Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 8CoCsp/16/2023 8317206965 27. 08. 2024 JUDr. Eduard Valenčin ECLI:SK:KSPO:2024:8317206965.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XX, XXX XX C. D., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, F. XXXX/X, XXX XX D., proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, právne zastúpený: Advokátska kancelária G. E. a partneri, s. r. o., Bočná 10, Košice - Staré Mesto, IČO: 36 863 017, o zaplatenie 4.912,26 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 15Csp/171/2017-249 zo dňa 12.07.2019 takto rozhodol: I. Mení rozsudok tak, že žalobu zamieta. II. Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. a 2. rade, ktorí sú zodpovední spoločne a nerozdielne, v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Okresný súd Humenné, ako súd prvej inštancie, prvým rozsudkom v tejto veci zo dňa 19.2.2018 žalobe v celom rozsahu vyhovel, teda uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne bezdôvodné obohatenie vo výške 4.912,26 eur s prísl. a žalobcom nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v zmluve absentuje náležitosť vyplývajúca zo zákona č. 258/2001 Z.z., a to výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keďže v zmluve je uvedená iba mesačná splátka vo výške 120,79 eur s počtom splátok 119, avšak z uvedeného nevyplývajú jednotlivé zložky mesačnej splátky, teda aká je výška istiny, úrokov a ďalších poplatkov, ani termíny ich splatnosti, pričom tieto majú byť určené v splátkovom kalendári, ktorý nebol k zmluve pripojený. Na základe odvolania žalovaného odvolací súd uznesením zo dňa 13.9.2018 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a prekvapivosti. 2. Okresný súd Humenné v poradí druhým rozsudkom zo dňa 12. júla 2019 opätovne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne titulom bezdôvodného obohatenia sumu 4.912,26 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 20. októbra 2012 do zaplatenia a nepriznal žalobcom nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, 4 , § 53 ods. 5, § 54 ods. 2, § 101, § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (OZ) a § 2 písm. a), b), c), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, 4 zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ZoSÚ). Vecne odôvodnil toto rozhodnutie tým, že považoval zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Keďže žalobcovia za poskytnutý úver uhradili žalovanej 13.210,74 eura, čím preplatili úver o 5.101,44 eura (13.210,74 – 8.298,48), priznal žalobcom bezdôvodné obohatenie v nimi uplatnenej výške, teda 4.912,26
eura. Námietku premlčania vznesenú žalovanou vyhodnotil súd ako nedôvodnú, pretože žalobcovia sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení z odpovede Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, preto k premlčaniu ich práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nedošlo. Keďže žalobcovia začali úver preplácať od 20. októbra 2012, v dôsledku čoho sa žalovaný týmto dňom dostal do omeškania, súd priznal žalobcom spoločne a nerozdielne aj úrok z omeškania od tohto dňa vo výške uplatnenej žalobou. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) v poradí druhým rozsudkom zo dňa 11. júna 2020 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 876,53 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 9. augusta 2017 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému priznal proti žalobcom zaviazaným spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 107 ods. 1, 2, § 563 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že žalobcom začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka od času, ako uhradili poslednú splátku žalovanému, teda od decembra 2016, pričom nepochybne už týmto okamihom boli žalobcom známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j. komu plnili a v akej výške, pričom žalobcovia svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatnili na súde 21. júna 2017, teda počas plynutia premlčacej doby. Avšak vzhľadom na námietku premlčania vznesenú v priebehu konania žalovaným, sa odvolací súd čiastočne stotožnil so vznesenou námietkou premlčania, a dospel k záveru, že v danej veci nebolo možné žalobcom priznať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.912,26 eura. Odvolací súd poukázal na to, že žalobcovia uhrádzali splátky pozostávajúce aj z poplatkov a úrokov postupne od 15. februára 2008 do 20. decembra 2016 a žaloba bola doručená súdu 21. júna 2017. Zároveň však odvolací súd podotkol, že z výpisov úveru predložených žalobcami v priebehu konania súdu prvej inštancie, nepochybne vyplýva, že všetky splátky poplatkov a niektoré splátky úrokov boli uhradené viac ako tri roky pred podaním žaloby, s výnimkou splátok úrokov uhradených v období od 19. júla 2014 do 19. decembra 2016, a to splátok úrokov uhradených od 19. júla 2014 do 31. decembra 2014 vo výške 238,44 eura, splátok úrokov uhradených od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 vo výške 385,06 eura a splátok úrokov uhradených od 1. januára 2016 do 19. decembra 2016 vo výške 253,03 eura, ktoré vzhľadom na uvedené okolnosti premlčané nie sú. Preto odvolací súd priznal žalobcom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 876,53 eura. Ohľadom nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia odvolací súd dodal, že čas splnenia dlhu nebol medzi stranami dohodnutý, ani ustanovený právnym predpisom a ani určený v rozhodnutí, preto je žalovaný v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka povinný splniť dlh, t. j. vydať bezdôvodné obohatenie žalobcom prvý deň po tom, čo ho žalobcovia o plnenie požiadali. V spise sa však nenachádzala žiadna výzva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia adresovaná žalovanému, preto odvolací súd považoval za doručenie výzvy žalobcov žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia, až doručenie žaloby. Keďže žaloba bola žalovanému doručená 7. augusta 2017, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa stal splatným 8. augusta 2017 a žalovaný sa dostal do omeškania s plnením svojho záväzku 9. augusta 2017, v dôsledku čoho odvolací súd priznal žalobcom od tohto dňa úrok z omeškania v nimi požadovanej výške. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. 4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (dovolateľ) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Na odôvodnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP uviedol, že konanie pred odvolacím súdom bolo zaťažené vadou, ktorá spočíva v tom, že súd nerealizoval postup podľa § 382 CSP a nevytvoril dovolateľovi príležitosť na vyjadrenie k možnému dôvodu bezúročnosti a bezplatnosti úveru, ktorým malo byť neuvedenie priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov, zároveň išlo o dôvod, ktorý nebol významný z hľadiska rozsudku súdu prvej inštancie (súd prvej inštancie na ňom nezaložil záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) naopak, príslušný záver bol ním sformulovaný na základe úplne iných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie nečakane a nepredvídateľne na inom dôvode, než súd prvej inštancie, pričom dovolateľ nemohol namietať správnosť jeho nového záveru ešte predtým ako sa premietol do rozsudku odvolacieho súdu. Keďže išlo o zásadnú otázku, ktorá viedla k priznaniu nároku z údajného bezdôvodného obohatenia, je výsledkom odvolacieho konania ústavne neprípustné prekvapivé rozhodnutie, ktorému predchádzal procesný postup vyžadovaný ustanovením § 382 CSP.
Podľa názoru dovolateľa rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP): 1. „Musela zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá v období medzi dňom 01.01.2008 a uplynutím lehoty podľa § 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení zákona č. 568/2007 Z. z. obsahovať údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver?“ 2. „Môže sa spotrebiteľských úver, poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej v období medzi dňom 01.01.2008 a uplynutím lehoty podľa § 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení zákona č. 568/2007 Z. z., považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia náležitosti o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na spotrebiteľský úver?“ Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 5. Dovolací súd uznesením zo dňa 31.05.2023 napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to že, zo spisu vyplýva, že odvolací súd dospel k odlišnému záveru ako súd prvej inštancie. Opakovane (v poradí druhým rozsudkom) sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý žalobe vyhovel v celom rozsahu a priznal žalobcom bezdôvodné obohatenie. Žalobcovia na preukázanie svojich tvrdení ohľadom výšky uhradených platieb predložili po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie výpisy z úveru za všetky roky jeho splácania, z ktorých bolo možné zistiť dátum, výšku a účel každej žalobcami uhradenej splátky. Súčasne však neopomenul ani námietku premlčania vznesenú žalovaným, ktorú považoval za čiastočne dôvodnú. Konštatoval, že v prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, t. j. subjektívna a objektívna premlčacia doba. Jej začiatok je upravený odlišne s tým, že tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť a končia nezávisle na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z nedbanlivosti alebo desaťročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanom prípade je rozhodujúcou otázka, kedy začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba. Za rozhodujúci pre začiatok jej plynutia treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohatenia a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr. V danom prípade teda nebola podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobcovia pri riadnej starostlivosti museli alebo mohli dozvedieť, že na ich úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedeli. V danom prípade tak pri posudzovaní vedomosti žalobcov o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, v prospech koho k obohateniu došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vychádzať zo dňa (dní), kedy žalobcovia splatili žalovanej úver, z ktorého požadovali vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žalobcovia skutočne vedeli o prípadnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti poplatkov a úrokov, a o tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohacuje. Žalobcom začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka od času, ako uhradili poslednú splátku žalovanej, teda od decembra 2016, pričom nepochybne už týmto okamihom boli žalobcom známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j. komu plnili a v akej výške, pričom žalobcovia svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatnili na súde 21. júna 2017, teda počas plynutia premlčacej doby. Avšak vzhľadom na námietku premlčania vznesenú v priebehu konania žalovaným, sa odvolací súd čiastočne stotožnil s takto vznesenou námietkou premlčania, a dospel k záveru, že v danej veci nebolo možné žalobcom priznať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.912,26 eura. 6. Dovolací súd ďalej poukázal na to že, odvolací súd nerealizoval postup podľa § 382 CSP a nevytvoril dovolateľovi príležitosť na vyjadrenie sa k možnému dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ktorým malo byť neuvedenie priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 4 ods. 2 písm. k) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úrokoch, pričom súd prvej inštancie založil svoj záver inak, a to na ustanovení § 4 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úrokoch, ktorým malo byť neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dovolací súd zároveň uviedol, že odvolací súd bez doručenia výzvy stranám sporu, teda bez splnenia osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti založil svoje rozhodnutie na iných, nových právnych dôvodoch než súd prvej inštancie a takýmto nesprávnym postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a znemožneniu práva procesnej strany, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
7. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR odvolací súd podľa § 382 CSP vyzval právneho zástupcu žalovaného, aby sa vyjadril k možnému použitiu § 4 ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z. účinného ku dňu 15.2.2008 (deň uzavretia zmluvy). Na základe tejto výzvy žalovaný argumentoval tým, že právny názor, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá 15.2.2008 mala obsahovať údaj o priemernej hodnote RPMN nemôže obstáť, nakoľko v rozhodnom čase jej uzavretia ešte nemohli byť prvýkrát zhromaždené údaje o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch, keďže tieto sa prvýkrát akumulovali za obdobie prvého kalendárneho štvrťroka roku 2008, končiaceho až dňa 31.3.2008 a ku dňu uzavretia zmluvy ani nemohla byť zverejnená žiadna priemerná hodnota RPMN. 8. Odvolací súd po zrušení predmetnej veci dovolacím súdom pristúpil k opätovnému posúdeniu žaloby žalobcov s poukazom na obsah spisu a dospel k záveru že nárok žalobcov nie je daný. Je potrebné uviesť, že žalobcovia už v samotnej žalobe namietali absenciu náležitosti vyplývajúcej z § 4 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, teda uvedenie priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov v úverovej zmluve, ako aj ďalších náležitostí vyplývajúcich z § 4 ods. 2 písm. d) ZoSÚ (adresa predávajúceho na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť) a z § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov). 9. Súd prvej inštancie vo svojom prvom rozsudku konštatoval absenciu výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a z tohto dôvodu konštatoval, že úver je bezúročný a bez poplatkov a žalobcom priznal bezdôvodné obohatenie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v súčasnosti je už stabilizovaná judikatúra Najvyššieho súdu SR ohľadom posudzovania tejto náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, pričom nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie skutočnosti, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky, pričom podľa eurokonformného výkladu tohto ustanovenia nie je stanovená povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokov a iných poplatkov) osobitne, ale len ich uvedenie súhrnne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Uvedené vyplýva napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/129/2022. Z tohto rozhodnutia taktiež vyplýva, že v prípade poskytnutia úveru banka v zmysle namietaného § 4 ods. 2 písm. d) ZoSÚ, nie je predávajúcim, u ktorého je možné uplatniť reklamáciu, nakoľko sa nejedná o predaj tovaru resp. poskytnutie služby, a pokiaľ by spotrebiteľ chcel podať sťažnosť, tak v úverovej zmluve je uvedená presná adresa veriteľa, kde môže adresovať prípadnú sťažnosť. 10. Odvolací súd, ktorý svojim rozsudkom zo dňa 11.6.2020 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobcom priznal sumu 876,53 eur s prísl. a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, vychádzal z absencie náležitosti vyplývajúcej § 4 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, teda z absencie priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov. Uvedený záver ale nemá oporu v príslušných právnych predpisoch. Zákonom č. 568/2007 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 258/2001 Z.z., bola zavedená povinnosť veriteľov uvádzať v zmluve o spotrebiteľských úveroch priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 tohto zákona. V § 8aa citovanej novely zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá bola platná od 1.1.2008 vyplýva, že zmluvy o spotrebiteľských úveroch musia obsahovať prvýkrát hodnotu priemernej RPMN do 2 mesiacov po jej zverejnení podľa § 7a ods. 2. Vzhľadom na to, že spotrebiteľská úverová zmluva, ktorá je predmetom tohto konania, bola uzavretá 15.2.2008, je nepochybné, že v čase jej uzavretia nemohol veriteľ uviesť do zmluvy tento údaj, nakoľko tento údaj bol prvýkrát uverejnený až dňa 29.4.2008 a v zmysle prechodných ustanovení vyplývajúcich z § 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. vznikla povinnosť uvádzať v úverovej zmluve údaj o priemernej RPMN až dňa 29.6.2008, t. j. po dvoch mesiacoch od jej zverejnenia. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že v čase uzavretia tejto zmluvy veriteľ nemohol uviesť údaj o priemernej RPMN, nakoľko tento údaj v čase zmluvy objektívne neexistoval. 11. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nevzhliadol absenciu žiadnej z náležitostí úverovej zmluvy namietaných žalobcami, ktoré by nám mali za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru, a zároveň nezistil ani absenciu žiadnych ďalších náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré neboli žalobcami namietané. Z tohto dôvodu preto rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.
12. O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 2 CSP s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania, voči neúspešným žalobcom v rozsahu 100 % s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).