Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1Co/77/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317205459 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317205459.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Anny Ilčinovej, v sporovej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: Emília Stanková, nar. 24.1.1981, bytom Ňagov 55, o zaplatenie 992,43 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 5Csp/119/2017-122 z 24.5.2018, takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca podal dňa 2.5.2017 žalobu, ktorou žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 992,43 eur s úrokom 28% ročne od 7.4.2017 do zaplatenia a na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 25.9.2012 uzatvoril so žalovanou Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, na základe ktorej bol žalovanej zriadený osobný účet. Počas trvania zmluvného vzťahu žalovaná podľa bodu 3.8 Všeobecných obchodných podmienok (VOP) bola povinná mať na účte dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru, poplatkov v zmysle Sadzobníka. Žalovaná porušila zmluvnú povinnosť tým, že sa dostala do nepovoleného debetu na osobnom účte vo výške žalovanej sumy. Nakoľko žalovaná nevyrovnala dlh, žalobca zatvoril účet. Listom a výpisom z účtu ku dňu 6.4.2017 oznámil žalobca žalovanej, že eviduje na jeho účte debetný zostatok v sume 992,43 eur. V zmysle 3.12 VOP, ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Žalovaná túto povinnosť nesplnila. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca a žalovaná uzatvorili dňa 25.9.2012 Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, na základe ktorej bol žalovanej zriadený osobný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Súčasťou zmluvy bola tiež dohoda o vydaní a používaní platobnej karty, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej na účet peňažné prostriedky, ktoré mohla čerpať do výšky poskytnutého limitu. Žalovaná sa zaviazala čerpať peňažné prostriedky a vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných peňažných prostriedkov na účte. Žalobca súdu predložil listinu - Zmluvu o povolenom prečerpaní zo dňa 5.11.2015, predmetom ktorej bolo to, že banka zriaďuje klientovi Povolené prečerpanie na účte (ďalej len „PP“) do výšky limitu PP 1100 eur pri variabilnej úrokovej sadzbe 19,9% ročne, odplata je 19,9%, a to v zmysle podmienok uvedených vo Všeobecných obchodných podmienkach - Prima banka Slovensko, a.s. v platnom znení (ďalej len „VOP“), ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy (bol 1. Zmluvy). V súvislosti s PP môžu byt' klientovi inkasované nasledovné poplatky a náklady: Poplatok za prehodnotenie vo výške 0,- eur, poplatok za potvrdenia a súhlasy k Úverom vydané bankou na klientovu žiadosť vo výške 25,- eur, poplatok za upomienku pri nepovolenom prečerpaní účtu vo výške 15,- eur a poplatok za výzvu na splatenie nepovoleného prečerpania účtu vo výške 30,- eur. Poplatky uvedené v tejto zmluve môže banka zmeniť z vážneho objektívneho dôvodu alebo po dohode s klientom. Klient bude o zmene informovaný zverejnením Sadzobníka, zmena je pre klienta záväzná za podmienok uvedených vo VOR Klient má právo zmenu bezplatne odmietnuť za podmienok uvedených vo VOP (bod II. Zmluvy). Klient sa výrazne upozorňuje na povinnosť dodržiavať dohodnutú výšku limitu PR Prekročenie limitu PP bude nepovoleným prečerpaním a bude mať za následok i) vznik povinnosti platiť popri dohodnutom úroku úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z prekročenej čiastky limitu PR a prípadne tiež ii) zrušenie limitu PP iii) stanovenie okamžitej splatnosti PP, iv) vymáhanie súdnou cestou (bod III. Zmluvy). Klient sa zaväzuje vrátiť banke všetky čerpané peňažné prostriedky a zaplatiť poplatky, úroky a ďalšie príslušenstvo (bod IV. Zmluvy). Bližšie podmienky zmluvy mali byť upravené vo Všeobecných obchodných podmienkach Prima banky Slovensko, a.s. 3. Listom zo dňa 20.3.2017 žalobca odstúpil od zmluvy o účte z dôvodu vykazovaného nepovoleného prečerpania 960,15 eur. Súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvný vzťah zo zmluvy o bežnom účte, ako aj zo zmluvy o povolenom prečerpaní, uzatvorených medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd mal za preukázané, že žalobca listom zo dňa 20.3.2017 odstúpil od zmluvy o bežnom účte. Dohoda o odstúpení zaväzuje žalovaného platiť úroky aj za obdobie, ktoré má ešte len nastať v budúcnosti. Teda odstúpením od zmluvy má veriteľ zachované všetky svoje práva, kým spotrebiteľ žiadne. Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového plnenia vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou. Poplatky si žalobca započítal z plnení už na začiatku právneho vzťahu. Formulárové znenie zachovania úrokov a dokonca ich navyšovanie po odstúpení od zmluvy odporuje aj kogentnému ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré predpokladá presnú výšku úrokov z omeškania. Odstúpenie od úverovej zmluvy má účinky ex tunc, teda spätne ku dňu uzavretia zmluvy, čím sa zmluva od začiatku zruší, pričom v súlade s § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. 4. Dôsledkom plnenia zo zrušenej zmluvy je tak povinnosť účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť všetko, čo plnením z takejto zmluvy nadobudli (teda vzájomná reštitučná povinnosť zmluvných strán), ako stanovuje § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý je špeciálnou úpravou bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k zrušenej alebo neplatnej zmluve. Žalobcovi teda vznikol nárok iba na vydanie bezdôvodného obohatenia z predmetného záväzkového vzťahu so žalovanou. Súd mal za preukázané reálne čerpania zo strany žalovanej v celkovej výške 18.081,11 eur (platba kartou 2.249,72 eur, výber z automatu žalobcu 9.140 eur, výber z automatu inej banky 930 eur, úhrady a prevody z bežného účtu 2.195,31 eur (27,88 eur + 2.092,43 eur + 75 eur), splátka úveru 3.471,67 eur, prevod medzi retailovými účtami 94,41 eur) a kreditné operácie v prospech žalovanej 18.258,- eur (prijatá úhrada na BÚ 15.358,79 eur, úroky/daň 1,51 eur, vklad v hotovosti 649,- eur, prijatá úhrada na BÚ v rámci banky 2.088,02 eur, odmena za platby PK 10,68 eur a prenos zostatkov 150,- eur). Žalovaná teda vložila na účet viac peňazí, ako z neho reálne vyčerpala. Z dôvodu odstúpenia od zmluvy žalobcom, čím došlo k zrušeniu tejto zmluvy s účinkami ex tunc, tak žalovanej vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi len bezdôvodné obohatenie vo výške rozdielu medzi reálnymi čerpaniami zo strany žalovanej a jej kreditnými operáciami. Čerpania žalovanej z účtu však sú v nižšej výške ako jej kreditné operácie, preto súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu, a to vrátane požadovaného úroku. 5. Súd prvej inštancie poznamenal, že aj v prípade, že by žalobca neodstúpil od zmluvy, nepatrili by mu ani úroky a ani poplatky, nakoľko medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o povolenom prečerpaní, na ktorú je potrebné aplikovať Zákon o spotrebiteľských úveroch, pričom v zmluve nie je uvedená ani doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a ani termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ktoré sú vyžadované § 10 ods. 1 písm. a) zákona. Vzhľadom na túto skutočnosť v zmysle § 1 ods. 4 v spojení s § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z., súd mal za to, že zmluvu o povolenom prečerpaní účtu je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov, na základe čoho žalobcovi aj z tohto dôvodu nepatria ani úroky a ani poplatky. 6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP. V konaní bola úspešná žalovaná, preto by jej patrila náhrada trov konania. Žalovaná si však trovy konania neuplatnila, ani jej žiadne trovy konania nevznikli, preto jej súd náhradu trov konania nepriznal. 7. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca dôvodiac, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) a súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP). 8. K názoru súdu, že odstúpenie od úverovej zmluvy má účinky ex tunc, teda spätne ku dňu uzavretia zmluvy, čím sa zmluva od začiatku zruší, žalobca konštatuje, že ani odstúpenie od zmluvy o bežnom účte v prípade, že sa tento dostane do nepovoleného prečerpania, nie je dôvodom na to, aby banke súdy odmietali priznať akékoľvek ďalšie plnenie nad rámec istiny. Občiansky zákonník umožňuje zmluvne dohodnúť, že zmluva sa odstúpením nezrušuje od počiatku. Uvedené reflektujú VOP, keďže stanovujú, že zmluva sa v prípade odstúpenia zrušuje odo dňa doručenia odstúpenia a zároveň, že klient a banka si navzájom pred zánikom zmluvy musia vysporiadať svoje vzájomné záväzky z nej vyplývajúce. Pokiaľ klient uvedené záväzky nevyrovná, banka je oprávnená pristúpiť k ich vymáhaniu. Tvrdenie, že v prípade odstúpenia od zmluvy nemá veriteľ nárok na žiadne plnenia od spotrebiteľa, okrem peňažných prostriedkov, ktoré boli spotrebiteľovi poskytnuté, nemá oporu v zákone. Oporu v právnych predpisoch nemá ani argument súdu, že dojednanie čl. 3.11.5 VOP je nejasné a nezrozumiteľné z dôvodu objektívneho zhoršenia postavenia spotrebiteľa. Nakoľko OZ dohodu o účinkoch odstúpenia od zmluvy umožňuje, takáto dohoda nemôže odporovať zákonu alebo dobrým mravom. Uvedená dohoda určite nemá za následok zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade zániku zmluvy na základe odstúpenia od zmluvy jednou zo zmluvných strán, banka má nárok na odplatu za