Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 12Co/126/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718201892 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8718201892.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený advokátom JUDr. Pavol Pospecha, so sídlom Lichnerova 23, 903 01 Senec, IČO: 51 474 786, proti žalovanému F. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q., o zaplatenie 1.008,18 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 8Csp/41/2018-83 zo dňa 19. augusta 2019, takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku III. o trovách konania. II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 516,12 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 7.9.2017 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“ 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, 9, § 54 ods. 1, 2, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. 3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 19.09.2014 uzatvoril žalobca so žalovaným na základe žiadosti žalovaného o poskytnutie revolvingového úveru Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX na základe bol žalovanému poskytnutý úver vo výške úverového limitu 1.500,- Eur. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou splátok. Vzhľadom k tomu, že žalovaný bol v omeškaní s úhradou splátky o viac ako tri mesiace, žalobca listom zo dňa 16.08.2017 vyhlásil okamžitú splatnosť úveru a vyzval žalovaného na úhradu dlhu vo výške 1,803,78 Eur v lehote 15 dní od doručenia tohto oznámenia. Zásielka bola žalovanému doručená dňa 21.08.2017. 4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že má za to, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, a to aj napriek tomu, že ide o zmluvu o úvere, ktorá sa riadi režimom Obchodného zákonníka. Uviedol, že je nepochybné, že medzi stranami sporu došlo na základe zmluvy k poskytnutiu úveru do výšky úverového limitu vo výške 1.500,- Eur. Po preskúmaní zmluvy dospel k záveru, že v zmluve absentuje adresa predávajúceho na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, termín splatnosti jednotlivých splátok a termín konečnej splatnosti úveru. Tieto náležitosti musia byť uvedené v každej zmluve o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. c), f), k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Absencia týchto náležitostí má za následok to, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Na základe uvedeného tak mohol od žalovaného žiadať iba poskytnutú výšku úveru, bez úrokov a bez poplatkov. Súd mal z platieb žalovaného ďalej preukázané, že žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky v celkovej výške 1.500,- Eur a žalovaný uhradil žalobcovi celkovo sumu 983,88 Eur. Vzhľadom na to, že úver je bezúročný a bez poplatkov, žalobca sa mohol voči žalovanému domáhať vydania rozdielu medzi poskytnutým úverom a sumou, ktorú žalovaný uhradil žalobcovi, teda sumy 516,12 Eur. Vzhľadom na uvedené súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalobcovi sumy 516,12 Eur. Vo zvyšnej časti istiny prevyšujúcej 516,12 Eur a prislúchajúceho úroku z omeškania súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, pretože žalobca nemá na to zákonný nárok. Keďže žalovaný je s plnením peňažného dlhu v omeškaní, žalobca ako veriteľ má nárok na zákonné úroky z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy od 07.09.2017 do zaplatenia. 5. O trovách konania rozhodol tak, že vzhľadom na približne rovnaký úspech oboch strán sporu vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výrokom II. a III.. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. d), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). K tvrdeniu o neuvedení názvu a adresy príslušného kontrolného úradu poukázal na čl. 18 bod 18.4, kde sa tento údaj nachádza. K tvrdeniu o neuvedení adresy predávajúceho uviedol, že adresa predávajúceho ako náležitosť zmluvy je aktuálna len v prípade, ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere a zákon č. 129/2010 Z. z. po „predávajúcim“ neoznačuje veriteľa, ale subjekt, ktorý spotrebiteľovi predáva tovar alebo poskytuje službu a ktorých cena je financovaná z prostriedkov spotrebiteľského úveru. Uviedol, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú v zmysle bodu 7. a 13. Zmluvné dojednania, ako aj prílohy uvedené v čl. 7 týchto zmluvných dojednaní. V tejto súvislosti poukázal na to, že adresa predávajúceho sa nachádza v bode 12.1 čl. 12.2 zmluvných dojednaní. K absencii termínu konečnej splatnosti uviedol že z ustanovenia čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára a je dňom konečnej splatnosti úveru. Uviedol, že deň splatnosti úveru poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená požiadavka vyplývajúca z uvedeného zákonného ustanovenia. Mal za to, že doba trvania zmluvy a tiež termín konečnej splatnosti sú riadne uvedené a je splnená aj zákonná požiadavka. Podporne pritom poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Taktiež uviedol, že zmluva obsahuje určenie termínu konečnej splatnosti viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok a spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní. Poukázal tiež na to, že záver súdu spájajúci bezúročnosť úveru s neuvedením termínu konečnej splatnosti odporuje tiež smernici 2008/48/ES. K absencii špecifikácie splátok uviedol, že § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. vyžaduje uvádzanie spôsobu započítania splátok len v prípade, ak sa splátky priraďujú k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. O takýto typ úveru a prípad v zmluvnom vzťahu medzi sporovými stranami však nejde. V tomto smere poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07, ako aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer. Ďalej namietal aj rozhodnutie súdu v časti zamietajúcej uplatnený nárok na zmluvnú pokutu. Uviedol, že skutočnosť, že ustanovenie o zmluvnej pokute nie je individuálne dohodnuté nespôsobuje jeho neplatnosť, čo jasne vyplýva z § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že podľa zákona a aj súdnej praxe za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa nepovažuje ustanovenie, ktoré odráža obsah zákonného ustanovenia, pričom zmluvná pokuta zodpovedá § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka jeho vykonávacieho predpisu. Ďalej poukázal na to, že ustanovenie a obmedzenia zmluvnej pokuty boli dodržané a súd prvej inštancie rozhodnutie o zamietnutí nároku na zmluvnú pokutu odôvodnil skutočnosťami, ktoré sú všeobecné, neurčité a nepreskúmateľné a súčasne sú v rozpore s § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolanie proti výroku o náhrade trov konania podal z dôvodu, že ide o závislý výrok od rozhodnutia vo veci samej. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie v napádanej časti tak, že žalobe vyhovie a žalovaného zaviaže k povinnosti náhrady trov konania žalobcu v celom rozsahu. 7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. 8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanou inou vadou konania, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05). 11. Žalobca namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto iná vada však v posudzovanom spore odvolacím súdom zistená nebola. 12. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola. 13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola. 14. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 15. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa, pričom aj zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú. Súd prvej inštancie preto správne vec právne posúdil, keď na predmetný prípad aplikoval predovšetkým ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Odvolací súd naviac poukazuje aj na to, že žalobca v podanom odvolaní nenamietal spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy. 16. Súd prvej inštancie mal za to, že uzatvorená zmluva je postihnutá sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti v dôsledku nedodržania zákonných náležitostí, s čím však nesúhlasil žalobca a podaným odvolaním žiadal o zaviazanie žalovaného na úhradu celej žalobou požadovanej sumy, vrátane nároku na zmluvnú pokutu. Odvolací súd sa preto zaoberal otázkou, či súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že uzatvorená spotrebiteľská zmluva neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, čo má za následok jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť. 17. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov účinný v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) v ust. § 9 ods. 2 presne definoval, aké náležitosti, okrem všeobecných, musia spotrebiteľské zmluvy obsahovať. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že povinnými náležitosťami spotrebiteľských zmlúv boli okrem iného aj uvedenie termínu konečnej splatnosti, ďalej údaje týkajúce sa uvedenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a uvedenie adresy predávajúceho. 18. K námietke žalovaného, že zmluva obsahuje termín končenej splatnosti úveru, odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v zmluve o poskytnutí najľahšej pôžičky chýba tento údaj. V zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ je tento údaj obligatórnou náležitosťou zmluvy a musí byť v zmluve výslovne uvedený a nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú súčasne nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru. Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou uvedenou v ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, kde sa uvádza aj počet splátok. Počet splátok teda nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru, a preto pri písmene f) citovaného zákona iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo neprichádza do úvahy. 19. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015: „Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok, výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a odporujúca čestnej obchodnej praxi. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že uvedené informácie boli obsahom samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza.“ 20. Odvolací súd má rovnako ako súd prvej inštancie za to, že Zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje termín konečnej splatnosti pričom je potrebné dodať, že tento termín, určený presne vo forme deň, mesiac a rok nie je uvedený ani v bode 4 Zmluvných dojednaní a takisto ani v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, kde je uvedený termín splatnosti prvej splátky a termín splatnosti poslednej splátky. Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/Zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu bola žalovaným podpísaná dňa 15.09.2014 a žalobcom bola podpísaná dňa 19.09.2014, pričom Oznámenie o schválení úveru žalobcom v konaní predložené vôbec nebolo, avšak odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že v takýchto prípadoch takéto oznámenie je datované dňom, ktorý sa zhoduje s dňom podpísania spotrebiteľskej zmluvy veriteľom, že v čase kedy žalovaný zmluvu podpisoval nemal vedomosť o tom, ako je stanovená splatnosť prvej a poslednej splátky úveru. Údaj o termíne splatnosti prvej splátky, z ktorého by v spojení s údajom o tom, že úver má byť splatený v 42 mesačných splátkach bolo možné vyvodiť termín konečnej splatnosti úveru a konkrétne termíny následných splátok je uvedený len v Oznámení o schválení revolvingového úveru, nijako nevyplýva zo samotnej zmluvy resp. Zmluvných dojednaní. Nie je zrejmé, kedy sa Oznámenie o schválení revolvingového úveru reálne dostalo do dispozičnej sféry žalovaného, teda žalobca nepreukázal, že by žalovaný vyjadril s predmetným Oznámením súhlas, a tento na znak súhlasu podpísal. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel, že predmetná zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru a preto poskytnutý úver sa v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. považuje za bezúročný a bez poplatkov. 21. Vzhľadom na vyššie uvedené, už len samotná skutočnosť, že zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru v zmysle § 11 ods. 1 ZoSÚ má za následok jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť, preto odvolací súd sa ďalej nezaoberal skutočnosťou absencie náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 písm. c) a k) ZoSÚ, nakoľko tieto by nijakým výrazným spôsobom neovplyvnili záver o prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. 22. Vzhľadom na to, že v predmetnom prípade je poskytnutý úver postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, žalovaný bol tak povinný vrátiť žalobcovi len zvyšok nezaplatenej istiny poskytnutého úveru, preto súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu v časti prevyšujúcej sumu 516,12 Eur (rozdiel medzi poskytnutým úverom a žalovaným splatenou časťou istiny poskytnutého úveru) zamietol. 23. K námietke žalobcu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu o zamietnutí žaloby aj v časti nároku na zmluvnú pokutu odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu nevyplynulo, že by si žalobca v priebehu konania uplatnil nárok aj na zmluvnú pokutu, pričom ani z odôvodnenia súdu prvej inštancie nevyplýva, že by tento vo výroku II. zamietol žalobu aj v časti požadovanej zmluvnej pokuty. Odvolací súd nepovažoval za potrebné sa bližšie touto odvolacou námietkou zaoberať, nakoľko túto vyhodnotil ako neopodstatnenú. 24. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. 25. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 26. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešným bol žalovaný, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).