Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 9CoP/10/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317209367 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317209367.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci starostlivosti súdu o mal. S., zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, za účasti otca: X., právne zastúpeného JUDr. Evou Kákošovou, advokátkou, so sídlom Partizánska 1057, Snina a matky: X., právne zastúpenej JUDr. Františkom Svatuškom, advokátom so sídlom Nám. Slobody 25, Humenné, o návrhu matky na úpravu práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Humené č.k. 8P/411/2017-124 zo dňa 03.04.2019 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II., III. a v súvisiacom výroku V. o trovách konania. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol: „I. Súd s c h v a ľ u j e dohodu rodičov v tomto znení:.Z v e r u j e mal. S. P., nar. XX.XX.XXXX do osobnej starostlivosti matky, ktorá bude maloletú zastupovať a spravovať jej majetok. Otec je o p r á v n e n ý sa s mal. S. stretávať 2-krát v mesiaci s prespatím maloletej u otca tak, že otec si maloletú prevezme v prvý deň o 14.00 hod. a matke ju odovzdá na nasledujúci deň o 17.00 hod. a okrem týchto stretnutí je otec oprávnený sa stretávať s maloletou dcérou 4-krát v mesiaci bez prespatia tak, že si dcéru v daný deň prevezme o 14.00 hod. a matke dcéru odovzdá o 17.00 hod.. Otec je povinný presné termíny stretnutí oznámiť matke najneskôr v prvý deň v danom mesiaci formou SMS správy. Počas vianočných sviatkov je otec oprávnený sa stretávať s maloletou dcérou každý nepárny rok od 24.12. od 17.00 hod. do 25.12. do 14.00 hod., každý párny rok od 23.12. od 14.00 hod. do 24.12. do 17.00 hod.. Počas veľkonočných sviatkov otec je oprávnený sa s mal. S. stretávať každý párny rok vo Veľkonočný pondelok od 14.00 hod. do 17.00 hod. tak, že si otec maloletú u matky vyzdvihne a matke dcéru odovzdá. Matka je povinná dcéru na stretávanie riadne pripraviť a rodičia sa zaväzujú navzájom si poskytovať informácie o mal. S.. II. Otca z a v ä z u j e prispievať na výživu mal. S. sumou po 120,-- eur mesačne k rukám matky a sumou po 20,-- eur mesačne na sporiaci účet maloletej, ktorý matka zriadi v lehote 5 dní od vyhlásenia rozsudku. Otca zaväzuje platiť výživné vždy do 20. dňa v mesiaci počnúc dňom 23.10.2017. III. D l ž n é výživné za obdobie od 23.10.2017 do 31.03.2019 vo výške 1 400,64 eur otcovi povoľuje zaplatiť do 15.08.2019. IV. V prevyšujúcej časti súd návrh z a m i e t a . V. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.“ V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danej veci bolo preukázané, že rodičia mal. S. dlhodobo nežijú v spoločnej domácnosti, maloletá žije spolu s matkou, ktorá jej poskytuje osobnú starostlivosť. Súd na pojednávaní dňa 03.04.2019 schválil dohodu rodičov v znení uvedenom v I. výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Zároveň uviedol, že matka je poberateľkou rodičovského príspevku, ktorého výška je od januára 2019 220,70 eura mesačne a k tomu poberá prídavok na dieťa vo výške 24,34 eura mesačne. Inú vyživovaciu povinnosť okrem mal. S. nemá. Uhrádza náklady na bývanie vo výške 170 eur mesačne. Otec je zamestnancom Policajného zboru SR a z potvrdenia o jeho príjme vyplýva, že v období 01/2018 - 12/2018 dosiahol čistú priemernú mzdu vo výške 892,68 eura mesačne a k tomu poberal daňový bonus vo výške 21,56 eura mesačne. Okrem mal. S. inú vyživovaciu povinnosť nemá. Otec spláca hypotekárny úver vo výške 144,24 eura mesačne a uhrádza náklady na bývanie vo výške 198,50 eura mesačne, na mobil a internet vo výške 50 eur mesačne a na cestovné do práce vo výške 75 eur mesačne. Uzavrel, že dieťaťu zabezpečuje celodennú osobnú starostlivosť matka, ktorá je na rodičovskej dovolenke a vzhľadom na nízky vek dieťaťa nie je schopná zamestnať sa a zlepšiť tým svoju finančnú