť ako trestný čin podvodu, pretože len nedodanie zmluvného plnenia bez ďalšieho, ako to už bolo vyššie uvedené, nenapĺňa objektívnu stránku stíhaného trestného činu, teda trestného činu podvodu. Skutková veta v prejednávanej veci definuje konanie obžalovaného ako nedodanie tovaru napriek predošlej úhrade za tovar, teda chýba v takomto popise skutku uvedenie do omylu alebo využitie omylu poškodeného obžalovaným. O uvedenie do omylu ide v zmysle ustálenej judikatúry vtedy, ak páchateľ v časovom predstihu pred zaslaním finančných prostriedkov zo strany poškodeného predstiera uzavretie konkrétnej zmluvy s cieľom, aby získal finančné prostriedky, pričom už v čase uzatvárania zmluvy (v tomto prípade už 30.7.2015 v čase vykonania objednávky) vie, že záväzok dodať tovar, prípadne aj iný záväzok podľa povahy zmluvy, len predstiera a zmluva je len prostriedok k tomu, aby sa obohatil neoprávnene. Konanie, ktoré spadá do štádia po vzniku záväzkového vzťahu, už nemá povahu konania, ktoré je v príčinnej súvislosti s následkom pri trestnom čine podvodu. Takéto predstierané konanie pred uzavretím obchodu s poškodeným obžalovanému v danom prípade preukázané nebolo, preto, ak po zaplatení ceny za tovar obžalovaný tovar nedodal, nemôže ísť o trestný čin podvodu, ale jedná sa len o nesplnenie záväzku z kúpnej zmluvy. Pri kúpnych zmluvách nejde o trestný čin podvodu, aj keď možno mať pochybnosti o férovosti takéhoto konania, ak sa nakupuje na faktúru, dôjde k prevzatiu tovaru, pričom následne k zaplateniu kúpnej ceny nedôjde. V prejednávanej veci je situácia mierne modifikovaná, keďže k zaplateniu ceny došlo, avšak nedošlo k následnému dodaniu tovaru. K trestnému činu podvodu by mohlo dôjsť len v tom prípade, ak by páchateľ prevzal tovar v úmysle vôbec nezaplatiť kúpnu cenu alebo opačne (v praxi prípady, keď firma nemá žiadne finančné prostriedky ani žiadny majetok, napriek tomu vstupuje do záväzkových vzťahov, o ktorých vie, že nebude mať ako plniť). Takéto konanie však podľa názoru krajského súdu nebolo v prejednávanej veci obžalovanému dokázané. Okrem konania obžalovaného z hľadiska toho, či napĺňa pojmové znaky podvodu tak, ako je uvedený v § 221 Tr. zákona sa odvolací súd zaoberal aj skúmaním naplnenia subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, t. j. či bolo v danom prípade na strane obžalovaného prítomné zavinenie, ktoré predstavuje subjektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu. Trestný čin podvodu z hľadiska subjektívnej stránky vyžaduje úmyselné zavinenie, pričom postačuje aj nepriamy úmysel. Úmyselné zavinenie obžalovaného musí byť, napriek častej náročnosti a zložitosti dokazovania, nepochybne preukázané. Úmyselným zavinením musia byť pokryté všetky momenty konania obžalovaného, teda všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, konanie (uvedenie do omylu, využitie omylu iného) aj následok (obohatenie sa, spôsobenie škody), pričom v tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej zavinenie sa vzťahuje na priebeh páchateľovho činu, ktorý sa prejavil v objektívnej realite a ktorý zodpovedá znakom skutkovej podstaty trestného činu. Zavinenie sa teda vzťahuje na podstatné skutočnosti, ktoré tvoria páchateľov skutok a musí sa vzťahovať na všetky skutočnosti, ktoré sú znakom skutkovej podstaty trestného činu. Ak by sa zavinenie nevzťahovalo na čo i len niektorú z požadovaných skutočností, nie je daná subjektívna stránka a preto je vylúčená trestná zodpovednosť páchateľa. Nestačí, že páchateľ iba úmyselne konal, ale je potrebné, aby aj úmyselne porušil alebo ohrozil záujem chránený zákonom. Ďalej z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa úmysel vzťahuje len na niektoré skutočnosti, ktoré tvoria súčasť skutkovej podstaty a na niektoré sa vzťahuje napríklad nedbanlivosť, hoci aj vedomá, nemôže ísť o úmyselný trestný čin. Aj pri trestnom čine podvodu platí, že okolnosti subjektívneho charakteru možno odvodzovať z okolností objektívnych a záver o subjektívnej stránke možno oprieť aj o objektívne okolnosti ktoré nastali až po spáchaní skutku (musí však byť dodržaná zásada, že záver o úmyselnom zavinení musí konštatovať prítomnosť úmyslu už pred uskutočnením transakcie). Aplikujúc uvedené závery na prejednávaný prípad je potrebné uviesť, že aj v tom prípade, ak by skutková veta obžaloby popisovala konanie obžalovaného aj vrátane uvedenia poškodeného do omylu resp. využitia jeho omylu (čo je nevyhnutnou súčasťou skutkovej podstaty trestného činu podvodu) alebo by táto skutočnosť z okolností prípadu vyplývala, z vykonaného dokazovania, ani zo samotnej skutkovej vety nevyplýva, že konanie obžalovaného ako celok, teda komplexne posudzujúc všetky čiastkové aspekty jeho konania, z hľadiska subjektívnej stránky naplnilo formu úmyselného zavinenia a to či už vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu. Inak povedané, obžalovanému nebol preukázaný úmysel a to jednak úmysel uviesť poškodeného do omylu alebo využiť jeho omyl, jednak úmysel obohatiť sa na úkor poškodeného ako aj úmysel spôsobiť následok v podobe škody na majetku poškodeného. Podstata konania obžalovaného, ktoré sa mu kladie za vinu, spočívala v nedodaní objednaného tovaru napriek zaplatenej kúpnej cene zo strany poškodeného. Vo vzťahu k tomuto je potrebné poukázať, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, že samotný obžalovaný v čase objednávky zo strany poškodeného úmyselne nevyvíjal žiadne konkrétne úsilie, konanie, ktoré by viedlo k navodeniu omylu vo vzťahu k poškodenému. Zodpovednosť obžalovaného ako konateľa spoločnosti je síce daná, ale len v zmysle obchodnoprávnom. V danom prípade on ako konateľ sám o sebe nekonal vo vzťahu k poškodenému s cieľom sa na jeho úkor obohatiť. Ani ďalší priebeh konania obžalovaného ako konateľa spoločnosti Q comp, s.r.o. odo dňa 30.7.2015 vrátane nedodania tovaru nemal znaky úmyselného konania s cieľom obohatiť sa na poškodenom resp. spôsobiť poškodenému následok v podobe škody na majetku, majúc na mysli vlastný, vnútorný vzťah obžalovaného k následku na strane poškodeného. Úmyselné zavinenie sa musí vzťahovať aj na vznik majetkovej škody. Nebolo preukázané, aby obžalovaný chcel spôsobiť alebo bol aspoň uzrozumený s tým, už vopred, pred samotným uskutočnením „obchodu“, že spôsobí poškodenému majetkovú škodu. Navyše, vybavovanie objednávok nemal na starosti samotný obžalovaný osobne, ale tieto záležitosti mali na starosti zamestnanci spoločnosti. Účtovníctvo vybavovala externá účtovníčka p. F. a najčastejšie internetové objednávky mal mať na starosti zamestnanec X. F.. V danom prípade teda chýba pri posúdení celkového konania obžalovaného, ktoré má napĺňať v zmysle obžaloby znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu ďalší z jej základných obligatórnych znakov a to subjektívna stránka predstavujúca (v prípade trestného činu podvodu) úmyselné zavinenie obžalovaného. Nie každé konanie s „podvodnými“ alebo „neférovými“ prvkami, hoci sa jedná o konanie protiprávne so vznikom škody, môže byť posudzované ako trestný čin podvodu. Trestný čin podvodu podľa Trestného zákona má presne definované znaky svojej skutkovej podstaty, ktoré musia byť v celosti a súčasne naplnené, aby sme konkrétne konanie mohli považovať za konkrétny trestný čin. Je nevyhnutné, aby úmyselné konanie páchateľa predchádzalo vykonaniu majetkovej dispozície a aby páchateľ mal ešte pred vykonaním majetkovej dispozície (v danom prípade úhrady za tovar zo strany poškodeného dňa 10.8.2015) úmysel spôsobiť škodu na cudzom majetku. Musí byť taktiež daný vnútorný, subjektívny vzťah páchateľa k podstatným zložkám trestného činu. Nestačí len samotný fakt neplatenia resp. neplnenia záväzku. V prípade