Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/65/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3710201621 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3710201621.3 Rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členiek JUDr. Gabriely Janákovej a JUDr. Aleny Radičovej v právnej veci navrhovateľa O. D., trvale bytom P. č. XXX, t.č. V. U., právne zastúpeného O.. X. L., advokátom AK so sídlom T. XX/XX, Z. I., proti odporcovi S. X. - A. S. S., Y. E. XX, I., v konaní o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 14. decembra 2010, č.k. 4C/34/2010-103, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody spôsobenej rozhodnutím Okresného súdu Trnava zo dňa 11. 1. 1990 č.k. 5Nt/892/90-II, v zmysle ust. 27 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. a v zmysle ust. § 6 a § 9 zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodnutie odôvodnil konštatovaním zisteného skutkového stavu veci, z ktorého mal za preukázané, že navrhovateľ sa v predmetnej veci domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená rozhodnutím Okresného súdu Trnava zo dňa 11. 1. 1990 č.k. 5Nt/892/90-II, ktoré označil za nezákonné, pretože mu bola týmto rozhodnutím odpustená nesprávna výška trestu odňatia slobody v zmysle rozhodnutia prezidenta ČSSR zo dňa 1. 1. 1990 o amnestii. Súd postupom podľa § 27 ods. 1 a 2 zák.č. 514/2003 Z.z. vec právne posúdil podľa zákona č. 58/1969 Zb. platného a účinného v čase vydania navrhovateľom napádaného nezákonného rozhodnutia. Konštatoval, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 5Nt/892/90 bolo vydané nielen napadnuté rozhodnutie, ktoré označil navrhovateľ za nezákonné, ale aj rozhodnutie č.k. 5Nt/892/90-I, o ktorom navrhovateľ a jeho právny zástupca podľa ich vyjadrení nemali vedomosť. Obe označené rozhodnutia boli súdom vydané dňa 11. 1. 1990 a obe, ako vyplýva z doručeniek v spise boli doručované navrhovateľovi dňa 16. 1. 1990, obe nadobudli právoplatnosť dňa 20. 1. 1990. Poukázal na ust. § 4 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb., podľa ktorého základným predpokladom na podanie žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy je skutočnosť, že rozhodnutie, ktoré navrhovateľ považuje za nezákonné a ktorým mu mala byť spôsobená škoda, bolo z dôvodu nezákonnosti príslušným orgánom zrušené. V danom prípade rozhodnutie, ktoré navrhovateľ považuje za nezákonné, je stále právoplatné, nikdy nebolo napadnuté riadnym alebo mimoriadnym opravným prostriedkom, a preto žaloba o náhradu škody je podaná predčasne. Pokiaľ navrhovateľ namieta, že tieto rozhodnutia mu nikdy neboli doručené, vyslovil názor, že navrhovateľ sa musí domáhať nápravy v inom konaní a na inom miestne príslušnom súde, ktorý bude oprávnený rozhodnúť o zákonnosti či nezákonnosti napádaného rozhodnutia a následne o jeho zrušení či nezrušení. Zaoberal sa tiež odporcom vznesenou námietkou premlčania nároku navrhovateľa a s poukazom na ust. § 22 ods. 1 veta druhá zák.č. 58/1969 Zb. vyslovil názor, že v danom prípade premlčacia lehota ešte nemohla začať plynúť, pretože nebolo ani začaté konanie, predmetom ktorého by bolo rozhodnutie o zrušení či potvrdení napádaného rozhodnutia, ktorým mala byť spôsobená škoda. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že návrh navrhovateľa je predčasný a preto ho v celom rozsahu zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 27 ods. 1 a 2 zák.č. 514/2003 Z.z., § 2, § 3, § 4 zák.č. 58/1969 Zb.. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu týchto trov neuplatnil. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote dňa 19. 1. 2011 odvolanie navrhovateľ, doplnené podaním jeho právneho zástupcu, doručeným okresnému súdu dňa 27. 1. 2011. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie alebo aby napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že návrhu navrhovateľa vyhovie v celom rozsahu. V odvolaní súdu prvého stupňa vytýkal, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo tieto nevykonal. Poukázal na to, že na pojednávaní konanom dňa 30. 11. 2010 okrem iného navrhol, aby súd doplnil dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to na preukázanie, že amnestia vzťahujúca sa na prvý rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa 15. 1. 1988 č.k. 2T/795/87-42 nebola aplikovaná a na preukázanie tejto skutočnosti zabezpečil ako dôkaz z V. P. oznámenie o tom, koľko bol reálne vykonaný trest z uvedeného rozsudku Okresného súdu v Považskej Bystrici. Prvostupňový súd tento dôkaz do skončenia dokazovania nevykonal a ani neuviedol dôvody, ktoré ho k tomu viedli. Taktiež na pojednávaní konanom dňa 14. 12. 2010 navrhoval, aby súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológie za účelom preskúmania pravosti podpisov, keď namietal, že uznesenie OS Trnava zo dňa 11. 1. 1990 č.k. 5Nt/892/90-I a 5Nt/892/90-II neprevzal aj keď sa na doručenkách týkajúcich sa uznesení nachádza údajne jeho podpis, pričom tvrdí, že tento podpis nie je jeho. Ani tento dôkaz prvostupňový súd nevykonal, ani vo vyššie uvedenom rozsudku nevysvetlil, čo ho k tomu viedlo. Ďalej namietal závery súdu prvého stupňa uvedené v odôvodnení rozhodnutia, ktorý v jednej časti svojho rozhodnutia uviedol, že sa podľa názoru súdu musí domáhať nápravy v inom konaní a na inom miestne príslušnom súde, ktorý bude oprávnený rozhodnúť o zákonnosti či nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a následne o jeho zrušení či nezrušení, avšak v druhej časti svojho odôvodnenia judikuje (bez predchádzajúceho vykonania potrebných dôkazov), že rozhodnutie, ktoré navrhovateľ považuje za nezákonné, je stále právoplatné, nikdy nebolo napadnuté riadnym alebo mimoriadnym opravným prostriedkom a konštatoval, že žaloba o náhradu škody je preto podaná predčasne. Ďalej namietal, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam keď konštatoval, že „z výpisu z registra trestov navrhovateľa bod 11 a 12 výpisu (čl. 72 spisu) vyplýva, že navrhovateľovi boli započítané oba amnestované roky s účinkami zahladenia odsúdenia časti trestu, nakoľko pri oboch odsúdeniach - 2T/795/87 aj 1T/464/88 sú uvedené poznámky o amnestii a odpustení jedného roka výkonu trestu“. Namietal, že uvedené zápisy v odpise registra trestov sú iba informáciou o tam uvedených konaniach, pričom o započítaní amnestovaných rokov odpis z registra trestu nič nehovorí. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, výsledky ktorého náležite vyhodnotil a následne aj vo veci správne rozhodol. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza také nové skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozsudku. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť ako vecne správny, pričom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré poukazuje, a len pre doplnenie správnosti uvádza nasledovné: V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím Okresného súdu Trnava zo dňa 11. 1. 1990 č.k. 5Nt/892/90-II, s odôvodnením, že týmto rozhodnutím mu bola odpustená nesprávna výška trestu odňatia slobody v zmysle rozhodnutia prezidenta ČSSR zo dňa 1. 1. 1990 o amnestii. Súd prvého stupňa správne posúdil predmetnú vec podľa zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, nakoľko k rozhodnutiu orgánu štátu, ktorého nezákonnosti sa navrhovateľ domáha, došlo ešte pred nadobudnutím účinnosti zák.č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 7. 2004. Podľa § 1 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť (§ 1 ods. 2 citovaného zákona). Podľa § 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. Podľa § 3 citovaného zákona, ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, v zmysle citovaných zákonných ustanovení, je teda predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 3 zák.č. 58/1969 Zb.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 4 zák.č. 58/1969 Zb.). V preskúmavanej veci navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z rozhodnutia Okresného súdu Trnava zo dňa 11. 1. 1990 č.k. 5Nt 892/90-II. Toto rozhodnutie považoval za nezákonné, pretože mu týmto rozhodnutím bola odpustená nesprávna výška trestu odňatia slobody v zmysle rozhodnutia prezidenta ČSSR zo dňa 1. 1. 1990 o amnestii. Z pripojeného spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 5Nt/892/90 vyplýva, že citované uznesenie Okresného súdu Trnava č.k. 5Nt/892/90/II zo dňa 11. 1. 1990 bolo dňa 16. 1. doručené navrhovateľovi, ktorý sa v tom čase nachádzal v V. Y. E. K. S. v P.. Podľa priloženej doručenky navrhovateľ prevzal predmetné uznesenie do vlastných rúk dňa 16. 1. 1990, pričom z obsahu spisu vyplýva, že proti predmetnému uzneseniu nepodal riadny opravný prostriedok. Podľa doložky právoplatnosti uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 1. 1990. Na základe uvedeného možno konštatovať, že neboli splnené podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, uvedené v § 3 a § 4 zák.č. 58/1969 Zb., keďže navrhovateľ nevyužil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu orgánu štátu opravný prostriedok a taktiež toto rozhodnutie nebolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tak ako bolo uvedené vyššie, uznesenie Okresného súdu Trnava, od ktorého navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, je podľa vyznačenej doložky právoplatnosti stále právoplatné a nebolo zrušené. Záver súdu prvého stupňa, že nárok navrhovateľa na náhradu škody, uplatnený podľa zákona č. 58/1969 Zb. je v danom štádiu uplatnený predčasne, preto považoval odvolací súd za správny. Pokiaľ navrhovateľ namieta, že citované uznesenie Okresného súdu Trnava č.k. 5Nt/892/90/II zo dňa 11. 1. 1990 mu nikdy nebolo doručené, podpis na doručenke, nachádzajúcej sa v spise nie je jeho podpisom, a preto citované uznesenie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, toto tvrdenie nemusí byť nepravdivé, avšak v predmetnom konaní súd nemal prečo tieto tvrdenia navrhovateľa skúmať. Tak ako bolo uvedené, v danej veci sa totiž navrhovateľ nedomáha nezákonnosti citovaného rozhodnutia, ale náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, kde súd ako jednu zo základných podmienok uplatnenia nároku skúma, či rozhodnutie, ktorým mala byť škoda spôsobená, bolo pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom, inak nárok na náhradu škody v zmysle ust. § 4 ods. 1 citovaného zákona nemožno priznať. Z uvedených dôvodov preto nebol dôvodný ani návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania vykonaním znaleckého posudku znalcom z odboru grafológie, ani navrhovateľom navrhovaný dôkaz na zistenie, koľko rokov navrhovateľ vo výkone trestu v P. skutočne vykonal, nakoľko tieto dôkazy nie sú v predmetnom konaní pre rozhodnutie vo veci podstatné. Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 11. 1. 1990 č.k. 5Nt/892/90/II mu nikdy nebolo doručené, môže z tohto dôvodu proti nemu podať opravný prostriedok, pričom ten orgán, ktorý je oprávnený o ňom rozhodovať, sa v preskúmavacom konaní bude musieť zaoberať aj skúmaním namietanej pravosti podpisu navrhovateľa na pripojenej doručenke. Z uvedených dôvodov, keďže odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkazy vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ust. § 132 O.s.p. a vec aj správne právne posúdil, rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správny. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko si náhradu týchto trov neuplatnil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.