Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 6CoE/297/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211202002 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3211202002.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, právne zast. advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO: 36 613 843 proti povinnej: B. O., bytom N. č. XX, o vymoženie 258,64 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 18. júla 2011, č.k. 3Er/287/2011 - 16, v senáte jednohlasne, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 26.05.2011 podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 17.05.2011 domáhal vykonania exekúcie proti povinnej, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 00192/11, ktorý vydal dňa 01.03.2011 rozhodca JUDr. Miroslav Rác zo Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s., ktorý rozsudok mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 24.03.2011. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnej) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 258,64 Eur s príslušenstvom. Uviedol, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o poskytnutí kreditnej karty zo dňa 09.11.2005 uzavretej medzi spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s., ktorá neskôr postúpila svoju pohľadávku a povinnou, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne ako spotrebiteľskú zmluvu aj všeobecná právna úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dňa 30.10.2008 bola uzatvorená dohoda o úhrade pohľadávky v splátkach, a to medzi oprávneným a povinnou, pričom súčasťou tejto dohody bola aj rozhodcovská doložka. Dôvodil, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Súd prvého stupňa ďalej poukázal na to, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Častokrát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je však význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch. Rozhodcovská doložka v tomto prípade nebola individuálne dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy, ktorá má tzv. formulárovú podobu. Súd prvého stupňa zastával názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, je oprávnená. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam. Nakoľko rozhodcovská doložka je neprijateľná, keďže nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a zároveň sa neprijateľná rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom, výkon práv a povinnosti z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v danom prípade na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie. Zmluvná podmienka, v danom prípade v dohode o úhrade pohľadávky v splátkach, nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Takto prijatá doložka bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Poukázal na skutočnosť, že súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva o poskytnutí kreditnej platobnej karty bola uzavretá pred 1. januárom 2008, keďže rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc z rozhodcovskej doložky prijatej v dohode o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 30.10.2008. Ustanovenie v zmluve, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je v rozpore s dobrými mravmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že právo na súdnu ochranu je zaručené Ústavou SR (článok č. 46 ods. 1 a nasl. ústavného zákona č. 460/1992 Z.z.), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je SR viazaná. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie oprel aj o rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach C-14/83, C-76/10, C-40/08, C-168/05, C-240/98 - C-244/98. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu, odvolanie oprávnený, ktorý v odvolaní uplatnil odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Poukázal na skutočnosť, že z ustanovenia § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45 citovaného zákona, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Zastával názor, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C - 40/08. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Dôvodil, že z európskeho práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Zároveň namietal, že novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008 (§ 879 Občianskeho zákonníka). To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty. Zároveň dal do pozornosti súdu dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 21,84 Eur s DPH. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. O odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. Uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky neplatnosti rozhodcovskej doložky a je v kolerácii s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch a nebol zistený žiadny právne významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie v danom prípade pri posudzovaní doložky. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a zároveň považuje za potrebné dodať: Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z úradnej povinnosti posudzuje, či v rozhodcovskom rozsudku, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, či tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/. Ak zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý úplne alebo čiastočne je potrebné exekučné konanie zastaviť. Uvedený postup súdu je v súlade so zákonom, s ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ktorý umožňuje za určitých podmienok odoprieť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Nemožno prijať názor oprávneného, že exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je oprávnený posudzovať samotný právny vzťah (zmluvu), ktorý bol základom pre priznaný nárok exekučným titulom. Ak má exekučný súd posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje na plnenie, ktoré je charakterizované v ust. § 45 ods. 1 písm. c/, resp. nemá nedostatok podľa § 40 písm. a/ alebo b/ zákona č. 244/2002 Z. z. nevyhnutne je potrebné vychádzať zo zmluvy, na základe ktorej bol oprávnenému priznaný nárok rozhodcovským rozsudkom. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva medzi účastníkmi zo dňa 09.11.2005 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Na základe uvedenej spotrebiteľskej zmluvy bola dňa 30.10.2008 medzi právnym nástupcom veriteľa a povinnou uzatvorená Dohoda o úhrade pohľadávky v splátkach. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa konštatuje, že aj na túto dohodu sa vzťahujú ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a povinnej musí byť zachovaná a poskytnutá ochrana, ktorú jej ako spotrebiteľovi poskytujú normy spotrebiteľského práva. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z súd prvého stupňa správne vychádzal z ust. § 53 a § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v bode 5. Dohody o úhrade pohľadávky v splátkach správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti. Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky. Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou Dohody o úhrade pohľadávky v splátkach, ktorú predkladal oprávnený povinnej na vopred pripravenom formulári, nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinná ani nemohla ovplyvniť. Odvolací súd má z úradnej činnosti vedomosť, že oprávnený predkladal rozhodcovskú doložku v rovnakom znení upravenú v dohode o úhrade pohľadávky v splátkach aj v iných obdobných prípadoch vo vzťahu k iným povinným (napr. 5CoE/298/2011), z čoho je zrejmé, že znenie predmetnej rozhodcovskej doložky nebolo účastníkmi individuálne dojednané a rozhodcovský súd bol vopred paušálnym spôsobom určený oprávneným. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana s cieľom dosiahnuť umožnenie splácania dlžnej pohľadávky v splátkach, je nútený pristúpiť aj na také ďalšie zmluvné podmienky, ktoré sú pre neho nevýhodné, spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech a na ktoré by za iných okolností nikdy nepristúpil. Odvolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľ vzhľadom k tomu, že žalobcom v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ, ktorý sa domáha plnenia z porušovania zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia v sporoch v prípadoch, keď žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený (tak ako tomu bolo aj v predmetnom prípade). Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V tejto skutočnosti potom súd prvého stupňa správne posúdil nekalý charakter ustanovenia. Ak sa oprávnený domnieva, že exekučný súd nemá právomoc sa zaoberať v rámci postupu podľa § 44 ods. 2 samotným obsahom úverovej zmluvy, teda dojednanými podmienkami, vrátane rozhodcovskej doložky, odvolací súd poukazuje na osobitnú právnu úpravu v § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. zákona o rozhodcovskom konaní, z ktorej pre súd vyplýva výslovná povinnosť ex offo sa zaoberať exekučným titulom. Ak exekučný titul bol vydaný na základe zmluvy, ktorej dojednania musia byť v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemôžu obsahovať práva a povinnosti, ktoré nie sú v rovnováhe, a preto sú považované za nekalé a sankcionované absolútnou neplatnosťou, v dôsledku čoho samotnému exekučnému titulu možno odoprieť vykonateľnosť. Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C-168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského rozhodnutia a nie je potrebné jeho prípadne zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou oprávneného, v ktorej s poukazom na ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní namietal správnosť postupu súdu prvého stupňa, keď rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia namiesto zastavenia exekučného konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 51 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré odkazuje na všeobecný predpis o konaní pred súdmi (Občiansky súdny poriadok) a poukazuje na ustanovenie § 251 O.s.p., odkazujúce na použitie aj ustanovení Exekučného poriadku v rámci výkonu rozhodnutí. Keďže ustanovenie § 44 Exekučného poriadku vyžaduje, aby zastaveniu exekučného konania (§ 44 ods. 3) v prípade podania žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie predchádzalo rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2), súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, ak pri zistení rozporu exekučného titulu so zákonom pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania aj podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní rozhodol spôsobom, uvedeným vo výroku jeho uznesenia. Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .