Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 2Co/49/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716203552 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8716203552.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobcu Q. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/X, V., zastúpeného Puchala Slávik & partners s.r.o., Kmeťova 24, Košice, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenému JUDr. Andrea Cviková s.r.o., Kubányiho 16, Bratislava, o zaplatenie 209,46 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 10.10.2017, č. k. 9C 147/2016-61, jednohlasne takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Priznáva žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 209,46 eur s prísl. do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov bude rozhodnuté samostatným uznesením. 2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vyhodnotil nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného za opodstatnený v celom rozsahu. Zdôraznil, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia z navyše zaplatených súm žalobcom žalovanému, a to zo zmluvy o revolvingovom úvere z 2.8.2013. Žalobcom v skutočnosti zaplatené sumy na úhradu úveru boli vyššie než suma poskytnutého úveru. Preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel, keďže na zmluvu sa hľadí, že bola medzi sporovými stranami uzatvorená bezúročne a bez poplatkov. Tým, že žalobca bezdôvodne zaplatil žalovanému vyššiu sumu než mu žalovaný poskytol, má žalobca právo žiadať od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide o uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, táto neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru, neobsahuje určenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Žalovaný v zmluve o úvere nesprávne uviedol údaj o RPMN a úrokovú sadzbu 70,06 % vyhodnotil súd prvej inštancie ako neprimeranú. Dohoda o poskytnutí služby je neplatná z dôvodu, že predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale aj z dôvodu jej rozporu s § 39 OZ, keď v tejto súvislosti išlo o dohodu o poskytnutí služby - záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi službu spočívajúcu v možnosti odkladu max. troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu poskytnutého na základe žiadosti. V závislosti od uvedeného súd prvej inštancie žalobe vyhovel, priznané príslušenstvo pohľadávky odôvodnil § 517 OZ a o trovách konania strán rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba bola zamietnutá a zároveň si uplatnil náhradu trov celého konania. Nesúhlasí s argumentáciou súdu prvej inštancie ohľadom chýbajúcej náležitosti zmluvy, pokiaľ ide o rozčlenenie splátok na časť istinu úroku a iných poplatkov. Tvrdí, že takéto rozčlenenie splátok nikdy žiaden zákon neukladal, čo vyplýva z dvoch základných dôvodov a síce účel ust. § 9 ods. 5 a práva žiadať tzv. amortizačnú tabuľku a výklad článku 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES prijatý Súdnym dvorom EÚ, ktorý v rámci rešpektovania tzv. nepriameho účinku smernice mal súd prvej inštancie zohľadniť. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky na časť istiny úroku a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti, či počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by nemala žiaden význam. Pri zachovaní princípu racionality zákonodarcu je na mieste tvrdiť, že zákonodarca neuvažoval nad tým, aby právo na amortizačnú tabuľku konštruoval duplicitne, pri zavedení § 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch bolo sledované právo spotrebiteľa podľa čl. 10 odst. 2 písm. i/ smernice. K náležitosti uvádzania výšky počtu a termínov splátok splatnosti poukazuje tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a tento názor prevzala napr. aj Národná banka Slovenska. Ďalej žalobca tvrdí, že súdom uvádzaná hodnota vypočítanej RPMN nerešpektuje § 2 písm. g/ zákona č.129/2010 Z.z. to, že údaj o RPMN v bode 5 a v bode 6 nie sú totožné, je okrem právnej irelevantnosti nesprávne aj po skutkovej stránke, keďže súd porovnáva predpokladanú RPMN a RPMN schváleného úveru. Závery súdu o nesprávnej RPMN nemajú oporu ani v zákone a ani v skutkovom stave. Ďalej zdôrazňuje to, že hodnota RPMN úveru nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa museli účastníci konsenzuálne dohodnúť. Súd prvej inštancie ďalej vychádzal bez opory v zákone z porovnávania s priemernou úrokovou sadzbou bánk a rovnako v rozpore so zákonom dospel k záveru o neplatnosti úrokovej sadzby ako takej. Poukazuje na § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a zdôrazňuje, že uvedená právna úprava má prednosť pred Občianskym zákonníkom, nakoľko ide o osobitný druh regulácie záväzku platiť úroky v prípade, ak sú úroky dohodnuté vo výške vyššej než je prípustné na základe alebo podľa zákona a ide o špeciálnu právnu úpravu pred všeobecnou úpravou občianskeho práva. Zákonom upravujúcim maximálnu výšku odplaty za úver bolo v čase uzavretia zmluvy § 53 ods. 6 OZ. Dôvod, pre ktorý súd na toto ustanovenie neprihliadol z rozsudku nevyplýva. Posúdenie úverovej zmluvy ako neplatný v celom rozsahu by neobstálo ani podľa predpisov občianskeho práva. Ak súd bol schopný určiť, že výška úrokov je v rozpore so zákonom, potom logicky je a musí byť spôsobilý určiť, kde dochádza k tomuto rozporu. To sa v rozsudku neuvádza. Na to, aby súd mohol dospieť k záveru o neplatnosti zmluvy pre rozpor so zákonom v časti úrokov, musí vedieť určiť hranicu, kde tento rozpor už je a kde nie je. Takéto určenie bude spĺňať aj podmienku oddeliteľnosti od ostatného obsahu, pretože ak sa na jednej strane dá určiť hranica, kde rozpor nastal a kde nie, potom súd tým vyjadruje svoje právne posúdenie aj o tom, kde sa dohoda o úroku považuje ešte za platnú a kde už platnou nie je. Žalovaný tak tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil dôvody, pre ktoré by bezdôvodné obohatenie malo na jeho strane vzniknúť a navrhol odvolaniu vyhovieť. 4. Žalobca navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uplatnil si zároveň náhradu vzniknutých trov odvolacieho konania. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 378, § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného opodstatnené nie je. 6. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Podľa § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/. 7. Z obsahu vykonaného dokazovania vyplynulo, že strany sporu uzatvorili dňa 2.8.2013 zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru, na základe ktorej bola žalobcovi poskytnutá suma úveru 300,- eur s ročnou úrokovou sadzbou 70,06 % a ročnou percentuálnou mierou nákladov 69,81 %. Celková čiastka, ktorú musel žalobca zaplatiť predstavovala sumu 673,36 eur, a to v 42. mesačných splátkach vo výške 16,08 eur. V čl. 8 tejto zmluvy o revolvingovom úvere bola vyhotovená samostatne podpisovaná dohoda o poskytnutí služby v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorej bola žalobcovi poskytnutá možnosť odkladu maximálne troch splátok úveru. Za poskytnutie služby sa žalobca zaviazal zaplatiť odplatu vo výške 42,97 eur a za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 22,32 eur. 8. Súd prvej inštancie správne právne posúdil predmetný právny vzťah v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania, alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Na predmetný právny vzťah je zároveň nevyhnutné aplikovať aj ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. 9. V predmetnom spore výška úrokovej sadzby pri poskytnutí úveru predstavovala 70,06% ročne. Odvolací súdu uvádza, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti, ani kontroly podľa generálnej klauzuly v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje obvyklú úrokovú mieru v čase uzavretia zmluvy, určenú predovšetkým s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, predstavujúcich súčasť finančného trhu sa dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne však nie viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Vychádzajúc zo štatistických údajov Národnej banky Slovenska priemerná úroková sadzba pri nových úveroch s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov, činila v auguste roku 2013 11,55%. Úroková sadzba dojednaná sporovými stranami je preto viac ako 6 - násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v rozhodnom období. 10. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“ Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dostáva sa do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné v zmysle ust. § 39 v spojení s ust. § 53 odsek 5 Občianskeho zákonníka). 11. V ďalšom rozsahu odvolací súd uvádza, že Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 9 ods. 2 presne definuje, aké obligatórne obsahové náležitosti musia byť uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, pričom tieto musia byť vymedzené dostatočne jasne, zrozumiteľne a jednoznačne tak, aby nebola žiadna pochybnosť o tom, o ktorú obsahovú náležitosť zmluvy o úvere má ísť. Konkrétne v § 9 ods. 2 písm. k) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. písm. k) predmetného zákona však zodpovedá len taký výklad, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva uvádzajúca uvedenie celkovej výšky mesačnej splátky, neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je napriek odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa. 12. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že Smernica Rady 93/13/EHS zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice do Zákona o spotrebiteľských úveroch povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. 13. V takomto prípade dochádza ku kolízii obsahového znenia Zákona o spotrebiteľských úveroch a Smernice Rady 93/13/EHS, ktoré má za následok sprísnenú požiadavku slovenského zákonodarcu na uvedenie členenia splátok spotrebiteľa v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a to konkrétne na istinu, úroky a poplatky. Priama aplikácia ustanovení smernice však prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Priama aplikácia ustanovenia smernice však nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, to znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený vertikálny priamy účinok. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň dodáva, že ak by vykladal vnútroštátne právo eurokonformne, pridržiaval sa obsahového znenia smernice a od dodávateľa nevyžadoval členenie splátky na istinu, úroky a poplatky, upustil by tak od zákonnej požiadavky, čo by malo za následok výklad vnútroštátneho práva contra legem a prekročenie limitov uplatnenia nepriameho účinku smernice, pričom takýto postup je neprípustný. 14. V neposlednom rade je potrebné si uvedomiť, že Súdny dvor Európskej únie vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor Európskej únie aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu Zákona o spotrebiteľských úveroch. 15. Absenciu obligatórnych obsahových náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere postihuje zákonodarca sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho vzniká dodávateľovi právo na vrátenie sumy v rozsahu skutočne poskytnutého úveru. 16. V ďalšom rozsahu odvolací súd uvádza, že žalovaný zmluvou o revolvingovom úvere zo dňa2.8.2013, vnútila žalobcovi aj iný úkon než iba ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jeho záujmu, a to dohodu o poskytnutí služby uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Zmluva vypracovaná žalovaným a predložená žalobcovi na podpis vzbudzuje zdanie ako keby jej obsahom bol len jeden právny úkon. Je to evidentné hneď z jej označenia. Až v strede predtlače formulára zmluvy je pod bodom 8 spomenutá ďalšia zmluva, a to „dohoda o poskytnutí služby“. V prípade dvoch alebo viacerých právnych úkonov obsiahnutých v jednej listine by preto malo byť bežnou praxou a zvyklosťou bankových alebo nebankových subjektov túto pluralitu právnych úkonov zvýrazniť. Žalovaný túto pluralitu právnych úkonov nezvýraznil dostatočným spôsobom, naopak vyvolal dojem ako keby so žalobcom uzatvoril len jeden právny úkon. Takéto konanie žalovaného v bežnej praxi a zvyklostiam odporuje, a preto je v rozpore s dobrými mravmi. 17. Tak, ako žalobca v priebehu konania tvrdil a žalovaný toto nepopieral, žalovaný si stiahol pri vyplatení sumy úveru žalobcovi odplatu za poskytnutie služby 42,97 eur, a to za službu v zmysle čl. 8 ods. 8.1 Dohody. Touto službou žalovaný ,,nanútil“ žalobcovi možnosť požiadať o odklad troch splátok. Žalovaný si odplatu vyúčtoval už v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, či žalobca bude mať o takúto ,,službu“ záujem alebo nie. Zmluvné dojednanie, ktoré oprávňuje žalovaného na takúto neprimerane vysokú zmluvnú odmenu, resp. odplatu za poskytnutie služby, splatnosť tejto odplaty ihneď po poskytnutí úveru a jednostranné započítanie tejto odplaty s pohľadávkou dlžníka na vyplatenie schválených úverových prostriedkov považuje aj odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda neplatnú aj v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pretože je výrazne v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Žalovaný nemal právo na takúto odplatu, a preto aj neoprávnene takúto svoju neexistujúcu pohľadávku započítal na pohľadávku žalobcu na poskytnutie úveru. 18. Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uvádzanými dôvodmi. Dôvod o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiadal o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. Na vznik záväzkovo - právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje existencia zavinenia ani existencia protiprávneho úkonu. Zákon vyžaduje len to, aby k bezdôvodnému obohateniu došlo v dôsledku právom uznávaných dôvodov. 19. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný reálne poskytol žalobcovi finančné prostriedky v skutočnej výške 257,03 eur a žalobca zaplatil žalovanému z titulu úveru sumu 466,49 eur. Výška bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného tak predstavuje sumu 209,46 eur ako plnenie prijaté bez právneho dôvodu (§ 451 Občianskeho zákonníka). 20. Z daného stavu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP. 21. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovi ako úspešnému účastníkovi patrí náhrada vzniknutých trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).