Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 12Co/30/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317209413 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317209413.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti žalovanému: E. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, U., zast. JUDr. Janou Šepeľovou, advokátkou, so sídlom Námestie slobody 13/25, Humenné, o zaplatenie sumy 1629,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 9Csp/248/2017-176 z 04.06.2018 takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku III. o trovách konania s upresnením, že o výške priznanej náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. II. Odmieta odvolanie voči výroku I. o zastavení konania v časti o zaplatenie úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu 21.10.2016 v časti prevyšujúcej sumu 295,22Eur. III. Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zastavil konanie v časti o zaplatenie úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu 21.10.2016 v časti prevyšujúcej sumu 295,22 eur, vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku III. žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu proti žalobcovi. 2. V časti zastavenia konania vychádzal zo zistenia, že žalobca pred prvým pojednávaním vzal žalobu v rozsahu, v akom potom konanie zastavil späť, tu opierajúc sa o ust. § 144, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol dôvodiac, že nárok žalobcu je premlčaný, lebo premlčacia doba začala v tomto prípade plynúť nasledujúci deň po zosplatnení celého úveru (úver zosplatnený právnym predchodcom žalobcu ku dňu 13.10.2014, premlčacia doba tak začala plynúť dňa 14.10.2014, t.j. v deň, kedy si mohol právny predchodca žalobcu prvýkrát uplatniť svoju pohľadávku na súde), a nemožno ju počítať až po uplynutí 10 - dňovej dodatočnej lehoty na plnenie, ktorú právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej. Žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 26.10.2017, ktorý nárok žalobcu považoval vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku za premlčaný, tu opierajúc sa predovšetkým o ust. § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka. 3. Tento rozsudok odvolaním v celosti napadol žalobca formálne citujúc odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. a/, f/, h/ CSP. Z obsahu odvolania plynie, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o počiatku plynutia premlčacej doby, poukazujúc pritom na skutočnosť, že došlo ku zosplatneniu celej dlžnej sumy a budúcich jednotlivých splátok, znamená to stratu výhody splátok pre dlžníka, nie však zánik, resp. zrušenie samotnej zmluvy o úvere. Plynutie premlčacej doby nastane odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. V tomto prípade ešte pri splatnosti vo výzve na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom bola daná patričná lehota na plnenie, a to 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia uvedenej výzvy. Lehota na plnenie zo strany žalovanej uplynula dňa 27.10.2017, a preto mohol prvýkrát svoje právo na súde uplatniť až dňa 28.10.2014. Podľa názoru odvolateľa tak svoje právo uplatnil včas. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia NS ČR, sp. zn. 33Odo/1630/05, KS BB, sp. zn. 14Co/410/17, NS SR, sp.zn 3Cdo/198/17, ako i na názor podpredsedu Ústavného súdu SR, JUDr. Milana Ľalíka, ktorý uviedol, že: „Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal, ale peniaze mohol zobrať“),a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Taký postup ochrany práva je nielenže absolútne nevýchovný, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre privilegovaného spotrebiteľa, opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu, existujú bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok a tým aj v právny štát“. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť a súčasne uplatnil i trovy konania. 4. Žalovaná sa ku podanému odvolaniu nevyjadrila. 5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), z časti oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, resp. je z časti podané neoprávneným subjektom. 6. Prvým výrokom súd prvej inštancie na základe čiastočného späťvzatia žalobcu konanie v súlade s § 144, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP čiastočne zastavil a svoj postup aj náležite odôvodnil. Odvolanie môže podať iba strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané ( § 359 CSP), teda strana, ktorej bola takým rozhodnutím spôsobená ujma na právach. V tomto prípade žalobca nie je stranou, ktorej by bola rozhodnutím spôsobená ujma na právach, preto odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, ako postupom podľa § 386 písm. b/ CSP odmietnuť odvolanie žalobcu proti prvému výroku rozsudku, ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. 7. Podstatným odvolacím argumentom žalobcu je tvrdenie, že začiatok plynutia behu premlčacej doby nastáva odo dňa, ktorý nasleduje po dni márneho uplynutia ním poskytnutej dodatočne lehoty na plnenie žalovanej, a nie už odo dňa, ktorý nasleduje po dni zosplatenia celého úveru. 8. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku odvolací súd vychádzal z rozsahu odvolania, zo spisového materiálu, ako aj zo skutkového stavu, tak ako ho zistil súd prvej inštancie. Odvolací súd na základe uvedených skutočností, ako aj záverov prvoinštančného súdu dospel k tomu, že tento v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a vo veci samej dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol zistený skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s § 220 CSP zdôvodnil. Aj odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v tomto prípade je nárok premlčaný, a preto záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby z dôvodu premlčania uplatňovaného nároku je vecne správny. 9. V súvislosti s podstatným odvolacím argumentom žalobcu odvolací súd uvádza, že nie je možné si započítať ďalšiu lehotu určenú na plnenie dlhu dlžníkovi (10 kalendárnych dní) tak, ako na to poukázal odvolateľ. Totiž to podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty v občiansko-právnych vzťahoch, aby v primeraných dobách uplatnili svoje nároky práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje povinnosti. 3-ročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Za tento deň sa všeobecne považuje deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohla byť dôvodne podaná žaloba na súd. Ide o objektívnu možnosť vykonať právo bez zreteľa na to, či oprávnená osoba (veriteľ) by mohla právo subjektívne vykonať alebo nie, t. j. či oprávnený subjektívne vedel alebo nevedel o svojom práve. Ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá alebo inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu. Ak doba plnenia nie je určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou, splatnosť vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie (v tomto prípade splatnosť vyhlásil k 13.10.2014), pričom platí, že ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol (po vyhlásení splatnosti dlhu 13.10.2014 a nasledujúci deň). Nemožno sa teda stotožniť s tvrdením žalobcu, že splatnosť dlhu nastala až po uplynutí lehoty, ktorú sám stanovil na plnenie dlhu dlžníkovi, pretože by tak sám určoval stanovením nejakej lehoty začatie plynutia premlčacej doby. Ako už bolo však vyššie uvedené, jedná sa o objektívne daný okamih (keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz). V opačnom prípade by mohlo dôjsť k tomu, že samotný veriteľ môže ovplyvniť začatie plynutia premlčacej doby. 10. Pretože odvolateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by sa nezaoberal súd prvej inštancie, resp. ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový alebo právny stav odvolacím súdom, z týchto dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd v zamietavom výroku ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP). 11. Pokiaľ ide o i vecne správny výrok o trovách konania, odvolací súd poukazuje na to, že výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti ( pozri, NS SR, sp. zn. 6Cdo/222/2016). V zmysle uvedeného potom odvolací súd upresnil, kto a ako o výške priznanej náhrady rozhodne. 12. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP s vyššie uvedeným upresnením potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách prvoinštančného konania. 13. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, č.l. 4 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).