Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/270/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3210201784 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3210201784.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľky O. C., bytom A., W. XXXX/X, právne zastúpenej V., so sídlom A., S. XX, N. proti odporcovi S. C., bytom A., W. XXXX/X, o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 3C/61/2010-84 zo dňa 1. júna 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd svojím rozsudkom rozhodol o zrušení práva spoločného nájmu bytu navrhovateľky a odporcu k trojizbovému bytu č. XX, vo vchode č. X na prízemí bytového domu súpisné číslo XXXX, na B. W. v A. o výmere 73,68 m2 a určil, že byt bude naďalej užívať ako výlučný nájomca a člen družstva navrhovateľka. Odporcovi uložil povinnosť vysťahovať sa z bytu do 30 dní od zabezpečenia náhradného bytu navrhovateľkou. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že účastníci konania boli manželmi, počas trvania manželstva nadobudli do spoločného nájmu sporný byt, ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené a po rozvode manželstva sa o spôsobe užívania bytu nedohodli. Pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu vzal do úvahy predovšetkým záujem mal. dieťaťa, ktoré z manželstva pochádza. Zohľadnil preto, že mal. K. je v súčasnej dobe rozhodnutím súdu zverený do osobnej starostlivosti matky. Prihliadol na skutočnosť, že navrhovateľka sa väčšou mierou pričinila o nadobudnutie predmetného bytu. Predmetný byt bol účastníkom konania pridelený za trvania manželstva, avšak z titulu členstva navrhovateľky v družstve ešte pred uzavretím manželstva. Byt manželia získali výmenou 1-izbového bytu za 2-izbový a neskôr za 3-izbový, pričom 1-izbový bol pôvodne pridelený navrhovateľke, ktorá poskytla doplatok za nadobudnutie členského podielu k 3-izbovému bytu vo výške 180.000,- Sk zo svojho výlučného vlastníctva. Prihliadol na stanovisko bytového družstva, podľa ktorého ďalším nájomcom bytu má byť určený ten z manželov, ktorý platí pravidelne všetky poplatky spojené s nájmom, riadne byt užíva a v prípade mal. detí ten, ktorému boli deti zverené do opatery. Nakoľko všetky rozhodné skutočnosti pre určenie ďalšieho nájomcu bytu v čase rozhodovania svedčili navrhovateľke, určil, že byt bude naďalej užívať navrhovateľka ako výlučný nájomca a člen družstva. Okresný súd nesúhlasil s názorom navrhovateľky, že odporcovi bytová náhrada nepatrí, pretože má bývanie zabezpečené formou podielu na zdedenej nehnuteľnosti o veľkosti 1/3. Uviedol, že bytovú náhradu, ktorá by mala odporcovi zabezpečiť vhodné a ľudsky dôstojné bývanie, nepovažuje za adekvátnu, a to z hľadiska vzdialenosti do miesta jeho výkonu práce (40 km od miesta, kde odporca pracuje).V konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na nepriznanie bytovej náhrady pre odporcu. Pokiaľ navrhovateľka produkovala dôkazy o tom, že na odporcu opakovane podala oznámenia na polícii, tieto nepovažoval za tak naliehavé. Vychádzal kompletne zo všetkých skutočností, ktoré hodnotil ako dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti - t. j., že odporcovi boli po rozvode manželstva zverené obe mal. deti, k zmene zverenia došlo až na základe návrhu navrhovateľky v priebehu predmetného konania (po dvoch rokoch), ktorá skutočnosť potom založila hlavný dôvod pri rozhodovaní o tom, komu byt súd pridelí do ďalšieho užívania. Mal zistené, že nájom za byt platili obaja účastníci konania, medzi rodičmi dochádzalo k hádkam a konfliktom najmä ohľadne financií, mal. K. sa v inom konaní ohľadne jeho zverenia do starostlivosti matky vyjadril tak, že nevidel, že by otec matku napádal, skôr otec riešil situáciu tak, že odišiel. Nakoľko výsluch maloletého bol realizovaný 2,5 mesiaca pred rozhodnutím súdu, ďalšie oznámenia a čestné prehlásenia synov o tom, že medzi rodičmi je napätá situácia, súd vyhodnotil tak, že sa nejedná o situáciu, ktorá by vykazovala známky trvalosti, pre ktorú by súd nemal odporcovi priznať náhradný byt. Vo veci rozhodol podľa § 704 ods. 1, 2, § 705 ods. 2, 3, § 705a a § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil okresný súd ust. § 142 ods. 2 O.s.p., keď úspech účastníkov považoval za čiastočný. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá navrhla rozsudok okresného súdu zmeniť v časti bytovej náhrady a v časti výroku o náhrade trov konania. Navrhla, aby odvolací súd rozhodol tak, že odporcovi sa bytová náhrada nepriznáva, odporca je povinný byt vypratať a vyprataný byt navrhovateľke odovzdať do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia a odporca je povinný nahradiť navrhovateľke trovy konania spolu vo výške 618,34 eur, resp. navrhla, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytýkala, že v otázke priznania bytovej náhrady odporcovi neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, nevzal do úvahy skutočnosti preukazujúce uspokojenie bytovej potreby odporcu a skutočnosti preukazujúce psychické, ako aj fyzické násilie odporcu voči navrhovateľke, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu danej právnej veci. Zdôraznila, že odporca je z 1/3-iny spoluvlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XX, Správy katastra T., katastrálne územie Q., V. Q., okres T. a tento rodinný dom, pozostávajúci zo 6 izieb, umožňuje odporcovi v dome bývať. Rozhodnutie súdu o povinnosti zabezpečiť odporcovi bytovú náhradu preto považovala za rozhodnutie v rozpore s dobrými mravmi. Poukázala na konštantnú judikatúru, podľa ktorej, ak sú bytové potreby uspokojené v súlade so zákonom v inom byte so známkami trvalosti, úplnosti a nerušenosti, ak právo bývania ustupujúceho nájomcu je plne a natrvalo uspokojené iným spôsobom, ak bytová potreba rozvedeného manžela je uspokojená tak, že mu svedčí právny dôvod k užívaniu iného bytu, súd nemusí viazať vypratanie bytu na zabezpečenie bytovej náhrady. Nesúhlasila preto s názorom súdu prvého stupňa, že predmetná bytová náhrada je neadekvátna. Mala za to, že vzdialenosť 40 km od predmetných nehnuteľností do miesta výkonu práce odporcu je vzhľadom na v súčasnej dobe bežné denné dochádzanie za prácou niekoľko desiatok až stovku kilometrov primeranou vzdialenosťou, ktorej denné prekonávanie s prihliadnutím na to, že odporca je držiteľom motorového vozidla, nie je neodôvodneným zásahom do jeho práv a povinností, resp. oprávnených záujmov. Naopak, navrhovateľka považuje za neadekvátne, keď v dôsledku neznesiteľného správania sa odporcu k nej, ktoré prvostupňovému súdu preukázala, keď musela dočasne zo spoločného bytu odísť a po dobu 7 mesiacov vynakladať finančné prostriedky vo výške 200 eur mesačne za bývanie v nájme. Súdu tiež vytýkala, že pri rozhodovaní o bytovej náhrade podľa § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka nevzal do úvahy, že odporca z verbálnych útokov prešiel k fyzickému násiliu, že násilie odporcu voči navrhovateľke sa stupňuje. Pre posúdenie súčasného správania sa odporcu nepovažovala za relevantné, že odporca v minulosti mal. K. poskytoval starostlivosť, staral sa a financoval domácnosť, nezohľadnil, že obaja synovia vo svojich čestných prehláseniach uviedli, že správanie odporcu je pre nich stresujúce a neznesiteľné, z čoho možno vyvodiť negatívne správanie odporcu voči blízkym osobám. Z rozhodnutia prvostupňového súdu tiež nie je zrejmé, z akých dôvodov súd nezohľadnil vedomosť o priestupkových konaniach odporcu, ako aj o skutočnosti, že navrhovateľka podala na odporcu oznámenie na polícii. V časti, týkajúcej sa náhrady trov konania, sa domáhala postupu podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a vzhľadom na neúspech iba v nepatrnej časti žiadala priznať plnú náhradu trov konania. Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., a to nielen vo výrokoch napadnutých odvolaním, teda vo výroku o bytovej náhrade odporcu a o náhrade trov konania, ale aj vo výslovne nenapadnutých výrokoch o zrušení práva spoločného nájmu bytu a určení ďalšieho nájomcu bytu, pretože z ust. § 705 ods. 2 veta druhá a § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi tak, že odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania (§ 212 ods. 1 písm. d) O.s.p.). Vo veci bolo rozhodnuté bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len skutočnosťami uvedenými pod písm. a) až f) citovaného zákonného ustanovenia. Navrhovateľka v podanom odvolaní namieta, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p. Preskúmaním odvolací súd nezistil opodstatnenosť uplatnených odvolacích dôvodov, odvolanie navrhovateľky preto nepovažoval za dôvodné. V posudzovanej veci manželstvo účastníkov zaniklo rozvodom dňa 23.03.2009, ktorý deň nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 3C/353/2008-41 zo dňa 12. marca 2009. Účastníkom konania za trvania manželstva vzniklo právo spoločného nájmu k 3-izbovému družstevnému bytu č. XX, vo vchode č. X na prízemí bytového domu súpisné číslo XXXX, na B. W. v D. o výmere 73,68 m2. Po rozvode manželstva sa účastníci nedohodli o zrušení práva spoločného nájmu bytu, a tak správne postupoval okresný súd, keď toto právo na návrh navrhovateľky zrušil v súlade s ust. § 705 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka. Zrušením spoločného nájmu zaniklo aj spoločné členstvo účastníkov v bytovom družstve. V súlade s ust. § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka za ďalšiu nájomníčku určil navrhovateľku, keď zohľadnil záujem mal. dieťaťa pochádzajúceho z manželstva účastníkov a skutočnosť, že mal. K. je rozhodnutím Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 3P/43/2010-58 zverený do osobnej starostlivosti navrhovateľky. Okresný súd zároveň prihliadol aj na stanovisko prenajímateľa. Treba uviesť, že z tohto ustanovenia vyplýva, že záujem mal. detí a stanovisko prenajímateľa nie sú jediné okolnosti relevantné pre rozhodnutie o ďalšom nájme (v ustanovení sa uvádza „...vezme súd zreteľ najmä ...“). Týmto dvom hľadiskám však patrí osobitné miesto a vzhľadom na to, že v odvolacom konaní účastníci rozhodnutie prvostupňového súdu o určení ďalšieho nájomcu bytu nespochybňovali, nebolo právne opodstatnené sa ani ďalšími hľadiskami zaoberať. Pokiaľ ide o výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bola uložená odporcovi povinnosť vysťahovať predmetný byt, tento výrok je v súlade s ust. § 712c Občianskeho zákonníka a viazanosť tejto povinnosti na zabezpečenie bytovej náhrady pre odporcu vyplýva z ust. § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka. Pri rozhodovaní o bytovej náhrade podľa § 712a Občianskeho zákonníka súd nie je viazaný návrhom. Za bytovú náhradu sa považuje náhradný byt, náhradné ubytovanie a prístrešie (§ 712 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podmienky, za ktorých patrí niektorá z týchto bytových náhrad tomu, kto má byt vypratať, upravuje ust. § 712a Občianskeho zákonníka. Podľa § 712a ods. 8 tohto zákonníka platí, že ak ide o prípady podľa § 705 ods. 1 a 2 druhej vety, môže súd, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, rozhodnúť, že rozvedený manžel má právo len na náhradné ubytovanie alebo na prístrešie. Ak sa rozvedený manžel za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva v spoločnom byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia, súd rozhodne, že bytová náhrada mu nepatrí. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že v týchto prípadoch zákon pre rozvedeného manžela stanovil ako primárnu formu bytovej náhrady náhradný byt Z tejto zásady určuje Občiansky zákonník dve výnimky. O prvú z nich ide v prípade existencie „dôvodov hodných osobitného zreteľa“, kedy súd môže (ale nemusí) rozhodnúť, že rozvedenému manželovi (ktorý má byt vypratať) patrí právo na bytovú náhradu (len) vo forme náhradného ubytovania alebo prístrešia. O druhú výnimku ide vtedy, ak sa rozvedený manžel (ktorý má byt vypratať) za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva v spoločnom byte, dopúšťa alebo dopúšťal fyzického násilia alebo psychického násilia; v takom prípade súd nemôže uplatniť svoju úvahu a zvažovať, či tomuto manželovi bytová náhrada patrí (a v akej forme) alebo nepatrí, pretože nemá inú možnosť, len rozhodnúť tak, že rozvedenému