Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 11Co/83/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317206532 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317206532.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v spore žalobcu: O. Z., G..: XX.XX.XXXX, K. O.C. XXXX/ XX, XXX XX I., právne zastúpeného: Mgr. Peter Baran, advokát, so sídlom Námestie SNP 538/16, 091 01 Stropkov, IČO: 50 280 899, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, právne zastúpenému: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, o zaplatenie 994,18 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. XXCsp/XXX/ XXXX-XX zo dňa 12.06.2018, jednohlasne takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie. Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 994,18 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 994,18 Eur od 4.7.2017 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a zároveň, že priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmenne a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“ alebo „zákon“); § 3 ods. 3, § 8 ods. 3, 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších zákonov (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa); § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka platného a účinného v rozhodnom období (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“); § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase. 3. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia zisteného skutkového stavu mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 31.03.2012 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobcovi bol reálne poskytnutý úver vo výške 950,- Eur a v prospech žalovaného žalobca uhradil sumu 1.944,18 Eur. Uzatvorená úverové zmluva je tiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch. Podľa súdu prvej inštancie je žalovaný právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje spotrebiteľské úvery a žalobca je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Súd prvej inštancie mal za to, že v prejednávanej veci zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru ( § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch). Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej náležitosti súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. Uvedený údaj preto slúži na rozlíšenie, dokedy je dlžník povinný platiť zmluvné úroky a odkedy úroky z omeškania. Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch a to jeho vyššie uvedeného ustanovenia je to, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto sa vyžaduje časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že konečnú splatnosť úveru možno určiť aj počítaním dohodnutých splátok. Inak by zákonodarca neuviedol ako ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Obe tieto náležitosti teda nie je možné stotožniť a preto termín konečnej splatnosti úveru je potrebné určiť dátumovo (viď aj rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. XCo/XXX/XXXX). 4. Vzhľadom na preukázaný skutkový stav súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky 33,06 Eur bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzatvorenia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným bola aj výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová výška, počet a termín splátok sa viaže ku každej tam z uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahuje. Ide o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. 5. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že zmluva o úvere v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby je neplatná a to pre rozpor daného dojednania s dobrými mravmi, nakoľko v zmluve je úroková sadzba vysoká. Dohodnuté úroky sú odplatou za užívanie istiny, nemajú zabezpečovaciu funkciu a na to, že ich výška je v rozpore s dobrými mravmi nemá vplyv, že táto bola dobrovoľne dohodnutá. V súlade s dobrými mravmi je taká výška úrokov, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny, teda ňou dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým) spôsobom. V rozpore s dobrými mravmi, podľa súdnej praxe, je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania, stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Vzhľadom na skutočnosť, že úrok dohodnutý medzi účastníkmi konania v zmluve o úvere takmer dvojnásobne (teda podstatne) prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, dospel súd k záveru, že takto dohodnutá výška úrokov v zmluve o úvere je neprimeraná a je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XM R. zo dňa 31.07.2009 a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.04.2012, sp. zn. X R.. 6. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že hodnota RPMN uvedená v zmluve v rozmedzí od 33,7% do 35,4% nezodpovedá v neprospech spotrebiteľa zákonným náležitostiam zákona č. 129/ 2010 Z.z. a to konkrétne ustanoveniam § 9 ods. 2. Výška RPMN musí byť v zmluve uvedená jednoznačne a údaj RPMN v podobe percentuálneho rozpätia dolnej a hornej hranice nespĺňa a ani z povahy veci nemôže spĺňať požiadavku presnosti a jednoznačnosti vyjadrenia RPMN. Ide o zmluvnú podmienku, ktorá je zákonom stanovená a nemožno uvedenú zmluvnú podmienku obísť tak, aby vyvolala pochybnosti v právach a povinnostiach slabšej strany t.j. spotrebiteľa. Uvedenú požiadavku zdôrazňuje samotný zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý absenciu či už údaja o ročnej úrokovej sadzbe úveru alebo údaja o RPMN sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Zákon neumožňuje uvádzať hodnotu RPMN inak ako jednou konkrétnou hodnotou stanovenou na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vychádzajúc z uvedených skutočností súd prvej inštancie prijal záver, že žalovanému tak vznikol na základe zmluvy o úvere nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré z jeho strany boli žalobcovi reálne poskytnuté. Súd prvej inštancie považoval zmluvu uzavretú medzi stranami sporu za bezúročnú bez poplatkov a žalobca čerpal u žalovaného sumu 950,- Eur, zaplatil sumu 1.944,18 Eur, preplatil tým sumu 994,18 Eur, ktorá patrí žalobcovi na základe ustanovení o bezdôvodnom obohatení a preto žalobcovi súd prvej inštancie priznal vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný žalobcovi dlžnú sumu neuhradil riadne a včas, napriek výzve žalobcu, preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5 % zo žalovanej sumy od 04.07.2017 t.j. od doručenia žaloby žalovanému. 7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., keď na základe toho, že v danej právnej veci súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel priznal žalobcovi v súlade splatnom právnou úpravou nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Žalovaný nesúhlasí s argumentáciou súdu prvej inštancie a zastáva názor, že predmetná úverová zmluva je vyhotovená korektne a obsahuje všetky povinné náležitosti upravené zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa žalovaného, aj keď zmluva neuvádza presný číselný dátum ukončenia zmluvy, veriteľ použil objektívne zistiteľné kritéria, podľa ktorých spotrebiteľ musí vedieť, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru. Má za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. aj vtedy, pokiaľ veriteľ použije objektívne zistiteľné kritériá, z ktorých je nepochybne možné určiť dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru, tak ako je tomu v danom prípade. Spotrebiteľ teda disponuje informáciou, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru, a preto je cieľ sledovaný ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2001 Z.z. dosiahnutý. Žalovaný poukázal, že jeho názor je v súlade aj s rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci R.-XX/XXXX, v ktorom sa vyjadril k niektorým náležitostiam úverových zmlúv. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 22.11.2011, č.k. T.. Ú. XXX/XXXX-XX, ktorým súd vyslovil názor, že jedným z princípov právneho štátu je aj zachovávanie istoty pri rovnakom posudzovaní totožných otázok v obdobných prípadoch. Aj z novely zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 zreteľne vyplýva spôsob, akým sa majú konajúce súdy vysporiadavať s posudzovaním jednotlivých náležitostí spotrebiteľských úverových zmlúv. Je preto nekorektným a nezákonným sankcionovať veriteľov bezúročnosťou a bez poplatnosťou úveru na základe výkladu, ktorý je v rozpore so samotným znením zákona o spotrebiteľských úveroch. Klientovi bol s úverovou zmluvou taktiež zaslaný splátkový kalendár, na základe ktorého presne vedel dátum splatnosti jednotlivých splátok a tiež dátum konečnej splatnosti úveru, preto uvedenú náležitosť považuje žalovaný za dodržanú v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z.. Nakoľko ide v spomínanom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci R.-XX/XX o výklad smernice súdnou autoritou, ktorá je zároveň jedinou inštitúciou oprávnenou podávať výklad všetkých ustanovení práva Únie, je dôležité upozorniť na záväznosť judikatúry Súdneho dvora EÚ. Judikatúra európskeho súdneho dvora má pritom zabezpečovať najmä jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov, či iných orgánov a inštitúcií EÚ má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra ESD má preto povahu prameňa európskeho práva. Žalovaný upriamil pozornosť, že z pohľadu výkladových pravidiel sa dovoláva výkladu contra verba legis ust. § 9 ods. 2 písm. k) a f) zákona č. 129/2010 Z.z., ale je nutné dodať, že takýto výklad zákona nie je contra legem. Žalovaný na základe vyššie uvedených skutočností zastáva názor, že predmetné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) a f) zákona č. 129/2010 Z.z. je nutné vykladať z pohľadu „princípu právnej istoty“ a z pohľadu „princípu eurokonformného výkladu právnej normy“. Žalovaný poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2018 v konaní sp.zn. X R., v ktorom sa súd vyjadril k náležitosti rozkladu splátok. Žalovaný považuje všetky náležitostí úverovej zmluvy za splnené v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.129/2010 Z.z., preto sumu bezdôvodného obohatenia, ktorú si žalobca v tomto konaní uplatňuje považuje žalovaný za nedôvodnú a nepodloženú. Zo zákonného ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že zákon vyžaduje kumulatívne splnenie podmienok nedodržania písomnej formy a porušenia ďalších náležitostí. Písomná forma úverovej zmluvy bola nepochybne dodržaná, z čoho vyplýva, že pokiaľ by aj súd považoval za nedodržané ďalšie náležitosti úverovej zmluvy v zmysle § 9 ods. 2, úver by nemohol byť vyhlásený za bezúročný a bez poplatkov práve z dôvodu dodržanej písomnej formy. V danom prípade nie je možné na úverovú zmluvu aplikovať sankciu uvedenú v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) („Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov“), keďže za žiadnych okolností nemôže byť naplnená hypotéza predpokladaná v tomto ustanovení („ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1“). Je nepochybné, že zmluva je uzatvorená v písomnej forme. Keďže zákonodarca v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) medzi písomnou formou podľa § 9 ods.1 a náležitosťami podľa § 9 ods. 2 použil zlučovaciu spojku „a“, je zrejmé, že na to, aby bola naplnená hypotéza ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) je nutné, aby boli kumulatívne splnené podmienky predpokladané v danom ustanovení. Keďže v danom prípade je nepochybné, že zmluva je uzatvorená v písomnej forme, je nemožné, aby bola naplnená hypotéza ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a). Alternatívne prichádzala do úvahy sankcia bezúročnosti a bez poplatkovosti v prípade nesprávne uvedenej RPMN v neprospech spotrebiteľa. V danom prípade však absolútne nebolo preukázané, že RPMN bola vypočítaná nesprávne a najmä nie v neprospech spotrebiteľa. Výška RPMN je v úverovej zmluve uvedená správne. Samotný zákon č. 129/2010 Z.z. nestanovuje v úprave § 9 ods. 2 písm. j), že táto hodnota musí byť uvedená jednoznačne jedným konkrétnym číslom. Rozhodovacia prax jednotlivých súdov ohľadne náležitostí úverových zmlúv je rozdielna. Žalovaný však nepovažuje hodnotu RPMN za neuvedenú, nakoľko rozmedzie je zanedbateľné. Okrem toho bola žalobcovi ako klientovi zaslaná aj presná hodnota RPMN v závislosti odo dňa, kedy došlo k reálnemu načerpaniu finančných prostriedkov, s čím samotný žalobca ako klient súhlasil. Výpočet RPMN použitý žalovaným je správny a vyplývajúci z príslušného vzorca uvedeného v prílohe zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z popisuje jednotlivých položiek vzorca je zrejmé, že pri výpočte RPMN zohráva dôležitú úlohu aj presný dátum, kedy došlo k prvému čerpaniu finančných prostriedkov. Na základe žalovanej úverovej zmluvy bol klientovi poskytnutý bezúčelový úver prevodom na bankový účet. Nakoľko medzi zaslaním úverovej zmluvy na podpis klientovi a doručením podpísaného vyhotovenia späť do spoločnosti, kedy dôjde k reálnemu načerpaniu finančných prostriedkov, uplynie niekoľko dní, žalovaný mal záujem poskytnúť klientovi korektne presnú a reálnu hodnotu RPMN, pričom po zaslaní finančných prostriedkov bola klientovi presná hodnota RPMN oznámená. Výška úrokovej sadzby, ktorú súdy akceptujú je rôznorodá a jej výška nie je striktne daná, žalovaný má však za to, že súdy vo všeobecnosti akceptujú výšku úrokovej sadzby do 2,5 násobku priemeru bánk. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy bola priemerná úroková sadzba pre daný typ úveru vo výške 13,71% v úverovej zmluve je 25,31% z čoho vyplýva, že je akceptovateľná a v súlade s dobrými mravmi. Je všeobecne známe, že nebankové subjekty poskytujú úvery s vyšším rizikom ako banky, pričom cena rizika sa prejavuje práve vo výške odplaty za poskytnutý úver. Aj zo štatistík uvedených na internetovej stránke NBS vyplýva, že úroky, resp. odplaty za poskytnuté úvery budú vždy pri bankách rádovo nižšie ako pri poskytovaní úverov nebankovými spoločnosťami. Je to aj z dôvodu prísnejších kritérií bánk pri poskytovaní úverov. Úvery v nebankovkách preto využívajú najmä klienti, ktorým by úver banky z dôvodu zvýšeného rizika nesplácania neposkytli. Táto okolnosť je reálnym faktom na finančnom trhu a z toho dôvodu spoločnosť nemožno za uvedené sankcionovať, nakoľko bolo na slobodnej vôli klienta, či zmluvu s uvedenou výškou úrokovej sadzby uzatvorí alebo nie. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a priznal žalovanému náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. 9. Na odvolanie podané žalovaným reagoval žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vo vyjadrení doručenom dňa 12.08.2018. Výklad ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, na ktorý poukázal žalovaný je podľa žalobcu neprípustný, nakoľko takýto výklad úplne neguje ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch a je v priamom rozpore so znením tohto ustanovenia. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona bez akýchkoľvek pochybností určuje, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), j) a k) zákona. Inými slovami, slovenský zákonodarca v tomto ustanovení jednoznačne určil, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje čo i len jednu z týchto náležitostí: - termín konečnej splatnosti úveru, - správnu výšku RPMN, - výšku, počet a termíny jednotlivých splátok istiny, úrokov a iných poplatkov poplatkov, považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Žiadnym výkladom preto nemožno dospieť k inému záveru ako k takému, že ak zmluva neobsahuje hore uvedené náležitosti, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Aplikovanie eurokonformného výkladu, ktorý by popieral uvedený záver je neprípustný, čo potvrdzuje aj judikatúra Súdneho dvora EÚ, v ktorej Súdny dvor EÚ niekoľkokrát konštatoval, že potreba vykladať vnútroštátne právo eurokonformne má svoje hranice (rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006 vo veci Adeneler 4/5 R.-XXX/XX, analogicky rozsudok zo 16. júna 2005, Pupino, R.-XXX/XX, Zb. s. I-5285, body 44 a 47). Obdobne sa v tejto veci vyjadruje tiež rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Impact, R.-XXX/XX, z 15. apríla 2008, body 95, 100, 103 a ďalšie rozsudky Súdneho dvora EÚ. Pre posúdenie konkrétneho súdneho sporu je preto bez právneho významu, že súdny dvor vo svojom rozhodnutí R.-XX/XX konštatoval, že absencia náležitosti úverovej zmluvy môže mať za následok bezúročnosť úveru a jeho bezpoplatkovosť iba vtedy ak ide o absenciu takej náležitosti, ktorá spotrebiteľovi bráni posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor EÚ podal v rozhodnutí R.-XX/XX výklad smernice a nie výklad ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Slovenský zákonodarca totiž v zákone jasne stanovil, kedy nastáva sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Otázka či tak zákonodarca pri určitých náležitostiach mohol alebo nemohol urobiť, a teda či porušil alebo neporušil čl. 22 smernice je pre rozhodnutie tohto súdneho sporu bezpredmetná. Neaplikovanie sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v dôsledku uplatnenia eurokonformného výkladu by bolo neprípustným výkladom contra legem vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o absenciu termínu konečnej splatnosti žalobca sa stotožňuje a odôvodnením napadnutého rozsudku a poukazuje v tejto súvislosti na aktuálnu rozhodovciu prax odvolacích súdov. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že v danom prípade nemožno aplikovať sankciu uvedenú v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca uvádza, že si nemožno osvojiť takýto výklad. Takýto výklad postráda základnú logiku a viedol by k absurdnému záveru, že by stačilo, ak by dodávateľ v zmluve uviedol len výšku spotrebiteľského úveru bez ďalších náležitostí, čo určite nebolo zámerom zákonodarcu. Obdobný právny záver prijal aj Krajský súd v Prešove napríklad v rozsudku č.k. XXCo/ XX/XXXX-XX zo dňa 26.11.2015. Vo vzťahu k uvedeniu obligatórnej náležitosti - ročnej percentuálnej miery nákladov nie konkrétnym údajom ale rozpätím resp. intervalom, poukázal žalobca na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. XXCo/XXX/XXXX z 31.03.2016 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. XCo/XX/XXXX z 28.02.2017. Žalobca sa rovnako stotožňuje s posúdením dojednania o ročnej úrokovej sadzbe súdom prvej inštancie ako dojednania v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. 