Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1Cob/71/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712201077 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8712201077.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobcu: Mess - Exx s.r.o., so sídlom 059 91 Mlynica 110, IČO: 46 303 219, právne zastúpený Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanému: F. G. - A. &. G. S., so sídlom U. F. XX/XX, XXX XX O. J. I., IČO: XXXXXXXX, o zaplatenie 15.938,40 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. 18Cb/55/2013-209, zo dňa 27.2.2018, takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku II. a III. Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) v konaní o zaplatenie 15.938,40 eur s prísl. rozhodol tak, že: „I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 7.752,- eur s 9 % p. a. úrokom z omeškania od 22.12.2011 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a . III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.“ 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou podanou dňa 27.1.2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 15.938,40 eur s 9 % p.a. úrokom z omeškania od 22.12.2011 do zaplatenia, pretože na základe uzavretej zmluvy o dielo zo dňa 2.11.2011 nebola uhradená faktúra za tesárske, betonárske a murárske práce v zmysle faktúry č. 201145 v lehote splatnosti 21.12.2012. Žalovaný uhradil len čiastočne dlh vo výške 3.600,- eur. 3. Súd posúdil žalobu ako čiastočne dôvodnú, opodstatnenú a preukázanú. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že došlo k uzavretiu zmluvy o dielo a že nebola v celosti uhradená cena za prevedené práce v zmysle faktúry č. 201145. Súd mal preukázané svedeckými výpoveďami a listinnými dôkazmi, a to najmä výkazom dochádzky zamestnancov žalobcu, že boli vykonané práce pre žalovaného a že nedošlo k uplatneniu vád, reklamácii a že zo strany žalovaného došlo k čiastočnej úhrade vo výške 3.600,- eur. Žalobca si uplatnil zaplatenie za tesárske a betonárske práce v počte 517 hodín x 7,- eur a za murárske práce 2.110,50 hodín x 6,- eur. Žalovaný uznal len odpracované hodiny za murárske práce v rozsahu 423,51 hodín x 6,- eur a tesárske práce v počte 75,71 hodín x 7,- eur a nakoľko v konaní bolo preukázané, že práce boli vykonané v období od 2.11.2011 do 30.11.2011, a to tesárske práce a murárske práce od 4.11.2011 do 30.11.2011, čo nerozporovali strany sporu, tak súd prvej inštancie bol toho názoru, že vzhľadom na výpoveď žalobcu, že sa nepracovalo počas víkendu, prislúcha žalobcovi nárok za odpracovaných 21 dní za tesárske práce a 19 dní za murárske práce a za predpokladu v zmysle § 85 ods. 5 Zákonníka práce, kde pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne, tak pri počte 5 tesárov a odpracovaných 21 dní vznikol nárok žalobcovi na 840 hodín (40 x 21 = 840 hodín) a pri dohodnutej cene (840 x 7) = 5.880,- eur. Pri odpracovaných 19 dní pri 6 murároch vznikol nárok (19 x 8 = 152 hodín x 6 = 912 odpracovaných hodín), a teda vznikol celkový nárok 840 hodín x 7,- eur = 5.880,- eur + 912 hodín x 6,- eur = 5.472,- eur, teda spolu 11.352,- eur, pričom žalovaný uhradil 3.600,- eur a teda oprávnený je nárok žalobcu na úhradu za odpracované hodiny v sume 7.752,- eur (11.352,- eur - 3.600,- eur). V konaní dospel súd k záveru, že bolo preukázané pri počte 11 pracovníkov, že bolo odpracovaných spolu 1.752 hodín a vznikol nárok žalobcovi na zaplatenie 7.752,- eur. Súd sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu, že zmluva, ktorú mal uzatvorenú žalovaný s D.-G. M..N.. nemohla mať súvis na nárok žalobcu na základe uzavretej zmluvy medzi ním a žalovaným č. 107/2017, nakoľko bola dohodnutá cena za prácu za odpracované hodiny v zmysle čl. 2.2 zmluvy, a preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie 7.752,- eur a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol ako nepreukázanú a neopodstatnenú. Nakoľko žalovaný nezaplatil včas a riadne dohodnutú cenu v dohodnutej lehote splatnosti - 22.12.2011, čo nenamietal žalovaný, dostal sa do omeškania, a tým vzniklo žalobcovi právo na zákonný úrok z omeškania a nakoľko výška úroku z omeškania nebola zmluvne dohodnutá, tak vo výške 9 % p.a. z priznanej sumy, a preto súd prvej inštancie priznal úroky z omeškania 9 % zo sumy 7.752,- eur od 22.12.2011 do zaplatenia. 4. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol ohľadne uplatneného úroku z omeškania, keďže nevznikol nárok na istinu, nemohlo ani z nepriznanej sumy dôjsť k omeškaniu. 5. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 536 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka, ďalej poukázal na články 2.2 zmluvy o dielo, článok 4.1 zmluvy o dielo, článok 6.1 zmluvy o dielo, článok 6.3 zmluvy o dielo a poukázal aj na ustanovenie § 768k ods. 2 Obchodného zákonníka, § 365 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka. 6. O trovách konania rozhodol podľa § 262 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 CSP vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu, a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. 7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie vyvodil správny záver o tom, že bola riadne uzavretá zmluva o dielo s dohodnutou hodinovou sadzbou za murárske a tesárske práce, ktorá nemala súvis so zmluvou žalovaného so spoločnosťou D.-G., M..N... Rovnako tak správne konštatoval, že pán Marko bol osobou oprávnenou konať v mene žalovaného. Súd však podľa názoru žalobcu na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu počtu odpracovaných hodín a v spojení s tým s výškou ceny za dielo, ktorá bola v zmluve o dielo dohodnutá, a ktorej zaplatenia sa žalobca od žalovaného v tomto konaní domáhal. Žalobca poukázal na to, že faktúra č. 201145 bola vystavená za práce vykonané na základe zmluvy o dielo č. 107/2011, pričom celková cena bola vypočítaná v zmysle bodu 2.2 tejto zmluvy, teda po 7,- eur za každú odpracovanú hodinu za tesárske a betonárske práce a po 6,- eur za každú odpracovanú hodinu za murárske práce. Žalobca pri výpočte odpracovaných hodín vychádzal z evidencie dochádzky, ktorá bola potvrdená pánom Markom a vychádzajúc z takejto evidencii dochádzky s uvedením odpracovaného počtu hodín, vypočítal a následne fakturoval za tesárske a betonárske práce sumu 3.619,- eur, a za murárske práce fakturoval 12.663,- eur. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu nevedno prečo konštatoval, že žalobcovi prislúcha nárok za 21 dní za tesárske práce a 19 dní za murárske práce, keď tvrdil, že sa nepracovalo cez víkendy, aj keď v skutočnosti niektorí robotníci pracovali aj cez víkendy. Má za to, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie ceny diela, a to v sume 16.282,- eur + navýšené o DPH. Žalovaný žalobcovi uhradil len 3.600,- eur. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a zaviazal žalovaného zaplatiť požadovanú dlžnú sumu, a to vo výške 15.938,40 eur s príslušenstvom. 8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že nesúhlasí s odvolaním žalobcu, avšak zároveň ani nesúhlasil so samotným rozsudkom súdu prvej inštancie. Zároveň žiadal o zrušenie súdneho rozhodnutia a aj zastavenie sporu medzi žalobcom a žalovaným pre neopodstatnené nároky na doplatenie rozdielu medzi stranami sporu. 9. K uvedenému sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že produkoval dôkazy, najmä evidenciu dochádzky s uvedeným počtom odpracovaných hodín a poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by už nezaujal žalobca svoje stanovisko. 10. Aj k tomuto vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý opätovne uviedol, že nemá ďalšie podlžnosti voči žalovanému. 11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP (Civilný sporový poriadok, zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúce CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP. 12. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a pre zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné: 13. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 14. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým v súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky k realizovaným úkonom predo dňom účinnosti tohto zákona posudzovať aj v súvislosti s právnou úpravou, ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu aplikácie tých ustanovení O.s.p. (Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti s realizáciou dokazovania a prijatými skutkovými závermi. 15. V prvom rade je potrebné uviesť, že odvolací súd sa zaoberal len odvolaním žalobcu, pretože vyjadrenie žalovaného nepovažoval za odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, pričom vychádzal nielen z obsahu tohto podania, ale aj zo skutočnosti, že toto vyjadrenie bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty i po uplynutí dlhšej určitej doby, a to s tým, že rozsudok bol doručený žalovanému 20.3.2018 a ten sa vyjadril dňa 28.6.2018 iba k odvolaniu žalovaného. Preto odvolací súd sa zaoberal v ďalšom len odvolaním žalobcu. 16. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať, že dokazovanie je jedným zo základných inštitútov civilného procesu a aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Žalobca má preto v prvom rade povinnosť tvrdenia a na podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovení § 120 CSP, je povinný označiť dôkazy. Žalobca bol povinný označiť dôkazy aj podľa príslušných ustanovení O.s.p., ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň bol povinný ich aj k žalobe pripojiť. Podľa O.s.p., zákona platného do 30.6.2016, súd nie je viazaný len tými dôkazmi, ktoré navrhli účastníci konania, pretože v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. môže súd výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhli účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodovanie vo veci. Toto ustanovenie je odrazom princípu materiálnej pravdy, t.j. povinnosti súdu zistiť skutkový stav čo najúplnejšie a najbližšie ku skutočnosti. 17. Od tejto úpravy sa však zákonodarca pri koncipovaní CSP odchýlil a do ustanovenia § 185 CSP zaviedol princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu a súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa vedie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Podľa § 185 CSP tak môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Platí tu preto princíp formálnej pravdy a priorizuje sa preto procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má právo sa oboznámiť a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany. Ide o kontradiktórny proces, kde proti sebe stoja dve strany sporu s protichodným záujmom na jeho výsledku. V čase odvolacieho konania preto súd vychádzal z uvedených ustanovení CSP. 18. Odvolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorého súčasťou je aj právo sporovej strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Kraska proti Švajčiarsku z 29.4.1993, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/410/06). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 220 ods. 2 CSP a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia o opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky, pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II.ÚS/76/07, II.ÚS/78/05). 19. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP dáva odvolaciemu súdu možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia, tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvoinštančného súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. 20. Odvolací súd preto opätovne poukazuje, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že došlo k uzavretiu zmluvy o dielo, pričom nebola v celosti uhradená cena za všetky prevedené práce v zmysle predložených faktúr. Stotožňuje sa však aj s rozsahom výpočtu týchto tesárskych a betonárskych, ako aj murárskych prác, teda s počtom odpracovaných hodín, ku ktorým záveru dospel súd prvej inštancie a ktorý odvolací súd považuje za správny. Žalobca totiž v konaní okrem dôkazu spornej dochádzky nepredložil súdu ďalšie dôkazy, ktoré by jeho nárok v takom rozsahu, ako to v žalobe požadoval, potvrdzovali. Neuniesol tak dôkazné bremeno na preukázanie ním tvrdených skutočnosti. Obrana žalovaného v tomto smere bola dôvodná. 21. Odvolací súd tak po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na podklade vykonaného dokazovania dospel aj ku správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobcu aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku napadnutého odvolaním žalobcu zodpovedá kritériám uvedeným ustanovení § 220 CSP, odvolací súd konštatuje v zmysle ustanovení § 387 ods. 1, 2 CSP správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. 22. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky vyjadrené v odvolaní žalobcom a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, pretože v konečnom dôsledku nemôžu privodiť zmenu zisteného skutkového i právneho stavu. 23. Odvolací súd preto považuje aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o nároku na náhradu trov konania v celom rozsahu za vecne správne. 24. V odvolacom konaní žalobca úspech nemal, žalovaný si nárok na náhradu odvolacieho konania neuplatnil, a preto odvolací súd vyslovil, že sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).