manželovi, ktorý sa dopustil alebo dopúšťa takéhoto správania, bytová náhrada nepatrí. Ak sú preto dôvody hodné osobitného zreteľa, môže súd rozhodnúť, že rozvedený manžel má právo na kvalitatívne a kvantitatívne nižšiu formu bytovej náhrady - náhradné ubytovanie alebo prístrešie. Toto ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, a ktoré tak ponechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. V posudzovanej veci súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k správnemu právnemu záveru o neexistencii dôvodov osobitného zreteľa pre priznanie bytovej náhrady pre odporcu vo forme náhradného ubytovania alebo prístrešia. Možno súhlasiť s právnym názorom navrhovateľky, že odporca má právny dôvod na užívanie iného bytu v domovej nehnuteľnosti, a to z titulu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nadobudnutej dedením v podiele 1/3-ina. V danom prípade však odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že bývanie v tejto domovej nehnuteľnosti, vedenej na LV č. XX, Správa katastra T., katastrálne územie Q. nie je objektívne spôsobilé trvale uspokojiť bytovú potrebu odporcu, nakoľko je nehnuteľnosť vzdialená od miesta výkonu práce odporcu 40 km a nemožno od odporcu spravodlivo požadovať, aby znášal náklady s cestovným do zamestnania pri takomto dochádzaní súvisiace. Za daných okolností je preto nárok navrhovateľky na odopretie bytovej náhrady pre odporcu z titulu jeho spoluvlastníckeho práva k domovej nehnuteľnosti nedôvodný. Nebola totiž splnená podmienka, že odporca má právny dôvod na také bývanie, ktoré je (objektívne) spôsobilé uspokojiť bytovú potrebu odporcu trvale. Je potrebné tiež súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, ktorý sa správnym a dostatočným spôsobom vyporiadal s dôvodom pre odopretie bytovej náhrady pre odporcu z dôvodu, že sa rozvedený manžel za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia (§ 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka). V tomto smere bol prvostupňovým súdom zaujatý správny právny názor, pretože vykonaným dokazovaním nebolo preukázané priame násilie voči navrhovateľke alebo deťom, ktoré z manželstva pochádzajú, nebolo preukázané, že opakovane dochádzalo k prejavom domáceho násilia, násilie nevyplývalo z konania o rozvode manželstva účastníkov, v rozkaznom konaní za skutok, ktorý sa stal dňa 21.10.2008, bola odporcovi za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu uložená sankcia - pokarhanie. Pokiaľ ide o čestné prehlásenie detí pochádzajúcich z manželstva, toto čestné prehlásenie bolo potrebné vyhodnotiť v kontexte s výsluchom mal. K. v konaní 3P/43/2010, keď sa mal. K. vyjadril, že síce medzi rodičmi ku konfliktom dochádza, nevidel, že by otec matku napádal. Pokiaľ ide o hodnotenie prejavov v čestnom prehlásení, nie je z nich (jedná sa o zhodné prehlásenia oboch detí) zrejmé, za akých okolností došlo k popísanému fyzickému útoku na navrhovateľku. V tejto súvislosti odvolací súd nemohol prehliadnuť ani tú okolnosť, že pokiaľ by dochádzalo k domácemu násiliu, na ktoré v podanom odvolaní poukazuje navrhovateľka, z akých dôvodov sa matka nedomáhala vylúčenia odporcu z užívania predmetného bytu, resp. z akých dôvodov sa nedomáhala okamžitej úpravy pomerov formou predbežného opatrenia. Pri fyzickom alebo psychickom násilí totiž podľa § 712a ods. 8 druhá veta Občianskeho zákonníka musí ísť o preukázaný stav dopúšťania sa násilia jedným z bývalých spoločných nájomcov, zároveň musí ísť o opakované násilie, pretože formulácia zákonného znenia znamená, že zásadne nepostačuje jednorazové násilie. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a to v celom rozsahu, teda, aj pokiaľ ide o náhradu trov prvostupňového konania. Žiada sa len zdôrazniť, že na posúdenie úspechu v konaní má vplyv porovnanie žiadaného žalobného petitu s rozhodnutím vo veci samej a tiež skutočnosť, že predmetné konanie sa viedlo v záujme oboch účastníkov. V odvolacom konaní mal úspech odporca, ktorý náhradu trov v odvolacom konaní neuplatňoval, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .