Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 12Co/51/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317207534 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317207534.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Világiovej v spore žalobcu X. G., so sídlom C. S. R. H., Z. R. XX, D.-d ´, Z. X. XXX XX, Q. M., na území SR konajúci prostredníctvom jeho organizačnej zložky: X. G. pobočka F., so sídlom J. XX/XXXX, XXX XX H., V.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou URBÁNI & Partners, s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému I. R. ml., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XXX, XXX XX I., adresa na doručovanie R. XXX, XXX XX R., o zaplatenie 2.523,95 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 5Csp/181/2017-79 zo dňa 02. októbra 2018, takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania. II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2111,68 eur s 5% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 23.10.2016 do zaplatenia a to v 100-eurových mesačných splátkach, splatných vždy do 25-teho dňa v mesiaci, počnúc prvým dňom kalendárneho mesiaca, nasledujúceho po právoplatnosti tohto rozsudku pod stratou výhody splátok. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. Žalobcovi vo vzťahu k žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 68% s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“ 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, § 39, § 565, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, §3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. 3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 14.09.2015 bola uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXX, a to medzi spoločnosťou H. X., S.A. a žalovaným ako dlžníkom. Na základe tejto zmluvy veriteľ poskytol dlžníkovi spotrebiteľský úver za účelom nákupu motorového vozidla, a to vo výške 2.800,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť, pričom celková čiastka na úhradu bola vo výške 4.008,96 Eur. Súčasťou každej mesačnej splátky úveru bol započítaný aj jednorazový spracovateľský poplatok v celkovej výške 84,- Eur, mesačné poistenie spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti a úplnej trvalej invalidity 1,31Eur a poplatok za trvalý príkaz 3,- Eur. Súčasťou zmluvy mala byť príloha - Finančný plán (prehľad platieb), ktorý obsahoval poradové číslo splátky, dátum splatnosti, výšku mesačnej splátky a jej započítanie na istinu, úrok a poplatky. Táto príloha však nebola datovaná a ani podpísaná stranami sporu. Listom zo dňa 06.10.2016 spoločnosť H. X., S.A. upozornila žalovaného, že nespláca svoje splatné záväzky zo zmluvy o úvere s tým, že v prípade, že žalovaný bude v omeškaní s platnou jednej splátky o viac ako tri mesiace, dôjde k vyhláseniu celého poskytnutého úveru spolu s jeho príslušenstvom a všetkými platbami, za splatný. Listom zo dňa 14.10.2016 spoločnosť H. X., S.A. oznámila žalovanému, že vzhľadom na skutočnosť, že nespláca svoje splatné záväzky zo zmluvy o úvere a je v omeškaní s platbou jednej splátky úveru viac ako 3 mesiace, došlo k vyhláseniu celého poskytnutého úveru spolu s jeho príslušenstvom a všetkými platbami, ktoré sa k úveru vzťahujú a úver je ku dňu 22.10.2016 splatný. Zároveň vyzval žalovaného k úhrade istiny s prísl.. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že spoločnosť H. X., S.A. sa s účinnosťou od 01.12.2016 cezhranične zlúčila so žalobcom. Predžalobnou výzvou - pokus o mimosúdne riešenie veci, právny zástupca žalobcu vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu, List žalovaný v odbernej lehote neprevzal. 4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že podanej žalobe je potrebné vyhovieť len čiastočne. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca poskytol žalovanému na základe zmluvy spotrebiteľský úver vo výške 2.800,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi, avšak žalovaný porušil svoju povinnosť splácať úver riadne a včas a preto žalobca ku dňu 22.10.2016 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Taktiež mal súd za preukázané, že žalovaný jednotlivými splátkami uhradil žalobcovi spolu sumu 688,32 Eur. Uviedol, že v danom prípade je nesporné, a to vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy, že predmetný zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Keďže sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah súd podrobil ex offo súdnej kontrole predmetnú zmluvu. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zmluva neobsahuje požadovaný údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba celkový počet splátok, výška splátok, bez rozlíšenia z čoho takáto splátka pozostáva, bez rozlíšenia istiny, riadnych úrokov, poplatkov a iných súm a ich termínov. Výška ostatných splátok ani v zmluve nie je uvedená. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením a s cieľom právnej úpravy. Žalobca síce predložil Finančný plán, avšak táto listina bola bez dátumu a nebola ani podpísaná zmluvnými stranami, preto na ňu nemožno prihliadať. 5. Súd prvej inštancie uviedol, že má vedomosť o právnom názore vyjadrenom v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová. Súdny dvor vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernice sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, avšak daný záver je vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákona, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica. V takomto prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc medzi jednotlivcami platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona, resp. podľa smernice, jedná sa o spory medzi jednotlivcami. Z toho dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok. Súd musí preto skúmať, či môže priznať smernici nepriamy účinok. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. Súd je preto toho názoru, že napriek citovanému rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11 tohto zákona je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. 6. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že v predmetnej zmluve bola RPMN uvedená vo výške 27%, pričom podľa prepočtu má byť správne uvedená sadzba 28,10%. Z daného vyplýva, že v zmluve je nesprávne uvedená RMN v neprospech spotrebiteľa, čo má podľa zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy za následok, že tento úver je bezúročný a bez poplatkov, a to od počiatku aj z uvedeného dôvodu. Nesprávnej RPMN v zmluve nasvedčuje aj skutočnosť, že aj ďalšia náležitosť, a to uvedenie všetkých predpokladov pre jej výpočet. Podľa názoru súdu určenie predpokladov na výpočet RPMN spôsobom uvedeným v zmluve nestačí, pretože nie je zrejmé, ktoré položky žalobca započítaval do RPMN a ktoré nezapočítaval, a to vzhľadom aj na nesprávne uvedenú výšku RPMN. Súd mal za to, že v zmluve absentujú všetky predpoklady použité pre výpočet RPMN, a teda aj z toho dôvodu možno považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný tak bol žalobcovi povinný vrátiť len sumu reálne čerpaných prostriedkov z úverovej zmluvy. Keďže v konaní bolo preukázané, že žalovaný celkovo vyčerpal sumu 2.800,- Eur a žalovaný vrátil žalobcovi sumu 688,32 Eur, preto súd vyhovel žalobe v časti o zaplatenie 2.111,68 Eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Je nepochybné, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením svojho záväzku a preto má žalobca nárok aj na úrok z omeškania. 7. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobcovi nepatri a úroky a z iného dôvodu. Mal za to, že dojednaná výška úrokov je v nepomere v porovnaní s priemernými úrokovými mierami z úverov poskytovaných v obchodných bankách. Podľa priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk v percentách vypočítaných podľa nariadenia, priemerná úroková miera z úverov od 1-5 rokov v čase uzavretia zmluvy o úvere bola v hodnote 10,43%. Rovnako podľa názoru súdu poplatky žalobcovi nepatria aj z iného dôvodu. Zmluvné dojednanie týkajúce sa poplatkov považuje súd za neprijateľné zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd mal za to, že kritériu prijateľnosti zmluvnej podmienky a rovnovážnosti práv a povinností strán spotrebiteľského vzťahu nezodpovedá podmienka o poplatku, ktorý nemá pre spotrebiteľa žiaden preukázateľný prínos a za ktorý sa mu nedostáva žiadneho protiplnenia. Čo sa týka konkrétne poplatku za spracovanie a poplatku za trvalý príkaz mesačnej splátky, na tieto niet zákonného nároku a nemôže veriteľovi patriť za stavu, ak tento uplatňuje paušálnu náhradu. Uplatňovanie uvedeného poplatku je možné zároveň považovať za priečiace sa dobrým mravom. Na základe uvedeného bol súd toho názoru, že žalobcovi nepatria uvedené poplatky. Čo sa týka poplatku za poistenie, súd uviedol, že žalobca nepredložil súdu žiadne dôkazy o tom, že medzi stranami sporu bola uzatvorená aj poistná zmluva. 