Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3Co/6/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713201332 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8713201332.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Antónie Kandravej v spore strán žalobcu O. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.-P. č. XX, C., zastúpená advokátskou kanceláriou JUDr. Marekom Radačovským, IČO: 35 553 961, Košice, Štefánikova 26, proti žalovaným v X/rade V. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. nad Y., R. XXX, zastúpená splnomocneným zástupcom L.. A. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., M. X., v X/rade L.. A. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., M. X, v X/rade L.. A. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., W. XX, zastúpení GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., Kováčska 53, 040 01 Košice, IČO: 36 730 564, v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva a určenie vlastníckeho práva s prísl., o odvolaní žalovaných v 1/ až 3/ rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 11C/28/2013 - 176 zo dňa 01.06.2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Poprad, č.k. 11C/28/2013 - 186 zo dňa 15.08.2017 takto r o z h o d o l : I. Mení rozsudok v spojení s opravným uznesením tak, že žalobu zamieta. II. Náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd vyhovel vlastníckej žalobe žalobkyne a určil, že nebohý F. A. a nebohá C. A. boli ku dňu svojej smrti podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti každý v podiele jednej polovice, a to parcely č. XX v KÚ C. zapísané na LV č. XXXX a že predmetné spoluvlastnícke podiely patria do dedičstva po nebohých. Zároveň priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v plnom rozsahu. 2. Súd prvej inštancie ako dôvod pre vyhovenie žaloby uviedol, že prídelová listina, na základe ktorej bola nebohým táto parcela pridelená, je právnym titulom, od ktorého mohli títo dobromyseľne odvíjať dobromyseľnosť svojej držby a na základe dobrej viery ako aj dobromyseľnej držby stali sa menovaní nebohí vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 130 Občianskeho zákonníka, pričom poukázal na skutočnosť, že žalovaní predmetné nehnuteľnosti nevyužívali. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 4. Zároveň súd prvej inštancie vydal opravné uznesenie, v ktorom opravil nesprávne uvedený dátum narodenia nebohej C. A.. 5. Proti citovanému rozsudku bolo podané odvolanie zo strany žalovaných v 1/ až v 3/ rade, ktorí namietli porušenie práv na spravodlivý proces vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ako aj to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rovnako vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaní uviedli, že došlo k porušeniu ich práv na spravodlivý proces tým, že rozhodnutie súdu nie je dostatočne odôvodnené a tým pádom je nepreskúmateľné. Súd nejasným a právne nekorektným a neúplným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie, pričom poukázal na svedeckú výpoveď P. S., v ktorom bolo uvedené, že dedo predmetný majetok kúpil v roku XXXX a hospodáril na ňom až kým ho nezobral štátny majetok, pričom mama po revolúcii v 90-tych rokoch začala súkromne hospodáriť. Svedok vypovedal o skutočnostiach, ktoré nemohol vedieť, nakoľko nežil v tomto roku XXXX a okrem citovaného dôkazu nie je zrejmé z akých dôkazov súd prvej inštancie mal preukázané užívanie predmetných pozemkov rodičmi žalobkyne už od roku XXXX a nie až od roku XXXX, kedy bol vydaný predmetný výmer. Takisto nemal preukázané, na základe čoho zistil, že nehnuteľnosti boli užívané do ich smrti. Aj z obsahu spisu vyplýva, že pred rokom XXXX užívali pozemky štátne majetky. Rovnako zmätočne pôsobí bod 13 odôvodnenia, kde napriek predošlým záverom o uplynutí vydržacej doby pred smrťou rodičov žalobkyne sa pripúšťa začatie plynutia novej vydržacej doby od roku XXXX. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal žiadnym spôsobom s tvrdeniami žalovaných a z rozsudku nevyplýva ani to, kedy došlo k začatiu vydržacej doby a kedy k jej uplynutiu. Zároveň súd prvej inštancie sa nevyporiadal s tým, pokiaľ jeden z rodičov žalobkyne zomrel skôr, jeho podiel by mal pripadnúť jeho dedičom, kedy preživší rodič bol dedičom. Zároveň súd prvej inštancie opomenul sa zaoberať rozhodnutím štátneho orgánu z roku 1993, na základe ktorého nadobudli vlastnícke práva k nehnuteľnosti predchodcovia žalovaných. Z tohto dôvodu je predmetné rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne porušujúce práva na spravodlivý proces. Poukázali na to, že je tu právoplatné rozhodnutie pozemkového úradu v A., ktoré je platné a má účinky erga omes, pričom na základe tohto rozhodnutia potom došlo k prevodu vlastníckeho práva na žalovaných a v katastri sa nikdy nenachádzal zápis o vlastníckom práve žalobkyne, respektíve jej právnych predchodcov. Preto v tomto konaní nemožno rozhodnúť o tom, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobkyne. Rovnako je v rozpore s posúdením súdu prvej inštancie to, že výmer z roku XXXX pridelil právnym predchodcom žalobkyne do vlastníctva pozemok vo výmere XX XXXmX, pričom veľkosť pozemku, ktorý je predmetom tohto konania je XX XXXmX. Z tohto dôvodu je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zároveň žalobkyňa nepreukázala plynutie 10-ročnej vydržacej doby, nakoľko tomuto záveru nesvedčí žiadny z vykonaných dôkazov. Žalovaní boli zapísaní na liste vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti a toto nikto nespochybňoval. Zároveň poukázali na skutočnosť, že žalovaná v 1/ rade je nesprávne označená vo výrokovej časti v hlavičke rozhodnutia súdu. 6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedla, že žalobkyňa vydržala nehnuteľnosti dobromyseľne a to, že prídelová listina výkazov vykazovala určité nedostatky, nebolo spôsobené konaním žalobkyne či jej právnych predchodcov. Pokiaľ titul nadobudnutia vlastníckeho práva nebol perfektný, mohol byť však titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Jej tvrdenia boli podložené výsluchom svedka S., ktorý bol vypočutý ako svedok a svedecká výpoveď je riadnym dôkazným prostriedkom, pričom zo strany žalovaných táto výpoveď nebola nijakým spôsobom napadnutá. Užívanie nehnuteľnosti bolo v súlade v tom čase s pravidlami socialistického spolunažívania a držba právnych predchodcov žalobkyne nebola nikým spochybňovaná, ani štátnou mocou alebo ďalšími osobami. Žalovaní, ktorí v rámci reštitučného konania nadobudli túto nehnuteľnosť cestou svojich právnych predchodcov, túto nikdy neužívali, a preto nedošlo k pretrhnutiu vydržacej doby a žalobkyňa sa považovala za dobromyseľnú držiteľku pozemku. Žalovaní neargumentovali, nenavrhovali dôkazné prostriedky na tvrdenia žalobkyne, čím neuniesli dôkazné bremeno, ktoré ich zaťažovalo. V tejto súvislosti rozhodnutie Pozemkového úradu v A. nemá žiadny vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, ku ktorému došlo zo zákona podľa § 134 OZ. Pokiaľ sa týka veľkosti výmery pozemku, žalobkyňa poukázala na rozhodnutie, podľa ktorého nie je dôležitá nadobudnutá plocha v titule, ale celková plocha tvoriaca funkčný celok, ktorá sa držala dobromyseľne. Pokiaľ žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo vydržaním zo zákona, následne rozhodnutie štátneho orgánu z roku XXXX, túto skutočnosť nerešpektovalo a takéto rozhodnutie nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré by zakladalo účinok res judikata vo vzťahu k vlastníctvu. Z týchto dôvodov žiadala napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. 7. Žalovaní vo svojom vyjadrení k podaniu žalobkyne poukázali na to, že žalobkyňa bola prinútená pristúpiť k vlastnej interpretácii vydaného rozsudku súdu, ktorý nie je preskúmateľný, čím len boli potvrdené ich argumenty o tom, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že malo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalobkyne, mal tak učiniť relevantným odôvodnením s poukazom na dôkazy, ktoré tomu svedčia. Pokiaľ súd prvej inštancie odvodzoval dobromyseľnosť držby z výmeru, na základe ktorého mali užívať sporný pozemok, je možné hovoriť o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti o výmere XX XXXmX, nie však pozemku v rozlohe XX XXXmX. Ide vlastne len o približne jednu polovicu celkovej výmery pozemku, pričom súd nevykonal žiadne dôkazy, ktoré by mali preukazovať dobromyseľnosť držby celej nehnuteľnosti. Takýmto dôkazom nebol ani výsluch P. S., ktorý neozrejmil či bola užívaná celá predmetná nehnuteľnosť zo strany jeho právnych predchodcov. Z výpovede svedka vyplýva len užívanie nehnuteľnosti starým otcom nie starou mamou, pričom je ťažko