Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 8Co/170/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317200262 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317200262.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným X./ H. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, XXX XX K. Poruba, X./ H. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, XXX XX K. J., o zaplatenie 5.305,04 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 7Csp 7/2017-73 zo dňa 16. októbra 2017, takto jednohlasne r o z h o d o l : M e n í rozsudok v jeho zamietavej časti tak, že žalovaní s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi naviac sumu 73,74 Eur spolu s 3 % úrokom z omeškania z tejto sumy od 09.01.2015 do zaplatenia v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti zamietavý výrok p o t v r d z u j e. M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalobca m á voči žalovaným n á r o k na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 22,84 %. Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 100,- eur s príslušenstvom z a s t a v u j e. Žalovaní v 1. a 2. rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 3 084,43 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 4 176,55 eur od 09.01.2015 do 11.02.2015, zo sumy 4 159,43 eur od 12.02.2015 do 16.06.2015, zo sumy 3 659,43 eur od 17.06.2015 do 13.07.2015, zo sumy 3 544,43 eur od 14.07.2015 do 24.08.2015, zo sumy 3 429,43 eur od 25.08.2015 do 13.10.2015, zo sumy 3 314,43 eur od 14.10.2015 do 20.03.2015, zo sumy 3 184,43 eur od 21.03.2015 do 15.08.2017, zo sumy 3 134,43 eur od 16.08.2017 do 19.09.2017, zo sumy 3 084,43 eur od 20.09.2017 do zaplatenia a to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 100,- eur splatných vždy k 20. Dňu príslušného kalendárneho mesiaca k rukám žalobcu počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, omeškanie s plnením jednej má za následok splatnosť celého plnenia, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Žalobu súd vo zvyšnej časti zamieta. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 16 %.“ 2. Rozhodnutie právne posúdil ustanovením § 261 odsek 3 písm. d/, § 497, § 502 odsek 1, § 503 odsek 2, § 504, § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“); § 52 odsek 1 a 2, § 53, § 54 odsek 1 a 2, § 517, § 546, § 788, § 792 odsek 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“); § 3 odsek 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. 3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným v 1./ rade ako dlžníkom a žalovanou v 2./ rade ako ručiteľom bola dňa 12.05.2008 uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, na základe ktorej bola žalovanému v 1./ rade vyplatená suma vo výške 8.099,31 Eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol mimoriadny úver poskytnutý sa mimoriadny úver zmenil na stavebný úver. Uvedený zmluvný vzťah medzi stranami sporu vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu. Žalovaný v 1./ rade riadne a včas úver nesplácal, v dôsledku čoho boli obaja žalovaní zo strany žalobcu písomne vyzvaní na zaplatenie dlžnej sumy. Napriek tomu ani jeden z nich dlžnú sumu nezaplatil. Žalobca následne z uvedeného dôvodu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 08.01.2015. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že celkovo v prospech žalobcu boli uhradené finančné prostriedky vo výške 8.815,75 Eur ( vrátane prijatých a zaúčtovaných štátnych prémií). Mal tiež za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným v 1./ rade bola platne uzatvorená aj poistná zmluva, v zmysle ktorej sa žalovaný v 1./ rade zaviazal pravidelne mesačne platiť poistné vo výške 3,32 Eur. Za preukázané mal tiež to, že medzi žalovaným v 1./ rade a žalobcom bola dohodnutá výška poplatku za poskytnutie úveru v sume 116,18 Eur, ktorého výšku si žalobca pri poskytnutí úveru ako pohľadávku zúčtoval, pričom v tomto smere súd dospel k záveru, že takéto dojednanie nie je v rozpore so spotrebiteľským právom, vzhľadom na výšku poplatku a výšku úveru, takéto dojednanie nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu na úkor spotrebiteľa, preto je platné a ani výška poplatku nie dojednaná v rozpore s dobrými mravmi. Bol toho názoru, že ku dňu 08.01.2015, t.j. ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, žalovaným vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi finančné prostriedky reálne vyplatené vo výške 8.099,31 Eur, zaplatiť mu vyúčtovaný úrok v celkovej výške 3.444,77 Eur, poistné v sume 239,92 Eur a poplatok za poskytnutie úveru vo výške 116,18 Eur, t.j. celkovo sumu 11.900,18 Eur. Vzhľadom na úhrady žalovaných v celkovej výške 8.815,75 Eur, z ktorých žalovaní po zosplatnení úveru uhradili sumu 1.075 Eur, tak dlžná suma predstavuje 3.084,43 Eur (11.900,18 Eur - 8.815,75 Eur). V prípade poplatku za vydanie biankozmenky vo výške 16,60 Eur, súd prvej inštancie nemal za preukázané, že k takému úkonu došlo. Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena, nárok žalobcu na zaplatenie uvedeného poplatku považoval za nedôvodný. Priamo v zmluve medzi stranami sporu bola dohodnutá výška prvého poplatku za vedenie úverového účtu, pričom v ďalšom sa žalovaný v 1./ rade zaviazal tento poplatok platiť v zmysle sadzobníka poplatkov žalobcu. Tento nárok nepovažoval za dôvodný. Jedná sa o poplatok za vedenie, t.j. správu zriadeného účtu, ktorý by mal predstavovať administratívne náklady veriteľa v súvislosti s vedením účtu za určité obdobie. V tomto prípade však žalovaný v 1./ rade tento poplatok mal uhradiť v deň zriadenia úverového účtu, teda žalovaný v 1./ rade sa vopred zaviazal zaplatiť poplatok za službu, ktorá mala byť žalobcom poskytovaná do budúcna. Takýto postup žalobcu vyhodnotil ako nesúladný so zákonnou úpravou ochrany práv spotrebiteľa. Ďalšie poplatky za vedenie účtu mal žalovaný v 1./ rade uhrádzať vo výške podľa sadzobníka súdnych poplatkov. Z výpisu z účtu vyplýva, že výška týchto poplatkov bola k 01.01.2010 v sume 16 Eur, k 01.01.2011, 01.01.2012 v sume 25 Eur a k 01.01.2009 v sume 29 Eur. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že v takejto výške poplatky medzi stranami sporu neboli individuálne dojednané a preto žalobca nemá nárok na ich zaplatenie. Vo zvyšnej časti dospel k záveru, že žalobca zostávajúce poplatky so žalovaným v 1./ rade individuálne nedojednal, nárok na ich zaplatenie uplatnil v zmysle jeho interného sadzobníka poplatkov, pričom nebolo preukázané, že žalovaný v 1./ rade sa s ním oboznámil a že súhlasil s úhradou poplatkov v takejto výške. Žalobca v konaní odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru si uplatnil aj nárok na zaplatenie úrokov z úveru, ktoré za obdobie od 09.01.2015 do 31.10.2016 vyčíslil vo výške 406,40 Eur a vo výške 4,70 % ročne si uplatnil nárok na úrok z úveru zo sumy 4.444,92 Eur od 01.11.2016 do zaplatenia. Súd je toho názoru, že v tejto časti žaloba nie je dôvodná, nakoľko žalobca má nárok na zmluvný - obchodný úrok len do času účinkov vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Nakoľko sa žalovaní preukázateľne dostali do omeškania so zaplatením peňažného záväzku, súd žalobcovi z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, t.j. odo dňa 09.01.2015, priznal aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania v ním požadovanej a dohodnutej výške 3 % ročne. Vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu žalovaných im prvoinštančný súd povolil splatiť dlžnú sumu formou mesačných splátok vo výške 100 Eur, pod stratou výhody splátok pri vynechaní čo i len jednej splátky. 4. Proti zamietavému výroku rozhodnutia podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobe vyhovie, prípadne rozsudok v jeho napadnutej časti zruší a vec vráti na ďalšie konanie. V súvislosti s vlastným prepočtom súdu týkajúcim sa celkovej výšky vkladov, úrokov a poplatkov, poukázal na nesprávne skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní ani v žalobcových tvrdeniach. V prvom rade súd nesprávne uvádza výšku poskytnutého úveru keď bez bližšieho odôvodnenia nezohľadnil, že súčasťou poskytnutého úveru boli aj sumy zodpovedajúce výške poplatku za spracovanie úveru a poplatku za zmenku, ktoré boli zúčtované pri prvej výplate úveru. Tieto prostriedky tvoria súčasť poskytnutej sumy, nakoľko žalovaní sa na ich zaplatenie výslovne zaviazali v zmluve o úvere a tieto im boli v požičané. Ďalej v odôvodnení rozsudku súd uvádza, že celková suma vkladov činí sumu 8.815,75 Eur. V skutočnosti však na účte medziúveru boli prijaté vklady v celkovej výške 3.136,67 Eur. Ďalej vklady na účte stavebného úveru činia výšku 1.092,12 Eur a na účet stavebného sporenia boli prijaté vklady vo výške 3.564,20 Eur. Ďalej v odôvodnení rozsudku súd uvádza, že celková suma zmluvných úrokov činí výšku 3.444,77 Eur, reálne však to má byť suma 3.444,81 Eur. Rovnako súd priznal sumu poplatkov za poistenie vo výške 239,92 Eur, pričom z predložených dôkazov vyplýva celková suma poplatkov za poistenie vo výške 242,36 Eur účtovaných na konte sporenia a vo výške 19,92 Eur účtovaných na konte medziúveru, spolu vo výške 262,28 Eur. Súd ďalej dokazovaním zistil, že suma všetkých účtovaných poplatkov bola vo výške 886,60 Eur, pričom žalobcovi rovnako vôbec nie je jasné ako súd dospel k uvedenej sume. Súd zamietol žalobcom uplatňovaný nárok na zmluvné úroky 4,7 % p.a. za úveru po zosplatnení. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nepriznal žalobcovi jeho nárok na zmluvné úroky z úveru po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úvery. Pokiaľ ide o poplatok za zmenku, ten žalobca nepreukazoval, nakoľko si ho vôbec neuplatňoval v žalobe, tento poplatok bol žalovanými uhradený už v čase prvého čerpania peňažných prostriedkov a nárok na jeho zaplatenie počas celého konania nebol popretý. Pokiaľ ide o poplatky za vedenie úverového účtu a poplatky za upomienky, v čase uzavretia zmlúv o úvere ich účtovanie nebolo v rozpore so žiadnym právnym predpisom. 5. Žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili. 6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je opodstatnené, pričom v konaní neboli splnené podmienky na potvrdenie a ani na zrušenie rozsudku. 7. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalobcom ako veriteľom, žalovaným v 1./ rade ako dlžníkom a žalovanou v 2./ rade ako ručiteľom bola dňa 12.05.2008 uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. V zmysle uvedenej zmluvy mal byť žalovanému v 1./ rade poskytnutý mimoriadny medziúver vo výške 248.000 Sk (8.232,09 Eur), pričom po pridelení určitej cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa mal mimoriadny medziúver zmeniť na stavebný úver. 8. K nepriznaniu poplatkov za upomienky a poplatkov za vedenie účtu a poplatku za vystavenie zmenky odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca predložil len výpis z konta účtov, no nepreukázal, aby uvedené upomienky boli žalovaným aj skutočne zasielané. Žalobca nepreukázal ani individuálne dojednanie takejto „služby“, či to, žeby výška takýchto poplatkov bola ekvivalentná k službám zaň poskytnutých. Cieľom dôkaznej povinnosti vychádzajúcej z ustanovenia § 132 odsek 1 a § 150 C.s.p. je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania bez ohľadu na jej procesné postavenie. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácií dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tej strane konania, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva. Žalobca v prejednávanej veci žalobca nepredložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čím sám výlučne spôsobil, že žalobe nebolo možné vyhovieť, aj keď by sa to čiastočne javilo ako dôvodné. Ak teda banka, resp. sporiteľňa vystupuje v postavení žalobcu, musí rovnako ako každý iný veriteľ uplatňujúci peňažný nárok, dôvodnosť tohto nároku preukázať. 9. Nakoľko sa žalovaní dostali do omeškania so splácaním dlhu, žalobca pristúpil k mimoriadnemu zosplatneniu úveru a to ku dňu 08.01.2015. 10. Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy úpravu neprijateľných podmienok spotrebiteľských zmlúv neobsahoval. Tento právny predpis v širšom rámci súkromnoprávnej úpravy, ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky zákonník, má postavenie predpisu špeciálneho. Ustanovenie § 1 odsek 2 Obchodného zákonníka priamo ukladá riešiť otázky Obchodným zákonníkom neupravené podľa predpisov občianskeho práva. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 853 odsek 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc z uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri zmluvách o úvere, ktoré síce boli uzatvorené podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, avšak majú spotrebiteľský charakter v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, je potrebné vychádzať z ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka upravujúceho analogický prípad. Inak by sa minula účinkom do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. 11. Odvolací súd nijako nepopiera aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na úverové vzťahy vzniknuté pred 01.04.2015. Predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa - žalovanú vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo. 12. Odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“). Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka. 13. Odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie týkajúci sa nepriznania úroku za obdobie po zosplatnení za vecne správny. Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je ani ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§ 657, či § 658). 14. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva. 15. Z dôvodov vysvetlených a uvedených vyššie, dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru. Je nepravdepodobné, že by spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne. (Pozri C-415/2011 Mohamed Aziz proti Caixa d'Estalvis de Catalunya) 16. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98, z ktorého vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Poukazuje tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne od 26. 