8. O trovách konala rozhodol tak, že žalobca podal žalobu o zaplatenie 2.523,95 Eur, kde z tejto sumy súd vyhovel v časti o zaplatenie 2.111,68 Eur (84% žalovanej sumy). V časti o zaplatenie 412,27 Eur (16% žalovanej sumy) súd žalobu zamietol, čo predstavuje neúspech žalobcu a úspech žalovaného. Aby sa predišlo vzájomnému plateniu náhrady trov konania a vzhľadom na výsledok sporu, súd priznal náhradu trov konania úspešnejšiemu žalobcovi, a to po odpočítaní jeho neúspechu v konaní od rozsahu jeho úspechu v konaní, t.j. súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 68%. 9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku II. a III.. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom nestotožňuje, pričom toto rozhodnutie považuje za nesprávne, nespravodlivé a vydané v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona. Mal za to, že zmluva v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch jasným a zrozumiteľným spôsobom upravuje údaje o výške, počte a termínoch splátok, ktoré sú obsiahnuté priamo v úverovej zmluve, konkrétne v článku II. pričom všetky tieto informácie vyplývajú z Finančného plánu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, teda žalovaný v čase uzatvárania zmluvy disponoval všetkými zákonom vyžadovanými informáciami v súvislosti s poskytnutím a čerpaním úveru. Podľa jeho názoru, argument, že Finančný plán nie je podpísaný zmluvnými stranami nemôže obstáť, pretože Finančný plán je pevne spojený s úverovou zmluvou a je jej neoddeliteľnou súčasťou. Mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil obsah úverovej zmluvy, v dôsledku čoho nesprávne posúdil poskytnutý úver žalovanému ako bezúročný a bez poplatkov, aj napriek skutočnosti, že predmetná zmluva obsahuje pre priemerného spotrebiteľa jasný a zrozumiteľný údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako aj poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom. Vo vzťahu k výške RPMN uviedol, že je presvedčený o správnosti jej výšky, nakoľko pre jej výpočet využíva kvalifikovaný vzorec. Uviedol, že mu z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, ktoré všetky predpoklady použil na výpočet RPMN, prípadne prečo do výpočtu nezahrnul spracovateľský poplatok. Vzhľadom na uvedené považuje rozsudok súdu prvej inštancie za svojvoľný a nepreskúmateľný. Ďalej sa nestotožnil s názorom o absolútnej neplatnosti dojednanej úrokovej sadzby, pretože zastáva názor, že dojednaná úroková sadzba nie je vzhľadom na okolnosti dané v čase uzavretia úverovej zmluvy neprimeraná a neodporuje dobrým mravom. Uviedol, že má za preukázané, že mu nárok na úrok vyplýva zo zmluvných ako aj zákonných ustanovení, pričom jeho výšku nepovažuje v rozpore s dobrými mravmi. Nakoľko sa žalovaný rozhodol vstúpiť do zmluvného vzťahu práve so žalobcom, dôvodne sa domnieva, že žalovanému v tom čase poskytol najvýhodnejšie podmienky poskytnutia a čerpania úveru. Ďalej uviedol, že je presvedčený, že na spracovateľský poplatok ako aj na poplatok za trvalý príkaz, tak ako bol stranami dojednaný, mu vznikol nárok. Nakoľko dojednal so žalovaným spracovateľský poplatok v súvislosti s uzavretím úverovej zmluvy a poskytnutím peňažných prostriedkov, nemôže tak zmluvne dojednaný poplatok predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku. Mal za to, že rozhodnutie je nesprávne a nepreskúmateľné, nakoľko pri posudzovaní žalobcovho nároku vôbec nebral do úvahy tvrdenia uvádzané žalobcom a z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa s týmito skutočnosťami vyrovnal. Poukázal na to, že žalovaný v priebehu celého konania ani raz žiadnym určitým spôsobom nepoprel žalobcov nárok, nesplnil si náležite svoju dôkaznú povinnosť ani povinnosť tvrdení, a preto je možné domnievať sa, že uznávací úkon žalovaného založil vyvrátiteľnú právnu domnienku, ktorá však žalovaným vyvrátená nebola, a preto musel mať skutočnosť o existencii žalobcovho nároku v uplatnenom rozsahu za preukázanú. Uviedol, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia s touto skutočnosťou žiadnym spôsobom nevyporiadal, nakoľko uviedol dôvody, pre ktoré uznanie nároku zo strany žalovaného opomenul. V súvislosti s vyššie uvedeným namietal tiež výrok o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná náhradu trov konania alebo alternatívne rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň navrhol, aby mu súd priznal trovy odvolacieho konania v celom rozsahu. 10. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. 11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym procesným postupom, inou vadou konania, nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05). 14. Z obsahu jeho odvolania možno vyvodiť, že odvolateľ namieta iba porušenie práva na spravodlivý proces, nepreskúmateľnosť, nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 písm. b), f) h) C.s.p.). 15. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola naplnená. 16. Odvolateľ ďalej namietal i nepreskúmateľnosť rozsudku, čo podľa neho zakladá inú vadu konania. Tu odvolací súd uvádza, že prípadnú nepreskúmateľnosť rozsudku možno subsumovať iba pod odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. - porušenie práva na spravodlivý proces, a nie pod odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. - inú vadu, lebo tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 17. K nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že nezávislosť rozhodovania súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a nasl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2 CSP. Preto z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Povinnosťou súdu je vždy taktiež dostatočným a rozumným spôsobom vyrovnať sa s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na jeho rozhodnutie. Neznamená to však, že súd musí rozhodnúť v súlade so skutkovým a právnym názorom tej ktorej strany, postačuje, že sa s jej argumentmi vo svojom rozhodnutí ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovná, čo v súdenom spore naplnené nebolo. Táto odvolacia námietka nebola naplnená. 18. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právny normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená. 19. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd má za to, že ani v tomto prípade nedošlo k naplneniu odvolacej námietky. 20. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania odvolateľ nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. 21. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami odvolateľa dopĺňa nižšie uvedené. 22. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 23. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 (ďalej len „ZoSÚ“) v čase uzatvorenia zmluvy presne definoval, aké náležitosti, okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musela spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 odsek 2 písm. l) uvádzal, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musela obsahovať najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu bola aj suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová: suma, počet a termíny splátok sa viazali ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. 24. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 ZoSÚ) bolo bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten mal a má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca ako dodávateľ mal preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť aj údaj o výške úrokov a poplatkov, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 ZoSÚ). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a poplatkov nebola uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010) 25. Náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 ZoSÚ neohli a nemôžu byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, resp., Finančného plánu, ale musia byť uvedené priamo v spotrebiteľskej úverovej zmluve, tzn. na listine, na ktorej spotrebiteľ pripojuje svoj podpis. Obchodné podmienky, resp. Všeobecné obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť hlavne na to, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť na to, aby do nich v neprehľadnej, zložito formulovanej a malými písmenami písanej forme dodávateľ ukryl dojednania, ktoré môžu byť pre spotrebiteľa také, že sa predpokladá, že jeho pozornosti uniknú. Pokiaľ teda i napriek tomu sa dodávateľ nespráva v právnom vzťahu poctivo, potom takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že fakticky je pritom zmluvná sloboda spotrebiteľa pri určovaní, ktoré dojednanie bude uvedené v zmluve, a ktoré vo všeobecných podmienkach len zdanlivá, lebo obe listiny vo formulárovej podobe pripravuje dodávateľ a vzhľadom na nepomer vo vyjednávacej sile dodávateľa a spotrebiteľa je na prvý pohľad zrejmé, že sa spotrebiteľ len ťažko môže domôcť zmeny vopred pripravených zmluvných dojednaní. Súd prvej inštancie tu zohľadnil ústavný aspekt materiálnej rovnosti medzi spotrebiteľom a dodávateľom prejavujúci sa v rovine podústavného práva ako ochrana spotrebiteľa, s poukazom na princípy dôvery a poctivosti v zmluvných vzťahoch 26. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu, že výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy a Finančného plánu. Podľa názoru odvolacieho súdu popis splácania uvedený v predmetnom prípade nezodpovedá zákonnej požiadavke špecifikácie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov požadovanej zákonom v čase uzatvorenia zmluvy. 27. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, odvolací súd však dodáva, že vo vzťahu k absencii údajov podľa § 9 ods. 2 písm. l) Zákona o spotrebiteľských úveroch sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal a dostatočne odôvodnil, prečo v predmetnom prípade neprihliadal na závery Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a teda dospel k záveru, že spotrebiteľská zmluva neobsahuje ani uvedené údaje. Pre doplnenie odvolací súd len dodáva, že v čase kedy bola spotrebiteľská zmluva uzatvorená, ZoSÚ upravoval v uvedenom ustanovení požiadavku špecifikácie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda aj napriek skutočnosti, že uvedené ustanovenie bolo v rozpore so smernicou, súd pri aplikácii uvedeného ustanovenia nemohol na toto neprihliadať z dôvodu jeho rozporu so smernicou, nakoľko v čase kedy boli spotrebiteľské zmluvy uzatvorené, vtedy platný a účinný Zákon o spotrebiteľských úveroch v uvedenom ustanovení vyžadoval takúto špecifikáciu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď na predmetný prípad aplikoval ZoSÚ účinný v čase uzatvorenia zmluvy a zároveň sa dostatočne a presvedčivo vysporiadal so závermi Súdneho dvora EÚ. 28. Vo vzťahu k nesprávne uvedenej výške RPMN, odvolací súd uvádza, že RPMN predstavuje jednu z podstatných náležitostí spotrebiteľských zmlúv, pretože vyjadruje náklady na úver a spotrebiteľovi pomáha aj poznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom, pričom uvedenie nákladov v percentuálnych bodoch zjednodušuje spotrebiteľovi i porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu, a teda aj výberu konkrétneho úveru samotným spotrebiteľom. Neuvedenie tohto údaju ale i jeho nesprávne uvedenie zo strany dodávateľa je tak klamaním spotrebiteľa a hľadí sa na neho, akoby uvedené ani nebolo (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/230/2014 zo dňa 19.11.2015). Odvolací súd sa preto stotožnil aj s uvedeným záverom súdu prvej inštancie, že absencia nie len špecifikácie splátok poskytnutého spotrebiteľského úveru, ale aj nesprávne uvedenie výšky RPMN v neprospech spotrebiteľa predstavujú dôvody, s ktorými zákona spájal a spája následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. 29. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný bol povinný vrátiť žalobcovi len reálne poskytnutú sumu spotrebiteľského úveru, t.j. 2.800,- Eur a keďže z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný vrátil žalobcovi sumu 688,32 Eur, súd prvej inštancie správe zaviazal žalovaného na zaplatenie rozdielu uvedených súm. 30. Vo vzťahu k výške úrokovej sadzby, poplatku za spracovane a poplatku za trvalý príkaz, odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie a na tieto v plnom rozsahu odkazuje. 31. K žalobcom namietanému uznávaciemu prejavu žalovaného odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný v priebehu konania jasne a zrozumiteľne uznal svoj dlh voči žalobcovi. Naviac odvolací súd poukazuje na to, že žalobca tvrdenie o uznávacom prejave žalovaného uviedol prvýkrát až v podanom odvolaní a zo spisu ani z jeho odvolania však nevyplývajú skutočnosti a dôvody, prečo túto skutočnosť neuviedol už počas konania na súde prvej inštancie. Z vyššie uvedených dôvodov preto na takúto novú skutočnosť v súlade s ust. § 366 C.s.p. neprihliadol. 32. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. 33. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 34. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešným bol žalovaný, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).