predstaviteľné, aby aj priemerne opatrný užívateľ mohol obhájiť užívanie výmery, ktorá presahuje prídel viac ako dvojnásobne. Súd prvej inštancie teda prevzal tvrdenia jediného svedka žalobkyne bez toho, aby ich konfrontoval s ostatnými dôkazmi, respektíve ich vzájomných súvislostiach. Zároveň je dôležité sa vyporiadať s tým, kedy došlo k užívaniu týchto pozemkov, teda či v roku XXXX alebo až v roku XXXX, kedy bola vydaná prídelová listina a tieto rozpory v rozsudku súdu prvej inštancie sú veľmi dôležité. Súd prvej inštancie nevenoval pozornosť ani tomu, kedy vydržacia doba mala skončiť. Tento záver nevyplýva ani z výsluchu svedka, ktorý uviedol, že „dedo to kúpil v XX roku a hospodáril a užíval kým mu nezobrali štátne majetky.“ Z tohto dôkazu nedá sa prísť k záveru, že právni predchodcovia žalobkyne užívali nehnuteľnosti do ich smrti, pričom ani v tomto prípade súd prvej inštancie neustálil, kedy by mala vydržacia doba uplynúť. Je teda zrejmé, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné a zároveň je aj prekvapivé vzhľadom na obsah vykonaných dôkazov. Žalovaní poukázali na to, že v roku XXXX ich právni predchodcovia originálnym spôsobom nadobudli vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, pričom po tom, čo následne boli predmetné nehnuteľnosti darované žalovaným, nemožno spätne rozhodnúť o tom, že takéto pozemky patria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobkyne. Zároveň nemožno v tomto konaní dospieť k záveru, že rozhodnutie A. úradu A. zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné, nakoľko právne posúdenie správnych aktov sú oprávnené preskúmavať správne súdy, pričom ak konajúci súd neprihliadne na takéto rozhodnutie štátneho orgánu, koná v rozpore s právnym poriadkom Z. republiky. X. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k podaniu žalovaných trvala na skutočnosti, že rozsudok súdu prvej inštancie je správne a riadne odôvodnený, žalovaní prezentujú svoje predstavy, ktoré nemajú podložené právnou argumentáciou, pričom súd prvej inštancie vykonal všetky potrebné dôkazy, a to hlavne výsluch žalobkyne, ako aj jej syna. Nebol naplnený stav, kedy by nesprávnym procesným postupom súdu došlo k znemožneniu procesných práv žalovaných. Samotné rozhodnutie pozemkového orgánu, teda A. úradu v A. nemá žiadny vplyv na plynutie vydržacej doby a v danom prípade nastáva nadobudnutie vlastníckeho práva ex lege. Poukázali na okolnosti hodnotenia dobrej viery s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci tak, aby tieto sa javili ako spravodlivé. Dobromyseľným držiteľom tejto nehnuteľnosti bola výlučne žalobkyňa a samotný zápis v katastri nehnuteľnosti nezodpovedá skutočnosti, a preto má táto prevahu nad katastrom. V prípade, že žalovaní nadobudli tieto nehnuteľnosti, došlo k porušeniu zásady, podľa ktorej nemožno na iného previesť viac práv, než tento má sám. Žalovaní nepreukázali dobromyseľnosť na rozdiel od žalobkyne. V prípade neuznania nároku žalobkyne, došlo by aj k porušeniu princípu právnej istoty. Z týchto dôvodov má za to, že rozsudok je vecne správny, zákonný a žalovaným sa nebránilo v ich právach spojených s uvádzaním nových alebo ďalších dôkazov, ktoré by nastolili pred súdom prvej inštancie správne skutkové zistenia. Preto žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. 9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. 10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05). 12. Z historického hľadiska je nutné uviesť, že evidencia pozemkov štátom vedenej evidencii nehnuteľnosti na našom území bola zavedená po roku 1850, kedy bola vedená evidencia v pozemkových knihách a tento pozemnoknižný poriadok platil až do roku 1964, kedy sa zastavilo zapisovanie pozemnoknižných údajov do pozemkovej knihy, ktorá následne bola odovzdaná do úschovy štátnym notárstvam a zaviedla sa nová evidencia na strediskách geodézie v okresoch. V pozemkových knihách vykonával vlastné zápisy okresný súd, pre pozemky, ktoré sa nachádzali v rámci teritóriá okresu a nespadali do iného špecializovaného druhu evidencie. V zmysle vtedy platnej zásady konštitutívnosti vzniklo príslušné právo na pozemok priamo jeho zápisom do pozemkovej knihy. Rovnako tak platila zásada legality, kedy sa prísne dbalo, aby sa nezapísalo nič protiprávne, a preto sa pozemkové knihy viedli priamo na súdoch, ktoré skúmali