poskytnuté služby. V podmienkach odstúpenia od zmluvy o bežnom účte, je finančnou službou, ktorú banka klientovi poskytovala, vedenie platobného účtu a služba umožnenia prekročenia. Za poskytnuté služby má veriteľ nárok na odplatu, ktorá je tvorená poplatkom za vedenie účtu a poplatku za prostriedky poskytnuté formou prekročenia. Odplatou za úver formou prekročenia sú práve dohodnuté zmluvné úroky. V zmysle § 18 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch sa na prekročenie vzťahujú ustanovenia o najvyššej prípustnej výške odplaty podľa Občianskeho zákonníka. V zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Zmluva o bežnom účte je zmluvným typom upraveným v Obchodnom zákonníku, v zmysle ktorého účinky odstúpenia od tejto zmluvy nastávajú ex nunc, t.j. zmluva zanikne doručením odstúpenia druhej zmluvnej strane. V prípade, že by sme pri odstúpení od zmluvy pripustili zánik zmluvy od počiatku, došlo by k absurdnej situácii, kedy by nebolo možné vysporiadať platobné operácie vykonané na danom účte, banka by nemala nárok na zaplatené poplatky spojené s vedením platobného účtu a poskytovaním služieb viazaných na tento účet a klient by bol povinný vrátiť úroky pripísané na účet z jeho zostatku, a to v zmysle § 457 OZ. 9. K názoru súdu, že Zmluva o povolenom prečerpaní neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.z., a teda úver je bezúročný a bez poplatkov, žalobca poukazuje na rozsudok Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní k Smernici 2008/48/ES - VEC C-42/15 z 9.11.2016, ktorého predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda (Slovensko) rozhodnutím z 19. decembra 2014 doručeným Súdnemu dvoru 2. februára 2015, ktorý súvisí s konaním Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej. V zmysle uvedeného rozsudku sa článok 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči a ďalej sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti Smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. Uvedené znamená, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Avšak smernica nebráni členským štátom, aby zakotvili povinnosť, že všetky dokumenty obsahujúce náležitosti zmluvy povinné v zmysle smernice, majú byť podpísané. V našich podmienkach uvedené znamená, že zákonom možno stanoviť, že aj VOP/OP/sadzobník v prípade, ak obsahujú niektoré z uvedených povinných náležitostí zmluvy, majú byť podpísané. Každopádne, táto povinnosť by mala byť ustanovená v zákone o spotrebiteľských úveroch a nepostačuje, že tak ustáli súd vo svojom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že VOP/sadzobník sú súčasťou úverovej zmluvy a klienta zaväzujú, aj pokiaľ ich klient nepodpísal. V zmysle čl. 1 Zmluvy o Povolenom prečerpaní Banka zriaďuje klientovi Povolené prečerpanie na účte v zmysle podmienok uvedených vo Všeobecných obchodných podmienkach - Prima banka Slovensko, a.s. v platnom znení, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy. V zmysle bodu 8.13 VOP účinných ku dňu uzatvorenia zmluvy o povolenom prečerpaní: Povolené prečerpanie sa poskytuje na dobu neurčitú. V zmysle uvedeného teda nie je daný dôvod na to, aby sa takýto úver považoval za bezúročný a bez poplatkov, keďže zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti. 10. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov. 11. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie oprávnenou osobou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 13. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. 14. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sporové strany uzavreli dňa 25.9.2012 Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, obsahom ktorej bola zmluva o zriadení účtu, zmluva o vydaní a používaní platobnej karty a zmluva o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď predmetné zmluvy vyhodnotil ako zmluvy spotrebiteľské, pričom svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Právna povaha zmluvy ostáva zachovaná aj v prípade uzavretia zmluvy o povolenom prečerpaní na účte zo dňa 5.11.2015 (ďalej aj ako „Zmluva“), ktorá sa zároveň riadi ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretie zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“). 15. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 16. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obchodnom zákonníku. 