Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 19Co/132/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717203376 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8717203376.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Intrum Justitia Slovakia, s. r. o., so sídlom Bratislava, Karadžičova 8, IČO: 35 831 154, zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Bratislava, Karadžičova 8, IČO: 37 927 795, proti žalovanému: M. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., U. XXXX/XX, v konaní o zaplatenie 1.173,03 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. 20Csp/53/2017-45 zo dňa 06.02.2018 takto r o z h o d o l : Pripúšťa späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 60,94 eur s prísl., v uvedenej časti zrušuje rozsudok a konanie zastavuje. V prevyšujúcej časti potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie čo do zamietnutia žaloby. Stranám sporu náhradu trov konania tak prvoinštančného, ako aj druhoinštančného nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa pôvodný žalobca Consumer Finance Holding, a.s. domáhal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 1.173,03 eur s príslušenstvom. Nárok odôvodňoval zo zmluvy o pôžičke č. XXXXXXX zo dňa 11.12.2013, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička vo výške 1.200 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť v pravidelných 48 splátkach po 43,09 eur mesačne. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Okrem iného vzniesol námietku premlčania, a to v podaní zo dňa 26.01.2018, ktoré je na č. l. 41 spisu. 2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 37; § 52 ods. 1 až 4; § 53 ods. 1, 2 a 5; § 54 Občianskeho zákonníka; § 1 ods. 1; § 2 písm. a), b); § 9 ods. 2 písm. k); § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, aplikujúc Smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 mal za preukázané, že medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu bola uzatvorená dňa 11.12.2013 zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.200 eur. Zo žiadosti vyplýva, že sa jedná o formulárovú zmluvu. Je pritom zrejme, že žalovaný obsah jednotlivých ustanovení zmluvy ovplyvniť ako spotrebiteľ nemohol. V konaní nebolo preukázané, kedy bolo žalovanému predložené tlačivo zmluvy vrátane Všeobecných podmienok a je otázne, či mal žalovaný dostatok času a možnosť oboznámiť sa s celým obsahom zmluvy a pochopiť význam podmienok v nej uvedených. Zmluva je písaná malým nahusteným písmom, ide o pomerne dlhý text obsahujúci množstvo odbornej právnej terminológie. 3. Konštatoval ďalej, s poukazom na § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., že zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) z. č. 129/2010 Z.z. totiž v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, teda nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súhrn splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zmluva tak neobsahuje údaj o počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a preto podľa § 11 ods. 1 uvedeného zákona platí, že predmetný spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. 4. Prvoinštančný súd tiež poukázal na to, že zmluva bola pripravená na vopred vytlačenom formulári a mal za to, že postup pri uzatváraní zmluvy o úvere je možné považovať za nekalú praktiku a dojednaný úver za neplatný aj v zmysle ustanovenia článku 3 Smernice Rady č. 93/13/ EHS z 05.04.1993. Zmluva bola žalovanému ako spotrebiteľovi predložená v písomnej forme, jej text bol vopred pripravený a žalovaný nemal možnosť obsah zmluvy ovplyvniť. Nejde preto o individuálne dohodnuté podmienky, pričom zo strany žalobcu v konaní nebol preukázaný opak. Žalobcom bolo preukázané, že poskytol (jeho právny predchodca, pozn. odvolacieho súdu) žalovanému finančné prostriedky, a to celkovo vo výške 1.200 eur. Tieto finančné prostriedky boli žalovanému poskytnuté na základe právneho úkonu, ktorý právny predchodca žalobcu k 19.05.2014 vypovedal. 