prejednávaného skutku však takýto úmysel, vnútorný vzťah obžalovaného, preukázaný nebol, preto sa jedná o typický obchodnoprávny vzťah, kedy z určitých dôvodov, bližšie nešpecifikovaných, nedošlo k dodaniu tovaru na základe objednávky, teda ide v podstate o zmluvný vzťah a situáciu, kedy došlo k porušeniu zmluvného záväzku. Tu krajský súd ešte poukazuje na to, že obžalovaný podľa vlastných tvrdení v rámci svojej obrany v dobrej viere, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, už v predstihu hľadal investora do svojej firmy za tým účelom, aby firma mohla naďalej pokračovať a vykonávať svoju činnosť, teda mal v úmysle firmu zachovať. S týmto cieľom preto našiel prostredníctvom internetovej stránky spoločnosť B., s.r.o. ako investora, pričom fúziu mal sprostredkovať p. P.. Následne došlo k zlúčeniu a on dôvodne predpokladal, že všetky objednávky, záväzky a pohľadávky bude vybavovať nástupnícka spoločnosť. Z výpovede obžalovaného tiež vyplynulo, že v čase zlúčenia mala spoločnosť Q comp, s.r.o. skladové zásoby približne v hodnote 450.000,- eur a aj keď firma mala aj záväzky, ktoré sa blížili k aktívam, avšak stále boli nižšie. Táto obrana obžalovaného nebola vykonaným dokazovaním nijakým spôsobom vyvrátená a pokiaľ by boli jeho tvrdenia pravdivé, tak v tom prípade by bol do omylu ohľadom fúzie uvedený práve samotný obžalovaný. Je nutné poznamenať, že dokazovanie sa smerom k objasneniu okolností zlúčenia spoločností a ich následnému zrušeniu a výmazu z obchodného registra neuberalo, pričom skutok tak, ako je konštruovaný v skutkovej vete, tieto ďalšie okolnosti nezahŕňa. Záverom ešte odvolací súd vo vzťahu k súbežne prebiehajúcim trestným stíhaniam proti obžalovanému, kde už boli na neho podané obžaloby Okresnej prokuratúry Košice II pre obdobné trestné činy podvodu na príslušný súd uvádza, že jednak niektoré skutky uvedené v týchto obžalobách sú definované iným spôsobom a podrobnejšie, ako skutok v prejednávanej veci a tiež tieto iné trestné konania vedené voči obžalovanému, hoci aj za obdobnú trestnú činnosť, nemajú priamy vplyv na posúdenie jeho konania v tejto veci a na záver o tom, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu v tomto konaní a tak, ako je definovaný v obžalobe, nie je podľa názoru krajského súdu trestným činom. Krajský súd teda v zmysle vyššie rozvedených úvah dospel k záveru, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, tak, ako je uvedený v skutkovej vete obžaloby, nenapĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, a to subjektívnu stránku predstavujúcu zavinenie, ako aj objektívnu stránku predstavujúcu konanie, ktoré definuje trestný čin podvodu, keď v konaní obžalovaného nebolo preukázané a ani v skutkovej vete definované uvedenie do omylu inej osoby alebo využitie niečieho omylu a následné obohatenie sa na škodu cudzieho majetku práve v dôsledku takéhoto konania obžalovaného. Za takéhoto stavu, s poukazom na vyššie uvedené dôvody, je aj krajský súd toho názoru, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, nie je trestným činom, hoci primárne z iných dôvodov, ako to konštatoval prvostupňový súd vo svojom rozsudku, teda v danom prípade bolo potrebné obžalovaného spod obžaloby oslobodiť v súlade s ust. § 285 písm. b/ Tr. poriadku a v tomto ohľade je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne. Čo sa týka výroku o náhrade škody, v prípade oslobodzujúceho rozsudku je obligatórnou povinnosťou súdu odkázať poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom, preto súd prvého stupňa postupoval správne a o náhrade škody rozhodol v súlade s § 288 ods. 3 Tr. por. Z uvedených dôvodov preto krajskému súdu ako súdu odvolaciemu neostávalo nič oné, ako odvolanie okresného prokurátora postupom podľa § 319 Tr. por. zamietnuť ako nedôvodné. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.