Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16CoE/271/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811214043 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3811214043.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, a.s., so sídlom Bratislava, Mliekarenská 10, IČO: 35 792 752, pr.zast.: Advokátska kancelária JUDr. T. C., s.r.o, so sídlom B., A. XX, IČO: 47 233 516, proti povinnej: O. V., bytom X., X. O. XXX/XX, o vymoženie 3.523,67 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 7. septembra 2011, č.k. 16Er/2700/2011-10, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora Ing. Mgr. P. J. o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že v danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku, vydaného rozhodcom JUDr. F. A. dňa 09.08.2010 sp.zn. RK-1207/10/MK, ktorým bola povinná zaviazaná na plnenie zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100001427, uzavretej medzi účastníkmi dňa 12.12.2007 (ďalej len „zmluva o úvere), ktorej súčasťou boli aj Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFIREAL spol. s.r.o. (ďalej len „Zmluvné dojednania“). Rozhodca zmluvu posúdil ako zmluvu o úvere uzatvorenú v zmysle ust. § 497 Obch. zák. a vyhovel žalobe. Po preskúmaní samotnej zmluvy o úvere, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom, dospel súd k záveru, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania a z toho dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral zmluvu v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a preto sa považuje za dodávateľa. Zmluva má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona č.258/2001 Z.z. Jedná sa tak o spotrebiteľskú zmluvu s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári a preto na vzťah medzi oprávneným a povinnými je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Ďalej preskúmaním úverových podmienok ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne bodu 18.1 Zmluvných dojednaní, zistil súd v takomto dojednaní nekalú podmienku. V predmetnom dojednaní bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy o úvere, jednak cestou súdu alebo v rozhodcovskom konaní, pričom výber spočíval na žalobcovi. Možnosť výberu je však podľa názoru súdu len zdanlivá. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu Veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Ďalej sa súd zaoberal tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Dospel k záveru, že v danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo rozhodnutiu povinnej vôbec si finančné prostriedky touto cestou obstarať, t.j. pred tým, ako k uzatvoreniu zmluvy o úvere povinná vôbec pristúpila. Faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vôľa strán o tom, že spor medzi nimi predložia na prejednanie rozhodcovskému súdu, pochádza len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu, čo zároveň naznačuje, že výber oprávneného ako veriteľa zrejme nebol náhodný, keďže do viacerých zmlúv s inými dlžníkmi zahrnul totožné rozhodcovské doložky. V tejto súvislosti poukázal aj na možné pochybnosti o nezaujatosti takto určeného rozhodcovského súdu. Súd uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, H. U. M. a Q. M., C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, F. C., C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, súd prihliada ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, T. K. Q. proti C. J. Z.. Súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade považoval súd takto upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa § 53 ods. 3 Obč.zák. v znení platnom ku dňu uzavretiu zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu. Neprijateľné podmienky sú doplňované aj judikatúrou a poukázal na rozhodnutie SD EÚ v prípade X. U. I../ M. Q. U. C- 243/08. V danom prípade rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach v zmluve o úvere podľa názoru prvostupňového súdu spĺňa všetky podmienky ako z pohľadu ust. §§ 53 a 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, tak aj z pohľadu smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a teda je absolútne neplatná. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Ex. por. zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa. Uviedol, že argument súdu o tom, že v prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva, nemá oporu v právnom predpise ani v zmluve. Ak žalobu podá spotrebiteľ, bude mať možnosť voľby medzi štátnym a rozhodcovským súdom. Môže sa domáhať určenia jej neplatnosti, resp. neplatnosti určitej časti, splnenia povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy. Ak je v postavení žalovaného, ani v konaní pred vnútroštátnym súdom si nemôže zvoliť, na ktorý súd bude žaloba podaná a musí sa podrobiť začatému konaniu. Zdôraznil, že pre posúdenie platnosti tohto dojednania treba vychádzať z objektívnej možnosti a rozsahu práva zvoliť si orgán, ktorý bude nároky spotrebiteľa prejednávať. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva jediný skutkový argument, prečo spotrebiteľ žalobu v zásade nepodáva. Ďalej uviedol, že ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. rozhodcovskú doložku nezakazuje, zakazuje v nej len také ustanovenia, ktoré by vyžadovali, aby sa postupovalo výlučne v rozhodcovskom konaní. Aj v takomto prípade by bola neplatná len takáto časť rozhodcovskej doložky, nie doložka samotná, pričom poukázal na dôvodovú správu k zák. č. 568/2007 Z.z., čl. II bod 3. Z rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, prečo súd nerozhoduje na základe zákona, ale v rozpore s ním a v rozpore s vôľou zákonodarcu vyjadrenou v dôvodovej správe. Vyjadril nesúhlas s pochybnosťami o zaujatosti rozhodcov. Vo vzťahu ku ktorémukoľvek rozhodcovi má účastník konania právo podať námietku podľa § 9 zákona č. 244/2002 Z.z., o ktorej rozhoduje súd. Len súd v osobitnom konaní môže rozhodnúť, či rozhodca je alebo nie je predpojatý. Pokiaľ súd chcel takéto pochybnosti vysloviť, mal sa dôkladne oboznámiť s celým rozhodcovským konaním a vysloviť v uznesení konkrétne preukázané skutočnosti a dôkazy odôvodňujúce takýto záver. Nakoľko takéto skutočnosti absentujú, napadnuté uznesenie sa potom dôvodne javí ako rozporné so zásadou rovnosti účastníkov v konaní, ako aj s čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že povinná nemala inú možnosť, ako len buď návrh zmluvy spolu s rozhodcovskou doložkou prijať, alebo ho odmietnuť, neuvádza však, ako by podľa neho mala byť vlastne zmluva so spotrebiteľom uzavretá. Návrh zmluvy prekladá jedna strane, druhá ho buď akceptuje, alebo nie. Povinná sa rozhodla zmluvu uzavrieť sama, čo však neznamená, že sa tým vzdáva nejakých práv, zhoršuje si svoje postavenie a podobne. Nie je potom celkom zrejmé, ako si súd predstavuje dohodu strán rozhodcovskej zmluvy o voľbe rozhodcov odchylne od zákona. Zdôraznil, že v rozhodcovskom konaní rozhodca môže vydať rozsudok, ktorý však musí so žalobou doručiť odporcovi, ktorý má možnosť písomne sa k veci vyjadriť. Poukázal na procesný postup v rozhodcovskom konaní, kde sa uplatňujú aj ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a uviedol, že v prípade podania žalobnej odpovede podľa rozhodcovskej doložky, aj v prípade podania odporu sa platobný rozkaz zrušuje a v konaní sa pokračuje. Postup rozhodcovského súdu tak nemožno považovať za porušenie zásady rovnosti účastníkov konania. Oprávnený odkázal aj na rozsudok a postup Okresného súdu Žilina, č.k. 14C/166/2008-82 zo dňa 26.05.2009, ktorý konal o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podaného z dôvodu tvrdeného porušenia rovnosti účastníkov konania a neplatnosti rozhodcovskej doložky. Exekučný súd podľa slovenského práva nikdy vo veci nerozhoduje. Rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu je daný a vymedzený preskúmaním materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu a na posúdení rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi. Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi. Posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané § 35, § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní k § 159 ods. 3 O.s.p., kde podľa oprávneného z citovaných ustanovení vyplýva prekážka res iudicata, ktorú § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní nepopiera. Súd sa môže zaoberať len plnením priznaným rozhodcovským rozsudkom ako takým a len toto podrobovať svojmu preskúmavaniu. Zásadným faktom pre exekučné konanie a toto odvolanie, ktorý však z uvedenej právnej úpravy § 40 ods. 1 vyplýva, že zaoberať sa právnym dôvodom judikovaného plnenia by súd mohol, hoci len obmedzene, výlučne na základe procesného úkonu - žaloby o zrušenie rozhodcovské konania podanej účastníkom konania, v rámci právom upraveného typu konania. Odkazy na judikatúru Súdneho dvora EÚ predstavujú zo strany exekučného súdu účelovú a skresľujúcu selekciu nielen spomedzi jeho rozhodnutí, ale najmä z odôvodnenia týchto rozhodnutí. Podľa oprávneného súdom používané rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú použiteľnosť, sú výkladom ku konkrétnej fáze súdneho konania. Najvýraznejšie túto skutočnosť potvrdzuje odkaz na rozhodnutie vo veci C-40/08 T. K. Q. proti C. J. Z., pričom poukázal na bod 37, 40 a 47 rozhodnutia Asturcom. Ako jeden z dôvodov pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. teda popieranie platnosti rozhodcovskej doložky. V čase vydania rozhodcovského rozsudku a po ňom tento dôvod bol v zákone výslovne vymedzený. Pri podaní žaloby musí žalobca dodržať zákonnú lehotu a vymedziť niektorý z dôvodov podľa § 40 ods. 1 uvedeného zákona. Dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie či zmeškanie lehoty nahradí exekučný súd svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, a ani ustanovenia Exekučného poriadku ho neoprávňujú iniciovať konanie a posudzovanie o dôvodoch v spomenutom ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Vo veci F. C. bolo pripustené, aby opomenutie namietať nekalosť podmienky v základnom konaní mohlo byť napravené v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie však v konaní o výkon takého rozhodnutia. Vnútroštátny súd napráva opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ako to bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu už citovaného rozsudku F. Claro, ale ani aby úplne nahrádzal celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup žalovaného vo veci samej, ktorý sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní, ani nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným. Pre konanie o výkon rozhodnutia ustanovenie právneho poriadku, a to nielen národného, ale ani komunitárneho, nemá žiadne ustanovenia o práve súdu posudzovať otázky, ktoré mohli byť posúdené v predchádzajúcich štádiách konania. Exekučný súd tak konal nielen bez zákonnej opory, ale v hrubom rozpore s právom EÚ, z ktorého v obsahu odôvodnenia vyvodzuje svoju právomoc. Súd prvého stupňa podľa oprávneného nevystupuje v pozícii prvostupňového súdu rozhodujúceho o platnosti zmluvy, v pozícii prvostupňového súdu rozhodujúceho o priznaní plnenia, či v pozícii súdu konajúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku. Na tomto mieste preto vzniká otázka, z akej časti § 44 Ex. por. vyplýva právo exekučného súdu ex offo rozhodovať o otázkach, o ktorých pri postupe podľa § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní môže konať len na návrh. Podľa obsahu odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že exekučný súd túto otázku nerieši. Ochrana spotrebiteľa neznamená absolutizovanie jeho postavenia v tom zmysle, že súd má brať do úvahy len to, čo je v jeho prospech. V napadnutom uznesení chýba napríklad kvalifikované zhodnotenie pasivity povinnej. Oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok, aby súd uložil povinnému zaplatiť oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 163,20 eur vrátane DPH (2 úkony - prevzatie a príprava zastúpenia a podanie odvolania vo výške á 72,71 eur vrátane DPH + 2 x 8,89 eur vrátane DPH). Povinná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne, pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por. ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky. Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b) cit. zák, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú neplatné. V postupe prvostupňového súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Ex. por. nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinnej. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .