Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 20Co/75/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317207864 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317207864.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobkyne: U. R., S.. X.X.XXXX, M. Q. XXXX/ XX, XXX XX A., zastúpenej: Podhorský & Partners, s.r.o. so sídlom Zámocká 35, 811 01 Bratislava, IČO: 46 962 000, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 12Csp/59/2017 - 97 zo dňa 21.2.2018 takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje sa rozsudok. II. Žalobkyni sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol, cit.: „Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1 126,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 126,68 eur od 24.07.2017 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1 020,- eur z titulu primeraného finančného zadosťučinenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd p r i z n á v a žalobcovi vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“ V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere. Súd poukazuje, že zmluva o úvere v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby je neplatná a to pre rozpor daného dojednania s dobrými mravmi. Vychádzajúc zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska boli priemerné úrokové sadzby pri úveroch (spotrebiteľské a iné úvery) uzatvorených na dobu od 1 do 5 rokov decembri 2006, kedy bola predmetná zmluva uzavretá, v sadzbe 14,42 % ročne. Výška úrokovej sadzby úveru dohodnutá medzi stranami sporu bola 70,76 % ročne. Žalovanému tak vznikol nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov ktoré z jeho strany boli žalobkyni reálne poskytnuté a to vo výške 1.623,52 eur. Doposiaľ však žalobkyňa žalovanému zaplatila už sumu 2.750,20 eur. Na strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 1.126,68 eur. K námietke premlčania vznesenej žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade objektívna premlčacia doba je desaťročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného súd považuje za úmyselné. Z výpovede žalobkyne vyplýva, že táto sa dozvedela o bezdôvodnom obohatení žalovaného až v decembri 2016, keď jej bola doručená odpoveď súdu k jej vyjadreniu v konaní sp. zn. 11C/152/2016, preto súd zastáva názor, že žaloba bola podaná i v rámci dvojročnej subjektívnej doby. K primeranému finančnému zadosťučineniu súd prvej inštancie poukázal na úspech žalobkyne v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 11C/152/2015, ako aj jej úspech v tomto konaní. Vychádzajúc z porušenia práv žalobkyne ako spotrebiteľa zo strany žalovaného, intenzity zásahu do práv spotrebiteľa, výšky nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžky trvania závadného stavu a konania a objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom a spoločenskom živote žalobkyne, považoval súd právny základ nároku na finančné zadosťučinenie za plne dôvodný a za primerané finančné zadosťučinenie súd považoval sumu 1.020 eur, na ktorej zaplatenie žalovaného zaviazal. V danom spore mala žalobkyňa úspech v celom rozsahu, preto jej súd priznal právo na plnú náhradu trov konania. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Žalovaný napáda závery súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný konal v úmysle získať bezdôvodné obohatenie. Súd uvádza len všeobecné a neurčité odôvodnenie, ktoré s prejednávanou veci nemá nič spoločné. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o neprimeranosti úrokov a poukázal na ust. § 502 Obchodného zákonníka. Odôvodnenie rozhodnutia v časti priznania primeraného finančného zadosťučinenia je všeobecné a neurčité. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 3. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k odvolaniu plne stotožnila so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, a navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. 4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 5. Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, (ďalej len „OZ“) neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa ust. § 53 ods. 1, 4 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 54 ods. 1,2 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Podľa § 23a ods. 1 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. 6. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05). 7. V podanom odvolaní žalovaný napáda záver súdu prvej inštancie o neprimerane vysokom úroku. Odvolací súd sa však stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o úžerníckej výške úroku/odmeny. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola dňa 20.12.2006 uzavretá zmluva o revolvingovom úvere, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal žalobkyni poskytnúť úver vo výške 996,02 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splatiť v 36 mesačných splátkach vo výške 55,33 eur, spolu tak mala žalovanému vrátiť sumu 1.992 eur pri výške RPMN 70,76 %, plus poplatok za uzatvorenie zmluvy 49,79 eur. Podľa Karty klienta z toho úveru bola žalobkyni poskytnutá suma 946,23 eur a ďalší revolving vo výške 677,29 eur. Podľa Oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 20.12.2006 bola výška RPMN po vykonaní revolvingu 64,69 %. Žalobkyňa vyplatila žalobcovi sumu celkovo vo výške 2.750,0 eur. Z internetovej stránky Národnej banky Slovenska odvolací súd preveril úrokové miery podobných úverov v bankách a zistil, že pri čerpaných spotrebiteľských a ostatných úveroch v rozhodnom období priemerná úroková miera predstavovala 14,42 % p.a. Z výšky RPMN 70,76 %, resp. 64,69 % je zrejmé, že úrok ako odplata za poskytnutie finančných prostriedkov niekoľkonásobne prevyšoval úrok, za ktorý za obdobných podmienok banky úver poskytovali. Za poskytnutie sumy 946,23 eur žalovaný od žalobkyne požadoval zaplatenie sumy 1.991,88 eur za obdobie 3 rokov, čo je viac ako 100 % poskytnutého úveru! Takáto odplata je neprimerane vysoká a odporujúca dobrým mravom (porov. NS ČR vo veci 21Cdo 1484/2004 alebo NS SR vo veci 5Cdo 26/2011). 8. Odvolací súd považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu niekoľkonásobne prevyšujúcu priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Žalobcom požadovaná odmena spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov tejto úverovej zmluvy. 9. Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť (§ 39 OZ), nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i súdom prvej inštancie správne aplikovaný inštitút dobrých mravov (porov. 1MCdo 1/2009, 21Cdo 1484/2004 /ČR/). 10. Zmluvné podmienky v predmetnej veci súd prvej inštancie, pokiaľ ide o úrok z úveru, správne vyhodnotil ako odporujúce dobrým mravom, a odvolaciemu súdu neprináleží ich upravovať tak, aby zodpovedali zákonnej požiadavke súladu s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-618/10 Banco Espaňol). Súd prvej inštancie svoje úvahy náležite odôvodnil a vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaným požadovaná výška odmeny je úplne drastická a nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 /25 %/). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12% percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1. 4. 1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26% na 18% a sadzbu 26% vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom. Vzhľadom na uvedené je dohoda o výške odmeny pre rozpor s ust. § 39 OZ absolútne neplatná. 11. K odvolacej námietke žalovaného, že výška úrokov bola upravená podľa ust. § 502 Obchodného zákonníka odvolací súd dodáva, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou (§ 23a ods. 1 Zákona č. 634/1992 Zb.). Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nijako nepopiera, že by zmluva o úvere nebola absolútnym obchodom a ani dôvodnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na zmluvy o revolvingovom úvere. Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľa v tom zmysle, že si nemôže zhoršiť svoje zmluvné (a teda i právne) postavenie bez ohľadu na to, aké dojednania sú uvedené v spotrebiteľskej zmluve. Toto zákonné ustanovenie zaručuje prednostnú aplikáciu tých právnych predpisov na spotrebiteľský právny vzťah, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, práve za účelom princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom. 12. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe odvolací súd poznamenáva, že žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom, teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Žalovaný porušil právne predpisy zamerané na ochranu spotrebiteľa jednak úžerníckou výškou odplaty, ako aj tým, že nedodržal povinnosti ustanovené mu zákonom č. 258/2001 Z.z., keď zmluva o úvere neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 spomínaného zákona, najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (písm. a/), ani uvedenie úroku, v dôsledku čoho žalovaný na úrok ani poplatky v zmluve neuvedené v zmysle ust. § 4 ods. 5 nemá nárok. Konanie žalovaného nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. V zmysle ust. § 107 ods. 2 OZ (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.12.2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012). Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s desaťročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 OZ). 13. Vo vzťahu k časovému aspektu uplatnenia práv spotrebiteľa voči dodávateľovi z neprijateľných zmluvných podmienok či dojednaní odporujúcim dobrým mravom odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-154/15, C-307/15 a C-308/15 Francisco Gutiérrez Naranjo proti Cajasur Banco SAU (C-154/15), Ana María Palacios Martínez proti Banco Bilbao Vizcaya Argentaria SA (BBVA) (C-307/15), Banco Popular Espanol SA proti Emiliovi Irlesovi Lópezovi, Terese Torresovej Andreuovej (C-308/15), zo dňa 21.12.2016, v ktorom Súdny dvor vyslovil, že: „Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú, treba v zásade chápať tak, že nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky. Určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala. Neexistencia tohto reštitučného účinku by totiž mohla spochybniť odradzujúci účinok, ktorý článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkom 7 ods. 1 tejto smernice rozšíril na určenie nekalej povahy podmienok obsiahnutých v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa. Hoci členským štátom v dôsledku toho prislúcha, aby prostredníctvom svojho vnútroštátneho práva definovali metódy, v rámci ktorých je preukázané určenie nekalej povahy podmienky obsiahnutej v zmluve, a či konkrétne právne účinky tohto určenia sú materiálnej povahy, nič to nemení na skutočnosti, že toto určenie musí umožniť navrátenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by táto nekalá podmienka neexistovala, najmä na základe práva vrátenia výhod, ktoré predajca alebo dodávateľ neoprávnene prijal na základe uvedenej nekalej podmienky na ujmu spotrebiteľa.