11. V odvolacom konaní posúdil odvolací súd relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky T..Ú. XX/XX). 12. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 13. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 14. Jedným z argumentov v preskúmavanej veci, na ktorom súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o tom, že je potrebné považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý žalovaným žalobcovi na základe zmluvy, za bezúročný a bez poplatkov, bola absencia obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). 15. Súd prvej inštancie sa dopustil nesprávnej interpretácie inak správne použitej právnej úpravy, týkajúcej sa vymedzenia splátok úveru ako jednej z podstatných náležitostí spotrebiteľských zmlúv o úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.. 16. Európsky súdny dvor v rozsudku z 09.11.2016 vo veci R. XX/XX Home Credit Slovakia, a.s., proti C. K.U. (ďalej len Rozsudok) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku). Z článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice a článku 10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59 Rozsudku). 17. Odvolací súd sa preto v tejto časti nestotožňuje s prijatým právnym záverom súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru z dôvodu neuvedenia výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Pre potvrdenie tohto svojho stanoviska poukazuje odvolací súdu na právny názor prijatý Najvyšším súdom Slovenskej republiky k výkladu sporného ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vo svojom uznesení sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zo dňa 22.02.2018 v obdobnej veci eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel ako dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má všeobecné náležitosti podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje tiež celkovú výšku úroku, výšku mesačnej anuitnej splátky, počet splátok a termíny splátok. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v zmysle Rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky. 18. Napriek tomu, že odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov posúdil odvolacie námietky žalovaného v tejto časti za dôvodné a nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, ma odvolací súdu za to, že súd prvej inštancie vo zvyšnej časti v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti za vecne správne. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza: 19. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. 20. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. 21. Zvýšená miera ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany sa v prípade uzavierania zmlúv o úvere odzrkadľuje v rámci ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Za účelom zabezpečenia čo najvyššej miery informovanosti spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom, zákonodarca stanovuje obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, upravené v ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. 22. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná vec sa týka sporu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej podľa zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd prvej inštancie správne podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj podľa spomínaných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch a správne vyhodnotil, že uvedená zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje. Pre naplnenie účelu zákona o spotrebiteľských úveroch je nevyhnutné, aby spotrebiteľ si bol vedomý rozsahu svojho záväzku už v čase podpisu zmluvy. K uvedeniu obsahovej náležitosti, vyžadovanej ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy, odvolací súd uvádza, že nemožno termín konečnej splatnosti úveru nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných mesačných splátkach. Z uzatvorenej zmluvy vyplýva, v akých splátkach mal žalobca poskytnuté úvery platiť, okrem tejto náležitosti však Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžadoval aj uvedenie termínu konečnej splatnosti, keď žiaden takýto termín v zmluve uvedený nie je. Účelom úpravy Zákona o spotrebiteľských úveroch bolo vyjasniť postavenie spotrebiteľa, teda dať mu informáciu o tom, dokedy bude zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou trvať. Teda je potrebné tento termín konečnej splatnosti úveru uviesť minimálne v rozsahu mesiaca a roka a pokiaľ sa takýto údaj v uzatvorenej zmluve neuvádza, správny je záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluvu je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f/, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.). 