priamo pri zápise či sú predkladané doklady pravé a či sú zhodné so zákonom. Do pozemkovej knihy sa nezapisovali nehnuteľnosti patriace do tzv. verejného majetku, teda cesty, ulice, námestia, ako aj niektoré pozemky, ako sú rôzne výmole, strže, pozemky v zátopových územiach, potok či riek tzv. neknihované pozemky. Tieto pozemky následne riešil zákon č. 180/1995 Z. z., ktoré neknihovaného pozemky prešli do vlastníctva obce, ak sa nachádzali v intraviláne. V každom prípade až do roku 1950, teda do nadobudnutia účinnosti tzv. Stredného občianskeho zákonníka bolo nutné pre nadobudnutie vlastníctva k pozemku dosiahnuť zápis do pozemkovej knihy. Takáto skutočnosť zo strany žalobkyne nebola preukázaná a ani tvrdená. 13. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. Uhorské obyčajové právo platné na území Slovenska do 31. decembra 1950 rozoznávalo (Luby, Š.: Základy všeobecného súkromného práva, III. vydanie, Heuréka, Šamorín 2002, s. 107 a nasl.): a) pozemnoknižné - išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníckeho práva na základe protiprávnej pozemnoknižnej držby trvajúcej 32 rokov; takýmto vydržaním mohol nadobudnúť pozemnoknižné vlastníctvo ten, kto bol neplatne vpísaný do pozemkovej knihy, keď tento stav neplatného vkladu trval nerušene 32 rokov; mohol vydržať aj vtedy, ak bol „obmyseľný“, b) zápis skutočného držiteľa do pozemkovej knihy - išlo o zápis skutočného držiteľa ako vlastníka bez preukázania vkladového povolenia vystaveného osobou, ktorá bola v pozemkovej knihe zapísaná ako posledný vlastník na základe skutočnej mimopozemnoknižnej držby. 14. Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne vedel, že nehnuteľnosť patrí inému. Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145; išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému skráteniu vydržacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Z intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplýva, že u vydržania vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba začala bežať pred 1. januárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961, t.j. najneskoršie uplynutím kratšej vydržacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku 1950, počítanej od 1. januára 1951. Vydržacia doba mohla však uplynúť aj skôr - pred 1. januárom 1961, ak napr. predchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným dátumom 1. januára 1961. Teda pre vydržanie vlastníctva nehnuteľností platilo, že už bežiaca vydržacia doba sa skončí uplynutím pôvodnej vydržacej doby; ak tá by však do 1. januára 1961 nestihla uplynúť, potom - najneskôr - v 10- ročnej dobe počítanej od 1. januára 1951. Uvedený výklad sa uznáva ako správny ako v teórii, tak aj v aplikačnej praxi (porovnaj napr. R 65/1972, str. 496, Sborník IV bývalého Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 517). V prípadoch vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala plynúť ešte pred 1. januárom 1951, t.j. podľa obyčajového práva a mala by uplynúť až po tomto dni, museli byť však už splnené aj ďalšie podmienky vydržania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku 1950. 15. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k vydržaniu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., 134 Občianskeho zákonníka v znení od 1. januára 1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel v tom, že obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby, kým podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby; pri oboch platila zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu. 16. Dokazovanie je základný inštitút civilného procesu, ktorého záverom je rozhodnutie súdu. V rámci Civilného sporového poriadku je zavedený princíp formálnej pravdy, teda formálnou pravdou sa rozumie, že pri svojom rozhodovaní súd vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu v akom mu vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Je kladený dôraz na procesnú diligenciu strán sporu dôsledkom čoho je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. V danom prípade nejde o spotrebiteľský spor ani o spor v konaní o abstraktnej kontrole spotrebiteľských vecí ani antidiskriminačný či individuálny pracovný spor kedy môže výnimočne súd vykonať aj iné dôkazy ako tie ktoré navrhli strany sporu. Súd prvej inštancie dôsledne nepostupoval v rámci princípov na ktorých je založený Civilný sporový poriadok a preto odvolací súd poukazuje na nepreukázanie zákonom určených podmienok týkajúcich sa držby a to vydržacej doby čím sú dané dôvody pre ktoré zamietol podanú žalobu a to práve s poukazom na neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu, ktorého zaťažuje takáto povinnosť v sporovom konaní pod následkom ťarchy zamietnutia žaloby. 