Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 2Sa/2/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200067 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8020200067.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu Okresnej prokuratúry v Prešove, so sídlom Masarykova č. 16, 080 01 Prešov, proti žalovanému Mestu Prešov, so sídlom Hlavná 73, 080 01 Prešov, o odstránenie nečinnosti Mesta Prešov v administratívnom konaní č. ODaŽP/XXXX/X/XXXX/Stu, takto r o z h o d o l : I. Žalobu zamieta. II. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 28.1.2020 domáhal odstránenia nečinnosti mesta Prešov, odboru dopravy a životného prostredia v začatom administratívnom konaní č. ODaŽP/XXXX/X/ XXXX/Stu vo veci podaní MUDr. Tatiany Kočembovej týkajúcej sa ňou tvrdenej nepovolenej prevádzky „nelegálneho“ otvoreného ohniska umiestneného na pozemku NC XXXX/XX, k.ú. B. a nepovolenej prevádzky záhradného krbu - udiarne umiestneného na pozemku N. XXXXX/XX, k.ú. B. a aby žalovaný vykonal podľa § 27 ods. 1 zákona o ovzduší kontrolu dodržiavania povinností prevádzkovateľov malých zdrojov a následne vo veci riadne rozhodol. 2. Žalobca poukázal na to, že žalovaný zostal nečinný aj po upozornení prokurátora sp.zn. Pd XXX/ XX/XXXX zo dňa 25.7.2019 pre porušenie ustanovení §3 ods. 1, ods. 4 veta prvá, § 49 ods. 1, ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a ustanovenia § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 137/2010 Z.z. o ovzduší v platnom znení a z ich porušenia plynúcu nečinnosť mesta Prešov, odboru dopravy a životného prostredia v konaní č. T./XXXX/X/XXXX/ Stu ako aj v predchádzajúcich konaniach súvisiacich s podaniami W., týkajúcich sa podľa jej tvrdenia nepovolenej prevádzky „nelegálneho“ otvoreného ohniska umiestneného na pozemku N. XXXX/XX, k.ú. B. a nepovolenej prevádzky záhradného krbu- udiarne umiestneného na pozemku N. XXXXX/XX, k.ú. B., doručenému žalovanému dňa 29.7.2019. 3. Žalobu odôvodnil tým, že W.. N. podala žalobcovi dňa 9.4.2019 podnet na preskúmanie postupu mesta Prešov vo viacerých administratívnych konaniach týkajúcich sa podľa jej tvrdenia „nepovolenej prevádzky „nelegálneho“ otvoreného ohniska umiestneného na pozemku N. XXXX/XX, k.ú. B. a nepovolenej prevádzky záhradného krbu - udiarne umiestneného na pozemku N. XXXXX/XX, k.ú. B..“ Žalobca mal za preukázané, že žalovaný minimálne od 19.10.2016 mal vedomosť o námietkach MUDr. N. voči uvedeným zdrojom znečistenia. Poukázal na oznámenie žalovaného uvedenej osobe zo dňa 21.3.2019 v konaní č. T./XXXX/X/XXXX/Stu, z ktorého vyplýva, že žalovaný nemôže vyhovieť žiadosti o nariadenie zastavenia prevádzky malého zdroja znečisťovania ovzdušia z dôvodu, že z podania W.. N. nie je zrejmé o aký zdroj znečistenia ovzdušia sa jedná, taktiež z dôvodu, že žalovaný nie je oprávnený preskúmavať príčinnú súvislosť medzi zlým zdravotným stavom W.. N. a malými zdrojmi znečistenia ovzdušia prevádzkovanými v bezprostrednom okolí jej obydlia a zároveň z podaní nevyplývajú skutočností, ktorými by došlo k porušeniu povinnosti prevádzkovateľa malého zdroja podľa § 14 ods. 2 a §16 zákona o ovzduší. 4. Následne žalobca poukázal na ustanovenia § 2 písm. f), § 3 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 2 písm. c), § 3 ods. 4, § 16 ods. 1 písm. f), § 17 ods. 1 písm. f), § 26 ods. 3 písm. a), § 27 ods. 1, § 30 ods. 6, § 31 ods. 1zákona o ovzduší, Prílohu č. 1, č.9 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 410/2012 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákon o ovzduší (ďalej len vyhláška), bod 4 písm. a), f) Prílohy č. 9 vyhlášky, §3 ods. 1, ods. 4, § 49 ods. 1, ods.2 Správneho poriadku a na základe tohto uviedol, že orgán ochrany ovzdušia je oprávnený ustáliť, či sa v predmetnom prípade jedná o malé zdroje znečistenia a v prípade, ak má pochybnosti môže o kategorizáciu požiadať okresný úrad. Žalobca namietal, že žalovaný napriek tomu, že má o týchto skutočnostiach vedomosť sa doposiaľ nezaoberal otázkou, či v danom prípade je alebo nie je na prevádzku technologického celku patriaceho do kategórie malých zdrojov potrebný v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 písm. f) zákona o ovzduší súhlas orgánu ochrany ovzdušia, keďže zákon o ovzduší rozoznáva medzi pojmami uvádzanie stacionárneho zdroja do prevádzky a prevádzkovanie stacionárneho zdroja. Žalobca mal za to, že aj v prípade, ak došlo k uvedeniu stacionárneho zdroja do prevádzky v dobe pred účinnosťou zákona o ovzduší, neznamená to, že na prevádzkovanie stacionárneho zdroja sa zákon o ovzduší nevzťahuje, ak k prevádzke dochádza v čase platnosti a účinnosti zákona o ovzduší. Keďže k prevádzke záhradného krbu- udiarne dochádza aj v čase účinnosti zákona o ovzduší, uvedené zakladá povinnosť prevádzkovateľa malého zdroja prevádzkovať tento zdroj s príslušným súhlasom orgánu ochrany ovzdušia a zároveň povinnosť dodržiavať technické požiadavky a podmienky prevádzkovania podľa zákona o ovzduší. Žalobca namietal, že žalovaný sa doposiaľ nezaoberal povinnosťami prevádzkovateľa malého zdroja znečistenia, čím došlo k nečinnosti orgánu ochrany ovzdušia. 5. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 20.2.2020 uviedol, že MUDr. N. žiadala zastavenie prevádzky malého zdroja znečistenia podaním zo dňa 7.3.2019. Žalovaný listom zo dňa 21.3.2019 sp.zn. OD a ŽP/XXXX/ X/XXXX/Stu oznámil W.. N., že z jej podania nie je zrejmé, o ktorý malý zdroj znečistenia ovzdušia sa jedná a taktiež, že žalovaný nemá právomoc posudzovať priamu a príčinnú súvislosť jej zdravotného stavu s prevádzkou konkrétnych MZZO, a preto nemôže vyhovieť jej požiadavke na okamžité zastavenie prevádzky malých zdrojov znečisťovania ovzdušia. U., že W.. N. oznámil, že na zastavenie prevádzky malých zdrojov znečistenia ovzdušia musia existovať zákonné dôvody, pričom v jej podaní neboli uvedené žiadne závažné skutočnosti, ktoré by poukazovali na porušovanie povinností prevádzkovateľa malého zdroja, ktoré sú definované v § 14 ods. 2 a § 16 zákona o ovzduší. Taktiež v predmetnom liste žalovaný oznámil aj to, že bez dôkazu o porušení povinnosti prevádzkovateľa malého zdroja znečistenia ovzdušia definovaných v zákone o ovzduší by bolo nezákonné a právne napadnuteľné. 6. Žalovaný uviedol, že podnet uvedenej žiadateľky bol posúdený ako žiadosť, resp. podnet na riešenie problému, na ktorý jej žalovaný odpovedal oznámením svojho stanoviska zo dňa 21.3.2019, čím považoval podanie zo dňa 7.3.2020 za vybavené. Žalovaný mal za to, že nemožno za nečinnosť označiť to, že nevyhovel podaniu uvedenej žiadateľky. Poukázal na to, že na základe podnetov p. MUDr. N. vykonal šetrenia a zistil, že v čase výstavby záhradného kozubu- udiarne neexistovala žiadna právna úprava v oblasti ochrany ovzdušia, z čoho vyplýva, že nebolo možné v tom čase vydať súhlas na povolenie malého zdroja znečisťovania ovzdušia. Žalovaný poukázal na zásadu zákazu retroaktivity právnych noriem, v zmysle ktorej nie je možné vykonať zásah do práv subjektov, ktoré im vznikli za účinnosti skoršej právnej úpravy. Žalovaný poukázal na to, že ustanovenie o vydávaní súhlasov na „inštaláciu technologických celkov patriacich do kategórie veľkých zdrojov, stredných zdrojov a malých zdrojov, na ich zmeny a na ich prevádzku, ak ich povoľovanie nepodlieha stavebnému konaniu“ bolo do zákona o ovzduší zavedené novelou č. 203/2007Z.z., pričom zákon nerieši situácie ako postupovať v prípade zdrojov, ktoré boli nainštalované pred účinnosťou tejto právnej úpravy. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že nie je oprávnený vydať dodatočný súhlas podľa § 17 ods. 1 písm. f) zákona o ovzduší. Žalovaný k ustanoveniam týkajúcich sa požiadaviek uvedených v prílohe č. 9 vyhlášky uviedol, že tieto sa týkajú nových zdrojov znečisťovania ovzdušia, pričom uvedený zdroj podmienky nového zdroja znečistenia nenapĺňa. V súvislosti s tým, by bolo možné na vec aplikovať iba technické požiadavky a podmienky prevádzkovania upravené v prílohe č. 4 časť VI. vyhlášky. 7. Žalovaný čo sa týka predmetnej žaloby taktiež podotkol, že pri prenesenom výkone štátnej správy ochrany ovzdušia nemá právo vstupovať na pozemky fyzických osôb, keďže uvedené oprávnenie vyplýva z ustanovenia § 16 ods. 1 písm. b) a d) zákona o ovzduší a to len vo vzťahu k právnickým osobám a fyzickým osobám podnikateľom. Žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že žalobca od roku 2017 má o tejto skutočnosti vedomosť, keďže žalovanému doručil už upozornenie prokurátora dňa 8.11.2017 č. Pd XXX/XX/XXXX-X zo dňa 27.9.2017, na ktoré žalovaný odpovedal listom zo dňa 30.11.2017 pod sp.zn. OD a E.t „Oznámenie o vybavení upozornenia prokurátora Okresnej prokuratúry v Prešove č.Pd XXX/ XX/XXXX-X.“, pričom žalobca v liste „Zápisnica o prerokovaní obsahu protokolu o výsledku previerky“ č. PX. oznámil žalovanému, že na podanom upozornení netrvá a s právnou argumentáciou mesta sa stotožňuje. 8. Záverom žalovaný konštatoval, že nemožno za nečinnosť považovať to, ak orgán verejnej správy nevyhovie upozorneniu prokurátora a postupuje v zmysle platných právnych predpisov. V súvislosti s týmto poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžnc/3/2011 zo dňa 27.10.2011, v ktorom tento konštatoval, že nečinnosť správneho orgánu ako nezákonný a negatívny jav nastáva vtedy, keď správny orgán vo veci nekoná (je pasívny), aj keď podľa zákona je povinný konať. Na základe uvedeného žalovaný uviedol, že z jeho strany nedošlo k nečinnosti, keďže neexistuje zákonné splnomocnenie, ktorým by mu bolo dané oprávnenie vykonať kontrolu stacionárneho zdroja a jeho prevádzky a požadovať predloženie potrebných dokladov u fyzických osôb, ktoré by boli nevyhnutným a právne relevantných podkladom pre rozhodnutie v prípade postupu podľa § 27 ods. 1 zákon o ovzduší. Poukazujúc na vyššie uvedené navrhol správnemu súdu žalobu o odstránenie nečinnosti ako nedôvodnú zamietnuť. 9. Podľa § 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 10. Podľa § 3 písm. d) SSP na účely tohto zákona sa rozumie nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie, 11. Podľa § 242 ods. 1 SSP žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní. 12. Podľa § 244 ods. 2 SSP Prokurátor môže podať žalobu podľa § 242, ak orgán verejnej správy zostal nečinný aj po upozornení prokurátora. 13. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 137/2010 Z.z. o ovzduší (ďalej len zákon o ovzduší) obec pri prenesenom výkone štátnej správy v oblasti ochrany ovzdušia a)podieľa sa na vypracovaní a realizácii programu a integrovaného programu, b)kontroluje dodržiavanie povinností prevádzkovateľov malých zdrojov, c)vydáva súhlas pre malé zdroje podľa § 17 ods. 1 písm. a), c) a f), d)uloží prevádzkovateľovi malého zdroja opatrenia na nápravu, ak neplní povinnosti ustanovené týmto zákonom a všeobecne záväznými právnymi predpismi v oblasti ochrany ovzdušia, e)ukladá prevádzkovateľom malých zdrojov pokuty, f)môže nariadiť obmedzenie alebo zastavenie prevádzky malého zdroja, g)môže ustanoviť všeobecne záväzným nariadením zóny s obmedzením prevádzky mobilných zdrojov, h)určuje rozsah a požiadavky vedenia prevádzkovej evidencie malých zdrojov, i)nariadi zastavenie prevádzky malého zdroja, ak sa prevádzkuje bez súhlasu podľa § 17 ods. 1 písm. f). 14. Podľa § 30 ods. 6 zákona o ovzduší obec alebo inšpekcia uloží prevádzkovateľovi malého zdroja pokutu od 33 eur do 3 300 eur, ak poruší povinnosti ustanovené v § 14 ods. 2, v § 16 ods. 1 písm. a), c) a e) alebo prevádzkuje stacionárny zdroj bez súhlasu podľa § 17 ods. 1 písm. f), alebo poruší zákaz ustanovený v § 14 ods. 8 písm. a). 15. Podľa § 14 ods.2 zákona o ovzduší v zariadeniach stacionárnych zdrojov sa môžu spaľovať len palivá určené orgánom štátnej správy ochrany ovzdušia (ďalej len „orgán ochrany ovzdušia“) podľa tohto zákona alebo správnym orgánom v integrovanom povoľovaní;13) ak palivo nie je takto určené, môžu sa spaľovať palivá uvedené v dokumentácii zariadenia. 16. Podľa § 16 ods.1 písm. a),c) a e) zákona o ovzduší prevádzkovatelia malých zdrojov sú povinní a)uvádzať do prevádzky a prevádzkovať stacionárne zdroje v súlade s dokumentáciou a s podmienkami určenými obcou podľa § 17, c)vykonať opatrenia na nápravu uložené obcou alebo inšpekciou, e)neprekročiť ustanovenú tmavosť dymu, 17. Podľa § 17 ods. 1 písm. a), c) a f) zákona č. 137/2010 Z.z. o ovzduší súhlas orgánu ochrany ovzdušia je potrebný a)vydanie rozhodnutí o umiestnení stavieb veľkých zdrojov a stredných zdrojov, rozhodnutí o povolení stavieb veľkých zdrojov a stredných zdrojov a malých zdrojov vrátane ich zmien a rozhodnutí na ich užívanie; tento súhlas je záväzným stanoviskom,19) c)zmeny používaných palív a surovín, na zmeny technologických zariadení stacionárnych zdrojov a na zmeny ich užívania a na prevádzku stacionárnych zdrojov po vykonaných zmenách, ak sa na zmeny nevydá súhlas podľa písmena a) alebo podľa § 18 ods. 1 a v rozhodnutiach podľa § 18 ods. 9 a § 31 ods. 2, f)na inštaláciu technologických celkov patriacich do kategórie veľkých zdrojov, stredných zdrojov alebo malých zdrojov, na ich zmeny a na ich prevádzku, ak ich povoľovanie nepodlieha stavebnému konaniu, 18. Podľa § 30 ods. 10 zákona o ovzduší, ak v lehote do jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty dôjde k opätovnému porušeniu povinností, za ktoré bola pokuta uložená podľa odsekov 1 až 7 a prevádzkovateľ nesplnil v lehote opatrenia na nápravu uložené obvodným úradom životného prostredia, inšpekciou alebo obcou podľa tohto zákona, obvodný úrad životného prostredia, inšpekcia alebo obec uloží pokutu až do dvojnásobku hornej hranice pokút ustanovených v odsekoch 1 až 7 a krajský úrad životného prostredia alebo obec môžu nariadiť obmedzenie alebo zastavenie prevádzky stacionárneho zdroja. 19. Podľa § 31 ods. 1 zákona o ovzduší na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní36) okrem konaní podľa § 9 ods. 3, § 17 ods. 1 písm. a), § 18 ods. 1, § 23 písm. d) a i), § 23 písm. l) prvého bodu, tretieho až siedmeho bodu, deviateho a jedenásteho bodu, § 23 písm. m) prvého a druhého bodu, piateho až šestnásteho bodu, § 23 písm. n) a o), § 24 ods. 6, § 25 ods. 1 písm. b), c), e), f) a g) a § 26 ods. 3 písm. r) a s). 20. Podľa § 14 ods. 1 zákona o ovzduší výstavba nových stacionárnych zdrojov alebo zmena jestvujúcich stacionárnych zdrojov sa musí vykonávať najlepšou dostupnou technikou5) a musia byť splnené ustanovené požiadavky zabezpečenia rozptylu emisií znečisťujúcich látok. 21. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 137/2010 Z.z. o ovzduší zariadenie stacionárneho zdroja je celok, na ktorý sa uplatňujú emisné limity, technické požiadavky a podmienky prevádzkovania. Členenie zariadení stacionárneho zdroja a ich vymedzenie je ustanovené vykonávacím predpisom podľa § 33 písm. a). Zariadenia stacionárneho zdroja sa podľa dátumu povolenia a dátumu uvedenia do prevádzky členia na jestvujúce zariadenia a nové zariadenia. 22. Podľa § 32 ods. 3 zákona č. 137/2010 Z.z. o ovzduší jestvujúcim stacionárnym zdrojom na účely zaraďovania znečisťujúcich látok do triedy A a triedy B je stacionárny zdroj a)uvedený do prevádzky do 31. marca 1998, b)pre ktorý sa vydalo stavebné povolenie alebo obdobné povolenie do 31. marca 1998 a ktorý bol uvedený do prevádzky do 31. marca 2001, c)spĺňajúci podmienky podľa písmena a) alebo písmena b), ak sa pri jeho zmene vydalo nové stavebné povolenie po 1. apríli 1998, pričom nedôjde k zmene princípu celej technológie alebo k obnove celého stacionárneho zdroja. 23. Podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 137/2010 Z.z. o ovzduší všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví veľké zdroje, stredné zdroje a malé zdroje, ich členenie, kategorizáciu a podstatné zmeny, vymedzenie a členenie zariadení stacionárnych zdrojov, zoznam znečisťujúcich látok, pre ktoré sa určujú emisné limity, technické požiadavky a podmienky prevádzkovania, emisné limity, technické požiadavky a podmienky prevádzkovania stacionárnych zdrojov, termíny, lehoty a podmienky ich platnosti vrátane výnimiek z nich, podmienky uplatňovania prechodných opatrení, náležitosti žiadosti na uplatňovanie prechodných opatrení, obsah a požiadavky prechodných národných programov, ich monitorovanie a preukazovanie a požiadavky zabezpečenia rozptylu emisií znečisťujúcich látok (§ 3, 4, § 14 ods. 1 a § 15a ods. 2), 24. Všeobecne záväzným právnym predpisom, na ktorý odkazuje ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 137/2010 Z.z. o ovzduší je vyhláška Ministerstva životného prostredia č. 410/2012 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o ovzduší. 25. Po preskúmaní spisového materiálu správny súd dospel k záveru, že žalobe Okresnej prokuratúry Prešov nie je možné vyhovieť. 26. Z administratívneho spisu žalovaného má správny súd za preukázané, že p. MUDr. N. podaním s označením „Výzva na okamžité zastavenie prevádzky malého zdroja znečisťovania ovzdušia“ doručeným žalovanému dňa 7.3.2019 žiadala o zastavenie prevádzky malého zdroja znečistenia ovzdušia žiadala žalovaného o okamžité zastavenie prevádzky malého zdroja znečistenia podľa § 27 ods. 1 písm. f) zákona o ovzduší z dôvodu ohrozenia zdravia žiadateľky a jej blízkej osoby. K žiadosti pripojila lekársku správu- nález zo dňa 23.8.2017, list Okresného úradu Prešov, odbor starostlivosti o životné prostredie zo dňa 26.9.2017, v ktorom jej tento oznámil, že obec v prenesenom výkone štátnej správy v oblasti ochrany ovzdušia je príslušná na vydávanie súhlasov pre malé zdroje znečisťovania ovzdušia podľa § 17 ods. 1 zákona o ovzduší, pričom záhradný krb- udiareň je možné podľa jeho charakteru kategorizovať podľa vyhlášky č.410/2012 Z.z. ako kategóriu 6.22 Zariadenie na údenie potravinárskych výrobkov s projektovanou kapacitou údenia do 1000kg/týždeň a keďže prahová hodnota pre stredný zdroj znečistenia je viac ako 1000kg/týždeň, v uvedenom prípade sa jedná o malý zdroj znečistenia, preto príslušným orgánom na rozhodnutie je obec. Okresný úrad Prešov, odbor starostlivosti o životné prostredie, v predmetnom liste zároveň uviedol, že na malé zdroje znečisťovania ovzdušia sa vzťahuje príloha č. 9 vyhlášky, ktorá uvádza požiadavky zabezpečenia rozptylu emisií znečisťujúcich látok, pričom upriamil pozornosť na časť I. bod 1 a 4 prílohy č. 9. Prílohou predmetnej žiadosti bol aj list Mesta Prešov ako stavebného úradu, sp.zn. XXXX/XXXX, zo dňa 5.4.2018, v ktorom mesto oznámilo W.. N., že na základe jej podnetov vykonal minimálne 2 x štátny stavebný dohľad a zistil, že vlastník drobnej stavby- záhradného krbu (udiarničky), postavenej na pozemku parc. č. KNC XXXX/XX, V. Z., postavil túto stavbu pred 40 rokmi, pričom povolenie, resp. ohlásenie nevedel stavebnému úradu preukázať a taktiež mesto nedisponuje spismi z rokov predchádzajúcich roku 2003. Tvrdenie vlastníka drobnej stavby, že táto bola postavená pred 40 rokmi si stavebný úrad overil tým, že oslovil domový kataster o podanie informácie, kedy bol rodinný dom na pozemku parc. č. KNC XXXX/X- V. č. X daný do užívania, pričom bolo zistené, že kolaudačné rozhodnutia bolo vydané dňa 21.10.1975. Z predmetného listu zároveň vyplývalo, že mesto uložilo prevádzkovateľovi malého zdroja znečisťovania ovzdušia- záhradný krb- udiareň, umiestneného na pozemku N. XXXXX/XX vo vlastníctve V. Z. a manželky W. opatrenia na nápravu spočívajúce v tom, že im bola uložená povinnosť používať ako palivo iba suché palivové drevo, prípadne drevené uhlie, na podpaľovanie používať iba ekologicky nezávadné podpaľovače, bolo im zakázané používať na podpaľovanie tekuté fosílne palivá, zakázané spaľovať domový odpad a udiareň používať iba na účel, na ktorý je určená. Zároveň bol prevádzkovateľ poučený, že v prípade porušenia týchto opatrení mu môže byť uložená pokuta od 33 Eur do 3 300 Eur. 27. Žalovaný dňa 21.3.2019 odpovedal na žiadosť MUDr. N. listom s označením Výzva na okamžité zastavenie prevádzky malého zdroja znečisťovania ovzdušia- odpoveď“ a to tak, že jej podaniu nie je možné vyhovieť z dôvodu, že z podania žiadateľky nebolo zrejmé o aký zdroj znečisťovania ovzdušia sa jednalo, taktiež z dôvodu, že mesto nemalo právomoc a ani kompetencie skúmať príčinnú súvislosť medzi údajným zlým zdravotným stavom a zdrojmi znečisťovania ovzdušia prevádzkovanými v bezprostrednom okolí a zároveň z podania žiadateľky nebolo zrejmé, ktoré povinností prevádzkovateľa malého zdroja znečistenia definované v ustanoveniach § 14 ods. 2 a § 16 zákona o ovzduší mali byť konaním prevádzkovateľov porušené. Predmetné vyjadrenie bolo žiadateľke doručené 5.4.2019. 28. Okresná prokuratúra Prešov doručila žalovanému dňa 25.7.2019 Upozornenie prokurátora podľa § 28 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre pre porušenie § 3 ods. 1, ods. 4 prvá veta, § 49 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 137/2010 Z.z. o ovzduší pre nesprávny postup a z neho plynúcu nečinnosť mesta Prešov, odboru dopravy a životného prostredia, v konaní číslo ODaŽP/XXXX/X/XXXX/Stu a v ňom predchádzajúcich konaniach súvisiacich s podaniami MUDr. N., týkajúcich sa podľa jej tvrdenia nepovolenej prevádzky „nelegálneho“ otvoreného ohniska umiestneného na pozemku KNC XXXX/XX, k.ú. B. a nepovolenej prevádzky záhradného krbu- udiarne umiestneného na pozemku KNC XXXXX/XX, k.ú. B.. 29. Žalovaný upovedomil žalobcu listom zo dňa 22.8.2019 o tom, že sa domnieva, že upozornenie prokurátora nie je dôvodné a zároveň mu oznámil, že upozornenie vrátane celej spisovej dokumentácie odstupuje nadriadenému orgánu, ktorým je podľa § 28 ods. 1 zákona o ovzduší Ministerstvo životného prostredia SR, odbor ochrany ovzdušia. 30. Ministerstvo životného prostredia SR postúpilo dňa 12.9.2019 Okresnému úradu Prešov, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia, oznámenie o vybavení upozornenia prokurátora Okresnej prokuratúry v Prešov ako nadriadenému orgánu najbližšieho stupňa. 31. Okresný úrad Prešov, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia, listom č. T. zo dňa 14.11.2019 upovedomil Okresnú prokuratúru Prešov o dôvodoch, pre ktoré považuje upozornenie prokurátora za nedôvodné podľa § 29 ods. 6 zákona o prokuratúre. Svoje upovedomenie odôvodnil tým, že údajne nepovolené prevádzky “otvorené ohnisko“ a „záhradný krb- udiareň“ spĺňajú definíciu malého zdroja znečisťovania ovzdušia podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona o ovzduší ale v rámci ďalších ustanovení platnej legislatívy na úseku ochrany ovzdušia je možné riešiť iba prevádzkovanie zdroja „záhradný krb - udiareň“. Poukazujúc na čas výstavby rodinného domu a tvrdenej výstavby aj uvedenej udiarne v tom čase neexistovala žiadna právna úprava v oblasti ochrany ovzdušia, preto nebolo možné vydať súhlas na povolenie malého zdroja znečisťovania ovzdušia. Vzhľadom na zásadu zákazu retroaktivity právnych noriem nebolo možné dodatočne vyžadovať súhlas na povolenie malého zdroja znečisťovania ovzdušia, keďže táto povinnosť požiadať o súhlas bola do zákona o ovzduší doplnená až zákonom č. 203/2007 Z.z., ktorým sa novelizoval predchádzajúci zákon o ovzduší č. 478/2002 Z.z.. Poukazujúc na znenie prechodných ustanovení tejto novely a taktiež absenciu akejkoľvek zmienky o spôsobe riešenia zdrojov, ktoré boli inštalované pred účinnosťou v súčasnosti platného zákona o ovzduší, mal nadriadený orgán žalovaného za to, že nemožno v predmetnom prípade vydať súhlas podľa § 17 ods. 1 písm. f) zákona o ovzduší. K zneniu prílohy č. 9 vyhlášky č.410/2012 Z.z. uviedol, že táto v časti I. upravuje požiadavky na zabezpečenie rozptylu pre nové zariadenia v II. časti požiadavky na zabezpečenie rozptylu pre jestvujúce zariadenia. Uviedol, že požiadavky uvedené v upozornení prokurátora platia len pre nové zdroje, pričom v predmetnom prípade sa jedná už o zdroj jestvujúci. Na základe uvedeného nadriadený orgán v odpovedi na upozornenie prokurátora konštatoval, že v súčasnosti neexistuje právny predpis, ktorý by určoval ako riešiť zdroje znečisťovania ovzdušia postavené a uvedené do prevádzky pred účinnosťou legislatívy v oblasti ochrany ovzdušia a ktoré sú bez vykonanej zmeny prevádzkované aj v súčasnosti. Záverom dodal, že orgán ochrany ovzdušia nemá v kompetencii posúdiť mieru zavinenia prevádzkovania svojpomocne skonštruovaného kozuba a udiarničky na poškodení zdravia, ktoré uvádza p.N.32. Správny súd k preskúmavanej veci konštatuje, že žalobca sa žalobou proti nečinnosti domáhal, aby správny súd uložil žalovanému povinnosť konať v začatom administratívnom konaní vo veci podaní MUDr. N. o zastavení prevádzky malého zdroja znečisťovania ovzdušia, vykonal kontrolu dodržiavania povinností a vo veci rozhodol, pričom predmetnú žalobu odôvodnil tým, že žalovaný sa doposiaľ nezaoberal otázkou, či v danom prípade je alebo nie je na prevádzku technologického celku patriaceho do kategórie malých zdrojov, potrebný podľa § 17 ods.1 písm. f) zákona o ovzduší súhlas orgánu ochrany ovzdušia. 33. Je nevyhnutné poznamenať, že Správny súdny poriadok v ustanovení § 3 ods. 1 písm. d) upravuje pod pojmom nečinnosť stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie. V preskúmavanej veci MUDr. N. podala dňa 7.3.2019 podnet na zastavenie prevádzkovania malého zdroja znečistenia ovzdušia, pričom žalovaný na uvedené reagoval listom zo dňa 21.3.2019, v ktorom podávateľke podnetu oznámil, že z jej podania nie sú zrejmé skutočnosti týkajúce sa porušenia povinností prevádzkovateľa malého zdroja. Žiadateľka podnet adresovaný žalovanému nedoplnila o skutočnosti vytýkané žalovaným a ochrany svojich práv sa domáhala využitím ďalších inštitútov ochrany práv a to podnetom na Okresnej prokuratúre Prešov. V uvedenom postupe žalovaného správny súd nevidel porušenie povinnosti žalovaného konať vo veci. Žalovaný po doručení podnetu W.. N. nezostal nečinný a listom zo dňa 21.3.2019 jej oznámil nedostatky jej podania, ktoré mu bránili nadobudnúť presvedčenie o porušení povinnosti p. Z. ako prevádzkovateľa malého zdroja znečistenia ovzdušia povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane ovzdušia. 