Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 6Co/30/2024 8722201563 05. 11. 2024 JUDr. Andrej Radomský ECLI:SK:KSPO:2024:8722201563.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a sudcov JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša, v sporovej veci žalobcu: JGLM s.r.o., so sídlom Partizánska 688, 058 01 Poprad, IČO: 36 820 032, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Jozef Madej s. r. o., so sídlom Tomášikova 30, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 56 138 768, proti žalovaným: 1/ ALPINA SK, s.r.o., so sídlom Bajkalská 12985/9, 831 04 Bratislava, IČO: 36 823 538, 2/ Pneu Tatry, spol. s.r.o., so sídlom Partizánska 688/9, 058 01 Poprad, IČO: 36 472 697, obaja právne zastúpení JUDr. Tibor Bašista, advokát, so sídlom Štefánikova 8, 058 01 Poprad, IČO: 35 507 128, za účasti intervenienta na strane žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX D., XXX XX D., právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Jozef Madej s. r. o., so sídlom Tomášikova 30, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov , IČO: 56 138 768, o určenie vlastníckeho práva s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a intervenienta na strane žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 21C/41/2022 – 282 zo dňa 03.11.2023, jednohlasne takto rozhodol: I. Mení rozsudok v napadnutom výroku I. tak, že určuje, že žalobkyňa je výlučným vlastníkom nebytového priestoru č. 2 - prevádzka č. 2, nachádzajúceho sa na prízemí stavby - E. súp. č. XXX postavenej na pozemkoch C KN parc. č. XXXX/XX, F. XXXX/XX E. F. XXXX/XX vedených na liste vlastníctva č. XXXX, ako aj spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve v podiele 46692/83350-in z celku, to všetko vedených na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. G., obec G., H. G.. II. Žalobkyni a intervenientovi na strane žalobkyne voči žalovaným 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. odôvodnenie: 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) hore označeným rozsudkom (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol takto, cit: „ I. Žalobu zamieta. II. Žalovanému v 1. a 2. rade priznáva voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že súd rozhodne o trovách konania uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“ 2. Rozhodol tak v konaní o žalobe, ktorou sa žalobkyňa voči žalovaným 1/ a 2/ domáhala určenia vlastníckeho práva k nebytovému priestoru č. 2, prevádzka č. 2, nachádzajúceho sa na prízemí stavby E. súp. č. XXX postavenej na pozemkoch I. B. parc. č. XXXX/XX, F. XXXX/XX E. F. XXXX/XX vedených na liste vlastníctva č. XXXX, ako aj spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu a na príslušenstve v podiele 46692/83350-in z celku, všetko vedených na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. G., obec G., H. G. (ďalej len „nebytový priestor s príslušenstvom“) ako aj nároku na náhradu trov konania. Konanie bolo po celý čas vedené za účasti intervenienta označeného v úvodnej časti rozsudku. 3. Prípad právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 132 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 160/2015 Z. z.“). 4. Skutkovo vychádzal zo zistenia, že dňa 15.04.2008 intervenient (v tom čase podnikajúci pod obchodným menom A. B. E. J.) ako predávajúci a žalovaná 2/ ako kupujúca uzavreli Zmluvu o prevode vlastníctva nebytových priestorov, ktorej predmetom bol prevod nebytového priestoru s príslušenstvom za kúpnu cenu 13 000 000,- Sk, ktorú sa kupujúca zaviazala zaplatiť vo výške 500.000,- Sk pri uzavretí kúpnej zmluvy v hotovosti a vo výške 12 500.000,- Sk v lehote do 30 dní odo dňa uzavretia tejto zmluvy bezhotovostným prevodom z úveru poskytnutého kupujúcemu H. D. J., E., ktorá na základe dohody s účastníkmi tejto zmluvy a záložným veriteľom poukáže z tejto sumy sumu vo výške 4 260.000,- Sk na úverový účet J. K. E. L. D. E., čím zanikne jej záložné právo na nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k. ú. G. a sumu 8 240.000,- Sk na účet predávajúceho vedený v F. E., pobočka Poprad. Súčasne zmluvné strany dojednali, že ak kupujúci nezaplatí zvyšok dohodnutej kúpnej ceny v dohodnutej lehote splatnosti, môže predávajúci od tejto kúpnej zmluvy odstúpiť, pokiaľ sa účastníci nedohodnú na predĺžení lehoty splatnosti a že pri porušení zmluvnej povinnosti zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu v dohodnutej lehote splatnosti vznikne za predpokladu, že predávajúci využije svoje právo na odstúpenie od zmluvy predávajúcemu nárok na zmluvnú pokutu vo výške 500.000,Sk. Ďalej vychádzal zo zistenia, že intervenient od označenej kúpnej zmluvy odstúpil dňa 27.02.2009 z dôvodu nezaplatenia zvyšku dohodnutej kúpnej ceny v lehote splatnosti a s prihliadnutím na to, že žalovaná 2/ ani na opakované výzvy na úhradu celej kúpnej ceny nereagovala jej úhradou. V označenom odstúpení od zmluvy si súčasne intervenient voči žalovanej 2/ uplatnil zmluvnú pokutu vo výške 500.000,- Sk. Súd prvej inštancie ďalej v konaní ustálil, že intervenient ako predávajúci a žalobkyňa (v tom čase s obchodným názvom A. - M. J.) ako kupujúca uzavreli dňa 11.06.2012 Zmluvu o prevode vlastníctva nebytového priestoru s príslušenstvom, ktorého identifikácia bola spresnená dodatkami č. 2 a 3, a že vo vzťahu k tejto zmluve podal intervenient dňa 20.06.2012 návrh na vklad vlastníckeho práva, ohľadne ktorého bolo rozhodnutím Okresného úradu Poprad, katastrálneho odboru z 10.07.2015 konanie o vklade vlastníckeho práva vedené pod č.k. V-2368/2012/DP podľa ust. § 31a písm. a) zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastnícky a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov prerušené na dobu 30 dní. V ďalšom zistil, že žalovaná 2/ ako predávajúca a žalovaná 1/ ako kupujúca dňa 25.06.2012 uzavreli kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol tiež prevod nebytového priestoru s príslušenstvom, že intervenient podal Okresnému úradu Poprad dňa 16.4.2020 návrh na pokračovanie katastrálneho konania č. N./XXXX s odvolaním sa na rozsudok odvolacieho súdu vydaný vo veci sp. zn. 7Cob/66/2019, že dňa 21.05.2020 Okresný úrad Poprad, katastrálny odbor vydal pod č. N./XXXX rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalobkyne, na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi ňou a intervenientom s vkladom povolenia dňa 21.05.2020 a že napriek tomu je na liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. G. vedená ako vlastník spornej nehnuteľnosti žalovaná 2/. Zároveň vychádzal zo skutočností známych konajúcemu súdu z jeho predchádzajúcej činnosti, predovšetkým že v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/81/2010 bola skoršia žaloba intervenienta o určenie vlastníckeho práva k nebytovému priestoru s príslušenstvom zamietnutá z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu, rozsudok, ktorý bol v odvolacím súdom ako vecne správny potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/10/2012 z 26.04.2012, ďalej že žaloba žalovanej 2/ voči intervenientovi o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy z 15.04.2008 bola súdom prvej inštancie rozsudkom č. k. 18Cb/259/2015-228 z 18.06.2019 zamietnutá z dôvodu premlčania uplatneného nároku, rozhodnutie ktoré bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7Cob/66/2019-276 z 25.02.2002 a že v konaní vedenom pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 7C/14/2017 medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/ bolo rozsudkom vyhovené žalobe o určení vlastníckeho práva k nebytovému priestoru s príslušenstvom v prospech žalovanej 1/ (v označenom konaní vystupujúcej v postavení žalobkyne). 5. Prípad právne uzavrel poukazom na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 151/2016 z 3. mája 2017 a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 510/2016 z 19. januára 2021 zaoberajúceho sa kolíziou vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, princípov ochrany
dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a právnej istoty v demokratickom právnom štáte a princípu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, pri riešení ktorej je potrebné prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti a individuálne okolnosti prípadu. Podľa tohto princípu m vyššie riziko niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Na druhej strane materiálna publicita údajov katastra nehnuteľností je vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený, preto iba viera nadobúdateľa v správnosť údajov v katastri na prelomenie zásady nemo plus iuris nestačí. Vychádzal tiež z úvahy, že súd je povinný posúdiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu ako aj danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, a že posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu predchádza posúdeniu danosti naliehavého právneho záujmu, pretože pokiaľ v konaní u žalobcu nie je daná aktívna vecná legitimácia, tento nemôže mať na požadovanom určení ani naliehavý právny záujem. Nadväzne konštatoval, že otázkou, komu svedčí vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti a platnosťou odstúpenia od kúpnej zmluvy, sa súd prvej inštancie zaoberal už v konaniach 12C/81/2010 a 18Cb/259/2015, v ktorých vyslovil názor o platnosti odstúpenia od zmluvy, čím medzi pôvodnými zmluvnými stranami vznikol synalagmatický záväzok vrátiť si navzájom všetko, čo od druhej strany prijali. Poukázal na to, že žaloba o určenie vlastníckeho práva intervenienta prejednaná v konaní sp. zn. 12C/81/2010 bola súdom prvej inštancie zamietnutá pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na obnovení vecnoprávneho stavu pred uzavretím prevodnej zmluvy, čoho následkom bolo zachovanie vlastníckeho práva žalovanej 2/ - spoločnosti G. O. J.. J.; uvedené rozhodnutie pritom vychádzalo zo záveru, že intervenient si v súvislosti s odstúpením od zmluvy nesplnil zákonné povinnosti, t. j. vrátenie prijatej kúpnej ceny, prípadne jej časti, a nikdy ani nepodal žalobu o vypratanie nehnuteľnosti oproti vráteniu kúpnej ceny. Intervenient preto ako predávajúci v roku 2012 vedel, že predmetný nebytový priestor sa do jeho majetkovej sféry nevrátil, teda jeho vlastnícke právo sa neobnovilo, napriek čomu ho previedol na tretiu osobu, pričom žalobca ako kupujúci v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy s intervenientom mohol z katastra nehnuteľností vedieť, že predmetná nehnuteľnosť je vo vlastníctve žalovanej 2/. Preto pokiaľ v čase uzavretia kúpnej zmluvy intervenient nebol vlastníkom nehnuteľnosti, nemohol platne previesť vlastnícke právo na žalobcu v súlade so zásadou nemo plus iuris ad alienum transferre potest quam ipse habet, preto kúpnu zmluvu medzi žalobcom a intervenientom posúdil ako absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ. Na základe tejto úvahy uzavrel, že žalobkyňa v tomto spore nemá aktívnu vecnú legitimáciu, keďže nie je nositeľom práva, ktorého porušenie v žalobe deklaruje, z dôvodu ktorého žalobu zamietol. 6. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP vychádzajúc zo záveru, že žalovaní 1/ a 2/ boli voči žalobkyni v konaní plne úspešní. Preto im súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. 