situáciu. Otec riadne pracuje, dosahuje príjem a je jeho nielen zákonnou, ale aj morálnou povinnosťou podieľať sa v primeranej miere na úhrade nákladov, ktoré mal. dieťaťu vznikajú. Nemôže požadovať, aby väčšina bremena znášania nákladov na dieťa bola na matke, ktorá si časť vyživovacej povinnosti plní aj tým, že sa o maloletú osobne stará. Maloletá má navyše zvýšené výdavky z dôvodu atopického ekzému a potrebuje aj hypoalergénne mlieko. Na základe týchto dôvodov súd zaviazal otca prispievať na výživu maloletej sumou po 120 eur mesačne k rukám matky a sumou po 20 eur mesačne na sporiaci účet počnúc dňom 23.10.2017 a v prevyšujúcej časti návrh zamietol, nakoľko túto sumu považoval za primeranú vzhľadom k nákladom dieťaťa, jeho nízkemu veku necelých dvoch rokov, ako aj schopnostiam a možnostiam otca. Dlžné výživné za obdobie od 23.10.2017 do 31.03.2019 súd vyčíslil na sumu 1.400,64 eura, pretože otec mal zaplatiť na výživnom od 23.10.2017 do 31.10.2017 sumu 40,64 eura, od 01.11.2017 do 31.03.2019 sumu 2.380 eur ( 17 mesiacov x 140 eur), spolu mal zaplatiť sumu 2.420,64 eura. Z tejto sumy súd odpočítal sumu 1.020 eur, ktorú otec v období od 23.10.2017 na výživu maloletej poskytol. (Od 01/ - 06/2018 platil výživné po 50 eur mesačne a od júla 2018 po 80 eur mesačne). O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku. 2. Proti tomuto rozsudku v časti výroku II. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie otec. Namietal, že súdom stanovená suma 120 eur mesačne je neprimerane vysoká, a to z dôvodu, že súd podľa názoru otca nedostatočne prihliadol na podstatnú skutočnosť, ktorou je snaha otca podieľať sa na výchove maloletej pomerene častým stykom otca, ktorý sa realizuje počas týždňa každú stredu - teda 4x v mesiaci a počas dvoch týždňov 2x v mesiaci aj s prespatím. Súd prvej inštancie tiež neprihliadol na skutočnosť, že aj otec realizuje styk s maloletou najčastejšie v byte, kde býva, pričom dcéra má v byte kompletne zariadenú detskú izbu. Ďalej uviedol, že prispieva na dcéru kúpou oblečenia, má oblečenie aj u neho, taktiež hračky, hygienické potreby a podobne. Počas pomerne častého styku má výdavky na zabezpečovanie stravy maloletej. Otec maloletej sa intenzívne zaujíma aj o zdravotný stav maloletej a taktiež zakupuje maloletej potrebné lieky a masti ako aj hypoalergénne mlieko. Ďalej uviedol, že bol ochotný uhradiť dlžné výživné v ním uznanej sume 100 eur od podania návrhu, bez ohľadu na nižší jeho príjem a vek dcéry. Poukázal na skutočnosť. že súd nesprávne vyhodnotil jeho príjem, pokiaľ ide o daňový bonus, keďže je mu v čistom poukazovaná jedine suma 892,68 eura, pričom už v tejto čistej sume je daňový bonus započítaný a teda nepoberá ho nad rámec tejto čistej mzdy. Bol toho názoru, že ním deklarovaná suma výživného vo výške 100 eur k rukám matky je postačujúca na zabezpečenie primeranej výživy pre maloletú, a to s prihliadnutím najmä na výdavky - cestovné za dcérou (6x v mesiaci s vykonaním 12 jázd V. a späť), ale najmä i výdavkami spojenými s realizáciou styku bez prespatia (4x a s prespatím 2x). Pokiaľ súd určil výživné vo výške 120 eur a k tomu výživné na tvorbu úspor vo výške 20 eur, zaviazal otca k úhrade sumy 140 eur mesačne, súd však neprihliadol dostatočne na ďalšie hore uvedené výdavky otca priamo na maloletú, teda vynaložené cestovné a ostatné výdavky spojené so stykom. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že zruší napadnutý rozsudok v jeho výrokoch II. a III. a sám odvolací súd rozhodne tak, že zaviaže otca k úhrade výživného v sume 100 eur mesačne k rukám matky, s čím je spojená aj úprava výšky dlžného výživného uvedeného vo výroku III. rozsudku a vysloví, že žiaden z účastníkov nemá nárok na úhradu trov odvolacieho konania 3. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že otec uvádzal svoje výdavky v spojitosti so zabezpečovaním starostlivosti o mal. S. a ako aj výdavky v spojitosti s jej zdravotnou starostlivosťou, nikdy však nešpecifikoval výdavky a neuviedol ich výšku, ani ich nepreukázal, a preto mala za to, že ide o účelové tvrdenia otca. Považovala vyjadrenia otca na jej osobu za nemiestne, keďže tvrdil, že jeho príjem je nízky, pritom jeho príjem predstavuje sumu vo výške cca 892,68 eura mesačne. Uviedla, že zabezpečuje starostlivosť o maloletú a uhrádza všetky jej výdavky od jej narodenia, pričom otec zo svojho príjmu uhrádza len svoje výdavky. Zároveň poukázala na to, že ak náklady na výživu dcéry počas doby pokiaľ je dcéra u otca boli tak vysoké ako ich uviedol, tak náklady matky vzhľadom na počet dní, kedy je maloletá u matky, by boli oveľa vyššie a tým by malo byť vyššie aj mesačné výživné na maloletú dcéru. Zároveň uviedla, že z jej strany bolo dieťa na styk s otcom pripravené spolu s potrebnými vecami - ošatenie, strava, hygiena. Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne a správne potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. §§ 65 až 67 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok („CMP“), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 219 ods. 3 CSP) dňa 03.07.2019 a dospel k záveru, že odvolanie dôvodným nebolo nakoľko rozsudok je v napadnutých výrokoch aj v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania vecne správny. 5. Podľa § 62 ods. 1 Zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“), plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. 6. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. 7. Podľa § 62 ods. 4 prvá veta Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará 8. Podľa § 62 ods.5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Cieľom tohto ustanovenia je plynule zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď si rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa. Každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb. Ustanovenie § 62 Zákona o rodine vrátane čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd garantuje právo rodičov vychovávať svoje deti a na druhej strane garantuje právo detí na rodičovskú starostlivosť a výchovu. Toto právo v sebe zahŕňa okrem iného aj povinnosť zabezpečiť zo strany rodičov všetky podmienky materiálnej aj nemateriálnej povahy na to, aby sa dieťa mohlo riadne rozvíjať. 9. Podľa § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. 10. Zákon o rodine vychádza z filozofie, že dieťa má zo zákona právo na výživu; ide o jeho zákonný nárok, explicitne je rodičom uložená povinnosť plniť si vyživovaciu povinnosť. Základ vyživovacej povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu je zakotvený v rámci demonštratívneho výpočtu zložiek rodičovskej zodpovednosti v § 28 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine. Každá povinná osoba musí vždy, aj keď na úkor vlastných minimálnych potrieb, zabezpečiť dieťaťu výživu. Dieťaťu je zákonom priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. 11. Ust. § 62 Zákona o rodine vrátane čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd garantuje právo rodičov vychovávať svoje deti a na druhej strane garantuje právo deťom na rodičovskú starostlivosť a výchovu. Toto právo v sebe zahŕňa okrem iného aj zabezpečenie zo strany rodičov všetkých podmienok materiálnej aj nemateriálnej povahy na to, aby sa dieťa mohlo riadne rozvíjať. Podľa článku 3 ods.1 Dohovoru o právach dieťaťa (v ďalšom len „Dohovor“) záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Toto ustanovenie (článok 3 ods.1 Dohovoru) má povahu normy bezprostredne použiteľnej („self - executing“). Uvedená norma je na priame použitie spôsobilá vzhľadom na svoju dikciu (... záujem dieťaťa ... pri akejkoľvek činnosti), ktorá je dostatočne a do takej miery jasná, aby povinné subjekty, ktorým je adresovaná (vnútroštátne subjekty) boli schopné zodpovedajúcim spôsobom upraviť svoje správanie (nález Ústavného súdu Českej republiky z 09. apríla 1997, sp.zn. PL.