Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 13Co/64/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8701899333 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8701899333.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: Z. Y.., so sídlom Y. X., B., R.: XX XXX XXX, práv. zast. JUDr. Mikuláš Buzgó, advokát, so sídlom Štúrova 20, Košice proti žalovanému: M. L. - W. X., so sídlom I.. M., Z., o náhradu škody s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 7C 1082/2001-663 zo dňa 02.07.2018 takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje rozsudok. II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o náhradu škody, ktorú si uplatňoval žalobca voči M. republike na skutkovom základe, kedy rozhodnutím bývalého T. úradu životného prostredia v B. bolo rozhodnuté o umiestnení stavby, a to prízemného skladu na nakladacej rampe, kedy v tomto konaní vlastník susednej stavby nebol účastníkom konania o umiestnení stavby a taktiež vlastník nadstavby, teda skladu kusových zásielok, ktorého vlastníctvo bolo určené súdom nebol účastníkom konania o umiestnení stavby, stavebného konania, ani konania o povolenie užívať stavbu. Účastníkom týchto konaní mal byť z dôvodu, že povoľovanou stavbou došlo k zamedzeniu prístupu do objektu skladu cez jedinú prístupovú cestu. Rovnako žalobca uviedol, že stavba R.. B. bola povolená ako dočasná stavba, a to do 01.07.1999, pričom žalobca nemohol využiť svoje zákonné práva, čím utrpela bonita jeho vlastníctva a on ako nájomca susednej nehnuteľnosti utrpel škodu v dôsledku potreby ďalších investícií. Po uplynutí doby povolenia stavby príslušný stavebný úrad, a to O. drahový úrad, pobočka N., nevydal rozhodnutie o odstránení stavby a z dôvodu jeho nečinnosti došlo ku škode na strane žalobcu. Súd prvej inštancie konal o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 131.479,19 eur titulom nároku na náhradu škody na ušlom zisku, a to za roky 1998, 1999 a 2000. 2. Súd prvej inštancie po vykonaní navrhovaných dôkazov zistil skutkový stav v tomto znení: „Rozsudkom tunajšieho súdu 7C/556/1997-109 zo dňa 18.9.1998 súd určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti a to skladu na parcele KN XXXX/X súpisné číslo XXXX, KN XXXX/XX č. súpisné XXXX, na parcele KN č. s. XXXX/XX, č. súpisné X XXX, vedené na LV č. XXX k.ú. B., je M., štátny podnik. V konaní žalobca vystupoval ako vedľajší účastník na strane M. , š.p. B.. Rozhodnutím T. úradu životného prostredia v B. (viď čl. 4 spisu) bolo rozhodnúť o umiestnení stavby „sklad stavebného materiálu“ na parcelu č. XXXX, k.ú. B., pre podnikateľa R.. B.(predtým parc. č. XXXX/X) M., š.p. B. podaním zo dňa 14.12.1999 požiadal O. dráhový úrad o vydanie rozhodnutia o odstránení stavby - predmetného skladu z dôvodu neprizvania do stavebného konania, keďže O. dráhový úrad rozhodnutím č. XXX/XX - O./V-Rt zo dňa X.X.XXXX vydal povolenie na predmetnú stavbu. W. dopravy, pôšt a telekomunikácií SR listom zo dňa 27.7.1999 (čl. 13 spisu) oznámilo právnemu zástupcovi žalobcu, že jeho podnet prerokoval ako sťažnosť v zmysle zákona č. 152/1998 Z.z., kde zistil, že žalobca nemal postavenie účatníka konania v územnom, stavebnom a kolaudačnom konaní preto sťažnosť voči postupu Štátneho dráhového úradu N. považoval za neopodstatnenú. O. dráhový úrad Z., pracovisko N. v stanovisku zo dňa 13.12.2000 č.j. XXXX/XX - O./Rt okrem iného konštatoval, že aj KP N. si vyžiadala spisový materiál k podnetu Z.-landu zo dňa X.X.XXXX (na odstránenie stavby) a konštatovala postup O. dráhového úradu N. bez pripomienok a námietok(viď čl. 551 spisu). S uvedeným stanoviskom sa stotožnila i Q. B. (viď dozorný denník VI GD XXXX/XX - čl. 553 spisu). Svedok O. L. vo svojej výpovedi (čl. 164 a nasl. spisu) konštatoval, že v čase stavebného a kolaudačného konania firmy Z. - land vystupoval len ako nájomca priestorov bývalého skladu kusových zásielok a účastníkmi konania boli len E. a W. B.. V znaleckom posudku č. X/XXXX vypracovaného znalcom R.. W. J., z oblasti ekonómia a manažment (čl. 268 a nasl. spisu) znalec konštatoval, že či bude možné hovoriť v súvislosti so znížením zisku žalobcu aj o škode, záleží od vyriešenia právnej otázky, či sa preukáže právne pochybenie, porušenie zákonných povinností žalovaného v procese schvaľovania stavebného povolenia a predmetu činnosti, rozhodovania o predĺžení nájomnej zmluvy R.. B. a bude takého charakteru, intenzity a významu, pre ktorý by bolo možné rozhodnúť o nezákonnosti stavby, resp. predĺženia predmetnej nájomnej zmluvy medzi žalovaným a R.. B.. V opačnom prípade, pri nepreukázaní procesného pochybenia zo strany žalovaného, zrejme nebude možné považovať zníženie zisku žalobcu za škodu, ale iba za dôsledok vzniklej a legálne existujúcej konkurencie. V konečných dôsledkoch je možné konštatovať, že zo strany žalobcu doposiaľ nedošlo k riadnemu a komplexnému vyčísleniu hodnoty straty na zisku, ktorý by mohol byť následne po vyriešení právnych otázok súvisiacich so sporom považovaný za výšku škody. V súčasnom stave vývoj a sporu, keď ani sám žalobca ešte presne nevyčíslil žalovanú škodu, sa nejaví účelné vyčíslenie škody znalcom, naviac, keď ešte nie je súdom rozhodnuté, či ide o straty žalobcu z prirodzeného konkurenčného správania súťažiacich subjektov, alebo o vymáhateľnú škodu, spôsobenú žalovaným. Svedkyňa W.. F. F. z L. v B. potvrdila, že povolenú stavbu „sklad stavebného materiálu“ zmenil O. v kolaudačnom rozhodnutí č.j. XXX/XX - O./U-Rt zo dňa X.X.XXXX na „sklad a predajňa stavebného materiálu“, pričom konštatovala, že predmetná stavba nevyhovuje zákonným požiadavkám nielen na predajňu, ale ani ako pracovisko.“ 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 18, § 2 Zákona č. 58/1969 Zb., § 415, § 442 Občianskeho zákonníka, pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že Štátny drahový úrad na základe žiadosti R.. B. povolil predmetnú stavbu a vydal aj užívacie povolenie na túto stavbu po uskutočnenom kolaudačnom konaní. Bola povolená ako dočasná po dobu trvania nájomnej zmluvy medzi R.. B. a E. M. republiky, pričom v čase správnych konaní o vydanie stavebného povolenia, kolaudačného rozhodnutia, teda v rokoch 1994 - 1996 boli vlastníkom stavby E. M. republiky a ich vlastníctvo nebolo v tomto čase spochybnené. Žalobca sa stal nájomcom skladu č. 801 na základe nájomnej zmluvy z roku 1996, ktorú uzavrel so E. M. republiky. Napriek jeho sťažnostiam B. M. republiky po preskúmaní administratívnych spisov nenapadla a ani jedno z týchto rozhodnutí nebolo zrušené z dôvodu ich nezákonnosti. To, že L. úrad verejného zdravotníctva v B. vydal nesúhlasné stanovisko vo veci užívania skladu a predajne materiálu, nie je vo veci relevantné a vo veci je relevantné rozhodnutie E. zdravotného úradu Z., E. obvodného hygienika v E. z roku 1996, ktoré doposiaľ nebolo spochybnené, preto mu patrí prezumpcia správnosti. V zmysle § 59 ods. 1 Zákona č. 50/1976 zbierky boli účastníkmi stavebného konania stavebník ako aj organizácia, či občania, ktorí mali vlastnícke právo a iné právo k susedným pozemkom alebo stavbám. V čase vydania stavebného povolenia M. a.s. nebola vlastníkom, ale nemala iné práva k susedným pozemkom a stavbám. V zmysle citovaného zákona je účastníkom kolaudačného konania stavebník či užívateľ, ak v čase konania je známy, pričom žalobca ako nájomca skladu nespĺňal podmienky účastníctva v rámci kolaudačného konania a tento nepodal ani voči žiadnemu z predmetných rozhodnutí odvolanie, ako aj mimoriadny opravný prostriedok. 4. Nakoľko stavebné povolenia, kolaudačné rozhodnutie neboli zrušené ani zmenené, neboli splnené podmienky v zmysle § 3 a § 4 Zákona č. 58/69 pre uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu. 5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobcu s poukazom na skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, ktoré je potrebné vykonať, dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu a skutkový stav nedostatočne právne posúdil. Rovnako porušil svojím procesným postupom práva žalobcu do takej miery, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko na pojednávaní dňa 01.06.2018 neumožnil štatutárnemu zástupcovi žalobcu predniesť záverečnú reč, a preto žalobca nemohol doplniť podanie svojho advokáta. Namietol, že žalovaný konajúci prostredníctvom svojich zložiek nesprávne konali a priznali Ing. B. nároky, na ktoré nemal