8. 2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný.“ 17. Podľa názoru odvolacieho súdu včas treba prisvedčiť žalobcovi v tom smere, že vlastné výpočty súdu prvej inštancie nemajú oporu v predložených dôkazoch, konkrétne v predložených výpisoch z konta medziúveru, účtu stavebného sporenia a účtu stavebného úveru. 18. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru týkajúceho sa sumy, ktorá bola žalovanému v 1./ rade reálne poskytnutá. Z výpisu z účtu konta medziúveru vyplýva, že žalovanému v 1./ rade bola dňa 03.06.2008 vyplatená suma 6.585,67 Eur a dňa 01.04.2009 suma 1.513,64 Eur. Podľa názoru odvolaciemu súdu nemožno v uvedenom prípade prisvedčiť žalobcovi v tom smere, že žalovanému v prvom rade vyplatil sumu 8.232,09 Eur, keď zo samotného výpisu z konta vyplýva, že žalovanému v 1./ rade bola reálne vyplatená suma vo výške 8.099,31 Eur. Sumu 116,18 Eur ako poplatok za spracovanie zmluvy a sumu 16,60 Eur ako poplatok za zmenku nemožno zarátať do celkovej výšky poskytnutého úveru. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-377/14 zo dňa 21.04.2016, v zmysle ktorého cit.: „Celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.“ 19. Prepočítaním jednotlivých operácií na konte medziúveru dospel odvolací súd k záveru, že žalovaní v prospech konta medziúveru uhradili spolu sumu vo výške 3.700,11 Eur. V prospech účtu stavebného sporenia žalovaní spolu uhradili sumu 4.009,57 Eur. Suma uvádzaná žalobcom totiž nezahrňovala plusové položky predstavujúce štátne prémie, úroky, či sumu v súvislosti s prechodom na menu Euro. V prospech účtu stavebného sporenia žalovaní uhradili (po vyhlásení mimoriadnej splatnosti) celkovo sumu 992,12 Eur. Žalobca do svojho prepočtu opätovne nezahrnul plusovú položku predstavujúcu štátnu prémiu. Celkovo tak žalovaní v prospech žalobcu uhradili sumu vo výške 8.701,80 Eur. V priebehu súdneho konania žalovaní uhradili ešte sumu 100 Eur. 20. Prvoinštančný súd dospel tiež k správnemu záveru ohľadom sumy, ktorú boli žalovaní povinný vrátiť na úrokoch (3.310,58 Eur v prospech konta medziúveru a 134,19 Eur v prospech stavebného úveru), t.j. spolu sumu 3.444,77 Eur. Na poplatkoch za poistenie však žalovaní mali žalobcovi uhradiť celkovo sumu 262,28 Eur (242,36 Eur na konte medziúveru a 19,92 na účte stavebného sporenia) a nie sumu 239,92 Eur ako uviedol prvoinštančný súd. Súd prvej inštancie tiež žalobcovi priznal nárok na poplatok za poskytnutie úveru vo výške 116,18 Eur, voči ktorému odvolanie zo strany žalovaných podané nebolo. Žalobca má tiež podľa odvolacieho súdu nárok na úhradu sumy spojenej s prechodom na menu Euro (vo výške 0,04 Eur) a na daň (vo výške 37,39 Eur). Vzhľadom na skutočne poskytnutú výšku úveru v sume 8.099,31 Eur, celkovo žalobca mal voči žalovaným nárok na úhradu sumy 11.959,97 Eur. 21. Vzhľadom na celkovú sumu, na ktorú mal žalobca nárok (11.959,97 Eur) a na úhrady žalovaných (8.801,80 Eur), predstavuje podľa názoru odvolacieho súdu dlžná suma 3.158,17 Eur. Nakoľko prvoinštančný súd žalobcovi priznal sumu vo výške 3.084,43 Eur, odvolací súd v zmysle ustanovenia § 388 C.s.p. zmenil napadnutý zamietavý výrok rozsudku tak, že žalobca má nárok ešte na sumu 73,74 Eur (3.158,17 Eur - 3.084,43 Eur). Žalobca má tiež nárok na úrok z omeškania z uvedenej sumy a to vo výške uplatnenej v žalobe, t.j. 3 % z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po omeškaní žalovaných. 22. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 388 C.s.p. zmenil aj výrok o trovách konania. Odvolací súd rozhodujúci podľa ustanovenia § 255 odsek 1 C.s.p. vzal do úvahy aj skutočnosť, že žalovaní v priebehu konania uhradili sumu 100 Eur, čím v zmysle ustanovenia § 256 odsek 1 C.s.p. zavinili zastavenie konania v tejto časti. Pokiaľ by túto úhradu nevykonali, žalobca by mal nárok na sumu vo výške 3.258,17 Eur s príslušenstvom. V žalobe si uplatňoval sumu vo výške 5.305,04 Eur s príslušenstvom. Úspech žalobcu tak predstavuje 61,42 %. Úspech žalovaných naproti tomu predstavuje 38,58 %. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že žalobca ako úspešnejšia strana sporu má nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 22,84 %. 23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 odsek 1 C.s.p. v spojení s stanovením § 262 odsek 2 C.s.p.. Predmetom odvolacieho konania bol výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, čo predstavuje sumu 2.220,61 Eur. Odvolací súd žalobcovi vyhovej čo do doplatenia sumy vo výške 73,74 Eur. Z uvedeného vyplýva, že v odvolacom konaní boli úspešnejší žalovaní, ktorým však trovy odvolacieho konania nevznikli a preto odvolací súd rozhodol tak, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).