“ V tejto súvislosti a na zdôraznenie nutnosti materiálnej a čo najširšej ochrany práv spotrebiteľov voči nekalým obchodným praktikám zo strany dodávateľov, ktorá oslabuje uplynutím času, odvolací súd poukazuje aj na právnu úpravu Českej republiky, ktorá v niektorých prípadoch ustanovuje premlčaciu dobu 15 rokov (ust. § 630 ods. 1,2, Zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník, v zmysle ktorého: Strany si mohou ujednat kratší nebo delší promlčecí lhůtu počítanou ode dne, kdy právo mohlo být uplatněno poprvé, než jakou stanoví zákon, nejméně však v trvání jednoho roku a nejdéle v trvání patnácti let. (2) Je-li kratší nebo delší lhůta ujednána v neprospěch slabší strany, nepřihlíží se k ujednání. Nepřihlíží se ani k ujednání kratší promlčecí lhůty, jde-li o právo na plnění vyplývající z újmy na svobodě, životě nebo zdraví nebo o právo vzniklé z úmyslného porušení povinnosti., ust. § 636 ods. 2 veta prvá OZ: Byla-li škoda nebo újma způsobena úmyslně, promlčí se právo na její náhradu nejpozději za patnáct let ode dne, kdy škoda nebo újma vznikla, ust. § 638 ods. 2 OZ: Bylo-li bezdůvodné obohacení nabyto úmyslně, promlčí se právo na jeho vydání nejpozději za patnáct let ode dne, kdy k bezdůvodnému obohacení došlo). 14. V prejednávanej veci je predmetom konania aj nárok žalobkyne opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. 15. Odvolací súd nepopiera, že pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na okolnosti prípadu, pokiaľ však žalovaný poukazuje na to, že zo záverov súdu prvej inštancie nie sú zrejmé ani základné skutočnosti, t.j. aké konanie žalovaného malo uvedenú ujmu spôsobiť a s akými skutočnosťami v rodinnom či spoločenskom živote žalobkyne súd spája ujmu a v čom spočíva, odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že bol to žalovaný, kto nepostupoval s odbornou starostlivosťou, svojim postupom zapríčinil, že zmluva o revolvingovom úvere bola v časti zmluvnej odmeny posúdená ako neplatná, v dôsledku čoho sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil. 16. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je len logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z ujmy, ktorá hrozila žalobkyni v súvislosti s bezdôvodným obohatením žalovaného. Priznaná suma zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Pri učení výšky primeraného finančného zadosťučinenia na základe úvahy odvolacieho súdu, tento prihliadol na všetky skutkové okolnosti daného prípadu, vrátane odvolacích námietok žalovaného. Odvolací súd má za to, že žalobkyňa úspešne uplatnila svoje práva v prejednávenej veci. Je bez právneho významu pri uplatňovaní primeraného finančného zadosťučinenia, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy, nemožno sa pri určení výšky finančného zadosťučinenia striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi objektívne hrozila (1.126,68 eur, o ktoré sa žalovaný skutočne obohatil + 569,60 eur, ktorých zaplatenie žalovaný v postavení žalobcu uplatňoval od žalobkyne v konaní 11C/152/2015). Vzhľadom na porušenia práva spotrebiteľa dodávateľom Profi Credit Slovakia a. s., je priznaná výška finančného zadosťučinenia (60 % zo sumy 1.696,28 eur), požadovaná žalobkyňou vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam prípadu, primeraná. 17. Pre úplnosť, odvolací súd dopĺňa, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je závislý od okamihu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Pre priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, či k vzniku ujmy aj reálne došlo alebo nie. Na to, aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie teda úplne postačuje len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona č. 250/2007 Z. z. 18. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu s ohľadom na závažné a viacnásobné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Pri určení výšky priznaného zadosťučinenia odvolací súd je toho názoru, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 1.020 eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľke satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. 19. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). 20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola žalobkyňa plne úspešná, odvolací súd jej preto priznal voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Kvantifikáciu odvolacích trov zrealizuje súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. 21 . Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).