právo, teda užívať predmetnú stavbu a nekonali po 01.07.1999 vtedy, keď konať mali. Uzavretím novej nájomnej zmluvy medzi E. a R.. B. po 01.07.1999 z 28.12.1999 sa zlegalizoval nezákonný stav a vytvoreným nekalým, konkurenčným prostredím vznikla žalobcovi škoda. V tejto súvislosti závery vyšetrovania orgánov Prokuratúry nie sú relevantné, hoci šetrili podnety žalobcu z roku 1999. Tieto skutočnosti nezazneli v záverečnej reči právneho zástupcu žalobcu a neboli umožnené predniesť žalobcovi cestou jeho štatutárneho zástupcu. Rovnako namietol zamietnutie návrhu na vykonanie ohliadky na mieste samom, ktorý vykonali aj predošlí zákonní sudcovia. 7. Žalobca namietol tiež nedostatočné oboznámenie sa s matériou súdneho spisu, a to, že súd pristúpil k veľmi strohému ani nedostatočnému odôvodneniu svojho rozhodnutia. Svojím konaním súd prvej inštancie nesprávne usporiadal dôkazy, nevykonal dôsledne hodnotenie dôkazov, a preto zistil zle skutkový stav. Jednotlivé dôkazy mal rešpektovať, nie dezinterpretovať, pričom nesprávne uviedol to, že žalobca zavádzal, teda klamal súd prvej inštancie. Nie je pravdou to, že ako uvádza súd prvej inštancie v bode 21 v čase vydania stavebného povolenia SAD štátny podnik B. ani žalobca nemali vlastnícke a iné práva k susedným pozemkom, nakoľko právny predchodca M. štátny podnik bol správcom susedných stavieb. L. súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpoveď svedka L. pred súdom a žalobca poukázal na to, že už v roku 1999 žiadal o prerušenie stavebného konania, no nemal vedomosti o kolaudácii dočasnej stavby R.. B., pričom žalobca sa dozvedel o kolaudácii stavby dodatočne, nakoľko nebol účastníkom konania z dôvodu neúspešnosti jeho podaní O. drahovému úradu. Súd prvej inštancie nevenoval pozornosť zisteniu, že zo strany E. nedošlo k informovanosti o zmene vyvolávajúcej zmenu okruhu účastníkov stavebného konania, a preto neboli do stavebného konania prizvaní M., š.p., respektíve žalobca. B. samotnej ohliadke na mieste samom by bolo zrejmé, že pripustením novej stavby by sa obmedzila funkčnosť objektu užívaného žalobcom, už len z dôvodu existencii jedinej prístupovej cesty, ktorej užívanie obmedzovalo žalobcu v užívaní jeho priestorov. Súd nijakým spôsobom neodôvodnil, prečo považuje výpoveď svedkyne z L. úradu verejného zdravia v B. za irelevantnú a namietol to, že ak by zložky žalovaného konali v zmysle zákona, dočasná stavba stavebníka R.. B. mala byť odstránená, čím by nedošlo k škode v rozsahu v akom ju žalobca uplatňuje v tomto konaní. Súd prvej inštancie sa nezaoberal objektívnou zodpovednosťou zložiek žalovaného podľa § 18 a § 19 Zákona č. 58/69 Zbierky v spojení s nesprávnym úradným postupom, ktorého výsledkom je aj nevydanie rozhodnutia na odstránenie dočasnej stavby, ktorá po 01.07.1999 nebola legálna, preto žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá vznikla žalobcovi. 8. Žalobca uviedol, že podľa zmluvy o prenájme zložišťa nájomca mohol využívať XXXmX plochy na provizórny sklad stavebného materiálu a podľa nájomnej zmluvy z roku 1999 mohol pôvodný vlastník stavby okrem pozemku pod stavbou skladu užívať aj XXXmX nesplnenej plochy, čo je jedná prístupová cesta do predajne žalobcu. Novou zmluvou teda E. M. republiky pôvodnému vlastníkovi stavby zlegalizovali nelegálny predmet činnosti ako aj dovtedy nezazmluvnenú časť spevnenej plochy. Z týchto dôvodov R.. B. požiadal pred uplynutím doby nájmu dočasnej doby nájmu a doby dočasnej stavby o uzavretie novej zmluvy, nakoľko sa menila v predmete zmluvy prenajatá plocha a legalizoval sa aj ďalší predmet nájmu. Preto išlo o uzavretie novej zmluvy a nie o predĺženie existujúcej zmluvy ako k tomu nesprávne výkladom dospela Q.. Skutočnosť, že žalobca nebol účastníkom konania, nie je možné odstrániť novým rozhodnutím stavebného úradu a táto skutočnosť spolu s tým, že úrad žalovaného nekonal keď konať mal, zakladajú zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá vznikla žalobcovi. Rovnako žalobca nesúhlasil s bodom č. 10 rozhodnutia, podľa ktorého nedošlo k riadnemu a komplexnému vyčísleniu hodnoty straty na zisku, pričom nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie žalobcom predložené výpočty straty na zisku spolu s prílohami nepovažoval za riadne a komplexné a toto z jeho odôvodnenia nie je možné zistiť. Rovnako ako sa súd nezaoberal ušlým ziskom, tak sa nezaoberal aj majetkovou škodou vo forme straty očakávaného výnosu ako to vyplýva z rozhodnutí vyšších súdnych autorít. Z týchto dôvodov žalobca navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 9. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril napriek výzve súdu prvej inštancie. 10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05). 13. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) . 14. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 15. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola. 16. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená. 17. Vzhľadom na čas vzniku žalobcom tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, posúdiť podľa zákona č. 58/1959 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tak ako to súd prvej inštancie správne aj urobil. 18. Podľa § 1 ods. 1, prvá veta zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len štátny orgán). Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vyplýva, že nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa § 4 ods. 2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené. 19. Podľa § 18 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa § 18 ods. 2 zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 20. Zákon č. 58/1959 Zb. teda rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými orgánmi. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 1-17 zákona (špecifickou súčasťou je zodpovednosť za škodu nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste) je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa ustanovenia § 4 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zákona č 59/1969 Zb. teda predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods.1), a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmavať. Túto skutočnosť správne zdôraznil vo svojom odôvodnení súd prvej inštancie. 21. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR či Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva: NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II ÚS 145/2019 z 30.1.2020 „Pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, tu zákon z dôvodu potreby prelomenia prezumpcie správnosti individuálnych správnych aktov predpokladá a vyžaduje vyslovenie nezákonnosti rozhodnutia na to povolaným orgánom v rámci inštančného postupu (napr. nadriadený správny orgán rozhodujúci o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch, správny súd, ústavný súd). Z dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch sústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho vecnú správnosť - či boli splnené hmotné podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie administratívneho aktu. Kompetenciu preskúmať zákonnosť správneho aktu má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za presne špecifikovaných zákonných podmienok. Prípadné nesplnenie zákonných predpokladov hmotnej povahy pre vydanie individuálneho správneho aktu však ani správny súd neskúma vecne (či boli alebo neboli splnené, čo by nahrádzalo činnosť správnych orgánov), ale len vo väzbe na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, čo je prejavom oddelenosti sústav a rešpektovania právomoci orgánu výkonnej moci. Inými slovami, v prípadoch, ak je postup zavŕšený vydaním rozhodnutia, je konzumovaný rozhodnutím, preto je nevyhnutné napadnúť rozhodnutie, v rámci ktorého účastník môže namietať aj prípadný nezákonný postup, ktorým odôvodní nezákonnosť rozhodnutia a ktorý nevyhnutne musí mať v ňom odraz (spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia). Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom (R 35/1977)“. 22. Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu (§ 18-19 zákona) je spojená s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď podľa uvedených ustanovení nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát podľa uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je neprávnym postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. 23. Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za tým účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu byť hodnotené len podľa § 1 - 17 zákona č. 58/1959 Zb. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 18 uvedeného zákona teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. 24. V posudzovanej veci žalobcom vytýkaný postup Štátneho dráhového úradu vyústil do prijatia rozhodnutia o povolení stavby. Chybné posúdenie predpokladov a podmienok povolenia stavby teda nepredstavuje nesprávny úradný postup, ale mohla by spôsobiť potencionálne nesprávnosť samotného rozhodnutia. V posudzovanej veci však žalobca ani netvrdil, že by rozhodnutie bolo zrušené. V konaní nebol zistený ani prípad osobitného zreteľa podľa § 3 veta prvá citovaného zákona aj keď žalobca nebol účastník správneho konania, súd dospel k záveru, že podľa zisteného skutkového stavu ani ním tvrdené postavenie mu nesvedčalo. 25. Relevantnou skutočnosťou vyplývajúcou z obsahu dôkazov je to, že v čase vydania kolaudačného rozhodnutia /7.5.1996/ o povolení užívať stavbu - Sklad a predajňa stavebného materiálu pre R.. B. nebol vlastníkom susedného objektu M. š.p., ktorý podal v roku 1997 žalobu o určenie vlastníckeho práva k skladu č. XXX pod sp.zn. 7 C XXX/XXXX a vlastnícke právo mu bolo potvrdené až rozhodnutím odvolacieho súdu z 7.4.1999. Je nepochybné, že O. dráhový úrad konal v zmysle platnej legislatívy s účastníkmi v správnom konaní, ktorí boli známi v čase konania. 26. Odvolací súd už vyššie uviedol, že vznik zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zákona č. 59/1969 Zb. predpokladá zistenie, že rozhodnutie, z ktorého vznikla škoda, príslušný orgán zrušil pre nezákonnosť, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti, vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Konaniu o zodpovednostnom nároku musí teda predchádzať konanie sledujúce zistenie nezákonnosti a zrušenie nezákonného rozhodnutia. Požiadavka, aby nezákonné rozhodnutie zrušil príslušný orgán, je prelomená len výnimkou uvedenou v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého ako výnimku z ustanovenia odseku 1 (nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán) možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku zrušené alebo zmenené. O takú výnimku ale v danej veci nejde, vzhľadom skonštatovaný správny postup štátneho dráhového úradu, ktorý vychádzal zo stavu v čase vydania svojho rozhodnutia. 27. § 88 zákona č. 50/1976 Zb. (1) Stavebný úrad nariadi vlastníkovi stavby odstránenie a)závadnej stavby ohrozujúcej život alebo zdravie osôb, pokiaľ ju nemožno hospodárne opraviť, b)stavby postavenej bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním alebo bez písomného oznámenia stavebného úradu podľa § 57 ods. 2 pri stavbách, ktoré treba ohlásiť; odstránenie stavby sa nenariadi iba v prípadoch, keď dodatočné povolenie stavby nie je v rozpore s verejnými záujmami, c)stavby, na ktorú bolo zrušené stavebné povolenie (§ 102 ods. 3), d)dočasnej stavby, pri ktorej uplynul určený čas jej trvania alebo pominul účel, na ktorý bola zriadená. 28. Rovnaký záver platí aj o namietanom postupe žalovaného vo forme nekonania po uplynutí doby na povolenie užívania stavby, nakoľko Štátny dráhový úrad vydal povolenie na začatie prevádzky / užívacie povolenie/ dňa 7.5.1996 a to na dobu trvania nájomnej zmluvy s E., ako to vyplýva z bodu 4 rozhodnutia / č.l. 10 spisu/ pričom nájomný vzťah medzi E. a R.. B. trval neprerušene počas celého obdobia rokov 1998 až 2000 za ktorý žalobca uplatňuje náhradu škody a to podľa nájomných zmlúv z roku 1994 a z 28.12.1999. Z uvedeného je zrejmé, že stavba bola povolená, nakoľko nájomný vzťah trval neprerušene aj s poukazom na ust. § 676 ods.2 OZ, keď po 1.7.1999 nebol podaný návrh na vypratanie veci zo strany prenajímateľa teda E. a následne bola uzavretá nová nájomná zmluva z 28.12.1999. Štátny dráhový úrad preto nepochybne nekonal v rozpore so zákonom. 