7. Voči napadnutému rozsudku, podala odvolanie žalobkyňa a intervenient vystupujúci na jej strane, opierajúc ho o odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. a), f), g) a h) CSP, teda že v konaní neboli splnené procesné podmienky na vydanie rozsudku, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ako aj z dôvodu že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Napadnutý rozsudok považovali súčasne za nepreskúmateľný. V podstatnom namietali, že žalovaná 2/ nikdy neuhradila celú kúpnu cenu a do dispozičnej sféry prevodcu sa dostala len záloha vo výške 3,85 % kúpnej ceny, ktorá bola zároveň zmluvnou pokutou pre prípad odstúpenia od zmluvy v dôsledku neuhradenia kúpnej ceny. Poukázali na predchádzajúcu nezákonnosť, ktorej sa mal dopustiť Okresný úrad Poprad, katastrálny odbor, ktorý odmietol vykonať zápis vlastníckeho práva v prospech intervenienta po ním vykonanom odstúpení od zmluvy, pričom túto nezákonnosť sa podarilo odstrániť až po vydaní rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10Sžr/171/2013-55 z 12.11.2014 tým, že žalovaná 2/ bola vyzvaná na podanie žaloby o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy. Ďalej namietali, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávnych záverov zaujatých v predchádzajúcom konaní vedenom pred ním pod sp. zn. 12C/81/2010 o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení citujúc z bližšie neoznačeného rozsudku iného krajského súdu vydaného v inej veci, súčasne tvrdiac, že ani v jednom z predchádzajúcich konaní si žalovaná 2/ neuplatnila vzájomnú žalobu, v súvislosti, s ktorou by bolo možné ako prejudiciálnu otázku riešiť opodstatnenosť zmluvnej pokuty. Keďže žalovaní 1/ a 2/ si boli vedomí, že nárok, ktorý si mohli uplatniť odo dňa odstúpenia od zmluvy je premlčaný, iniciovali
medzi sebou fiktívne sporové konanie vedené pod sp. zn. 7C/14/2017 o určenie vlastníckeho práva k nebytovému priestoru s príslušenstvom a to napriek vedomosti o prebiehajúcom súdnom konaní o žalobe na určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy vedeného súdom prvej inštancie pod sp. zn. 18Cb/259/2015. Podľa odvolateľov skutočnosť, že nezákonný postup Správy katastra Poprad, ktorú odstránil až Najvyšší súd SR, zabránil zosúladiť faktický a právny stav ešte neznamená, že intervenient v roku 2012 nebol vlastníkom nebytového priestoru, ktorým sa podľa žalobkyne stal platným odstúpením od zmluvy, a tým bol aj v roku 2012; bola to preto práve žalovaná 2/, ktorá sa napriek vedomosti o platnom odstúpení od kúpnej zmluvy zo strany intervenienta a vedomosti, že nie je vlastníčkou, resp. že nemá platný nadobúdací titul, pokúsila previesť vlastnícke právo na žalovanú 1/, čím na ňu previedla viac práv, než ktorých bola nositeľom. Žiadala preto, aby sa odvolací súd vysporiadal s otázkou, od ktorého momentu a akým úkonom prestal byť intervenient vlastníkom sporného nebytového priestoru, potom ako od kúpnej zmluvy dňa 27.02.2009 platne odstúpil, ďalej s otázkou akým právnym úkonom sa žalovaná 2/ stala vlastníkom sporného nebytového priestoru, keď len formálny zápis v katastri nehnuteľností v roku 2012 nemožno považovať za titul nadobudnutia vlastníckeho práva, tiež s otázkou ako mohla žalovaná 2/ previesť na žalovanú 1/ nebytový priestor napriek tomu, že nemá nadobúdací titul spornej nehnuteľnosti a napokon aj s otázkou čo intervenientovi bránilo v prevode vlastníckeho práva na žalobkyňu, ak odstúpenie od kúpnej zmluvy z 27.02.2009 bolo platným právnym úkonom. Z uvedených dôvodov navrhla postupom podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, eventuálne v zmysle § 389 CSP napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 8. Žalovaní 1/ a 2/ podali k doručenému odvolaniu žalujúcej strany vyjadrenie v podaní z 23.02.2024. Argumentovali v ňom, že obsahom žaloby a odvolania sú zavádzajúce, neobjektívne a neúplné informácie a skutočnosti, s tým že podané odvolanie žiada zodpovedať otázky právoplatne zodpovedané už v iných konaniach. Podľa žalovaných 1/ a 2/ intervenient nebol v čase uzavretia kúpnej zmluvy vlastníkom nebytového priestoru s príslušenstvom, preto na žalobkyňu nemohol previesť vlastnícke právo k nemu. Žalobkyňa tak nedisponovala žiadnym platným právnym titulom, od ktorého by mohla odvodzovať svoje vlastnícke právo, nakoľko v konaní vedenom pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 12C/81/2010 bola rozsudkom v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/10/2012 zo 04.05.2012 právoplatne zamietnutá predchádzajúca žaloba intervenienta určenie vlastníckeho práva k nebytovému priestoru. Poukázali na to, že intervenient nikdy nevrátil zaplatenú kúpnu cenu ani nebol ochotný a pripravený ju vrátiť. V konaní o určenie vlastníckeho práva vedenom pod sp. zn. 12C/81/2010 bolo podľa žalovaných 1/ a 2/ právoplatne rozhodnuté o nevlastníctve intervenienta, ktorý si vedome nesplnil povinnosť plniť druhej zmluvnej strane pri právnom úkone, pri ktorom si zmluvné strany majú plniť navzájom, resp. svoj návrh na protiplnenie v označenom konaní vzal späť, čo len potvrdzuje, že kúpnu cenu nechcel vrátiť a o jej zaplatení a výške zavádzal. Súčasne poukázali na skutočnosť, že prevodná zmluva medzi žalovanými 1/ a 2/ bola uzavretá až dňa 25.06.2012, t.j. po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 19Co/10/2012 a za situácie, že zápis v katastri nehnuteľností o vlastníctve nebytového priestoru svedčil v prospech žalovanej 2/, čo sa nedá konštatovať vo vzťahu k prevodnej zmluve uzavretej medzi žalobkyňou a intervenientom z 11.06.2012. Nie je tak podľa nich zrejmé, z čoho intervenient odvodzoval svoje vlastnícke právo, a na základe čoho sa žalobkyňa mohla domnievať, že vlastníctvo k nebytovému priestoru platne nadobudla. Keďže vlastnícke právo žalovanej 2/ zostalo zachované, neexistoval rozumný dôvod na to, aby sa musela domáhať tohto svojho práva na súde. Súčasne argumentovali, že výrok o zamietnutí žaloby o nároku na určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy neznamená, že týmto výrokom bola určená platnosť alebo neplatnosť tohto odstúpenia a tiež, že zápis vlastníckeho práva v prospech intervenienta bol predmetom protestu prokurátora, z dôvodu ktorého bol tento zápis zrušený. Namietali, že žalobkyňa a intervenient len zneužívajú právo a mnohopočetnými podaniami, neodkladnými opatreniami a žalobami konajú v rozpore s dobrými mravmi, dlhodobo poškodzujúc záujmy skutočného vlastníka nebytového priestoru. Napadnutý rozsudok preto navrhli ako vecne správny potvrdiť. 9. Žalobkyňa a intervenient vystupujúci v konaní na jej strane v odvolacej replike z 19.03.2024 nad rámec obsahu odvolania uviedli, že vzhľadom na odstúpenie intervenienta od prvej kúpnej zmluvy dňa 27.2.2009 je v konaní sa potrebné vysporiadať s otázkou, kedy intervenient po tomto dni stratil vlastnícke právo a akým úkonom sa tak stalo, pretože ak do 11.06.2012 zostal vlastníkom nebytového priestoru, mohol toto vlastnícke právo na žalobcu platne priviesť. Súčasne zvýraznil, že rozsudkom súdu prvej inštancie sp. zn. 12C/81/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/10/2012 nebola žaloba intervenienta o určenie vlastníckeho práva zamietnutá preto, že by stratil svoje vlastníctvo,
pričom dôvody, pre ktoré došlo k zamietnutiu žaloby boli neskoršou súdnou praxou už prekonané. Zároveň podotkli, že rozsudok súdu prvej inštancie vydaný v konaní vedenom medzi žalovanými 1/ a 2/ pod sp. zn. 7C/14/2017 vychádzal iba na základe uznania nároku. Dôvody, pre ktoré bola súdom prvej inštancie zamietnutá žaloba predstavujúca pre žalobkyňu jedinú šancu na odstránenie tejto neprávosti označili za zmätočné. 10. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolacej duplike z 22.04.2024 nad rámec skôr uvedených argumentov namietali, že vydaním rozsudku súdu prvej inštancie v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/81/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/10/2012 bola medzi sporovými stranami založená prekážka právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), ktorá musí viesť aj k zamietnutiu žaloby právneho nástupcu intervenienta podanej vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti. Zopakovali, že žalovaná 2/ previedla nebytový priestor s príslušenstvom na žalovanú 1/ po právoplatnom skončení konania o určenie vlastníckeho práva vedeného s intervenientom a pri súčasne existujúcom zápise žalovanej 2/ ako vlastníka na príslušnom liste vlastníctva, v dôsledku čoho nemôže byť spochybnená dobrá viera žalovanej 1/ pri nadobudnutí vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti. V doplňujúcom vyjadrení z 24.04.2024 poukázali na právnu prax vyplývajúcu z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/4/2008 z 24.04.2008, podľa ktorého odstúpenie od kúpnej zmluvy predávajúcim nie je samo o sebe dôvodom pre obnovenie vlastníckeho práva pôvodného vlastníka v katastri nehnuteľností, pričom konštitutívne (právotvorné) účinky vkladu môžu byť odstránené buď spätným vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe dohody účastníkov, alebo verejnou listinou predloženou na zápis záznamom podľa § 34 katastrálneho zákona na základe rozsudku vydaného v konaní o žalobe požadujúcej určenie vlastníckeho práva. 11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaných odvolaní do tej miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). 12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov nastal pri rozhodnutí súdu prvej inštancie suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 13. Odvolací súd v predmetnom prípade posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov ako aj či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). 14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) CSP, t.j. že pri prejednaní veci neboli splnené procesné podmienky odvolací súd poznamenáva, že teória civilného práva procesného rozoznáva vecné procesné podmienky, ktorými sú v sporovom konaní žaloba a splnenie poplatkovej povinnosti, ďalej procesné podmienky na strane súdu, ktorými súd právomoc, príslušnosť a zákonné obsadenie súdu a napokon aj procesné podmienky na strane sporových strán (pozitívne procesné podmienky) ktorými sú procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom s riadnym plnomocenstvom a tzv. negatívne procesné podmienky medzi ktoré patria prekážka začatého konania a prekážka rozsúdenej veci. Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou
súdu prvej inštancie a rovnako aj súdu odvolacieho počas celého priebehu konania pred súdmi týchto inštancií. Nedostatky niektorých procesných podmienok sú neodstrániteľné, čo znamená, že prítomnosť takéhoto nedostatku absolútne bráni súdu v konaní a rozhodnutí vo veci a jedine správne rezultuje do zastavenia konania. Nedostatky iných procesných podmienok sú odstrániteľné, a teda súd po zistení nedostatku procesnej podmienky sa pokúsi tento nedostatok odstrániť vlastným postupom alebo výzvou voči strane sporu. Vadou predpokladanou v § 365 ods. 1 písm. a) tak trpí konanie pred súdom prvej inštancie v prípade, keď tento vec prejednal a rozhodol napriek nesplneniu niektorej z vyššie uvedených procesných podmienok. 15. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie je procesný postup založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom pritom neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (teraz § 191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p., resp. teraz § 192 a 193 CSP. 16. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. g) CSP, t. j. že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, odvolací súd uvádza, že prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti s ust. § 366 písm. d), z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny. Použitie tohoto odvolacieho dôvodu teda umožňuje dotvoriť skutkový základ rozhodnutia, avšak za súčasného uplatnenia koncentračného princípu. 17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012). 18. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v danom prípade zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné súdenú vec riadne právne posúdiť. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie opísané hlavne v bodoch 10. až 24. odôvodnenia napadnutého rozsudku zodpovedajú medzi stranami v zásade nesporným skutočnostiam a preto niet žiadnych prekážok k tomu, aby v ďalšom konaní nemohli
byť prevzaté za podklad pre rozhodnutie o podanom odvolaní. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie vyplývajúcimi z napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na tieto poukazuje. 19. V súdenom prípade je nesporné, že intervenient ako predávajúci a žalovaná 2/ ako kupujúca uzavreli dňa 15.04.2008 zmluvu o prevode vlastníctva nebytových priestorov, v ktorej si za prevod vlastníctva nebytového priestoru s príslušenstvom dohodli kúpnu cenu vo výške 13 miliónov Sk, ktorú sa žalovaná 2/ zaviazala zaplatiť spôsobom dohodnutým v zmluve, ktorej vklad bol povolený pod č. V 2038/08, ako aj že dňa 27.02.2009 intervenient odstúpil od tejto zmluvy z dôvodu nezaplatenia celej, v zmluve dohodnutej, kúpnej ceny. Rovnako nebolo sporné, že dňa 11.06.2012 intervenient ako predávajúci a žalobkyňa ako kupujúca uzatvorili zmluvu o prevode vlastníctva predmetného nebytového priestoru s príslušenstvom (vo vzťahu ku ktorej bolo pred katastrálnym orgánom vedené správne konanie o vklade pod č. N. - XXXX/XXXX, v rámci ktorého bolo rozhodnutie o vklade vydané 21.05.2020, ktoré bolo následne v konaní o proteste prokurátora č.k. P./XXXX zrušené), a tiež že dňa 25.06.2012 žalovaná 2/ ako predávajúca uzavrela so žalovanou 1/ ako kupujúcou kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol taktiež prevod nebytového priestoru s príslušenstvom (vo vzťahu, ku ktorej sa pred katastrálnym orgánom vedie pod č. N. XXXX/XXXX dosiaľ prerušené správne konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva). 20. Žaloba žalobkyne bola napadnutým rozsudkom zamietnutá pre nepreukázanie jej vecnej aktívnej legitimácie a z toho odvodeného záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení z dôvodu založeného na úvahe, že žalobkyňa sa zmluvou uzavretou medzi ňou a intervenientom dňa 11.06.2012 nemohla stať vlastníkom nebytového priestoru s príslušenstvom, pretože vlastnícke právo k nebytovému priestoru v čase uzavretia zmluvy intervenientovi nepatrilo vzhľadom k tomu, že konanie o určenie vlastníckeho práva vedené pred súdom prvej inštancie medzi ním a žalovanou 2/ pod sp. zn. 12C/81/2010 skončilo pre intervenienta neúspešne (žaloba bola zamietnutá pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu), čoho následkom bolo zachovanie vlastníckeho práva žalovanej 2/. Odhliadnuc od skutočnosti, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku sp. zn. 10Sžr/171/2013 z 12.11.2014 vyhodnotil obdobný záver Správy katastra G. zaujatý v jeho rozhodnutí č. N. XXXX/XXXX/XX z 22.01.2013 za minimálne predčasný, táto úvaha podľa názoru odvolacieho súdu nezohľadňuje nesporný fakt, že intervenient dňa 27.02.2009 odstúpil od kúpnej zmluvy uzavretej 15.04.2008 medzi ním a žalovanou 2/ o prevode vlastníctva nebytových priestorov z dôvodu nezaplatenia zvyšku dohodnutej kúpnej ceny v dohodnutej lehote splatnosti, resp. do dňa právneho úkonu, ktorým intervenient od prevodnej zmluvy odstúpil, pri súčasnom akceptovaní právnych záverov ustálených v predchádzajúcich súdnych konaniach, že toto odstúpenie od zmluvy učinené intervenientom bolo platné, z dôvodu ktorého medzi pôvodnými zmluvnými stranami vznikol synalagmatický záväzok vrátiť si navzájom všetko, čo od druhej strany prijali (porovnaj bod 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd vo svojej záverečnej právnej úvahe neposúdil do všetkých dôsledkov dôvody zamietnutia žaloby intervenienta o určenie vlastníckeho práva vyplývajúce z obsahu rozsudku súdu prvej inštancie vydaného pod č. k. 12C/81/2010-178 z 03.11.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/10/2012 z 26.04.2012 a napriek použitiu správneho právneho predpisu (t. j. na prípad dopadajúcich právnych noriem) vec nesprávne právne posúdil (čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP). 21. Súd prvej inštancie v bode 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku citoval právne závery zaujaté v rozsudku č. k 12C/81/2010-178 z 03.11.2011 k nároku intervenienta o určenie vlastníckeho práva k nebytovému priestoru s príslušenstvom voči žalovanej 2/, podľa ktorých bola jeho žaloba zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, vzhľadom na názor, že podmienky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení môžu byť dané len vtedy, ak by plnenie, ktoré podľa zmluvy od ktorej platne odstúpil dostal, t.j. kúpnu cenu, vrátil, prípadne ak by súčasne s touto žalobou na určenie podal žalobu o vypratanie kupujúceho z nehnuteľnosti oproti vráteniu kúpnej ceny. Je zrejmé, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o uplatnenom nároku v označenom konaní vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22Cdo/534/2002, ktorého právna veta znie cit.: „Prodávající má naléhavý právní zájem na určení obnoveného vlastnického práva k nemovitostem po odstoupení od kupní smlouvy jen tehdy, jestliže sám plnění, které z této smlouvy dostal, tj. kupní cenu, vrátil kupujícímu, případně jestliže s touto žalobou na určení podal žalobu na vyklizení kupujícího z nemovitosti oproti vrácení kupní ceny.“. Uvedený záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení za opísaných podmienok a zamietnutie žaloby z uvedeného
