Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 24Co/61/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317205471 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317205471.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Antónie Kandravej, v spore žalobcu: D. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/XX, XXX XX P. F. B., zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, ul. Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava 824 96, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zaplatenie 733,33 eur a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k.: 9Csp/120/2017-53 zo dňa 18.septembra 2017, takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje rozsudok. II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : Obsah napadnutého rozhodnutia 1. Okresný súd Humenné (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol cit.: „Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 733,33 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 17.06.2017 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd určuje, že zmluvná podmienka v zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.04.2013, uvedená v článku 8, bod 8.1., v znení: „Predmetom tejto Dohody o poskytnutí služby je záväzok Veriteľa poskytnúť Dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu, maxi-málne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu poskytnutého na základe Žia-dosti/Zmluvy, uzavretej medzi Veriteľom a Dlžníkom (ďalej ako" úver/ revolving") a zá-väzok Dlžníka zaplatiť Veriteľovi odplatu a) za poskytnutie služby spočívajúcej v mož- nosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 168,17 EUR a b) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 87,36 EUR v prípade, ak bude Dlžníkovi revolving poskytnutý. Odplatu je veriteľ oprávnený na zá-klade vlastného uváženia jednostranne znížiť, k čomu Dlžník udeľuje Veriteľovi svoj súhlas. Veriteľ je povinný písomne oznámiť Dlžníkovi stanovenú zníženú výšku odplaty, pričom písomné oznámenie bude tvoriť prílohu tejto Dohody o poskytnutí služby“, je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti. Súd určuje, že zmluvná podmienka v zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.04.2013, uvedená v článku 8, bod 8.4., v znení: „Odplata za poskyt-nutie odkladu splatnosti splátok úveru, je splatná dňom uzavretia tejto Dohody o poskytnutí služby. Veriteľ a Dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok a to pohľa-dávky Dlžníka voči Veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa článku 2.3. Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy oproti pohľadávke Veriteľa voči Dlžníkovi na za-platenie odplaty podľa ods. 8.1. písm. a) tejto Dohody o poskytnutí služby (resp. zníženej výšky odplaty) a to ku dňu poskytnutia úveru Dlžníkovi podľa článku 2.3. Zmluvných dojednaní Žiadosti/ Zmluvy. Odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok revol-vingu je splatná dňom poskytnutia revolvingu Dlžníkovi. Veriteľ a Dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok a to pohľadávky Dlžníka voči Veriteľovi na poskyt-nutie schválenej výšky revolvingu podľa článku 4.1. Zmluvných dojednaní Žia-dosti/Zmluvy oproti pohľadávke Veriteľa voči Dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods. 8.1. písm. b) tejto Dohody o poskytnutí služby (resp. zníženej výšky odplaty) a to ku dňu uskutočnenia revolvingu podľa článku 4.3. Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy. Rozdiel bude uhradený na účet Dlžníka uvedený v čl. 2 Žiadosti/Zmluvy", je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu proti žalovanému.“ 2. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 497 Obch.Z., § 1, ods. 2, § 9, ods. 2, § 11, ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., § 3, ods. 3, § 8, ods. 3,4 zákona č. 250/2007 Z.z., § 52, ods.3,4, § 53, ods. 1,3,5, § 54, ods. 1,2. § 451, ods. 1,2, § 456, § 458, ods. 1, § 517, ods. 1,2 OZ. 3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzatvorili dňa 18.04.2013 Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX predmetom ktorej bolo poskytnutie revolvingového úveru vo výške úverového limitu 1170 eur. Žalobca sa zaviazal celkovo vrátiť sumu 2632,98 eur v 42 splátkach vo výške 62,69 eur. RPMN je v zmluve uvedená vo výške 65,03 %, ročná úroková sadzba 70,02 %, priemerná RPMN za úver 47,29 %. Žalobcovi bola reálne poskytnutá suma vo výške 1001,83 eur. Z odpovede žalovaného zo dňa 14.02.2017 vyplýva, že žalobca na úver zaplatil 27 splátok v plnej výške, a splátku č. 28 má uhradenú čiastočne, vo výške 42,53 eur. Spolu teda žalobca zaplatil žalovanému sumu 1735,16 eur. 4. Na zistený skutkový stav aplikoval právny záver, že žalobca pri uzatváraní zmluvy bol v pozícii fyzickej osoby, ktorá potrebovala finančné prostriedky na osobné účely. Preto súd dospel k záveru, že žalobcovi bol úver poskytnutý ako fyzickej osobe, spotrebiteľovi. Súd na základe vykonaného dokazovania tak mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 1001,83 eur, ktorý sa zaviazal splatiť v 42 splátkach vo výške 62,69 eur mesačne. V prospech žalovaného žalobca uhradil sumu 1735,16 eur. Uzatvorená úverová zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného zákona (§1 ods. 2 zákona). Žalovaný je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje spotrebiteľský úver a žalobca je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa citovaného zákona obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného aj údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f), k) zákona). V súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona absencia vyššie uvedených údajov nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.V prejednávanej veci zmluvný vzťah založený žalobcom a žalovaným neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru ( § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch). Jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o konečnej splatnosti úveru. Údaj o konečnej splatnosti úveru v zmluve absentuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva, že v prípade revolvingového úveru, ktorého zaplatenie je predmetom konania, nemusí predmetná zmluva obsahovať údaj o konečnej splatnosti úveru. Súd vykonaným dokazovaním mal ďalej za preukázané, že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a to údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve o úvere bola úroková sadzba v danom prípade dohodnutá vo výške 70,02 % ročne. Vychádzajúc zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska boli priemerné úrokové sadzby pri úveroch (spotrebiteľské a iné úvery) so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby od 1 roka do 5 rokov v apríli 2013, kedy bola predmetná zmluva uzavretá, v sadzbe 10,68 %. Úverová zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 18.04.2013 bola so splatnosťou 42 mesiacov. Úroková sadzba predmetného úveru je tak viac ako 6-násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období. Žalovaný namietal premlčanie uplatneného nároku a to uplynutím jednak subjektívnej a tiež objektívnej premlčacej doby. Žalovaný má v predmete činnosti ako nebankový subjekt dlhodobo poskytovanie úverov a jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Preto ak žalovaný obchádzal zákon o spotrebiteľských úveroch tým, že ním predložená úverová zmluvy nemá zákonom stanovené náležitosti, toto jeho konanie sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Zároveň z prehlásenia Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS zo dňa 24.03.2017 (čl. 17) vyplýva, že žalobca ich telefonicky kontaktoval v mesiaci august 2016 so žiadosťou, že potrebuje poradiť s úvermi, ktoré uzavrel so žalovaným a dohodol si stretnutie, ktoré sa uskutočnilo 28.09.2016. Následne im v mesiaci marec 2017 doložil prehľady platieb, koľko doposiaľ uhradil a informovali ho, o tom, že zo strany žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu a že má právo súdnou cestou sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovanému tak podľa názoru súdu neuplynula ani subjektívna premlčacia doba, nakoľko žaloba bola podaná na súde dňa 03.05.2017. Súd preto považoval vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za nedôvodnú. Okrem nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca žiadal určiť aj neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v čl. 8, bod. 8.1 a bod 8.4 Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z 18.04.2013. Zmluvná podmienka v takomto znení používaná zo strany žalovaného už bola rozhodnutiami súdov a to nie len prvoinštatnčných, ale súdov odvolacích, určená za neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu na úkor spotrebiteľa. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k jednoznačnému záveru, že zmluvné podmienky uvedené v bode 8.1. a 8.4. zmluvy o revolvingovom úvere sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami v zmysle ust. § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka. Neprijateľnosť uvedených zmluvných podmienok súd vidí nielen v samotnom predmete tohto dojednania, v jeho cene, ale aj v okolnostiach uplatňovania tohto ustanovenia. Z uvedeného dôvodu mal súd za to, že celá konštrukcia služby odkladu splátok a odplaty za ňu tak ako je uvedená v bode 8. zmluvy je neprijateľná, výrazne zhoršujúca postavenie spotrebiteľa a preto ako neprijateľná je v zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ neplatná. Tento záver zodpovedá skutočnosti, že podľa dojednania si žalovaný ako veriteľ odplatu vyúčtováva v čase uzatvorenia zmluvy bez ohľadu nato či žalobca ako dlžník bude mať o takúto službu záujem alebo nie, resp. či mu bude poskytnutá alebo nie, a na jej poskytnutie nemá žalobca ako dlžník podľa dojednania právny nárok, teda šlo o službu neprijateľne vymienenú žalovaným bez možnosti žalobcu rozhodnúť sa, či bude na takejto dohode participovať, alebo nie. Tiež je potrebné dodať, že aj odmena ako taká je neprimerane vysoká, keďže dosahuje sumu predstavujúcu takmer 16,8 % poskytnutého úveru (168,17 Eur). Žalovaný nemal právo na takúto odplatu, a preto aj neoprávnene takúto svoju neexistujúcu pohľadávku započítal na pohľadávku žalobcu na poskytnutie úverovej sumy. 5. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 Civilného sporového poriadku úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu t.j. v rozsahu 100 %. Obsah odvolania 6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal nesprávne posúdenie otázky, čo zmluvu o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 18.04. 2013 tvorí, pričom táto otázka má význam aj z pohľadu posúdenia, či súdom uvádzané náležitosti obsahuje alebo nie. Zmluva o revolvingovom úvere uzavretá medzi sporovými stranami je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa na jej lícnej strane, zmluvnými dojednaniami na rubovej strane a oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Z ustanovenia § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka Časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené. Udaj o dobe trvania zmluvy sa uvádza v článku 9., ods. 9.1 zmluvných dojednaní a vyplýva z neho, že zmluva je uzavretá na dobu neurčitú. Udaj o konečnej splatnosti je upravený v článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní. Z ustanovenia článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva Uver je po každom revolvingu splatný podľa nového splátkového kalendára, s ktorým bude Dlžník oboznámený. Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Zákonný pojem „termín konečnej splatnosti“ pritom ani nie je požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil spojenie „dátum“ (tak ako napríklad uvádza pri náležitosti týkajúcej sa spotrebiteľa - „dátum narodenia“, alebo v § 10 ods. 2 písm. b), „dátumy čerpania“, ods. 2 písmeno c) „údaj o zostatku z predchádzajúceho výpisu a jeho dátume“ či ods. 2 písm. d) uvedeného ustanovenia „dátume a výške splátok. Medzi sporovými stranami uzavretá zmluva o revolvingovom obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti.Údaj o dni splatnosti poslednej splátky vyplýva pritom nielen zo spomenutého splátkového kalendára, ale aj z Oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Zmluva teda údaj o termíne konečnej splatnosti úveru obsahuje. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru aj ohľadne toho, že uzavretá zmluva neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. K splneniu uvedenej náležitosti sme už v písomnom vyjadrení poukázali, že dátum splatnosti splátky bol v zmysle zmluvy tvorenej zmluvnými dojednaniami, obsahom zmluvy a oznámení veriteľa, a) Poukazujeme na to, že o tom, že uvádzanie „výšky, počtu a termínov splatnosti splátok“ neznamená ich rozčlenenie na časť istinu, časť úrok a časť iné poplatky. Rozhodol tak nielen o tom Súdny dvor EU vo veci C-42/15, ale jeho názor prevzala napríklad aj Národná banka Slovenska. Skutočnosť, že závery súdu o údajnom rozčleňovaní splátky sú nedôvodné a nesprávne potvrdzuje aj to, že na základe novely zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá bola schválená v Národnej rade SR dňa 12.10. 2017. Na základe tejto novely V § 9 ods. 2 písm. i) sa slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. Účelom právnej úpravy uvádzania splátky v spotrebiteľskej úverovej zmluve je to, aby bol spotrebiteľ informovaný o svojej povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti či počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by teda nemala žiadny význam (§ 9 ods. 5 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvných vzťahov medzi stranami sporu), keďže takáto amortizačná tabuľka by už bola súčasťou zmluvy. To znamená, že zákonodarca by zbytočne konštruoval právo spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku, ak by tá už musela byť uvedená v zmluve (pri výklade§ 9 ods. 2 písm. k), aký zaujal súd prvej inštancie). Pri zachovaní princípu racionality zákonodarcu je preto na mieste tvrdiť, že zákonodarca neuvažoval nad tým, aby právo na amortizačnú tabuľku konštruoval duplicitne. Pri zavedení § 9 ods. 5 zjavne bolo sledované právo spotrebiteľa podľa článku 10 odstavec 2 písmeno i) smernice. Na základe vyššie uvedeného žalovaný tvrdí, že závery súdu o úmysle získať bezdôvodné obohatenie nielen že nemajú oporu v žiadne preukázanej skutočnosti, ale v tých okolnostiach, ktoré uviedol súd prvej inštancie v súvislosti s „úmyslom žalovaného“ získať bezdôvodné obohatenie. Ak je súdna prax nejednotná, potom nie je možné jeden názor z tejto nejednotnosti považovať za správny a na základe toho tvrdiť, že žalovaný konal v úmysle získať bezdôvodné obohatenie. Pre závery odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka o 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty je podľa súdnej praxe potrebné mať preukázané také skutočnosti, ktoré úmysel získať bezdôvodné obohatenie preukazujú a potvrdzujú. V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz o tom, že žalovaný konal v úmysle sa bezdôvodne obohatiť. Ustanovenie o 10-ročnej lehote je výnimkou a teda ako každá výnimka musí byť vykladá reštriktívne, čo znamená že splnenie zákonných podmienok musí byť preukázané dôkazom, a nie domnienkou. Zákonná úprava neustanovuje domnienku (prezumpciu) úmyslu. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru aj v otázke týkajúcej sa ročnej úrokovej sadzby, jej neplatnosti ako celku a s tým spojenej neplatnosti celej zmluvy. Úverová zmluva, kam patrí aj zmluva uzavretá medzi účastníkmi, sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka a v otázkach, ktoré neupravuje Obchodný zákonník, ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Prednostné použitie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy bolo totiž do Občianskeho zákonníka zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z. a účinné od 01.04.2015. Na uzavretú zmluvu sa preto môžu použiť len tie predpisy z Občianskeho zákonníka, ktoré v roku 2014 osobitne upravili otázky neregulované Obchodným zákonníkom. Základná úprava regulácie výšky úrokov pre úverovú zmluvu bola v čase uzavretia Zmluvy o úvere číslo uvedená v § 502 Obchodného zákonníka. Podľa daného ustanovenia Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Z uvedeného vyplýva, že záver súdu zneplatňujúci dojednanie o úroku ako celku (a aj samotnej zmluvy) je nedôvodný a v rozpore s ustanoveniami zákona. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, resp. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 7. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Hodnotenie odvolacieho súdu 8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 9. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu a na potvrdenie správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa. 10. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Co/307/2014-98 zo dňa 09.09.2015, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 9C/140/2013-66 zo dňa 04.09.2014 o určení identickej zmluvnej podmienky uvedenej v žiadosti, resp. v zmluve o revolvingovom úvere v článku 8 bod 8.1 a pod bodom 8.4 za neprijateľné. Vzhľadom na právoplatnosť rozsudkov o určení neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky, všetky námietky uvedené zo strany žalovaného v odvolaní namietajúce nesprávny právny záver súdu o neprijateľnosti týchto podmienok neopodstatnené. 11. Správny je záver, podľa ktorého ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov. 12. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú. 13. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť. 14. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. 15. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica takéto členenie nepožaduje. 16. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. 17. Podobne ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd konštatuje, že zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX. zo dňa 18.04.2013 v spojení so Zmluvnými dojednaniami zmluvy o revolvingovom úvere nie je možné zistiť termín konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca podpísal zmluvu dňa 18.04.2013, pričom žalovaný vyplnil bod 6. žiadosti o údaje o schválenom revolvingovom úvere až dňa 18.04.2013, odvolací súd konštatuje, že v čase kedy žalobca zmluvu podpisoval, nemal vedomosť o tom, ako je stanovená splatnosť prvej a poslednej splátky úveru. Údaj o termíne splatnosti prvej splátky a konkrétne termíny následných splátok sú uvedené len v Oznámení o schválení revolvingového úveru, nijako nevyplývajú zo samotnej zmluvy resp. Zmluvných dojednaní. Za splnenie povinnosti uviesť údaj o konečnej splatnosti úveru, termínoch splátok v zmluve o úvere je možné považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný. Z oznámenia o schválení úveru, ktorý v konaní predložil žalovaný nevyplýva dôkaz o tom, že toto oznámenie sa dostalo do dispozičnej sféry žalobcu a bol s jeho obsahom oboznámený. 18. Za daného stavu sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o konečnej splatnosti úveru a údaja o termínoch splátok v zmluve o úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. , čo má s poukazom na ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. 19. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie mal na posúdenie výšky úrokov použiť ust. § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. 20. Odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa nesprávnej aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka a potreby aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, nie je dôvodná. V prejednávanej veci vznikol záväzok žalobcu zo zmluvy o revolvingovom úvere, uzatvorenej podľa ustanovení Obchodného zákonníka Táto zmluva s ohľadom na skutočnosť, že dlžník (žalobkyňa) ako jedna zo strán tejto zmluvy nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ, preto sa na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 OZ) - viď v tomto smere rozsudok NS SR sp.zn. 3MCdo/12/2014 z 21.04.2015, uznesenie ÚS SR z 12.04.2016 sp.zn. III. ÚS 194/2016 - 10, v zmysle ktorého sa v prípade, že ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to aj v prípade, keď ide o absolútny obchod. Preto v predmetnej veci je namieste aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka nie Obchodného zákonníka. 