5. Jednostranným adresným právnym úkonom žalobca, resp. jeho právny predchodca nepochybne prejavil vôľu okamžite, t. j. bez poskytnutia výpovednej lehoty, ukončiť zmluvný vzťah so žalovaným. Tento jednostranný právny úkon zo dňa 19.05.2014 má všetky zákonné náležitosti odstúpenia od zmluvy, a preto niet pochýb o tom, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k využitiu inštitútu odstúpenia od zmluvy. Takýto záver platí bez ohľadu na to, že právny predchodca žalobcu použil terminologicky, a to aj v čl. 12, bode 12.2 Všeobecných obchodných podmienok úverovej zmluvy, nesprávny pojem „vypovedanie zmluvy“. Je tiež nepochybné, že právny predchodca žalobcu pristúpil k tomuto právnemu kroku z dôvodu, že žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť splácať poskytnutý úver riadne a včas. 6. V dôsledku odstúpenia od zmluvy v zmysle § 48 Občianskeho zákonníka sa zmluva od začiatku zrušila, čím sa právny vzťah účastníkov zmluvy dostal do režimu bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovanému preto vznikla povinnosť vrátiť veriteľovi poskytnuté plnenie. V konaní nebolo preukázané doručenie odstúpenia od zmluvy, avšak z predložených listín vyplýva, že k nemu malo dôjsť k 19.05.2014. Nasledujúcim dňom, t. j. dňom 20.05.2014 začala právnemu predchodcovi žalobcu plynúť 2-ročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá uplynula 20.05.2016. Vzhľadom na to, že žalobca ako právny nástupca veriteľa uplatnil sporné právo na súde až po uplynutí premlčacej doby dňa 16.03.2017, v dôsledku kvalifikovaného márneho uplynutia času na riadne uplatnenie sporného práva žalobou na súde je toto právo žalobcu premlčané. 7. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešný žalovaný v konaní ktorý si trovy neuplatnil, preto súd žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. 8. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Odvolanie podal podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalovaného zaviazal zaplatiť mu sumu 1.112,09 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.147,11 eur od 20.05.2014 do 15.01.2018, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.129,10 eur od 16.01.2018 do 09.02.2018, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.112,09 eur od 10.02.2018 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žiadal priznať mu náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu. Navrhol súčasne, aby odvolací súd konanie v časti o zaplatenie sumy 60,94 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania zastavil. Namietal, že posúdenie dvojročnej premlčacej doby v režime bezdôvodného obohatenia z dôvodu predčasného ukončenia úverového vzťahu odstúpením od zmluvy je nesprávne. Podanie jeho právneho predchodcu zo dňa 23.05.2014, označené ako ,,oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“ súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil ako odstúpenie od zmluvy s následkom zrušenia zmluvy od počiatku. Poukázal na to, že podľa § 48 ods.1 OZ od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. V prejednávanom prípade nebol splnený ani jeden tento predpoklad. Ani zákon č. 129/2010 Z.z. neumožňuje veriteľovi odstúpiť od zmluvy o spotrebiteľskom úvere a takáto možnosť odstúpenia od zmluvy nebola účastníkmi zmluvy dojednaná. Neboli preto splnené zákonné predpoklady pre platné odstúpenie od zmluvy listom ich právneho predchodcu z 23.05.2014, preto týmto listom nedošlo k odstúpeniu od zmluvy. Nesprávne preto súd prvej inštancie aplikoval na predmetný právny vzťah režim bezdôvodného obohatenia, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie plynutia premlčacej doby. Podľa odvolateľa listom zo dňa 23.05.2014 jeho právny predchodca predčasne zosplatnil úver k 19.05.2014 pre nezaplatenie úverovej splátky splatnej dňa 20.04.2014. Žaloba bola podaná na súd dňa 16.03.2017, preto nie je nárok premlčaný, lebo bol uplatnený v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby, ktorá v zmysle § 103 druhá veta OZ pre zosplatnenie časti úveru začala plynúť od 21.04.2014. 9. Žalobca, vzhľadom na ďalšiu platbu zo strany žalovaného, zobral čiastočne späť žalobu o zaplatenie sumy 43,93 eur s prísl., o ktorej už mal rozhodnúť súd prvej inštancie a rovnako o ďalšiu sumu 17,01 eur uhradenú 09.02.2018. 10. V ďalšom poukázal na to, že súd prvej inštancie žalobu zamietol na základe ustanovenia zákona, ktoré nie je v súlade s Ústavou SR s poukazom na rozhodnutie pod sp. zn. PL.ÚS/11/2016, ktorým Ústavný súd SR vyslovil nesúlad ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa s ustanovením čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. 11. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný tak, že sám vzniesol námietku premlčania bez ohľadu na znenie ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, preto právny názor žalobcu je nesprávny. Navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. 12. K replike žalovaného k odvolaniu žalobcu sa žalobca už nevyjadril. 13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia ústneho pojednávania ( § 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 26.11.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 14. Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 ods. 1, 3 CSP). 15. V zmysle citovanej právnej úpravy vzhľadom na dispozičný úkon žalobcu, ktorým žalobu v časti o zaplatenie sumy 60,94 eur s prísl. vzal späť, s čím žalovaný nevyslovil nesúhlas, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenej časti o zaplatenie sumy 60,94 eur s prísl. a konanie zastavil. 16. Po čiastočnom späťvzatí žaloby predmetom konania ostalo zaplatenie sumy 1.112,09 eur a úrok z omeškania vo výške 5,25 % z jednotlivých súm a jednotlivých období až do zaplatenia. 17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nie len vymedzuje to, ohľadom akých výrokov a rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov i to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/78/05). 19. Je treba uviesť, že odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá z dôvodu premlčania nároku. Nie je sa možné však stotožniť s celým odôvodnením napadnutého rozsudku, nakoľko toto je rozporuplné. Jednoznačne však odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je zmluvou spotrebiteľskou, ktorej text bol vopred pripravený na formulári a postup právneho predchodcu žalobcu pri jej uzatváraní, preto správne súd prvej inštancie to považoval za nekalú praktiku a dojednaný úver za neplatný. Žalovaný totiž nemal možnosť obsah zmluvy ovplyvniť, a tak nejde o individuálne dohodnuté podmienky v zmluve. 20. Odvolací súd uvádza, že už pri predkladaní návrhu na uzavretie zmluvy a v procese uzatvárania zmluvy nebol dohodnutý konsenzus, nakoľko žalovaný predložil žiadosť o poskytnutie pôžičky zo dňa 04.12.2013 s určitými podmienkami, na čo právny predchodca žalobcu reagoval listom bez uvedenia dátumu, v ktorom sa uvádza, že na základe žiadosti o poskytnutie najľahšej pôžičky bola dňa 11.12.2013 schválená pôžička, v ktorej sú však uvedené odlišné údaje ako v žiadosti o poskytnutie pôžičky, napr. aj čo sa týka konečnej splatnosti, ktorá v žiadosti bola uvedená 01/2018 a schválená 12/2017. Aj priemerná hodnota RPMN bola v žiadosti uvedená vo výške 48,52 % a v potvrdzujúcom liste o schválení pôžičky vo výške 45,94 %. Z uvedeného je možné usúdiť, že nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy o úvere, nakoľko návrh žalovaného vyjadrený v žiadosti o pôžičke zo dňa 04.12.2013 nekorešponduje v základných údajoch sa schválením pôžičky v listine označenej ako oznámenie o schválení žiadosti o poskytnutie najľahšej pôžičky. Je nutné uviesť, že ak právny predchodca žalobcu mal v úmysle predostrieť žalovanému iné podmienky ako tie, ktoré žalovaný uviedol v žiadosti o pôžičke, bolo potrebné tento list o schválení pôžičky považovať za nový návrh, ku ktorému mohol alebo nemusel žalovaný pristúpiť. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd má za to, že konštatovanie súdu prvej inštancie, že dojednaný úver nie je platný, je pravdivé. K platnému uzavretiu úverovej zmluvy by mohlo dôjsť iba vtedy, ak by nové podmienky právneho predchodcu žalobcu boli žalovaným prijaté. K uvedenému však nedošlo. Správne preto súd prvej inštancie vyhodnotil, že predmetná úverová zmluva je neplatná, nebola ani individuálne dohodnutá, ani žalovaným prijatá. Za daného stavu správne bolo súdom prvej inštancie konštatované, že na predmetný právny vzťah je potrebné aplikovať režim bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Suma 1.200 eur bola totiž žalovanému poskytnutá bez platného právneho úkonu, čiže bezdôvodne. Správne bolo súdom prvej inštancie konštatované aj to, že nárok žalobcu je premlčaný, k čomu odvolací súd uvádza, že ak bola suma 1.200 eur žalovanému poskytnutá v decembri roku 2013, už od uvedeného dátumu je potrebné počítať dvojročnú premlčaciu subjektívnu lehotu, ktorá uplynula najneskôr v decembri v roku 2015. Žaloba však bola podaná až 16.03.2017, teda dávno po uplynutí tak dvojročnej subjektívnej lehoty, ktorá uplynula v decembri 2015, ako aj po uplynutí objektívnej trojročnej premlčacej lehoty, ktorá uplynula v decembri 2016. Záver súdu prvej inštancie, že nárok je premlčaný je preto správny. Hoci odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie počítal uplynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia od neskoršieho dátumu. 21. Vzhľadom na uvedené je potrebné zdôrazniť, že aj keď by bolo na mieste zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie, nie je to účelné, lebo nárok je premlčaný tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie, ale premlčanie bolo treba počítať od skoršieho dátumu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že zrušenie rozhodnutia nesmie byť nikdy samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre rozhodnutie súdu a nahradiť zrušené (nesprávne či nezákonné) rozhodnutie novým zodpovedajúcim zákonom. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (nárok je premlčaný, aj keď je potrebné počítať premlčanie od iných skorších dátumov) by súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia vrátila na ďalšie konanie, musel rozhodnúť rovnako ako v zrušujúcom rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny stav neumožní (t.j. ak súd po vrátení veci by nemohol postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia (kedy by kasačné rozhodnutie nemalo opodstatnenie, viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Mcdo/17/2014). 22. Odvolací súd ešte poznamenáva, že nie je dôvodná ani ďalšia odvolacia námietka, týkajúca sa toho, že súd prvej inštancie aplikoval v predmetnom konaní ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré bolo rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS/11/2016 vyhlásené za nesúladné s Ústavou SR. V predmetnom konaní súd prvej inštancie prihliadal na námietku premlčania, ktorú vzniesol žalovaný vo svojom podaní zo dňa 26.01.2018, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené 05.02.2018 a ktoré sa nachádza na č. l. 41 spisu. Rovnako aj vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný namietal to, že v konaní vzniesol námietku premlčania, preto sa bol súd povinný s touto námietkou vyporiadať bez ohľadu na znenie ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. 23. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (potom čo v časti o zaplatenie sumy 60,94 eur s prísl. bolo pripustené späťvzatie žaloby, v uvedenej časti bol zrušený rozsudok a konanie bolo zastavené). 24. O trovách konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 a § 257 CSP tak, že stranám sporu náhrada trov konania tak prvoinštančného, ako aj druhoinštančného nebola priznaná. Žalovaný bol síce úspešný vo väčšom rozsahu (čiastočné späťvzatie žaloby o sumy, ktoré boli ním uhradené počas konania je potrebné považovať za jeho neúspech), ale keďže si náhradu trov konania nežiadal, ani zo spisu mu nevyplývajú žiadne trovy, preto mu neboli priznané. Rovnako žalobca, ktorý bol vo väčšom rozsahu neúspešný v konaní, nemohla mu byť priznaná ich náhrada, preto súd rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva. Takýto postup je dôvodný aj vzhľadom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015 a tiež aplikujúc § 256 ods. 1 CSP a contrario za použitia čl. 4 ods. 1 a čl. 17 CSP. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).