17. Ide pritom o veľmi zásadne nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona. Je logické sa domnievať, že zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník (arg. ,,tohto zákona “ sa rovná zákona, v ktorom je naň priamy odkaz). (porov. dôvodovú správu k § 54 ods. 1 OZ na http:// www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=9083, § 54 Ustanovenie v ods. 1 v súlade so Smernicou vyjadruje kogentnosť úpravy neprijateľných podmienok s tým, že v spotrebiteľských zmluvách nie je možné dojednať také práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by boli v neprospech spotrebiteľa. Neplatné sú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktorými by sa spotrebiteľ vzdával tých práv, ktoré mu zákon priznáva alebo dojednať také ustanovenie, ktoré by zhoršili jeho postavenie ako účastníka zmluvy....“). 18. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie aplikoval dôsledne a podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom. 19. Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva) je úplné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizované použitie obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru, nenáležité (viď dôsledky pre spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia). 20. Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v právnom vzťahu právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku (porov. rozsudky vo veciach sp. zn. 6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS 402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická právna úprava odstúpenia a premlčania). 21. S týmto názorom sa žalobca v odvolaní nestotožnil a argumentuje, že súd posúdil vzťah iba podľa Občianskeho zákonníka. Podľa neho sa má odstúpenie od zmluvy posudzovať tak, že účinky odstúpenia a zánik zmluvy nastávajú až od momentu doručenia odstúpenia ex nunc. Poukázal na znenie dohodnutej klauzuly o odstúpení, ktorá predpokladá zachovanie zmluvných nárokov veriteľa aj po odstúpení od zmluvy. 22. Ako už odvolací súd uviedol, prvostupňový súd označil dohodnutú zmluvu správne ako úver a ako absolútny obchod, a preto neobstojí odvolací dôvod o popretí podstaty sporného vzťahu. 23. Odvolací súd reflektuje na judikatúru, ktorá podporuje odstúpenie od zmluvy bez rušenia práv zo zmluvy, ktoré vznikli pred odstúpením (napr. NS SR 1MObdo V 2/2007, NS ČR 33Odo 131/2003). 24. S uvedenou judikatúrou v spoločenských vzťahoch vzniknutých pred zakotvením ustanovenia § 54 do Občianskeho zákonníka sa dá súhlasiť. Žalobcom prezentovaná právna konštrukcia a treba povedať, že aj doterajšia judikatúra, však nezohľadňujú ustanovenie § 54 ods. 1 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka. 25. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 26. Podľa § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. 27. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ). 28. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Inými slovami povedané, dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi účastníkmi konania sú nevýhodnejšie, ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku. 29. Žalobca poukazuje na to, že sa použitím právnej úpravy o odstúpení od zmluvy podľa predpisov občianskeho práva dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a v rozpore s princípom právnej istoty. 30. Odvolací súd s týmto názorom nesúhlasí. Odvolací súd sa stotožňuje s prvoinštančným súdom a na zdôraznenie poukazuje na dôvody jeho rozsudku. Spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné podmienky koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú vo svojich dôsledkoch nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty, dôvery v objektívne právo). Ide o akúsi jednostrannú kogentnosť ustanovení Občianskeho zákonníka v záujme vyššej ochrany pri štandardných typových zmluvách (porov. Kristián Csach, Štandardné zmluvy, Vydavatelství Aleš Čeněk, 2009, str. 178). 31. Nemožno prehliadnuť, že je to dodávateľ, ktorý naformuloval zmluvu (štandardná typová zmluva) a dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata výhody splátok). 32. Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že ak sa neberie do úvahy výber sumy úveru (pri prečerpaní prostriedkov) a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy. Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v ustanovení § 54 OZ. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii je zjavná a viaceré rozhodnutia Súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza Claro, bod 25, 26, 27, rozsudok C-240/98 až C-244/98 Océano). 33. Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 OZ s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 smernice Rady 93/123 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, porov. tiež rozsudok súdneho dvora vo veci C-484/08). 34. Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali“. 35. Odvolací súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (predtým porov. § 23a zákona č. 634/1992 Z.z., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka). 36. Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných pokút, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na vadnosť právneho úkonu má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. (porov. tiež 5MCdo 20/09). 37. Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu o občianskych právach má pre spotrebiteľov diametrálne odlišné negatívne následky. Podľa obchodného práva pri uznaní dlhu nie je rozhodujúce, či spotrebiteľ vedel o tom, že dlh je premlčaný (§ 323 ObchZ; (1) Ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.(2) Za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3.(3) Uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľovi. 38. Na rozdiel Občiansky zákonník chráni neinformovanú osobu. Občianske právo umožňuje spotrebiteľom až v lehote 10 rokov uplatniť právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ak dodávateľ konal so zlým úmyslom. Obchodné právo takúto možnosť neupravuje. Obdobné rozdiely so zásadne odlišnými dôsledkami sa týkajú aj ostatných dualisticky upravených inštitútov súkromného práva. 39. V celej škále dualisticky upravených inštitútov súkromného práva by sa malo použiť vždy obchodné právo vrátane regulácie inštitútu odstúpenia od zmluvy, s čím sa podľa odvolacieho súdu zásadne nedá súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne právo zakotvené v kódexe o občianskych právach by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu a vzdialenejšiemu obchodnému právu, ktoré oproti Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich postavenie. 40. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). 41. Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný. 42. Iná vec je možnosť dojednania iných dôsledkov odstúpenia, a to priaznivejších pre spotrebiteľa (§ 48 ods. 2 in fine OZ). Napríklad typickým výhodnejším dojednaním oproti zrušeniu zmluvy od jej začiatku by bolo dojednanie s cieľom ponechať splátky nesplatenej časti úverových prostriedkov. Pre spotrebiteľa je výhodnejšie splácať istinu, ako jednorazovo vrátiť (spravidla už spotrebované) úverové prostriedky. Ustanovenie § 48 ods. 2 OZ teda pripúšťa dohodu aj o inom následku, než je zrušenie zmluvy s účinkami od začiatku (ex tunc). Podľa § 54 ods. 1 OZ však takýto odklon musí byť pre spotrebiteľa priaznivejší. 43. Z obsahu žaloby je evidentné, že žalobca si uplatňuje aj úroky, a to napriek tomu, že sám zmluvu zrušil. 44. Odvolací súd uvádza, že v zmysle § 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch sa na účely tohto zákona prekročením rozumie automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. 45. Na spotrebiteľský úver formou prekročenia sa vzťahujú taxatívne vymedzené ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Je potrebné pripomenúť, že zmyslom zákonnej úpravy spotrebiteľských úverov je poskytnutie dostatočnej miery ochrany a informovanosti spotrebiteľovi v súvislosti s poskytnutým úverom, ako aj jeho zmluvnými právami a povinnosťami. 46. V predmetom spore sa žalobca domáhal splnenia povinnosti od žalovanej platiť úroky zo sumy nepovoleného prečerpania vo výške 28 %, ktorá pre žalovanú vyplývala z bodu 3.12 všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorých je majiteľ účtu povinný po dobu nepovoleného prečerpania platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“. 47. Odvolací súd uvádza, že uvedenie úrokovej sadzby v rámci všeobecných obchodných podmienok s následným odkazom na vývesku úrokových sadzieb nenapĺňa účel sledovaný Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Na to, aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, mali by sa im pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o ich povinnostiach, ktoré si spotrebiteľ môže vziať so sebou a zvážiť. Zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú. V záujme zabezpečenia úplnej transparentnosti by sa spotrebiteľovi mali poskytnúť informácie o úrokovej sadzbe úveru pred uzavretím zmluvy o úvere, ako aj pri jej uzavieraní. 48. Všeobecné obchodné podmienky však predstavujú rozsiahly, pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročný text, vopred pripravený dodávateľom, bez možnosti spotrebiteľa zmeniť ich obsah. Z tohto dôvodu existuje nezanedbateľné riziko, že spotrebiteľ si nebude v čase uzavretia zmluvy vedomý svojich zmluvných povinností a zaviaže sa tak splneniu povinnosti, pri znalosti ktorej by k uzavretiu zmluvy nepristúpil. Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že všeobecné obchodné podmienky spotrebiteľ nepodpisuje, nemožno tak preto dospieť k záveru o prejavení súhlasu žalovaného s ich obsahom. 49. Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a poplatkov nebola uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010). 50. Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice, sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne, alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“ 51. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak banka uvedie podstatné obsahové náležitosti (výška úrokovej sadzby počas doby prekročenia) len v rámci rozsiahlych, pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročných, všeobecných obchodných podmienok, takéto hodnotenie nemožno hodnotiť inak ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 9C/113/2015 zo dňa 15.10.2015 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 21Co/10/2016 zo dňa 24.11.2016, ktorými bola zmluvná podmienka v totožnom znení určená za neprijateľnú. 52. Správne súd prvej inštancie aplikoval v prejednávanej veci aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia predmetnej úverovej zmluvy o tom, že predmetný úver treba považovať za úver, ktorý je bez úrokov a bez poplatkov. 53. V zhode so súdom prvej inštancie totiž aj odvolací súd súhlasí so záverom, že predmetná úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch, totiž dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 54. V tomto smere nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu spočívajúcou vo výklade čl. 10 ods. 1, 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES v súvislosti s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie pod č. C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, pretože aj právna doktrína (závery teoretikov, vrátane odborných článkov) upriamuje pozornosť súdov pri súčasnej právnej úprave na nemožnosť priamej aplikácie tohto rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v rozhodovacej činnosti súdov a pochopiteľne aj na nemožnosť priamej aplikácie uvedených článkov Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES pokiaľ ide o reguláciu konkrétnych práv a povinností sporových strán, ktoré sú fyzickými osobami alebo právnickými osobami. 55. V tomto smere práve doktrína poukazuje na to, že smernice vydané Európskym parlamentov a Radou ako zdroj komunitárneho práva nie sú priamo aplikovateľné na vnútroštátnu reguláciu práv a povinností individuálnych subjektov (fyzických a právnických osôb) a účinok smernice možno dosiahnuť len prostredníctvom tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátneho právneho poriadku, eventuálne aj v súčinnosti s výkladom, ktorý prinášajú rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. 56. V tejto súvislosti však treba konštatovať, že ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. (najmä ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) tohto zákona v znení platnom a účinnom v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy) sú natoľko striktné, že ich nemožno preklenúť ani uvedeným eurokonformným výkladom uvedenej smernice a akceptovaním východísk, ktoré prináša rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie sp.zn. C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej (pozri k tomu bližšie Anton Pavúk: Prečo rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Home Credit Slovakia c/a Klára Bíróová nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax slovenských súdov, najpravo.sk, 21.12.2016). 57. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie je zrejmé, že žalovaná jednotlivými výbermi vyčerpala sumu 18.081,11 eur a zároveň žalobcovi uhradila sumu 18.258,- eur, teda vložila na účet viac peňazí, ako z neho reálne vyčerpala, pričom z dôvodu odstúpenia od zmluvy žalobcom, čím došlo k zrušeniu tejto zmluvy s účinkami ex tunc, tak žalovanej vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi len bezdôvodné obohatenie vo výške rozdielu medzi reálnymi čerpaniami zo strany žalovanej a jej kreditnými operáciami. Čerpania žalovanej z účtu však sú v nižšej výške ako jej kreditné operácie, preto súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. 58. Vychádzajúc z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, aj keď v tejto časti existujú pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože jeho úlohou bolo rozhodnúť len o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) a nezaoberať sa ich výškou, pretože to je predmetom konania podľa § 262 ods. 2 CSP. Žalovaná však odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodala, a preto pri rešpektovaní zákazu zmeny k horšiemu v neprospech žalobcu ako odvolateľa (zákaz reformatio in peius), odvolací súd potvrdil aj výrok o trovách prvoinštančného konania. 59. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu 100 %. 60. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP). Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b). Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP). Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).