Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 8Co/137/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317210582 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8317210582.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO 35 831 154 právne zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom kancelárie Mýtna 48, 810 07 Bratislava, IČO: 37 927 795, proti žalovaným: 1/ O. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/X, XXX XX A., 2/ Z. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/X, XXX XX A., o zaplatenie XX.XXX,XX eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 5Csp/323/2017-142 zo dňa 27. augusta 2019, takto jednohlasne r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok vo výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Žalovanému v 1. rade sa nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „ I. Súd konanie proti žalovanej v 2/ rade z a s t a v u j e. II. Žalovaný v 1/ rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 14.263,02 eur a úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 14.263,02 eur od 3.3.2015 do zaplatenia a to všetko v pravidelných mesačných splátkach každá vo výške 250,- eur vždy do 20-tého dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci prvýkrát počnúc mesiacom nasledujúcom po mesiaci, v ktorom nadobudne tento rozsudok právoplatnosť pod hrozbou straty výhody splátok s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. III. Súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 2.232,37 eur s príslušenstvom zamieta. IV. Žalovanej v 2/ rade vo vzťahu k žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva. V. Žalobcovi vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade priznáva náhradu trov konania v rozsahu 72,94% s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia. ktorým sa konanie končí. samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“ 2. Rozhodnutie právne posúdil okrem iného ustanovením § 1 odsek 2, § 9 odsek 2, 3, § 11 odsek 1, zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.), § 3 odsek 3, § 8 odsek 3, 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 3 odsek 1, § 39, § 52 odsek 1, až 4, § 53 odsek 1 až 3, odsek 5, 9, § 54 odsek 1 a 2, § 517 odsek 1 a 2, § 565, § 511 odsek 1, § 524 odsek 1 a 2, § 559 odsek 1 a 2, § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník), § 3 odsek 1 a 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. 3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pôvodný žalobca spoločnosť Consumer Finance Holding a. s. podal dňa 21.12.2017 na súd žalobu, ktorou žiadal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť mu na istine sumu 16.495,39 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 03.03.2015 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania a trovy právneho zastúpenia. 4. Podanie žaloby odôvodnil tým, že spoločnosť Consumer Finance Holding a. s. uzatvorila dňa 06.02.2014 so žalovanými Zmluvu o pôžičke evid. č. XXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovaným pôžičku vo výške 16.000,- eur. Podľa zmluvy o pôžičke mali žalovaní splácať pôžičku v pravidelných 120 mesačných splátkach po 248,14 eur, a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 29.776,80 eur. Do podania žaloby na súd žalovaní uhradili právnemu predchodcovi žalobcu sumu 1.736,98 eur. 5. Žalobca ďalej v žalobe citoval ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalovaní porušili svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku resp. jednotlivé splátky riadne a včas, preto ich právny predchodca žalobcu v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka listom zo dňa 31.12.2014 - predžalobná upomienka vyzval k úhrade dlžných splátok a upozornil ich na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru. Nakoľko k úhrade dlžných splátok nedošlo, právny predchodca žalobcu dňa 19.02.2015 úver zosplatnil, o čom bol žalovaný informovaný listom zo dňa 25.02.2015 - Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru. 6. Žalovaní do dňa podania žaloby dlžné splátky neuhradili. Celkový dlh ku dňu podania návrhu predstavuje sumu 16.495,39 eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi zostatkom pohľadávky vo výške 18.638,93 eur evidovaným v Prehľade splátok a úhrad /stĺpec „Zostatok“/ a zmluvnou pokutovou vo výške 2.143,54 eur evidovaným v Prehľade splátok a úhrad /stĺpec „Pokuta“/, ktorú si v tomto konaní neuplatňuje. 7. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil Zmluvu o poskytnutí pôžičky na bývanie zo dňa 06.02.2014, Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 25.2.2015 adresovanú žalovanému v 2/ rade, Predžalobnú upomienku zo dňa 31.12.2014 s doručenkou o prevzatí zásielky zo dňa 13.1.2015 adresovanú žalovanému v 1/ rade, Prehľad splátok a úhrad ku dňu 31.10.2017. 8. Uznesením súdu zo dňa 11.4.2018 súd rozhodol, že v konaní bude pokračovať na strane žalobcu so spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a. s., IČO: 31 320 155, nakoľko spoločnosť Consumer Finance Holding, a. s. zanikla rozdelením s nástupnickými spoločnosťami. 9. Dňa 2.5.2018 súdu doručila žalovaná v 2/ rade sťažnosť voči uzneseniu zo dňa 11. 4. 2018, v tejto sťažnosti uviedla, že zmluvu o poskytnutí pôžičky na bývanie uzatvorenú dňa 6. 2. 2014 so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a. s. nikdy predtým ako jej bolo doručené uznesenie súdu nevidela, nepodpísala ju a jej osobné údaje boli zneužité. 10. Uznesením súdu zo dňa 30.07.2018 súd zamietol sťažnosť žalovanej v 2/ rade a pripustil, aby namiesto doterajšieho žalobcu Všeobecná úverová banka, a. s. do tohto konania vstúpila obchodná spoločnosť Intrum Slovakia s. r. o, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, a to na základe návrh na zmenu strany sporu na strane žalobcu z dôvodu uzatvorenia Rámcovej Zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a. s.. ako postupcom a spoločnosťou Intrum Slovakia, s. r. o. ako postupníkom, ktorej predmetom je aj pohľadávka žalobcu ako postupcu voči žalovanému ako dlžníkovi. Spoločnosť Intrum Slovakia, s. r. o. súhlasila s tým, aby do konania vstúpila na miesto doterajšieho žalobcu. K návrhu postupník pripojil aj Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 21.3.2018 adresované žalovanému v 1/ rade. 11. Pred nariadeným pojednávaním žalobca doručil dňa 30.5.2019 súdu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že nimi predložená úverová zmluva spĺňa všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. Tiež odkázal na aktuálny právny názor vyjadrený v rozsudku Súdneho dvora zo dňa 9.11.2016 v právnej veci Home Credit Slovakia proti C. K., ktorým sú slovenské súdy viazané. Predmetný rozsudok ako case-law Súdneho dvora Európskej únie predstavuje primárny prameň Európskeho práva v kategórii právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie podľa článku 7 ods. 2 druha veta Ústavy Slovenskej republiky a majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Preto je tento rozsudok právne záväzný aj pre všeobecné súdy. 12. Za účelom špecifikácie a ozrejmenia veci ďalej žalobca dodal, že žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 16.000,- eur, ktorí sa zaviazali vrátiť v 120 pravidelných mesačných splátkach po 248,14 eur. Navýšenie úveru predstavuje len zmluvne dojednaný úrok vo výške ročnej úrokovej sadzby 14,90%. Celková čiastka, ku ktorej sa zaplateniu žalovaní zaviazali, predstavuje sumu 29.776,80 eur. Odplata za poskytnutie úveru nachádza svoje vyjadrenie v ročnej percentuálnej miere nákladov vo výške 14,90% zhodne s dojednanou úrokovou sadzbou. Nakoľko jedinou odplatou poskytnutého úveru je len zmluvný úrok, výška priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre úvery vo výške viac ako 6.500,- eur so splatnosťou od 5 do 10 rokov zverejnená naposledy v čase uzavretia úverovej zmluvy na stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky za 4. štvrťrok 2013 so stavom ku dňu 31.12.2013 predstavovala 13,34 %. Podľa žalobcu súdna prax zaujala názor, že postup súdu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto len vo výnimočných situáciách napr. v prípade šikanózneho výkonu práva účastníkom zmluvného vzťahu. Korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerané oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Výška dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru úverovej zmluve neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu a preto ju považujú za primeranú a nie v rozpore s dobrými mravmi. 13. K samotným okolnostiam pri uzatváraní zmluvného vzťahu žalobca uviedol, že tá bola uzatvorená na pobočke a k predmetnému sa z objektívnych dôvodov ako nový veriteľ nevedel vyjadriť. Zo znenia zmluvy však vyplývajú osobné údaje sprostredkovateľa, ktorým bol B. C. so sídlom C., K.. V mene sprostredkovateľa vystupovala pani M. M.. V súvislosti s výzvou súdu žalobca doložil všetku dokumentáciu, ktorú k prípadu disponujú a ktorú žalovaní opatrili svojim podpisom. Okrem zmluvy o poskytnutí pôžičky predložili aj kópie občianskych preukazov žalovaných, výpisy z účtu za mesiac december 2013, potvrdenie o výške daňovej povinnosti, súhlas so spracovaním osobných údajov, vyhlásenie klientov, spoludlžníka a vlastníka nehnuteľnosti a tiež štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, preto v nadväznosti na uvedené s ohľadom, že žalovaná v 2/ rade je v predmetných písomnostiach vedená ako vlastníčka nehnuteľnosti, pričom jej občiansky preukaz je súčasťou spisovej dokumentácie a jej podpismi sú opatrené viaceré dokumenty potrebné na uzatvorenie zmluvného vzťahu, žalobca predpokladá, že žalovaná musela mať vedomosť o existencii zmluvy a jej tvrdenia namietajúce zneužitie jej osobných údajov žalobca považuje za účelové. 14. Takisto žalobca predložil doklad o poskytnutí finančných prostriedkov v sume 16 .000,- eur, ktoré boli vyplatené na účet. Na výzvu súdu tiež žalobca uviedol, že z dokladov, predžalobnou upomienkou zo dňa 31.12.2014 a oznámením okamžitej splatnosti úveru zo dňa 25.2.2015, disponujú len vo vzťahu voči žalovanému v 1/ rade. Po oslovení predchádzajúceho veriteľa pohľadávky so žiadosťou o preukázanie doručenia dokladov aj žalovanej v 2/ rade boli vyrozumení, že takouto dokumentáciou nedisponujú. Vo vzťahu k overeniu bonity žalovaných žalobca poukázal na tú skutočnosť, že občiansky preukaz žalovaných nebol žiadnym spôsobom odcudzený a klienti spĺňali štandardné rizikové podmienky. Klienti podpisom zmluvy prehlásili, že všetky uvádzané podmienky sú pravdivé. Tiež prehlásili, že ku dňu podpisu im neboli známe žiadne okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na riadne plnenie ich záväzku. Žalovaní preukázali výšku ich mesačného príjmu, ktorá bola uvedená v zmluve. Žalobca tiež poukázal na tú skutočnosť, že žalovaní žiadnym spôsobom neinformovali žalobcu o zmene finančných pomerov, ktoré by znemožnili žalovaným riadne splácanie poskytnutého úveru. Rovnako tak zo strany žalovaných nebola prednesená žiadosť o prípadne zníženie mesačnej splátky, ktorú by žalobca posúdil a so žalovaným dohodol nové podmienky splácania. 15. Žalobca k svojmu vyjadreniu predložil zmluvu o poskytnutí pôžičky na bývanie, fotokópie občianskych preukazov, výpis z účtu žalovaného v 1/ rade za mesiac 12/2013, potvrdenie o výške daňovej povinnosti žalovaného v 1/ rade zo dňa 13.11.2013, súhlas so spracovaním osobných údajov, vyhlásenie klienta, spoludlžníka, vlastníkov nehnuteľnosti o súhlase spracovania osobných údajov podpísané 6.2.2014 v M., štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere podpísané žalovaným v 1/ rade dňa 6.2.2014, informácie o finančnom sprostredkovaní podpísané žalovaným v 1/ rade zo dňa 6.2.2014, potvrdenie o poskytnutí pôžičky 16.000,- eur na účet žalovaného v 1/ rade, a prehľad úhrad zaplatených zo strany dlžníkov a prehľad splátok a úhrad. 16. Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 4.6.2019 žalovaná v 2/ rade zotrvala na svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 5.8.2018 a trvala na tom, že podpisy na zmluve o poskytnutí pôžičky na bývanie ako aj podpis na súhlase so spracovaním osobných údajov nie sú jej podpisy. Tieto zmluvy nepodpisovala, nebola pri uzatváraní tejto zmluvy o pôžičke osobne prítomná a jej údaje museli byť zneužité zo strany manžela, s ktorým majú dohodu, že každý si bude hospodáriť samostatne a nebude zasahovať do súkromia toho druhého. Preto aj doteraz ešte nepodali voči sebe návrh na rozvod manželstva a žijú v spoločnej domácnosti, avšak oddelene. K vyjadreniu žalobcu, ktoré súd oboznámil na pojednávaní jeho prečítaním, uviedla, že zotrváva na tom, že zmluvu o poskytnutí pôžičky nepodpísala a dom, ktorý je uvedený v tejto zmluve je jej, bol v jej výlučnom vlastníctve, ktorý dostala darom od svojich rodičov a ešte v roku 2008 týmto domom sa zaručila, keď jej dcéra brala úver z O. banky. Čiže dom bol predmetom záložného práva a následne tento dom darovala v roku 2015 dcére, keďže úver aj splácala a následne ho splácala v prospech banky J.. Ďalej uviedla, že účel, ktorý je uvedený v tejto zmluve a to rekonštrukcia kúpeľne a okná, nie sú pravdivými, pretože rekonštrukciu kúpeľne a okná zabezpečovala so svojou mamou, ktorá s nimi stále býva v tomto dome. 17. Na otázku súdu, aby žalovaný v 1/ rade vysvetlil súdu okolnosti k uzatvoreniu zmluvy a ako sa dostal na zmluvu podpis žalovanej v 2/ rade, žalovaný v 1/ rade uviedol, že na túto zmluvu podpísal manželku on bez toho, aby o tom vedela, pretože len predpokladal, že s tým bude súhlasiť a potvrdil, že podpis na zmluve o poskytnutí najľahšej pôžičky nie je manželkin. Zároveň uviedol, že tento úver bol poskytnutý jemu a tento spotreboval sám a to na zaplatenie svojich dlhov voči Sociálnej poisťovni a zdravotnej poisťovni, pretože sa dostal do zlej finančnej situácie, nakoľko je živnostníkom a podniká od roku 2003. Žalovaný v 1/ rade navrhol, aby mohol dlh splácať, pričom splátku navrhoval v sume 100,- eur a neskôr vo výške 200,- eur, keďže v budúcnosti by sa mu podnikanie malo zlepšiť a priniesť mu to finančné výsledky. 