29. K tejto otázke sa vyjadril aj Ústavný súd SR z ktorého rozhodnutia možno zistiť, že: Na nezákonnosti nemožno stavať zákonnosť, in concreto na nesprávnom a nezákonnom úradnom postupe nie je možné postaviť zákonné rozhodnutie. Ak je nesprávny úradný postup zavŕšený rozhodnutím, tak toto rozhodnutie by v prvom rade nebolo možné považovať za zákonné, a teda by nebolo možné ponechať ho bez povšimnutia a domáhať sa nároku na náhradu škody len z titulu jemu predchádzajúceho nesprávneho postupu, pretože by tým bol nastolený neúnosný a nezákonný stav, keď by postupom orgánu verejnej moci poškodený subjekt síce akceptoval a riadil sa z nezákonného postupu vzídeným rozhodnutím, avšak súčasne by spochybňoval zákonnosť jemu predchádzajúceho postupu. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 327/2018 z 19. septembra 2018) 30. Z rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky vyplýva, že bez ohľadu na skutkové okolnosti individuálnej právnej veci, nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, prípadne protiprávny úkon, musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody, pričom nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinnou škody. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve týmto rozhodnutím alebo postupom. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčin, následok, pri ktorej príčina priamo predchádza následku a vyvoláva ho. Skutočnosť, že vzťah medzi príčinnou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp.zn. I.ÚS/177/08. 31. Nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup môže byť významným článkom v reťazci príčin a následkov, a napriek tomu nemusí byť daná zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú týmto nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom orgánu verejnej moci. Žalobca musí preukázať v konaní existenciu podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu, vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou a nie žalovaný musí preukázať, že za škodu nezodpovedá. 32. K odvolacej námietke nevykonania ďalšej ohliadky na mieste samom odvolací súd uvádza, že táto nie je dôvodná. 33. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 CSP), nie účastníkov konania. Ak teda súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy s odôvodnením, že by sa nimi mali preukázať skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia, konal v rámci svojej právomoci. 34. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou so všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti druhému účastníkovi. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko skutkový stav bol pre rozhodnutie vo veci ustálený ako dôvodný je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu prvej inštancie, keď nevykonal ďalšiu ohliadku aj s prihliadnutím na skutočnosť, že vo veci už boli vykonané dve ohliadky na mieste samom, a to 3.11.2006 / č.l 232- 233 spisu/ a 24.4.2013 / č.l. 539- 540 spisu/ ako procesne správny. 35. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces žalobcu neumožnením záverečného vyjadrenia štatutára žalobcu uvádza odvolací súd, že ani táto nie je dôvodná. 36. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že namietané konanie súdu nenapĺňa znaky porušenia práva odvolateľa na spravodlivý proces aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti. 37. Všetky skutočnosti, ktoré mali vyplynúť z tejto reči štatutárneho zástupcu boli opakovane v konaní prednášané a súd sa s nimi vyporiadal. 38. Rovnako nemožno konštatovať, že by rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo nedostatočne odôvodnené, aj keď ide o pomerne stručné rozhodnutie, nakoľko súd prvej inštancie v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. uviedol, ktoré okolnosti vzal za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal , z čoho vyplýva, že toto rozhodnutie ako celok z hľadiska jeho faktickej výpovednej hodnoty spĺňa náležitosti uvedené v § 220 ods.2 Csp vzťahujúce sa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čím neboli porušené práva žalobcu na spravodlivý proces. 39. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu. 40. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 396 ods.1 C.s.p. tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok náhrady trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015. 41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).