34. V súvislosti s uvedeným správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 5 Ans 9/2011 zo dňa 17.2.2012, v ktorom tento súd konštatoval, že nevykonanie daňovej kontroly na podklade podnetu, nemožno považovať za nečinnosť správcu dane, keďže v danom prípade neboli dané podmienky pre zahájenie konania. „...stěžovatel za nečinnost správce daně považoval neprovedení daňové kontroly na podkladě jím podaného podnětu, je však nutno uvést, že v daném případě podmínky pro zahájení řízení nebyly dány. .....V této souvislosti je vhodné uvést, že jak již Nejvyšší správní soud konstatoval ve své předešlé judikatuře, viz např. rozsudek ze dne 26. 6. 2007, č. j. 4 Ans 10/2006 - 59, přístupný na www.nssoud.cz, žalobou podle ust. § 79 a násl. s. ř. s., nelze se úspěšně domáhat ochrany v případě jakékoli pasivity správního orgánu, ale pouze v případech, kdy správní orgán má povinnost vydat ve správním řízení rozhodnutí ve věci samé. Mezi případy, kdy správní orgán nemá povinnost vydat rozhodnutí ve věci samé, patří i situace, kdy obdrží pouhý podnět či návrh na jehož podkladě by bylo lze zahájit řízení, které ovšem nelze zahájit jinak než z úřední povinnosti. Správní orgán při zahájení řízení z moci úřední totiž nemůže vycházet jen z úvah jiných osob, nýbrž je povinen při zjištění, že jsou splněny podmínky zákonem presumované, zahájit řízení vždy (viz např. § 9 odst. 2 daňového řádu).“ 35. Uvedený záver je aplikovateľný aj na predmetnú vec, nakoľko žalovaný v rámci preneseného výkonu štátnej správy v oblasti ochrany ovzdušia síce vykonáva kontrolu dodržiavania povinností prevádzkovateľov malých zdrojov upravených v § 16 zákona o ovzduší ( s výnimkou povinnosti uvedených v § 16 ods. 1 písm. b) a d), ktoré sa týkajú iba právnických osôb a fyzických osôb- podnikateľov) a ak nadobudne vedomosť o tom, že došlo k ich porušeniu prevádzkovateľom malého zdroja znečistenia ovzdušia začne administratívne konanie o uložení opatrenia prevádzkovateľovi na nápravu, resp. uloží pokutu alebo môže nariadiť obmedzenie alebo zastavenie prevádzky malého zdroja. Z podnetu MUDr. N. však nebolo zrejmé v čom má takéto porušenie povinností podľa § 16 ods. 1 zákona o ovzduší spočívať, preto žalovaný postupoval správne, keď jej listom oznámil nedostatky jej podnetu. Taktiež je nevyhnutné poukázať na to, že žalovaný preventívne upovedomil prevádzkovateľa malého zdroja znečistenia ovzdušia listom zo dňa 5.4.2018 na povinnosti, ktoré je tento povinný dodržať podľa zákona o ovzduší, pričom tento list bol doručený aj p. MUDr. N.. Z jej podania však nevyplývalo, že by prevádzkovateľ zdroja tieto povinnosti porušiť, resp. netvrdila konkrétne porušenie povinnosti a tento nedostatok neodstránila ani po oznámení žalovaného, že z jej podania nie je žalovanému zrejmé, v čom spočíva ňou tvrdené porušovanie povinností podľa zákona o ovzduší. 36. Čo sa týka žalobcom namietanej nečinnosti žalovaného, ktoré videl v tom, že žalovaný sa nezaoberal otázkou existencie povolenia prevádzkovateľa malého zdroja znečistenia ovzdušia na prevádzku technologického celku patriaceho do kategórie malých zdrojov podľa § 17 ods. 1 písm. f) zákona o ovzduší, správny súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného spočívajúcou v tom, že v prípade, ak stacionárny zdroj znečistenia vznikol v roku 1985, kedy neexistovala právna úprava, ktorá by vyžadovala súhlas na inštaláciu technologických celkov patriacich do kategórie malých zdrojov a na ich prevádzku, nemožno v súčasnosti za účinnosti inej právnej úpravy vyžadovať, aby prevádzkovateľ uvedeným súhlasom disponoval. Povinnosť žiadať súhlas od orgánu ochrany ovzdušia aj v prípade malých zdrojov znečistenia ovzdušia bola do zákona o ovzduší č. 478/2002 Z.z. doplnená zákonom č. 203/2007 Z.z. (pozn. súdu: dovtedy sa táto povinnosť týkala iba veľkých a stredných zdrojov, ktoré nepodliehali stavebnému povoleniu), ktorý v dôvodovej správe k uvedenému ustanovenia uvádza, že sa dopĺňa povinnosť, že zriadenie, prevádzku a zmeny malých zdrojov znečisťovania ovzdušia, ktoré nebudú podliehať stavebnému povoleniu podľa stavebného zákona, možno vykonať len so súhlasom orgánu ochrany ovzdušia. Systematickým výkladom je nevyhnutné dospieť k záveru, že zákonodarca použil rovnaké vyjadrenie ako je tomu v prípade rozhodnutí o povolení, o zmenách stavieb a rozhodnutí o ich užívaní, kedy tento orgán dáva súhlas ako záväzné stanovisko dotknutého orgánu v stavebnom konaní, teda aj v predmetnom ustanovení za situácie, že sa stavebné konanie nevykonáva, vyžaduje súhlas na inštaláciu a po jej vykonaní súhlas na prevádzkovanie, obdobne je tomu aj v prípade zmeny zariadenia a následného súhlasu na prevádzkovanie takto zmeneného zariadenia. Súhlas s prevádzkou zariadenia sa teda vydáva po inštalácií zariadenia, teda rovnako ako v prípade kolaudačného konania. Nemožno sa teda stotožniť s tvrdením žalobcu, že súhlas s prevádzkou inštalovaného technologického zariadenia bolo nevyhnutné získať aj po zmene zákona, ktorý stanovil povinnosť prevádzkovať zariadenia po získaní súhlasu od orgánu štátnej správy na úseku ochrany ovzdušia, keďže táto povinnosť bola uložená len zariadeniam, ktoré boli inštalované podľa tohto zákona v znení účinnom v čase, keď táto povinnosť z neho vyplývala. K odlišnej situácii však dochádza v prípade, ak k inštalácii zariadenia došlo pred touto právnou úpravou a existenciou povinnosti žiadať o súhlas orgán ochrany ovzdušia a aj s prevádzkou zariadenia sa začalo pred touto úpravou. V takomto prípade nie je možné následne po účinnosti novej právnej úpravy, ktorá tento súhlas vyžaduje, ukladať takúto povinnosť všetkým prevádzkovateľom malých zdrojov, ktorý už reálne tieto zdroje prevádzkujú a ktorí ich inštalovali a začali užívať podľa stavu platného v čase ich inštalácie. Uvedená povinnosť by mohla byť zavedená jedine zákonom, avšak muselo by to byť uvedené výslovne v prechodných ustanoveniach zákona č. 478/2002 Z.z., resp. v ustanoveniach v súčasnosti účinného zákona č. 137/2010 Z.z., pričom táto povinnosť dodatočne požiadať o súhlas s prevádzkovaním technologického zariadenia malého zdroja znečisťovania ovzdušia v zákone výslovne upravená nie je, preto nemožno retroaktívne vyžadovať splnenie uvedenej povinnosti. Vyslovený záver správneho súdu však nemení nič na tom, že prevádzkovateľ malého zdroja znečistenia ovzdušia je povinný dodržiavať emisné limity stanovené zákonom, resp. vyhláškou k zákonu o ovzduší, ktoré tieto predpisu ustanovujú pre už jestvujúce zdroje znečistenia. 37. Správny súd poznamenáva, že v prípade, ak by pripustil výklad predmetného ustanovenia tak ako to uviedol žalobca, že prevádzkovateľ je v predmetnom prípade povinný žiadať o súhlas na prevádzku, uvedeným výkladom by bolo možné dospieť k bizarnej situácií, že súhlas na prevádzkovanie stacionárneho zdroja znečistenia by sa vyžadoval pred každou jeho prevádzkou, keďže podľa názoru žalobcu prevádzkovateľ zdroj užíva v čase platnosti zákona, ktorý vyžaduje na jeho prevádzku súhlas, pričom neprihliada na to, že k začatiu prevádzkovania zariadenia došlo v čase, kedy takýto súhlas nebol nevyžadovaný. 38. Na základe uvedeného správny súd právne uzavrel, že žalovaný nemal oprávnenie rozhodovať o vydaní súhlasu na prevádzkovanie malého zdroja znečistenia pre jeho prevádzkovateľa, keďže k začatiu prevádzkovania tohto zdroja došlo za účinnosti právnej úpravy, ktorá takýto súhlas nevyžadovala a zároveň nebolo preukázané, že by došlo k zmene zariadenia v čase od účinnosti právnej úpravy, ktorá takýto súhlas na prevádzkovanie po zmene zariadenia vyžaduje. Poukazujúc na záver, že žalovaný nemá právomoc na začatie žalobcom požadovaného konania o preskúmanie existencie súhlasu podľa § 17 ods. 1 písm. f) zákona o ovzduší, nemožno žalobu považovať za dôvodnú a vyhovieť jej. Uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Sžnč 2/2010 „Pokiaľ odporca označený v návrhu na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy požadovanou kompetenciou nedisponuje, t.j. nie je na základe zákona oprávnený na vydanie navrhovateľom požadovaného rozhodnutia, súd návrh zamietne ako nedôvodný.“ 39. Poukazujúc na vyššie uvedené závery, správny súd žalobu zamietol postupom podľa § 249 SSP, keďže nezistil nečinnosť žalovaného. 40. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 170 písm. c) SSP, žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 Správneho súdneho poriadku) Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci (§449 ods. 1,2 Správneho súdneho poriadku)