17. Odvolací súd v zhode s odôvodnením svojho rozhodnutia z 02.02.2015 uvádza, že prídelová listina je titulom, ktorý objektívne mohol vyvolať dojem, že prídelcovi nehnuteľnosť patrí. Táto podmienky však je len jednou z podmienok preukazujúcich nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, pričom rovnako musí byť splnená podmienka preukázania uplynutia vydržacej doby. Ako bolo vyššie uvedené, v čase vydania prídelovej listiny, za účinnosti obyčajového práva, ak nebol zapísaný vlastník do pozemkovej knihy, čo v danom prípade nebolo, nakoľko táto skutočnosť nebola sporná, nadobudol vlastnícke právo ten, kto nehnuteľnosť mal v dobromyseľnej držbe po dobu 32 rokov. Následne po zmene právnych predpisov došlo k skráteniu vydržacej doby na 10 rokov v zmysle stredného Občianskeho zákonníka, teda k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním mohlo dôjsť najskôr 01. januára 1961, nakoľko v medziobdobí od nadobudnutia účinnosti Občianskeho zákonníka nemohlo dôjsť k uplynutiu 32-ročnej premlčacej doby stanovenej obyčajovým právom. Táto skutočnosť, že od roku 1950 do roku 1961, čo sa týka užívania predmetnej nehnuteľnosti, nebola preukázaná v spisovom materiáli. Zo samotnej výpovede žalobkyne na pojednávaní dňa 10.09.2013 vyplýva skutočnosť, že užíva nehnuteľnosť od roku 1992. Žalobkyňa sa teda v žiadnom prípade nevyjadrila k okolnostiam užívania nehnuteľnosti, ktoré boli rozhodné pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním jej právnymi predchodcami. V rovnakom zmysle je aj obsah jej výpovede z pojednávania dňa 27.11.2014, pričom na pojednávaní 05.03.2015 žalobkyňa uviedla, že hospodári na parcele, ktorá je predmetom konania, pričom je tam ani nie celý hektár. Samotná táto výpoveď žalobkyne je v rozpore so závermi súdu, kedy súd určil, že do dedičstva po jej právnych predchodcoch patrí parcela o výmere XX. XXXmX, čo je viac ako X,Xkrát viac než prezentovala pred súdom vo svojej výpovedi samotná žalobkyňa. Rovnako zo záveru výsluchu svedka P. S. vyplýva len to, že žalobkyňa užíva nehnuteľnosť od roku XXXX, pričom aj jeho výpoveď ohľadom užívania pozemkov zo strany právnych predchodcov žalobkyne nevyplýva záver, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, nakoľko svedok uvádza, že jeho starý otec to kúpil v roku XXXX a hospodáril, kým mu to nezobrali štátne majetky. Tento údaj nie je časovo ohraničený a rovnako obsah tejto výpovede nekorešponduje s tvrdením, podľa ktorého je titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním prídelová listina z roku XXXX. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že nemôže byť titulom, ktorý by dobromyseľne oprávňoval užívať parcelu v rozlohe XX XXXmX prídelová listina s prídelom v rozsahu cca 1. Všetky tieto skutočnosti po ich zhodnotení navzájom odôvodňujú záver, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania toho, že jej právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k tejto parcele vydržaním tak, ako sa špecifikovala svojou žalobou. 18. Nakoľko neboli preukázané podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol. 19. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu. 20. Postupom podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s ustanovením § 257 CSP súd rozhodol o trovách celého konania tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznal. Za dôvody hodné osobitného zreteľa odvolací súd považoval okolnosti prípadu, kedy obe sporové strany disponovali listinami preukazujúcimi ich vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti, pričom v tomto konaní boli riešené „krivdy spôsobené minulým režimom“, na ktorých podľa názoru odvolacieho súdu neparticipovali strany sporu, ktorým neostalo nič iné, len súdnou cestou riešiť toto dedičstvo minulosti. Z uvedeného dôvodu podľa názoru odvolacieho súdu je spravodlivým riešením to, aby si strany sporu niesli každá trovy konania. 21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).