23. Podľa § 9 odsek 2 písm. j/ ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. 24. Odvolací súd dodáva, že aj údaje týkajúce sa či už priemernej, ako aj pre zmluvu aktuálnej RPMN sú správne súdom prvej inštancie vyhodnotené. Zákon vyžaduje v úverovej zmluve uvedenie správnej výšky RPMN, ktorá musí byť vyjadrená jednoznačne a určito. Už skutočnosť, že v zmluve je uvedené rozpätie RPMN od 33,7 % do 35,4 % je nutné považovať za neurčité, a to so záverom, ako by RPMN nebola uvedená vôbec. Už aj uvedené je dôvodom na správny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, uzavretej stranami sporu 31.03.2012. 25. Vychádzajúc zo zmyslu a účelu právnej úpravy, nesprávne uvedené RPMN má rovnaký následok, ako je neuvedenie, a teda odvolací súd má za to, že zmluva ročnú percentuálnu mieru nákladov neobsahuje. Iba uvedenie správnej výšky RPMN si plní svoj účel pravdivo informovať spotrebiteľa o podmienkach v úverovej zmluve. Dokonca je podľa názoru odvolacieho súdu irelevantné, či zmluva obsahuje vyššiu alebo nižšiu, nesprávne uvedenú RPMN. Cieľom uvedených ustanovení zákona je pravdivo informovať spotrebiteľa, čo sa v danom prípade nestalo. Preto je potrebné z uvedeného dôvodu v zmysle správnej interpretácie zákona považovať úver za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu správne uvedenej RPMN. 26. Žalovaný v odvolaní obhajoval úroky za poskytnutý úver s poukazom, že nie sú v rozpore s dobrými mravmi poukazujúc na maximálnu výšku odplaty za spotrebiteľské úvery. 27. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 28. Na kategóriu dobrých mravom treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom. 29. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolností. 30. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. 31. Súd prvej inštancie správnym spôsobom poukázal na neprimeranú úrokovú sadzbu výrazne prekračujúcu priemer úrokov pri úveroch splatných od 1 do 5 rokov v spornom období podľa štatistiky Národnej banky Slovenska. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov v zmysle § 39 OZ. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti ani kontroly podľa generálnej klauzuly v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje obvyklú úrokovú mieru v čase uzavretia zmluvy, určenú predovšetkým s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní pôžičiek. Pri nebankových subjektoch predstavujúcich súčasť finančného trhu sa dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne však nie o takmer 100% oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o takmer viac ako 100%, je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. 32. Žalovaný v odvolaní taktiež namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil lexikálny a logický výklad ustanovenia § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru žalovaného je k tomu, aby bol úver bezúročný a bez poplatkov potrebné kumulatívne splnenie absencie písomnej formy zmluvy podľa § 9 ods. 1 a náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Odvolací súd považuje predmetnú námietku za neopodstatnenú a nespochybňuje skutkový stav, tak ako ho posúdil prvoinštančný súd. Podľa názoru odvolacieho súdu je pre posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov postačujúce, ak súd zistí, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch. V danom prípade nikto nespochybňuje, že predmetná zmluva má písomnú formu, avšak neobsahuje ďalšie potrebné náležitosti vymenované v ustanovení § 9 ods. 2, a je preto možné úver poskytnutý na základe takejto zmluvy považovať za bezúročný a bez poplatkov. 33. Ak odvolateľ poukazuje na iné rozhodnutia iných súdov, odvolací súd uvádza, že v predmetnom spore nie je viazaný právnym názorom vysloveným v inom spore. 34. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že ďalšie žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie. 35. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný a vo vzťahu ku ktorému neboli zo strany odvolateľa podané žiadne námietky. 36. So zreteľom na všetky tieto okolnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením. 38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná veta C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).