ÚS 31/96). Aj keď záujem dieťaťa predstavuje jeden zo základných princípov, na ktorých je postavené súčasné rodinné právo, nie je tento pojem právnymi predpismi nijako vymedzený. Komentár Výboru OSN pre práva dieťaťa vo vzťahu k najlepšiemu záujmu dieťaťa uvádza: „Koncept najlepšieho záujmu dieťaťa je flexibilný a adaptabilný. Mal by byť prispôsobený a definovaný individuálne vzhľadom na špecifickú situáciu, v ktorej sa dieťa či deti, ktorých sa to týka, nachádza, pričom pozornosť by sa mala venovať ich osobným pomerom, situácii a potrebám. V rámci individuálnych rozhodnutí musí byť najlepší záujem dieťaťa hodnotený a stanovený vo svetle špecifických okolností konkrétneho dieťaťa [(General comment No. 14 (2013) on the right of the child to have his or her best interests taken as a primary consideration (art . 3, para. 1), str. 9, (dostupné na http://www.ohchr.org)]. Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Elsholz proti Nemecku z 13.07.2000, sť.č. 25735/94 vyplýva, že podľa ustálenej judikatúry aj keď záujmy detí a rodičov majú byť v rovnováhe, zvrchovaný záujem dieťaťa môže podľa okolností konkrétneho prípadu prevážiť nad záujmom rodiča, pričom posúdenie proporcionality zostáva na vnútroštátnych súdoch. 12. Vychádzajúc z uvedených noriem a názoru vyplývajúceho z citovaného rozhodnutia súdnej autority, majúc súčasne na zreteli individuálny rozmer konkrétne prejednávanej veci v kontexte so skutkovými okolnosťami, ktoré vyplývajú z dôkazov, je zrejmé že odvolanie otca proti výroku o výške výživného nie je dôvodné. Pri určovaní výšky výživného treba nájsť primeranú mieru medzi odôvodnenými potrebami maloletého dieťaťa a možnosťami tej osoby, ktorá má povinnosť potreby maloletého uspokojovať, záujem maloletého je pritom prvoradý, dokonca je možné uviesť, že prevyšuje záujem jeho rodičov. 13. Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd v zhode s názorom prvoinštančného súdu dospel k názoru, že otec disponuje s takým množstvom finančných prostriedkov (čistý mesačný príjem vo výške 892,68 eura), že aj pri úhrade vlastných nákladov dokáže zabezpečiť výživné na maloletú v sume stanovenej súdom prvej inštancie. Matka, ktorá sa o maloletú osobne stará, je na rodičovskej dovolenke, jej príjem pozostáva len z rodičovského príspevku, ktorý je od januára 2019 vo výške 220,70 eura mesačne a z prídavku na dieťa vo výške 24,34 eura mesačne, t.j. spolu 245,04 eura. Dôkazmi preukázala, že pri súčasnej situácii je pomer potrieb maloletej, ktorá má zvýšené potreby v oblasti výživy aj zdravotnej starostlivosti k príjmovým pomerom jej rodičov taký, že aj napriek nízkemu veku maloletej je plne opodstatnené, aby otec na jej výživu prispieval sumou a v členení ako uviedol súd prvej inštancie. Nie je pritom možné opomenúť ani to, že je to matka, ktorá maloletej poskytujúc osobnú starostlivosť, ani to, že maloletá má právo podieľať sa na životnej úrovni toho rodiča, ktorého životná úroveň je vyššia. V konkrétnom prípade je týmto rodičom otec, ktorého životná úroveň, ako vyplýva zo súdom zistených príjmových a majetkových pomerov v porovnaní s ním tvrdenými výdavkami, je v čase rozhodovania súdu nepomerne vyššia. 14. Správnemu výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým bol otec zaviazaný prispievať na výživu mal. S. sumou po 120 eur mesačne k rukám matky a sumou po 20 eur mesačne na sporiaci účet maloletej, zodpovedá aj výrok III., ktorým súd prvej inštancie stanovil správnu výšku dlžného výživného a súvisiaci výrok V. o trovách konania. 15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo výrokoch II., III. a v súvisiacom výroku V. o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP) s osvojením si dôvodov. 16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd má za to, že dôvody na aplikáciu ust. § 55 CMP nie sú dané. 17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.