dôvodu však podľa odvolacieho súdu neznamená, že k obnoveniu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka platným odstúpením od zmluvy nedošlo. Z obsahu označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR odkazujúceho na ďalší rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1Odon/26/97 totiž nepochybne vyplýva, že platným odstúpením od zmluvy podľa § 48 ods. 2 OZ sa zmluva od začiatku ruší (pokiaľ právnym predpisom alebo účastníkmi nie je dohodnuté inak), čo znamená, že v prípade, ak predávajúci odstúpil od kúpnej zmluvy, ktorou previedol nehnuteľnosť v súlade so zákonom, nehnuteľnosť sa na základe zmluvy nevráti späť, ale účinky prevodu nehnuteľnosti na kupujúceho zanikajú okamihom účinnosti odstúpenia, čím sa obnovuje pôvodný stav. Preto aj v prípade, že kupujúci zo zrušenej zmluvy je po nadobudnutí účinnosti odstúpenia od zmluvy zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, nie je jej vlastníkom po tom, ako zanikol právny titul, ktorý zakladal jeho vlastnícke právo. Ak predávajúci účinne odstúpil od zmluvy o prevode nehnuteľnosti, súd môže určiť jeho vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá bola zmluvou prevedená práve preto, že odstúpením od zmluvy mu bolo obnovené vlastnícke právo. Súčasne je zrejmé, že súd prvej inštancie v konaní vedenom pod č. k 12C/81/2010 nevzal do úvahy následný názorový posun vyplývajúci napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo/1836/2005 z 28.06.2006, podľa ktorého „existence naléhavého právního zájmu na určení vlastnictví prodávajícího k nemovitosti po odstoupení od kupní smlouvy ve smyslu ustanovení § 80 písm. c) o. s. ř. není podmíněna tím, zda sám kupní cenu vrátil kupujícímu anebo zda podal žalobu na vyklizení kupujícího oproti vrácení kupní ceny.“ (publikované pod R 53/2007). 22. V zmysle právnej doktríny odstúpenie od zmluvy je jednostranný adresný právny úkon, ktorý ak je v súlade s právom, spôsobí účinky bez ohľadu na vôľu alebo súhlas zmluvného partnera. Platným odstúpením od zmluvy dochádza k zrušeniu zmluvy (zániku záväzkového právneho vzťahu) priamo zo zákona, to znamená vzniká rovnaký právny stav, ako keby k zmluve nebolo vôbec došlo s následkami, že ak bolo na základe takto zrušenej zmluvy plnené, ide o bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu. Právnym následkom odstúpenia od zmluvy je tak i obnovenie vlastníckeho právo na veci, ktoré si účastníci pred odstúpením navzájom poskytli. Následný zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností o tejto skutočnosti, vzhľadom na to, že k obnoveniu vlastníckeho práva prevodcu dochádza zo zákona, nemá konštitutívne účinky a nevykonáva sa vkladom, resp. výmazom vkladu, ale má len deklaratórne účinky a vykoná sa záznamom. 23. K argumentácii žalovaných 1/ a 2/ rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/4/2008 z 24.04.2008, že odstúpenie od kúpnej zmluvy predávajúcim samé o sebe nie dôvodom pre obnovenie vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností odvolací súd uvádza, že tento názor je potrebné vztiahnuť len k podmienkam obnovenia zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v zmysle § 28 a § 31 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), nie však k otázke obnovenia vlastníckeho práva pôvodného vlastníka z dôvodu zrušenia prevodnej zmluvy s účinkami ex tunc, ktoré možno dosiahnuť aj úspechom v súdnom konaní deklarujúcom existenciu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka k spornej nehnuteľnosti. Odvolací súd súčasne poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/229/2010 z 20.07.2011 publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 81/2014, ktorého právne vety znejú, cit.: „I. Platným odstúpením od zmluvy sa zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti od začiatku zrušuje (ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak). Týmto zrušením zaniká právny titul, na základe ktorého nadobúdateľ získal vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Medzi účastníkmi je po zrušení zmluvy z hľadiska obligačných a vecnoprávnych účinkov taký právny stav, ako keby k uzavretiu zmluvy nedošlo. Vlastnícke právo prevodcu sa obnovuje zo zákona. Táto zmena sa do katastra nehnuteľností zapisuje záznamom. Predpokladom takéhoto obnovenia vlastníctva prevodcu je však skutočnosť, že vlastníctvo dotknutej nehnuteľnosti nebolo pred odstúpením od zmluvy dobromyseľne nadobudnuté treťou osobou. II. Existenciu sporu o platnosť odstúpenia od zmluvy musí správa katastra skúmať obligatórne, a to jednak z dôvodu, že len platné odstúpenie od zmluvy vyvoláva príslušné právne účinky, ako i s prihliadnutím na závažnosť zásahu týchto účinkov do vlastníckeho, resp. vecnoprávneho stavu. Pokiaľ vznikne spor o platnosť odstúpenia od zmluvy, jedná sa o občianskoprávny spor, ktorý je oprávnený rozhodnúť jedine súd.“ Podľa názoru odvolacieho súdu tak vývojová spornosť výkladov týkajúcich sa následkov platného odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností bola prekonaná v prospech názoru, že právnym následkom odstúpenia od zmluvy je bez ďalšieho obnovenie vlastníckeho právo na veci, ktorej vlastníctvo bolo takouto zmluvou prevedené.