21. Aj v prípade, že úver je absolútnym obchodom a že naň majú dopadať ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy (tak ako tvrdí žalovaný), v predmetnej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou zákona o spotrebiteľských úveroch a nepochybne aj ochrannými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide totiž o vzťah medzi dodávateľom - obchodníkom a spotrebiteľom, a teda jedná sa o typický občiansko-právny vzťah. V prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/20/2009). Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny vzťah, predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa 22. Z vyššie uvedených dôvodov správne postupoval súd prvej inštancie, ak na zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie normy obchodného práva. 23. Odvolací súd prisvedčuje konštatovaniu súdu prvej inštancie, že dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009). 24. V danom prípade sa súd prvej inštancie správne zaoberal výškou úroku z úveru, ktorú činí 70,02 % ročne a porovnával ju s úrokmi poskytovanými peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy, ktoré v bankách pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov v bežne predstavovali 10,68 % p.a. Z toho je zrejmé, že žalovaným požadovaný úrok v danom prípade bol viac ako 6 násobne vyšší ako úrok, za ktorý za obdobných podmienok banky úver poskytovali. Odvolací súd považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver s úrokom 6 násobne prevyšujúcim priemerné úroky porovnateľných úverov poskytovaných bankami. Žalovaným požadovaný úrok z úveru spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov tejto úverovej zmluvy, pretože bolo súdom v rámci skutkového stavu preukázané a zistené, že priemerné v tomto období boli úroky vo výške 10,68 % ročne. Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť (§ 39 Občianskeho zákonníka), nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i súdom prvého stupňa správne aplikovaný inštitút dobrých mravov (porov. 1MCdo 1/2009, 21Cdo 1484/2004/ČR/). 25. Odvolací súd rešpektujúc rozličnosť názorov súdov pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby poukazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.2.2018 podľa ktorého za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 OZ treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Vyžaduje sa skutočná, nielen predpokladaná vedomosť oprávneného o skutkových okolnostiach zakladajúcich bezdôvodné obohatenie a ktoré sú predpokladom uplatnenia práva na súde. Čas, kedy spotrebiteľ plní , je významný na účely objektívnej premlčacej doby (od kedy k bezdôvodnému obohateniu ,,došlo“) a nemožno ho bez ďalšieho spájať so začiatkom subjektívnej premlčacej doby len s poukazom na povinnosť poznať právo. Každý a teda aj spotrebiteľ je povinný poznať právo, no žiadny spotrebiteľ nemá povinnosť vedieť právo aj aplikovať. Tvrdenie spotrebiteľa o skutočnosti, na základe ktorej sa dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia však aj spotrebiteľ musí preukázať a súd v súvislosti s tým umožní dodávateľovi použiť jeho procesné prostriedky. Odvolací súd v prejednávanej vecí nevidí dôvod na odklon od tohto stanoviska. 26. Podstatné pre posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby teda má moment, kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel žalobca od Združenia pre ochranu spotrebiteľa HOOS dňa 28.09.2016. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie" sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia. 27. Vo vzťahu k začatiu plynutiu objektívnej premlčacej doby je záver súdu správny a otázna je jej dĺžka. V danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo z neprijateľnej zmluvnej podmienky (neuvedenie doby trvania zmluvy, neuvedenie výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) a z použitia nekalej obchodnej praktiky ( uvedenie nepravdivej informácie vo vzťahu k cene služby). Odvolací súd má za to, že použitie nekalej obchodnej praktiky pri uzatvorení zmluvy je konaním, ktoré svedčí úmysle dodávateľa obísť zákonné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa a úmysle sa na jeho úkor bezdôvodne obohatiť. 28. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil. 29. O trovách konania strán bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 256 odsek 1 C.s.p.. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, bola mu priznaná náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).