18. Súd pojednávanie odročil za účelom predloženia listinných dokladov od žalovaného v 1/ rade k preukázaniu svojej aktuálnej finančnej situácie za účelom posúdenia jeho návrhu na uloženie povinnosti vo forme splátok a zároveň súd vyzval žalobcu, aby sa vyjadril ku skutočnostiam prednesených žalovanou v 2/ rade na dnešnom pojednávaní a uviedol, či trvá na podanej žalobe voči nej. 19. Dňa 20.8.2019 súdu doručil žalobca podanie, v ktorom uviedol, že v súvislosti s vyjadrením žalovaných na poslednom pojednávaní žalobca berie žalobu voči žalovanej v 2/ rade v celom rozsahu späť. Avšak naďalej zotrval na žalobe čo do dôvodu a výšky voči žalovanému v 1/ rade. V nadväznosti na výzvu súdu s návrhom žalovaného na postupné splácanie pohľadávky splátkami po 100,- eur mesačne uviedol, že splátka 100,- je k pomeru výšky istiny pohľadávky neúmerná, a za týchto okolnosti by žalovaný splácal len samotnú istinu v 165 splátkach, čo je takmer 14 rokov nepretržitého splácania, preto žalobca k takejto dohode pristúpiť nemôže. Žalobca sa však chce dohodnúť so žalovaným na postupnom splatení pohľadávky formou mesačných splátok, avšak pri výške splátky najmenej v sume 500,- eur mesačne. 20. Žalovaný v 1/ rade na pojednávaní dňa 22.8.2018 uviedol, že mesačné príjmy sa pohybujú v rozmedzí 150 až 300,- eur, pričom tieto pochádzajú od spoločnosti Generali, s ktorou má uzatvorený obchodný vzťah. Jeho výdavky mesačne sú vo výške približne 150,- až 200,- eur, ktoré uhrádza na domácnosť. Dodal, že výška splátky 500,- eur je privysoká a túto by nemohol každý mesiac uhrádzať. Iné návrhy na dokazovanie nemal. 21. Súd I. inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého spoločnosť Consumer Finance Holding, a. s. ako pôvodný veriteľ a žalovaný v 1/ rade uzavreli dňa 06.02.2014 Zmluvu o poskytnutí pôžičky na bývanie, na základe ktorej spoločnosť Consumer Finance Holding, a. s. poskytla žalovanému v 1/ rade úver vo výške 16.000,- eur prevodom na bankový účet uvedený v tejto zmluve. V článku X. „Pôžička“ sú uvedené: - termín konečnej splatnosti (mesiac/rok): 02/2014 - pôžička: 16.000,- eur - celkové náklady spotrebiteľa: 13.776,80 eur - celková čiastka: 29.776,80 eur - splátka: 248,14 eur - počet splátok: 120 - RPMN: 14,9% - fixná ročná úroková sadzba: 14,90% - priemerná hodnota RPMN: 13,88% 22. Na základe vykonaného dokazovania mal súd I. inštancie za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými bola uzavretá zmluva o poskytnutí pôžičky, z ktorej vzniknutú pohľadávku nadobudla ako právny nástupca spoločnosť Intrum Slovakia, s. r. o. (do 16.02.2018 spoločnosť vystupujúca pod obchodným menom Intrum Justitia Slovakia, s. r. o.) ako postupník titulom Zmluvy o postúpení pohľadávky, a preto má súd za to, že je daná aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní. 23. Súd po vykonanom dokazovaní zistil, že zmluva o pôžičke je zmluvou spotrebiteľskou. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. 24. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Súd poukázal, že táto zmluva je typicky formulárová zmluva, ktorú uzatvoril dodávateľ so spotrebiteľom a teda jednoznačne sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú v zmysle príslušných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd v rámci takýchto zmlúv ex offo skúma to, či neobsahujú neprijateľné zmluvné podmienky a či na základe takýchto podmienok si dodávateľ neuplatňuje neoprávnený nárok voči spotrebiteľovi. 25. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora je ochrana zavedená smernicou založená na myšlienke, že spotrebiteľ je v slabšej pozícii, a to vedie k tomu, že súhlasí s podmienkami pripravenými vopred druhou zmluvnou stranou bez toho, aby mohol ovplyvniť obsah týchto podmienok. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý zistí nekalú povahu zmluvnej podmienky, prináleží jednak bez toho, aby počkal, či spotrebiteľ predložil v tejto súvislosti návrh, vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú z takého zistenia, s cieľom zabezpečiť, aby touto podmienkou nebol tento spotrebiteľ viazaný, a jednak v zásade na základe objektívnych kritérií posúdiť, či dotknutá zmluva môže bez uvedenej podmienky naďalej existovať. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. 26. Na základe vykonaného dokazovania mal teda súd I. inštancie za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v 1/ rade bola uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou, na základe ktorej bola poskytnutá žalovanému v 2/ rade pôžička vo výške 16.000,- eur, ktorú sa žalovaný v 1/ rade zaviazal splatiť v 120 splátkach vo výške á 248,14 eur mesačne. Žalovaný v 1/ rade doposiaľ zaplatil sumu 1.736,98 eur. 27. Vzhľadom k tomu, že účel pôžičky bol v zmluve definovaný ako pôžička na bývanie a z textácie podmienok je zrejmé, že sa malo jednať o rekonštrukciu nehnuteľnosti, je zrejmé, že sa na daný záväzkový vzťah použijú ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko rekonštrukcia nehnuteľnosti neznamená nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavbu nehnuteľnosti a zároveň pôžička nebola zabezpečená záložným právom k nehnuteľnosti. K tomu súd dodáva, že aj žalobca v textácii zmluvných podmienok opakovane uvádza, že táto je podrobená režimu zákona č. 129/2010 Z. z.. 28. Súd po dôkladnom preštudovaní listinných dôkazov dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver formou pôžičky považuje podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov, pretože v zmluve o pôžičke absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) tohto zákona, a to údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o termíne konečnej splatnosti úveru. 29. Gramatickým výkladom tohto ustanovenia súd dospel k záveru, že je potrebné rozlišovať pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti úveru“. V danom prípade sa nejedná o totožné pojmy. Ustanovenie uvedené v zmluve, že „zmluva sa skončí úplným splnením všetkých záväzkov a pohľadávok klienta vo vzťahu k spoločnosti podľa zmluvy“, je neurčité a nezrozumiteľné. Stanovenie obligatórnej náležitosti zmluvy znamená presné a jasné vymedzenie obsahovej informácie, nie nutnosť spotrebiteľa odvodzovať takýto údaj (informáciu) pred podpisom zmluvy. Pod pojmom doba je náležite rozumieť dlhší časový úsek, obdobie, ktoré sú ohraničené začiatkom a koncom. Ak zákonodarca určil, že zmluva o spotrebiteľskom úver musí obsahovať ako podstatnú náležitosť dobu trvania zmluvy, bolo povinnosťou veriteľa takúto dobu trvania zmluvy v zmluve o pôžičke uviesť. Pre úplnosť súd uvádza, že pojem „počet splátok“, ktorý v zmluve o pôžičke je numeratívne vyjadrený číslom 120, nie je možné stotožňovať, s pojmom „doba trvania zmluvy“, pretože nevystihuje ani začiatok a ani koniec obdobia. 30. Údaj o termíne konečnej splatnosti pôžičky má byť uvedený tiež presne a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Termín znamená uvedenie presného dátumu konečnej splatnosti úveru, na rozdiel od pojmu lehota, ktorá vyjadruje určitú dĺžku trvania. Poskytovateľ pôžičky (ktorý je autorom formulárovej zmluvy) v čase uzatvárania zmluvy nepochybne pozná každú jednotlivú jej obsahovú náležitosť a teda aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je preto v súlade s potrebou zachovania elementárnej zmluvnej rovnováhy účastníkov zmluvy, aby spotrebiteľ v tomto rozhodujúcom časovom momente nemusel odvodzovať obligatórne náležitosti zmluvy, ale ich v tom čase tiež poznal(aj s prihliadnutím na značný rozsah údajov obsiahnutých v zmluve, ich formuláciu, zrozumiteľnosť a to obsahovú aj formálnu). Preto sa vyžaduje časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. 31. Výklad zákona č. 129/2010 Z. z. nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala (a aj podáva) stabilný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. 32. V tejto súvislosti bolo potrebné poukázať aj na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Tento výklad dopadá aj na zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného zákona s poukazom na § 1 ods. 8 Zákona č. 129/2010 Z. z., kde je vyjadrená subsidiarita Občianskeho zákonníka, ako aj subsidiarita osobitných predpisov. Podstatou spotrebiteľskej ochrany je, že sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho dodávateľa, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany slabšej strany (spotrebiteľa). 33. Práve z vyššie uvedeného dôvodu bol prijatý aj zákon č. 129/2010 Z. z. a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. 34. Žalovaný v 1/ rade bol tak na istine pôžičky povinný zaplatiť žalobcovi sumu 16.000,- eur, teda sumu, ktorá mu bola zo strany žalobcu reálne poskytnutá. Zo strany žalovaného v 1/ rade boli uhradené finančné prostriedky vo výške 1.736,98 eur a teda nesplatená časť pôžičky je vo výške 14.263,02 eur. Súd tak nárok žalobcu v tejto výške považuje za dôvodný a žalobu v prevyšujúcej časti o zaplatenie 2.232,37 eur s príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol. 35. Žalovaný v 1/ rade sa s plnením svojho peňažného záväzku dostal do omeškania, preto si žalobca podanou žalobou uplatnil aj úrok z omeškania a to vo výške 5,05% ročne od 3.3.2015, teda od šiesteho dňa nasledujúceho po oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti.. Zmluva bola uzatvorená dňa 06.02.2014 teda v čase, kedy v zmysle nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky od 19.12.2015 do 16.3.2016 bola vo výške 0,05 %, od 16.3.2016 bola vo výške 0,00 %. V zmysle uvedeného súd priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku so začiatkom omeškania od 3.3.2015, teda od šiesteho dňa nasledujúceho po dni fikcie doručenia oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 25.02.2015. 36. V danom prípade žalovaný v 1/ rade navrhol, aby svoj dlh mohol aj naďalej splácať, pričom žalobca vyjadril súhlas na splatení záväzku v mesačných splátkach po 500,- eur- Žalovaný navrhoval výšku splátky 100,- eur až 200,- eur, pričom uviedol, že jeho príjmy sa pohybujú v rozpätí do 300,- eur a výdavky má od 150,- do 200,- eur. 37. Z listín, ktoré predložil žalovaný v 1/ rade dňa 17.07.2019 (daňové priznanie typu B za rok 2018, a avíz o platbe provízii v počte 12) súd zistil, že príjem žalovaného v 1/ rade z činnosti sprostredkovateľov, ktoré nie sú živnosťou boli vo výške 1.172,17 eur a iné príjmy nemal. Z avíz o platbe vyhotovených spoločnosťou Generali Posťovňa, a. s. ku dňu 6.3.2019 vyplýva, že žalovanému v 1/ rade boli vyplatené v období od 1.1.2018 do 31.12.2018 provízie v celkovej výške 1.172,17 eur. Iné doklady žalovaný v 1/ rade súdu nepredložil. 38. V súlade s § 232 C.s.p. súd lehotu na splnenie povinnosti uloženej žalovanému v 1/ rade určil v splátkach a to aj s ohľadom na nepriaznivú sociálnu a majetkovú situáciu žalovaného v 1/ rade s prihliadnutím na legitímne očakávanie veriteľa o úhrade dlhu v primeranej dobe. Príjem žalovaného v 1/ rade je veľmi nízky, suma na zaplatenie predstavuje pomerne vysokú čiastku a uloženie povinnosti zaplatiť celý dlh v jednej platbe by nemal svoj účel, a žalovaný v 1/ rade by sa tak mohol dostať do opätovného cyklu pôžičiek a úverov. Súd dospel k záveru, že výška splátky 250,- eur mesačne je primeraná, a v tejto výške bola aj splátka na poskytnutú pôžičku medzi pôvodným veriteľom a žalovaným v 1/ rade v zmluve o spotrebiteľskom úvere aj dohodnutá. Zároveň súd určil podmienky splatnosti splátok, dôsledky ich neplnenia a aj podmienky zročnosti celého dlhu. 39. Ak vezme účastník svoj návrh na začatie konania späť, ide o procesný úkon voči súdu, ktorým prejavuje vôľu, aby sa nekonalo a o veci meritórne nerozhodovalo (R 54/1992). V súlade s návrhom žalobcu a s ust. § 144, § 145 ods. 1, 2, § 146 C.s.p. súd nemal dôvod nevyhovieť návrhu na späťvzatie žaloby proti žalovanej v 2/ rade a v tejto časti konanie zastavil. Súd preto sa aj v rámci dokazovania a zistenia skutkového stavu nezaoberal spornosťou ohľadom podpisu žalovanej v 2/ rade na zmluvy o poskytnutí pôžičky a ani na ostatých listinách, pričom žalovaná v 2/ rade na pojednávaní po nahliadnutí do listín predložených žalobcom vyhlásila, že podpis nie jej a žalovaný v 1/ rade sa priznal, že za žalovanú v 2/ rade sa podpísal on. 40. Výrok o trovách konania právne odôvodnil čl. 4 odsek 2, § 255 odsek 1, § 262 odsek 1, zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) 41. Proti výroku, ktorým súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 2 232,37 eur zamietol a proti výroku o trovách konania podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že zaviaže žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu 2 232,37 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 2232,37 eur od 3.3.2015 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 odsek 1 písm. h) C.s.p. 42. Dôvodil, že právny názor súdu I. inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu neuvedenia termínu konečnej splatnosti úveru; nie je správny a je v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané. Predmetný rozsudok ako case-law Súdneho dvora Európskej únie predstavuje primárny prameň európskeho práva v kategórii právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré podľa článku 7 odsek 2 druhá veta Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. K uvedeniu termínu konečnej splatnosti úveru uviedol, že splnenie vyššie uvedenej zákonnej požiadavky uvedením mesiac a rok ukončenia úverového vzťahu ako bolo v posudzovanom prípade „2/2024“ je dostatočne určité a zrozumiteľné, plne v súlade s platnými právnymi predpismi. Odkázal na vyhlášku MF SR č. 620/2007 Z.z., ktorou sa ustanovuje vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne z jej prílohy v časti vysvetliviek 2C vyplýva: „Ak z predchádzajúcich údajov o počte a termínoch splátok ponúkaného spotrebiteľského úveru nie je zrejmá konečná splatnosť ponúkaného úveru, uvádza sa, do akého obdobia musí byť ponúkaný spotrebiteľský úver splatený. Uvádza sa buď konkrétny dátum, alebo dĺžka obdobia v dňoch, týždňoch, mesiacoch alebo rokoch, na ktoré je ponúkaný spotrebiteľský úver poskytovaný“. Splatnosť jednotlivých úverových splátok bola podľa čl. 6, bod 6.1., 6.2. a 6.3. zmluvných podmienok úverovej zmluvy stranami dohodnutá k 20.dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20.dňa v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy. Úverová zmluva bola uzavretá dňa 6.2.2014, splatnosť prvej úverovej splátky tak nastala 20.3.2014, konečná splatnosť úveru a doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere pri počte 120 mesačných splátok by tak za riadneho plnenia nastala dňa 20.2.2024. Z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je preukázané dojednanie termínov splatnosti úverových splátok a to v čl. 6, bod 6.1., 6.2. a 6.3. zmluvných podmienok úverovej zmluvy. Žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy a termíny splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia povinností vyplývajúcich mu z úverovej zmluvy. Termín konečnej splatnosti úveru uvedený ako 2/2024 bez akýchkoľvek pochybností aj právne nevzdelanému priemernému spotrebiteľovi poskytuje relevantnú informáciu o tom, že úver bude musieť splácať do februára 2024. V spojení s dojednaním splatnosti splátok k 20. dňu v mesiaci je termín konečnej splatnosti úveru stanovený bez potreby použitia akýchkoľvek zložitých matematických operácií. 43. Podľa názoru žalobcu z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/2015 možno vyvodiť záver, že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Zároveň poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-565/2012 zo dňa 27.3.2014, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa musí byť primeraná závažnosti jeho porušení, ako i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014 zo dňa 9.7.2015, podľa ktorého čl. 4 Smernice č. 87/102/ EHS zo dňa 22.12.1986 (jedná sa o Smernicu, ktorá predchádzala Smernici 2008/48/ES) vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Z uvedeného vyplýva, že ak nebude v zmluve uvedená náležitosť, ktorá nemôže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah jeho záväzku, nebude spravidla a v zásade sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti primeraná. 44. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 45. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 46. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 47. Len na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné: 48. Podľa § 9 odsek 1 a 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z.,, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka18) musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 49. Podľa § 11 odsek 1 zákona č. 129/2010Z.z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). 50. Podľa ustanovenia § 53 odsek 1, 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. 51. Podľa § 53 odsek 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 52. Podľa ustanovenia § 53a odsek 1 Občianskeho zákonníka, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa. 53. Podľa ustanovenia § 54 odsek 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 54. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru v tom smere, že uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovaným a že je namieste aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj Zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. 55. Z obsahu spisu vyplýva, že právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol Zmluvou o poskytnutí pôžičky na bývanie zo dňa 6.2.2014. Zo zmluvy nevyplýva, že by žalovaný konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Taký vzťah je preto možné považovať za zmluvný vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom, t.j spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne ho podriadiť právnemu režimu, ktorý upravuje problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Z formulárového znenia úverovej zmluvy je zrejmé, že žalovaný nemohol individuálne ovplyvniť obsah zmluvných dojednaní, ktoré boli vopred pripravené a uzavierali sa vo viacerých prípadoch, pre neurčitý počet spotrebiteľov. Nebolo preukázané, že žalobca predmet plnenia z úverovej zmluvy (poskytnuté finančné prostriedky) použil na iný účel ako pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti. Na druhej strane je nepochybné, že veriteľ uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo potvrdzuje aj výpis z obchodného registra, z obsahu ktorého je zrejmé, že veriteľ mal v predmete svojej podnikateľskej činnosti aj „poskytovanie úverov". Zohľadnením právneho postavenia účastníkov právneho vzťahu sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva o poskytnutí pôžičky na bývanie má povahu spotrebiteľskej zmluvy. 56. Posudzovaný právny vzťah účastníkov konania je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným typovou spotrebiteľskou zmluvou upravenou špeciálnym právnym predpisom, a to zákonom o spotrebiteľských úveroch. Žalobca bol od uzatvorenia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaný v postavení spotrebiteľa. Žalovaný zmluvné podmienky nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Právny vzťah účastníkov konania preto správne súd posúdil podľa noriem spotrebiteľského práva, a to podľa osobitného právneho predpisu zákona o spotrebiteľských úveroch a všeobecného právneho predpisu Občianskeho zákonníka. 57. Zmluva o poskytnutí pôžičky musí okrem všeobecných náležitosti povinne obsahovať osobitné náležitosti podľa § 9 odsek 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Zákon absenciu niektorých náležitosti vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení nespája s následkom neplatnosti zmluvy o úvere, avšak poskytuje spotrebiteľovi ochranu. V zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musela obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 58. Zmluva o pôžičke zo dňa 6.2.2014 neobsahuje dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Tak ako to zákonodarca vymedzil v ust. § 9 odsek 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru nie sú totožné pojmy. Pod pojmom doba trvania zmluvy je potrebné rozumieť časový úsek ohraničený začiatkom a koncom trvania zmluvy. Ak zákonodarca určil takýto údaj ako obligatórnu náležitosť zmluvy, bolo povinnosťou žalobcu tieto údaje v zmluve uviesť. 59. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. 60. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. 61. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných, musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 62. Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru. Spotrebiteľ má mať presne určené, dokedy má úver splácať. Pod konečnou splatnosťou úveru zákonodarca nemyslel len stanovenie počtu splátok, pretože v opačnom prípade by postačovalo uviesť len náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, kde sa uvádza aj počet splátok. Obe tieto náležitosti nie je možné stotožňovať, a preto termín konečnej splatnosti úveru je potrebné určiť dátumovo. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15, v ktorom Súdny dvor EÚ konštatoval, že článok 10 ods. 2 písmeno h) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok, v tejto súvislosti sa zdôraznilo, že z obsahu zmluvy nemožno bez ťažkostí a s istotou identifikovať ani termín konečnej splatnosti zmluvy, ani výšku, počet a termíny splátok istiny. Presný údaj o konečnej splatnosti úveru nemožno nahradiť odkazom na údaje o dĺžke trvania zmluvy a splatnosti splátok tak ako to urobil žalobca v zmluve, keď výpočet presnej doby konečnej splatnosti úveru ponechal na žalovaného. Je pravdou, že Smernica 2008/48 neustanovuje termín konečnej splatnosti ako náležitosť zmluvy o úvere, ale iba dĺžku trvania zmluvy. Súd však pri aplikácii vnútroštátneho zákona, ktorý bol účinný v čase uzatvorenia zmluvy, interpretoval tento povinný údaj tak, aby bol dosiahnutý výsledok sledovaný smernicou. Neuvedenie doby trvania a termínu konečnej splatnosti úveru spôsobuje podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. 63. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o termíne konečnej splatnosti úveru. Termín konečnej splatnosti v zmluve uvedený nie je a tento nemožno určiť ani na základe ostatných údajov uvedených v zmluve, keďže v zmluve je uvedený len počet splátok, absentuje však uvedenie dátumu prvej splátky. Keďže nie je zrejmý dátum počiatku povinnosti splácania úveru, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť. 64. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu. V opačnom prípade by sa minulo účinku ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v rozhodnom čase, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. 65. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu v odvolaní a podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 66. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek 1 C.s.p. tak, že žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto sa mu ich náhrada nepriznáva. 67. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).