24. Ako bolo už vyššie konštatované, v súdenom prípade medzi stranami nebolo relevantne spochybnené, že intervenient dňa 27.02.2009 písomne odstúpil od zmluvy o prevode nehnuteľností uzavretej medzi ním a žalovanou 2/, ako ani dôvod tohto odstúpenia, t.j. nezaplatenie celej kúpnej ceny dohodnutej zmluvou z 15.04.2008 intervenientovi ako predávajúcemu. Žalovaní 1/ a 2/ zaplatenie celej kúpnej ceny intervenientovi pred odstúpením od zmluvy v konaní ani netvrdili. Súčasne je zrejmé, že otázka platnosti tohto právneho úkonu bola prejudiciálne riešená vo viacerých predchádzajúcich súdnych konaniach (porovnaj rozsudok sp. zn. 12C/81/2010-178 z 03.11.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/10/2012-202 z 26.04.2012, či uznesenie Krajského súdu v Prešove spisová značka 11Co/14/2020 - 117 z 27.08.2020), opakovane s výsledkom, podľa ktorého odstúpenie od kúpnej zmluvy realizované intervenientom 27.02.2009 je potrebné považovať za platné. Žalovanou 2/ iniciované súdne konanie o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy vedené súdom prvej inštancie pod sp. zn. 18Cb/259/2015 sa skončilo zamietnutím žaloby rozsudkom z 18.06.2019, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/66/2019-276 z 25.02.2020 z dôvodu premlčania uplatneného nároku, s nevyhnutným dôsledkom vzniku právnej domnienky, že odstúpenie od zmluvy bolo platné. Z okolností daného prípadu súčasne vyplýva, že v období od uzavretia zmluvy o prevode nebytového priestoru (15.04.2008) do dňa odstúpenia od zmluvy (27.02.2009) žalovaná 2/ ako kupujúca nepreviedla vlastnícke právo k nebytovému priestoru s príslušenstvom na žiadnu inú osobu, preto odstúpením od uvedenej zmluvy intervenientom nemohla byť žiadnym spôsobom dotknutá prípadná dobrá viera tretej strany o nadobudnutí vlastníctva k nebytovému priestoru. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu tak odstúpením od zmluvy intervenientom zanikli účinky prevodu nebytového priestoru s príslušenstvom na žalovanú 2/ ako kupujúcu a k momentu účinnosti tohto odstúpenia od zmluvy došlo súčasne k obnoveniu pôvodného stavu, t.j. vlastníckeho práva intervenienta k predmetu prevodu. Po nadobudnutí účinnosti odstúpenia od zmluvy tak pôvodný nadobúdateľ predmetu prevodu, zapísaný v katastri nehnuteľností prestal byť jeho skutočným vlastníkom, pretože zanikol právny titul, ktorý jeho vlastnícke právo zakladal, a to aj v prípade, že vzájomná reštitučná povinnosť účastníkov pôvodnej prevodnej zmluvy, ktorá platným odstúpením od zmluvy súčasne podľa § 457 OZ vznikla, nebola v plnom rozsahu medzi zmluvnými stranami zrealizovaná. 25. Pojmovým predpokladom vzniku reštitučnej povinnosti zakotvenej v § 457 OZ je, ak obe (resp. všetky) zmluvné strany už podľa neplatnej alebo zrušenej zmluvy aspoň čiastočne plnili, jej obsahom je povinnosť vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostali. Zmyslom takejto vzájomnej reštitučnej povinnosti je dosiahnuť medzi zmluvnými stranami stav, aký tu bol pred uzavretím zrušenej, alebo neplatnej zmluvy. To v prípade odstúpenia od zmlúv, ktorých predmetom bol odplatný prevod nehnuteľností znamená vznik povinnosti predávajúceho vrátiť kúpnu cenu, ktorú podľa nej dostal oproti povinnosti kupujúceho predmet kúpy vrátiť predávajúcemu, čo spočíva jednak vo vyprataní nehnuteľnosti, tak aj v poskytnutí súčinnosti k úkonu nutnému k navráteniu vlastníctva predávajúceho v katastri nehnuteľností. Zákonné zakotvenie vzájomnej reštitučnej povinnosti účastníkov zrušenej prevodnej zmluvy však nezakladá právny titul, od ktorého možno odvodzovať vlastnícke právo kupujúceho k predmetu prevodu, pokiaľ došlo k zrušeniu pôvodnej prevodnej zmluvy s účinkami od jej počiatku. Dôsledkom zrušenia pôvodnej prevodnej zmluvy musí byť zákonite obnovenie vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, na čom nič nemôže zmeniť skutočnosť, či na prípadnej určovacej žalobe bol alebo nebol daný naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie preto nesprávne vychádzal zo záveru, že z dôvodu zamietnutia žaloby o určenie vlastníckeho práva v predchádzajúcom v sporovom konaní vedenom pod sp. zn. 12C/81/2010 pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nedošlo k obnoveniu vecnoprávneho stavu pred uzavretím zmluvy o prevode nebytového priestoru, čoho následkom zostalo zachované vlastnícke právo žalovanej 2/. Tento záver nemôže zvrátiť ani argumentácia rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 19Co/10/2012 z 26.04.2012, ktorý vo svojich záveroch priznáva existenciu naliehavého právneho záujmu určovacej žalobe v prípadoch, ak v evidencii nehnuteľností je ako vlastník zapísaná iná osoba než skutočný vlastník, okrem prípadu, ak v žalobe „nebola riešená reštitučná zodpovednosť“ sporových strán, keď práve a len z tohto dôvodu bola konštatovaná vecná správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, to znamená zamietnutie určovacej žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. 26. K argumentácii žalovaných 1/ a 2/ o existencii prekážky res iudicata z dôvodu predchádzajúceho konania o nároku intervenienta na určenie vlastníckeho práva k nebytovému priestoru s príslušenstvom, odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/105/2003 z 27. novembra 2003, publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 15/2005, podľa ktorého o prekážku veci rozsúdenej nejde, ak predchádzajúcim rozsudkom bola určujúca žaloba zamietnutá bez toho, aby súd záväzne posúdil existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi konania. Rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 12C/81/2010-178 z 03.11.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/10/2012-202 z 26.04.2012 bola žaloba intervenienta, ktorý bol právnym predchodcom súčasnej žalobkyne, zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení založeného nesplnením reštitučnej povinnosti intervenienta voči žalovanému, a nie z dôvodu, že by sa učineným odstúpením od prevodnej zmluvy intervenientovi neobnovilo vlastnícke právo nebytového priestoru s príslušenstvom, teda že by nebol jeho vlastníkom. 27. Pokiaľ ide o otázku prípustnosti určovacej žaloby (§ 137 písm. c/ CSP) odvolací súd uvádza, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je vtedy, ak tvrdené právo je neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý je potrebné chápať tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu, pričom naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný. Oprávnenie podať takúto určovaciu žalobu zakladá nevyvrátiteľnú domnienku, že právny záujem žalobcu je daný. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení práva je daný vždy, ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému. Ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (ZSP 48/2004). V súdenom prípade bolo rozhodnutie Okresného úradu Poprad, katastrálneho odboru o povolení vkladu týkajúceho sa prevodu vlastníckeho práva nebytového priestoru s príslušenstvom z intervenienta na žalobkyňu č. N./ XXXX z 21.5.2020 zrušené rozhodnutím Okresného úradu Poprad, katastrálneho odboru č. P./XXXX zo 17.12.2020 o vyhovení protestu prokurátora Okresnej prokuratúry Poprad sp. zn. Pd 110/20/7706-9 z 18.9.2020, potvrdeným rozhodnutím Okresného úradu Prešov č. Upo 3/2021/LUS z 25.5.2021, s tým že správny orgán je povinný prihliadať aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu, t. j. prihliadať aj na skôr zaevidovanú listinu doručenú správnemu orgánu na zápis záznamom, keď takouto listinou má byť aj v proteste prokurátora namietaný rozsudok Okresného súdu Poprad č. k. 7C/14/2017-27 v prospech žalovanej 1/ vydaný v konaní o žalobe žalovanej 1/ podanej voči žalovanej 2/ o určenie vlastníckeho práva k nebytovému priestoru s príslušenstvom. Vzhľadom na existenciu iného súdneho rozhodnutia o vlastníctve nebytového priestoru jedným zo žalovaných ako aj na zápis druhého zo žalovaných ako vlastníka tohto nebytového priestoru v katastri nehnuteľností je potrebné vyhodnotiť podmienku existencie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení jej vlastníckeho za splnenú. Tento záver platí aj v prípade zotrvania na východiskách prezentovaných v rozsudku č. k. 12C/81/2010-178 z 03.11.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/10/2012-202 z 26.04.2012, keď v tomto konaní vystupujúcej žalobkyni voči žalovaným 1/ a 2/ nevznikla žiadna reštitučná povinnosť, nakoľko táto bola založená len medzi intervenientom a žalovanou 2/ (k tomuto záveru porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/66/2022 z 28.02.2023 – bod 12.) 28. Pre vecne správne rozhodnutie o žalovanom nároku odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú argumentáciu súdu prvej inštancie týkajúcu sa aplikácie princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa. V tomto smere odvolací súd odkazuje na uznesenie prijaté veľkým senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27.04.2021, ktorého právne vety znejú: „I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.“ Pokiaľ teda žalovaná 2/ nebola vlastníčkou nebytového priestoru s príslušenstvom, jej právny úkon, ktorým previedla vlastnícke právo k nebytovému priestoru na žalovanú 1/ je absolútne neplatným právnym úkonom. K tomuto právnemu úkonu došlo 25.06.2012, t. j. 5 dní potom, ako bol príslušnému správnemu orgánu doručený návrh intervenient na vklad vlastníckeho práva k nebytovému priestoru s príslušenstvom na základe zmluvy o prevode vlastníctva nebytového priestoru uzatvorenej medzi intervenientom a žalobkyňou už dňa 11.06.2012 zaevidovaný pod č. V-2368/2012, pričom v konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že by od tohto momentu nebola na príslušnom liste vlastníctva evidovaná plomba informujúca o tomto konaní. Naviac, intervenient odstúpil od kúpnej zmluvy so žalovanou 2/ už dňa 27.02.2009, preto v danom prípade nie je názor súdu prvej inštancie obhájiteľný ani s poukazom na jeden z názorov vyskytujúci sa v právnej doktríne k otázke dobrej viery tretích osôb, majúci základ v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorého je záver o dobrej viere nadobúdateľov podmienený okolnosťou, že v dobe uzavretia zmluvy, na základe ktorej nadobudli vlastnícke právo, boli so zreteľom na všetky okolnosti veci v dobrej viere o tom, že nie je daný dôvod na odstúpenie od zmluvy žiadnou zo strán zmluvy, ktorá bola odstúpením zrušená (porovnaj Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1-450. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, 447-451 s.). 29. Odvolací súd tiež konštatuje, že v priebehu celého konania nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako jednoznačne rozporné s dobrými mravmi a odôvodňovali by zamietnutie žaloby žalobkyne pre rozpor výkonu jej práva s dobrými mravmi. Zo skutočnosti, že voči žalovaným 1/ a 2/, alebo niektorým z nich, boli v minulosti vedené viaceré súdne konania majúce základ v spore o vlastníctvo nebytového priestoru s príslušenstvom prameniaceho z odstúpenia od zmluvy uzavretej medzi intervenientom a žalovanou 2/ nemožno vyvodiť, že uplatnenie nároku žalobkyne v tomto konaní predstavuje z jej strany šikanózny výkon práva, pre ktorý by mali všeobecné súdy jej právnu ochranu odmietnuť. 30. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že po vykonaní odvolacieho prieskumu v medziach žalobkyňou označených odvolacích dôvodov zistil naplnenie len odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že prejednávaný prípad bol súdom prvej inštancie nesprávne právne posúdený, z dôvodu ktorého súd vo veci nesprávne rozhodol. Súčasne nebolo zistené, že by súd prvej inštancie vydal napadnutý rozsudok pri nesplnení procesných podmienok, že by pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávnych skutkových zistení relevantných pre posúdenie prípadu, ani že by boli splnené podmienky pre pripustenie ďalších prostriedkov procesnej obrany alebo prostriedkov procesného útoku, ktoré neboli žalobkyňou v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnené. Odvolacie dôvody označené žalobkyňou v podanom odvolaní, zodpovedajúce ust. § 365 ods. 1 písm. a), f) a g) CSP tak nemožno považovať vo veci za naplnené. Preto odvolací súd postupom v zmysle v zmysle § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zmenil tak, že žalobe žalobkyne vyhovel. 31. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu sporových strán zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť ďalší úspech podaným odvolaniam, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 32. S ohľadom na zmenu napadnutého rozsudku bol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP povinný rozhodnúť aj o náhrade trov konania na súde prvej inštancie a súčasne aj o trovách odvolacieho konania. Pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania považoval odvolací súd za aplikovateľný § 255 ods. 1 a 2 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Keďže žalujúca strana bola v súdnom konaní napokon v plnom rozsahu úspešná, odvolací súd súvisiacim výrokom priznal žalobkyni ako aj intervenientovi vystupujúcemu na jej strane voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu všetkých trov konania, t.j. ako konania prvoinštančného, tak aj konania odvolacieho, a to v plnom rozsahu s tým, že
o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). 33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).