Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 8CoE/265/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3611202243 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3611202243.1 Rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, a.s., so sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 792 752, pr.zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o, so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, proti povinným: 1/ H. Y., 2/ D. Y., obaja bytom T. K. XXXX/XX, R., o vymoženie 1.300,83 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 13. mája 2011, č.k. 4Er/274/2011-10, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Ing. Ivana Šteinera, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 03.05.2011 podľa § 44 ods. 2 Ex. por. v spojení s § 45 ods. 1,2 z.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že v danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku, vydaného rozhodcom JUDr. Michalom Krnáčom dňa 24.09.2010 sp.zn. RK-1600/10/MK, ktorým boli povinní 1/, 2/ zaviazaní na plnenie zo zmluvy o revolvingovom úvere. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodca vo veci vydal rozhodcovský rozsudok - exekučný titul, je súčasťou Zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.. Podľa tejto doložky má žalobca na výber alternatívu, či bude spor s druhou zmluvnou stranou riešiť v rozhodcovskom konaní alebo v konaní pred príslušným súdom. Zmluva o úvere je štandardnou formulárovou zmluvou, v ktorej rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná a dlžník ju nemohol ovplyvniť. Z právneho hľadiska poukázal na ust. § 53 ods. 4, písm. r/, § 53 ods. 5 Obč. zák., čl. 3, 6 ods. 1, 10 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Konštatoval, že v zmysle čl. 6 ods. 1 smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné, pričom Euróspky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že čl. 6 ods. 1 smernice predstavuje kogentné ustanovenie, smerujúce k nahradeniu formálnej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Rozhodol tiež, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Vnútroštátny súd je tak povinný preskúmať charakter podmienky ex offo, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. I podľa slovenskej právnej úpravy nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými pravidlami na ochranu spotrebiteľa, platné a pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takých zmluvných ustanoveniach sa považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné. Predmetná rozhodcovská doložka vo veci sa javí ako absolútne nevyvážená a nekalá. Rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O túto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z uvedených dôvodov súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa. Uviedol, že dlžník môže vystupovať v pozícii žalobcu ak sa domáha vyplatenia úveru, revolvingu, neplatnosti zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, vyplatenia preplatkov zo zmluvy, vydania časti úrokov pri predčasnom splatení. Veriteľ si svoje práva uplatňuje len v jedinom prípade - nesplácaní dlhu dlžníkom. Poukázal na zásadu pacta sund servanda s tým, že hodnotiť porušenie zmluvy dlžníkom ako častejší dôvod vzniku sporu v prospech dlžníka nepredstavuje ochranu spotrebiteľa, pretože základným právom spotrebiteľa nie je právo na porušovanie zmluvy, resp. výhodnejšie postavenie z tohto porušovania. Konanie pred všeobecným súdom pritom nepredstavuje záruku aktivity spotrebiteľa, pričom i tu sa musí podrobiť začatému konaniu, pretože mu nepatrí dispozícia s návrhom. Poukázal na znenie ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč.zák. s tým, že čl. 18 zmluvy o revolvingovom úvere takúto neprijateľnú podmienku neobsahuje, keďže ide o alternatívnu rozhodcovskú doložku. Podľa písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS sú zakázané dojednania, podľa ktorých sa mala vec zo spotrebiteľskej zmluvy riešiť v arbitráži nepodliehajúcej žiadnym právnym prepisom, teda rozhodcovské konanie nevylučuje. Argumentácia súdu tak nemá oporu v právnom predpise, naopak, je v rozpore s § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. V zmysle dôvodovej správy k z.č. 568/2007 Z.z., ktorým bol zavedený § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák, toto ustanovenie zakazuje v rozhodcovskej doložke výlučne také dojednanie, ktoré by spotrebiteľa nútilo pri podávaní žaloby postupovať výlučne v rozhodcovskom konaní. Právnym následkom porušenia tohto zákazu je neprijateľnosť tohto dojednania v zmluve, nie neplatnosť celej doložky. Oprávnený odkázal aj na rozsudok a postup Okresného súdu Žilina, č.k. 14C/166/2008-82 zo dňa 26.05.2009. Namietal výklad § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. v spojení s § 106 O.s.p., pretože § 106 O.s.p. nezakazuje konanie pred všeobecným súdom, napriek tomu, že je začaté rozhodcovské konanie. Povinní teda nestratili možnosť domáhať sa svojich práv pred všeobecným súdom, keďže ohľadne žalovanej sumy nemal postavenie veriteľa, a preto o ostatných nárokoch mohlo prebiehať konanie pred všeobecným súdom. Rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu je daný a vymedzený preskúmaním materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu a na posúdení rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi. Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi. Posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané § 35, § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní k § 159 ods. 3 O.s.p., kde podľa oprávneného z citovaných ustanovení vyplýva prekážka res iudicata, ktorú § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní nepopiera. Súd sa môže zaoberať len plnením priznaným rozhodcovským rozsudkom ako takým a len toto podrobovať svojmu preskúmavaniu. Zásadným faktom pre exekučné konanie a toto odvolanie, ktorý však z uvedenej právnej úpravy § 40 ods. 1 vyplýva, že zaoberať sa právnym dôvodom judikovaného plnenia by súd mohol, hoci len obmedzene, výlučne na základe procesného úkonu - žaloby o zrušenie rozhodcovské konania podanej účastníkom konania, v rámci právom upraveného typu konania. Zmyslom exekučného konania nie je opätovne preskúmavať rozhodnutie, ktoré sa má vykonať. Poukázal na rozhodnutie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, body 37, 40 a 47 rozhodnutia Asturcom. Ako jeden z dôvodov pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. teda popieranie platnosti rozhodcovskej doložky. V čase vydania rozhodcovského rozsudku a po ňom tento dôvod bol v zákone výslovne vymedzený. Pri podaní žaloby musí žalobca dodržať zákonnú lehotu a vymedziť niektorý z dôvodov podľa § 40 ods. 1 uvedeného zákona. Dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie či zmeškanie lehoty nahradí exekučný súd svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, a ani ustanovenia Exekučného poriadku ho neoprávňujú iniciovať konanie a posudzovanie o dôvodoch v spomenutom ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd tak konal nielen bez zákonnej opory, ale v hrubom rozpore s právom EÚ, z ktorého v obsahu odôvodnenia vyvodzuje svoju právomoc. Súd prvého stupňa podľa oprávneného nevystupuje v pozícii prvostupňového súdu rozhodujúceho o platnosti zmluvy, v pozícii prvostupňového súdu rozhodujúceho o priznaní plnenia, či v pozícii súdu konajúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku. Na tomto mieste preto vzniká otázka, z akej časti § 44 Ex. por. vyplýva právo exekučného súdu ex offo rozhodovať o otázkach, o ktorých pri postupe podľa § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní môže konať len na návrh. Podľa obsahu odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že exekučný súd túto otázku nerieši. Rozhodnutie exekučného súdu je porušením princípu rovnosti účastníkov konania, keď ochrana spotrebiteľa neznamená absolutizovanie jeho postavenia. V rozhodnutí absentuje napr. kvalifikované zhodnotenie pasivity povinných. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania 91,48 eur. Povinní sa k podanému odvolaniu písomne vyjadrili tak, že s ním nesúhlasia. Vymáhaná suma sa nezakladá na pravde, nezhoduje sa s platbami, ktoré oprávnenému zaplatili. Poukázali na nepriaznivú finančnú situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôvodne aplikoval ust. § 44 ods. 2 Ex. por., ako aj § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. V rozhodovacej praxi súdov bolo opakovane uvádzané, že pokiaľ je neúčinnosť exekučného titulu zjavná už vo fáze preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, nie je prípustné na neúčinnosť neprihliadať. Odporuje totiž rozumnému a hospodárnemu režimu exekučného konania, aby sa v takom prípade súdny exekútor vykonaním exekúcie poveril a následne sa exekúcia zastavila. Keďže v prejednávanej veci je predmetom exekúcie rozhodcovský rozsudok, súd prvého stupňa sa správne zaoberal skúmaním materiálnej a formálnej stránky daného exekučného titulu. Súd prvého stupňa pritom správne uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú neplatné. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že daná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v súlade s ust. § 53 ods. 1 Obč. zák. v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora, ako aj na interpretačnú Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Pokiaľ rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, správne súd prvého stupňa uzavrel, že takéto dojednanie je podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatné. Pri výklade ust. § 52 a nasl. Obč. zák. je pritom potrebné vychádzať aj z prílohy Smernice Rady 93/13/EHS, ktorá za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča ako vzor aj zmluvnú podmienku "neposkytnúť spotrebiteľovi právo, alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane". V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. V postupe prvostupňového súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Ex.por. nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinných. Preto dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.