Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 8CoE/105/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4605211751 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:4605211751.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, práv. zastúpeného: JUDr. V. V., advokát so sídlom W. XX, A., proti povinnému: R. A., bytom S. XXXX/XX, W., o vymoženie 537,74 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného a na odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 22. novembra 2011, č.k. 5Er/1171/2008-41, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie 203,94 eur do troch dní. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že v danom prípade ide o vykonanie notárskej zápisnice č. N 3377/2005, NZ 31812/2005, NCRls 31345/2005, spísanej notárom JUDr. Ondrejom V., dňa 09.07.2005, v ktorom povinný, zastúpený právnym zástupcom, uznal čo do dôvodu aj výšky dlh voči oprávnenému, pozostávajúci z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov spísania notárskej zápisnice. Jej vydaniu predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere č. 3171563 dňa 02.12.2004 medzi účastníkmi, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 18.000,- Sk, ktorý mal splatiť v 10 mesačných splátkach po 1.800,- Sk. Súčasťou zmluvy bolo aj splnomocnenie, ktorým dlžník ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. C. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal záväzok z úveru. Splnomocnenie je súčasťou formuláru zmluvy, nebolo dojednané osobitne. Poverený splnomocnenec na základe plnomocenstva potom uznal v mene povinného dlh 20.013,- Sk s 0,25% denným úrokom z omeškania od 10.03.2005 do zaplatenia, spočívajúci v úvere a poplatku 16.200,- Sk, trovách právneho zastúpenia a trovách za spísanie zápisnice. Súd poukázal na formálne i materiálne predpoklady vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu podľa § 46 a nasl. Notárskeho poriadku. Zdôraznil, že ak nie je daný hmotnoprávny základ na plnenie, uvedený v notárskej zápisnici, nemožno hovoriť o slobode prejavu vôle. Ak exekučný súd dospej k záveru, že hmotnoprávny základ v predloženej zápisnici nie je daný, nemôže pripustiť exekúciu na jej základe a už začatú exekúciu musí zastaviť. V tomto ohľade poukázal na rozhodnutie ESD vo veci C-343/08 W. X., podľa ktorého je vnútroštátny súd povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Uzavrel, že zmluva o úvere nespĺňa náležitosti predpokladané zákonom o spotrebiteľských úveroch. Zmluva neobsahuje RPMN, čo v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z.z. spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Predmetom uznania dlhu v exekučnom titule (notárskej zápisnici) teda nemohli byť poplatky a úroky z úveru a uznaný dlh v čase uznania v uznanej výške neexistoval. Z notárskej zápisnice pritom nie je možné zistiť, aká časť z uznaného plnenia predstavuje istinu a aká poplatky, resp. aká suma už bola z úveru splatená. Už samotné vydanie tohto exekučného titulu bolo v rozpore s princípmi ochrany spotrebiteľa, pretože predmetné plnomocenstvo predstavuje nekalú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Poukázal na ust. čl. 153 Zmluvy o založení ES, čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993. V danej veci plnomocenstvo nebolo osobitne dojednané, bolo súčasťou formulára, nebolo možné ho meniť. Celú zmluvu o úvere musel povinný podpísať ako celok, nemohol ju uzavrieť bez tohto splnomocnenia, čím vopred vo významnej časti preniesol svoje práva na osobu určenú veriteľom, ktorá mohla uznať dlh v akejkoľvek výške. Súd vyslovil aj pochybnosť o spôsobe, akým sa splnomocnenec vôbec dozvedel, že dlžník je v omeškaní a aká je jeho výška, ktorý mechanizmu z plnomocenstva nevyplýva. Tiež vzhľadom na veľké množstvo splnomocnení udelených množstvom dlžníkov rovnakého splnomocnencovi mal dôvodné podozrenie, že splnomocnenec pri určení výšky dlhu spolupracoval s oprávneným (veriteľom). Splnomocnenec nepochybne konal v rozpore so záujmami zastúpeného už len tým, že uznal dlh v nesprávnej výške. Umožnenie spísania notárskej zápisnice je dokonca zmluvou zabezpečené zmluvnou pokutou. Celé plnomocenstvo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán na škodu dlžníka- spotrebiteľa. Preto ho súd mal za nekalú podmienku v spotrebiteľskej zmluve a ipso facto za neplatné (čl. 6 ods. 1 smernice). Aj ďalšie podmienky v predloženej zmluve mal súd za nekalé, najmä dojednanie poplatku za úver, ktorý podstatne prevyšuje poplatky za poskytovanie spotrebiteľských úverov bankami (80 % istiny), dojednanie úroku z omeškania 0,25% denne, ktorý podstatne prevyšuje úroky na bankovom trhu a je v rozpore s písm. e/ Prílohy smernice. Zaoberal sa aj otázkou, či môže mať smernica priamy účinok na právny vzťah medzi účastníkmi konania a poukázal na vyčerpávajúcu judikatúru Európskeho súdneho dvora. Ako príklad uviedol. rozsudok zo dňa 10.5.2001 vo veci K. proti S. K., ktorého právnu vetu citoval. Uzavrel, že na právny vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom je možné priamo aplikovať citovanú smernicu (v slovenských podmienkach od 1.5.2004, kedy sa Slovenská republika stala členom Európskej únie), hoci by nebola implementovaná do vnútroštátneho práva, pretože smernica priamo priznáva spotrebiteľovi práva, pretože zmluva medzi účastníkmi, na podklade ktorej bol vydaný exekučný titul, bola uzatvorená po pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii. Na základe uvedených skutočností mal dôvodné pochybnosti o tom, že predložená notárska zápisnica je prejavom vôle povinného, pričom súd má možnosť a zároveň povinnosť zabezpečiť ochranu spotrebiteľa tým, že zabráni, aby bol spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a aby na základe exekučného titulu vydaného na podklade takejto nekalej podmienky bol vystavený exekúcii. Preto súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 200 ods. 1, 2, § 196, § 203 ods. 1, 2 Ex. por. a vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Súdnemu exekútorovi priznal odmenu podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu vo výške 59,76 eur za 9 hodín po 200,- Sk/6,64 eur (za vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia 30 min, oznámenia pre oprávneného 30 minút, upovedomenia o začatí exekúcie 30 minút, výzvy na úhradu pohľadávky v splátkach 30 minút, žiadostí o oznámenie platiteľa mzdy, majetku a bydliska povinného 135 minút, súpis hnuteľných vecí 30 minút, upovedomenia o vykonaní súpisu 30 minút, odpovede na list povinného 30 minút, 2 príkazov na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy 60 minút, 2 exekučných príkazov zrážkami zo mzdy 30 minút, urgencie zamestnávateľa 30 minút, podnetu na zastavenie exekúcie 30 minút. Ďalej mu priznal odmenu za jednotlivé úkony exekučnej činnosti v celkovej výške 2.000,- Sk /66,40 eur za 20 úkonov exekučnej činnosti po 100,- Sk/3,32 eur (za získanie poverenia, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, doručenie príkazu na začatie exekúcie, doručenie exekučného príkazu, zisťovanie bydliska povinného, 7x zisťovanie účtu povinného, zisťovanie nehnuteľného majetku povinného, 6 x zisťovanie platiteľa mzdy povinného, zisťovanie hnuteľného majetku povinného); náhradu hotových výdavkov v sume 53,40 eur za poštovné, bankový poplatok, použitý papier a toner, obálky, spisový obal a telekomunikačné výdavky. Spolu trovy exekúcie s DPH predstavujú sumu 203,94 eur. Naproti tomu exekútorovi nepriznal časovú odmenu v rozsahu jednej začatej hodiny za každý jeden z úkonov exekučnej činnosti, ale čas trvania jednotlivých úkonov, za ktoré priznal časovú odmenu, sčítal, rešpektujúc názor Najvyššieho súdu SR publikovaný pod č. R 69/2007, podľa ktorého pri výpočte odmeny súdneho exekútora podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov je určujúci čas potrebný na vykonanie exekúcie bez zreteľa na počet úkonov, ktoré si exekúcia vyžaduje. Sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti a na základe tohto súčtu určenie odmeny podľa § 14 ods. 2 vyhlášky je v súlade s jej ustanovením § 14 ods. 1 písm. a). Taktiež exekútorovi nepriznal časovú odmenu za úkony označené ako "súčinnosť..." v rozsahu 4,5 hodín účelne vynaložených na exekúciu, ale len v rozsahu dve hodiny pätnásť minút, pretože vynaloženie dve a štvrť hodiny exekučnej činnosti na vykonanie týchto úkonov súd považoval za dostačujúce a účelné; časovú odmenu za úkony: vyjadrenie k návrhu oprávneného na zmenu exekútora, predloženie špecifikácie, súpis listín, oznámenie o ukončení exekučného konania ODI, SP, MsÚ, zamestnávateľ (2x), vyúčtovanie trov exekúcie, vrátenie poverenia súdu, pretože vo všetkých prípadoch ide o administratívnu prácu v súvislosti s exekučnou činnosťou podľa § 25 cit. vyhl., za ktorú je náhrada zahrnutá v odmene súdneho exekútora. Konštatoval, že exekútorovi nepatrí ani paušálna odmena za úkon doručenie upovedomenia o začatí exekúcie v rozsahu dvoch úkonov, doručenie príkazu na začatie exekúcie v rozsahu dvoch úkonov, doručenie exekučného príkazu v rozsahu troch úkonov, ale v každom jednotlivom prípade len v rozsahu jedného úkonu. Ak súdny exekútor vyhotovil a doručil viaceré rovnopisy jednotlivých rozhodnutí (napr. exekučné príkazy, upovedomenia o spôsobe exekúcie a pod.), súd mu v každom prípade môže priznať odmenu len za jeden úkon exekučnej činnosti, a to v súlade s § 15 ods. 1 cit. vyhlášky (odmenu za úkony podľa písm. a) až f) je možné v súlade s gramatickým výkladom citovaného ustanovenia priznať vždy len raz, čo vyplýva z použitia singuláru podstatného mena "doručenie", naproti tomu za úkony podľa písm. g) až j) aj viackrát, čo vyplýva z použitia zámena "každé"). Exekútorovi nepatria ani hotové výdavky za "manipuláciu so spisom". Súdu nemá za preukázané, že by súdny exekútor v súvislosti s manipuláciou so spisom musel vynaložiť náklady. Manipulácia so spisom je administratívnou prácou, za ktorú je náhrada zahrnutá v odmene súdneho exekútora (§ 25 cit. vyhl.). Zastavenie exekúcie z procesného hľadiska podľa názoru exekučného súdu zavinil oprávnený tým, že predložil exekučný titul, ktorý nespĺňal zákonné predpoklady spôsobilého exekučného titulu. Preto súd v súlade s § 203 ods. 1 Ex. por. rozhodol tak, že na náhradu trov exekúcie zaviazal oprávneného. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa a žiadal, aby ho odvolací súd zrušil. Uviedol, že zmluva o úvere, uzavretá medzi účastníkmi dňa 02.12.2004 nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 a nasl. Obč. zák., pretože v čase uzavretia zmluvy sa za spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti zákona, zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej spotrebiteľ. Súd prvého stupňa však pri rozhodovaní vychádzal z dikcie zákona v znení novely, účinnej až od 1.1.2008. Mal za to, že predmetnú zmluvu o úvere nemožno považovať ani za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pretože ide o zmluvu o úvere uzavretú podľa § 497 a nasl. Obch. zák., ktorá nespadá do ust. § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V predmetnej zmluve tak ako základná náležitosť nemusela byť dojednaná RPMN. Taktiež podotkol, že zmluvy o úvere, ktoré uzaviera s dlžníkmi nemôžu vzhľadom na svoj obsah zahŕňať všetky podmienky uvedené v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Činnosť oprávneného tak nepatrí do pôsobnosti citovaného zákona. Zdôraznil, že notárska zápisnica už bola predmetom skúmania zo strany exekučného súdu a keďže bola uznaná za súladnú so zákonom, bolo súdnemu exekútorovi udelené poverenie. Uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire (v rámci tzv. európskeho práva) majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Pokiaľ ide o tvrdenie súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Za neprimeranú ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepovažoval ani dohodnutú výšku úrokov 0,25 % denne, a to vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziká oprávneného. Poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obch.zák. ktoré má dispozitívnu povahu, keď ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. V súvislosti s tým poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Obdo 34/2004, 2Obdo 26/2004, 2Obdo 28/2004 a judikát Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12Cmo 95/2005. Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak tento poruší povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Podľa jeho názoru sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojim konaním porušil. Nesúhlasil ani s výškou trov, ktoré súd priznal súdnemu exekútorovi. Mal za to, že odmena podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Zb. sa posudzuje podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Počet hodín, účelne vynaložených na exekúciu, je exekútor povinný odôvodniť časovou špecifikáciou jednotlivých úkonov, čo však neznamená, že exekučný súd ju musí bez ďalšieho prevziať. Podľa jeho názoru je dokonca povinnosťou súdu skúmať účelnosť exekútorom vynaloženého času na jednotlivé úkony. Uviedol, že v rozpore s § 14 ods. 1 vyhlášky nie je sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov, nepresahujúcich 1 hodinu a až na základe sčítania určenie časovej odmeny. V tejto veci úkony vykonávané exekútorom sú úkony jednoduché, šablónovité, a ich vykonanie nemohlo trvať 9 hodín, ako určil prvostupňový súd. Zdôraznil, že vo veci došlo k duplicitnému priznaniu odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a/ a § 14 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 15 ods. 1 vyhlášky (časovej i paušálnej odmeny) za úkony vypracovanie, resp. doručenie žiadosti o udelenie poverenia, upovedomenia o začatí exekúcie, príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu. Naviac, kým za úkony podľa § 15 ods. 1 písm. g/ až j/ patrí odmena exekútorovi za každý taký úkon, podľa § 15 ods. 1 písm. a/ až f/ vyhlášky mu patrí odmena len raz, bez ohľadu na počet doručení. Pokiaľ ide o náhradu hotových výdavkov, poukázal na § 25 vyhlášky, podľa ktorého je v odmene exekútora zahrnutá i náhrada za administratívne práce. Proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie podal odvolanie i súdny exekútor, ktorý žiadal, aby ho odvolací súd zmenil tak, že zaviaže oprávneného na zaplatenie trov exekúcie 267,34 eur. Uviedol, že úkony: vyjadrenie k návrhu oprávneného na zmenu exekútora, predloženie špecifikácie, súpis listín, oznámenie o ukončení exekučného konania ODI, SP, MsÚ, zamestnávateľ (2x), vyúčtovanie trov exekúcie, vrátenie poverenia súdu, nepredstavujú administratívne práce, ktorých náhrada je už zahrnutá v odmene. Uviedol, že základom pojmu administratívna práca je slovo práca, pojem administratívna určuje len jej druh. Nákladom za prácu je mzda, a teda v odmene exekútora je zahrnutá len náhrada mzdy zamestnancov exekútora. Činnosti, za ktoré mu súd odmenu z tohto dôvodu nepriznal, však predstavujú čas účelne vynaložený na exekúciu. Taktiež nesúhlasil so záverom súdu, že za doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie, príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu mu patrí paušálna odmena len za jedno doručenie a vzhľadom na gramatický výklad textu ust. § 14 ods. 2 v spojení s § 15 ods. 2 vyhlášky mal za to, že sa odmeňuje každé doručenie zvlášť. Pokiaľ ide o nepriznanú náhradu za časť hotových výdavkov, poukázal na to, že ak mal súd o niektorom z výdavkov pochybnosti, mal ho vyzvať na vysvetlenie. V tomto smere doplnil, že manipulácia so spisom je priemerný výdavok spojený s uložením a archivovaním spisov (zabezpečenie priestorov, regálov, skríň do výšky spisu 1 cm a 5 rokov). Povinný sa k odvolaniu oprávneného a súdneho exekútora písomne nevyjadril. Súdny exekútor k odvolaniu oprávneného písomne uviedol, že s ním nesúhlasí a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil a vo výroku o trovách exekúcie zmenil tak, že zaviaže oprávneného na zaplatenie trov exekúcie 267,34 eur. Vyjadril sa k tvrdeniam oprávneného, že vo veci nejde o spotrebiteľský úver, pričom poukázal na ust. § 2 a 4 zák.č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch, § 23a zák.č. 634/1998 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 1 Obč. zák. Stotožnil sa i so závermi súdu ohľadne neprimeranosti úrokov z omeškania a poplatku za úver, vyjadril sa i k možnosti exekučného súdu zastaviť exekúciu po vydaní poverenia vo veci. Pokiaľ ide o trovy exekúcie, namietal, že podľa jeho názoru je súd povinný prevziať časovú špecifikáciu úkonov exekútorom, od ktorej sa môže odkloniť len vtedy, ak je zjavne nesprávna alebo neprimeraná. Mal za to, že je možné priznať za jednotlivé úkony exekučnej činnosti časovú odmenu podľa § 14 ods. 1 vyhlášky a súčasne paušálnu odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 15 vyhlášky. Nesúhlasil so záverom súdu a oprávneného, že za doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie, príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu mu patrí paušálna odmena len za jedno doručenie a vzhľadom na gramatický výklad textu ust. § 14 ods. 2 v spojení s § 15 ods. 2 vyhlášky mal za to, že sa odmeňuje každé doručenie zvlášť. Poukázal na nesprávnosť subsumovania hotových výdavkov podľa § 22 vyhlášky pod pojem administratívne práce podľa § 25 vyhlášky. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v celom rozsahu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v tomto smere poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje a na zdôraznenie správnosti udáva: Pokiaľ ide o výrok prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie vo veci za neprípustnú a jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por., exekučný súd má v zmysle ust. § 44 ods. 2 Ex.por. povinnosť pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a v prípade, ak zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť. Ak však súd poveril exekútora vykonaním exekúcie napriek tomu, že exekučný titul má nedostatky, zastaví exekúciu dodatočne. V prípade, keď súd zistí dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por., ako tomu bolo aj v danom prípade, zastaví exekúciu, ktorá bola začatá na základe poverenia udeleného súdom. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Ex. por. preto vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať prekážku veci rozsúdenej. V danom prípade súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú z dôvodu, že notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola spísaná na základe zmluvy o úvere, obsahujúcej neprijateľné podmienky, a preto nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva, uzavretá medzi účastníkmi dňa 02.12.2004 je štandardnou formulárovou, resp. typovou zmluvou v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase jej uzavretia. Predmetné ustanovenie bolo do zákona zavedené novelou - zákonom č. 310/1999 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2000. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú dané pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol úver v rámci svojej obchodnej činnosti a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy o úvere právny predpis definoval pojem typová zmluva (§ 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom tento zákon v § 23a ods. 2, zhodne s ust. § 54 ods. 1,2 Obč. zák. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Zmluva o úvere je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.. Je nepochybné, že povinný je a v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pričom zmluvu podpísal ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského úveru nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b/ citovaného zákona a následne zmluva potom musí obsahovať náležitosti, stanovené § 4 zákona. Odvolací súd sa potom stotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa, že vzhľadom na absenciu údaja o RPMN v zmluve, je nutné daný spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2007). Predmetnú zmluvu o úvere opodstatnene súd prvého stupňa posudzoval o.i. aj z hľadiska jej súladu s článkom 6 bod 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993. Ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. V tejto súvislosti súdny dvor rozhodol, že takýto nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Vnútroštátny súd je preto povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 1.5.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami. V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Y. X. Z. B., T. V. I. (C-240/98) a B. Z. SA v Q. M. B. P. W. (C-241/98), Q. R. E. A. (C-242/98), V. A. (C-243/98), Z. M. H. (C-244/98), Súdny dvor ES konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu smernice. V danom prípade exekučným titulom bola notárska zápisnica (§ 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por.). Notárska zápisnica je vykonateľná za splnenia predpokladov, vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení. Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Ex.por.. Notárska zápisnica musí obsahovať presné označenie oprávneného, povinného, ďalej presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah, obsah a čas plnenia. Za najdôležitejšiu náležitosť exekučnej notárskej zápisnice treba považovať súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, pretože až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti, uvedenej v jej obsahu. Materiálnou náležitosťou vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice je tak uznanie daného nároku a súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto povinnosti. V prejednávanej veci však súhlas povinného s exekúciou bol zakotvený už v predtlači zmluvy s tým, že povinný nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť, týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Uvedené dojednanie z tohto dôvodu nepochybne odporuje dobrým mravom, nakoľko povinný týmto zásadným spôsobom zhoršil svoje zmluvné postavenie tak, že sa vopred vzdal svojich práv. Odvolací súd sa taktiež stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že vzhľadom na pochybnosti o spôsobe, akým sa splnomocnenec vôbec dozvedel o tom, že dlžník je v omeškaní a aká je výška omeškania a na veľké množstvo splnomocnení udelených veľkým množstvom splnomocniteľov jednému a tomu istému splnomocnencovi, je dané podozrenie, že splnomocnenec pri určení výšky dlhu spolupracoval s veriteľom - oprávneným, pričom konal nepochybne v rozpore so záujmami splnomocniteľa. Taktiež dojednanie v bode 07. VPPÚ o zabezpečení uznania dlhu formou notárskej zápisnice zmluvnou pokutou je podľa názoru odvolacieho súdu nekalou podmienkou, v rozpore s dobrými mravmi, pretože núti povinného uznať dlh voči oprávnenému pod hrozbou finančnej sankcie. Celé plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu tak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán zmluvy o úvere na škodu dlžníka - spotrebiteľa, ktorý bol prinútený pod hrozbou zmluvnej pokuty nechať sa zastupovať splnomocnencom, ktorého vopred určil veriteľ. Preto je plnomocenstvo podľa názoru odvolacieho súdu pre rozpor s dobrými mravmi i ustanoveniami čl. 3, 6 smernice Rady (ES) 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993, neplatným právnym úkonom (§ 39 Obč.zák.), na ktorého podklade nebolo možné spísať za povinného vyhlásenie do notárskej zápisnice. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že notárska zápisnica ako exekučný titul neobsahuje jej základnú zákonnú náležitosť v zmysle § 41 ods. 2 Ex. por., a to súhlas (prejav vôle) povinného s jej vykonateľnosťou, a teda aj z tohto dôvodu nemôže byť považovaná za spôsobilý exekučný titul. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď exekúciu vo veci vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Ex.por. Pokiaľ ide o výrok súdu prvého stupňa, ktorým uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie 203,94 eur, odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa rozhodol podľa príslušných ustanovení právnych predpisov a správne ustálil i výšku trov exekúcie. Súdny exekútor vo veci dňa 19.11.2010 predložil špecifikáciu trov exekúcie v zmysle vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v celkovej výške 401,81 eur, ktoré pozostávajú z časovej odmeny v zmysle § 14 ods. 1, písm. a/ vyhlášky č. 288/1995 Z.z. vo výške 205,84 eur pričom za každý úkon si exekútor účtoval odmenu za celú hodinu exekučnej činnosti, paušálnej odmeny podľa § 14 ods. 1, písm. b/ v spojení s § 15 ods. 1 vyhlášky vo výške 79,68 eur (odmena po zaokrúhlení celkom 286,- eur), DPH 54,34 eur a náhrady hotových výdavkov 61,47 eur. Súd prvého stupňa pri určovaní odmeny súdneho exekútora vychádzal z § 14 ods. 1 písm. a/, b/, § 15 vyhlášky a priznal mu A. časovú odmenu 59,76 eur za 9 hodín exekučnej činnosti; B. paušálnu odmenu 66,40 eur za 20 úkonov á 3,32 eur a C. náhradu hotových výdavkov podľa § 22 a § 23 vyhlášky 53,40 eur. Odvolací súd sa stotožnil s názorom oprávneného v odvolaní a so záverom súdu prvého stupňa, že pre určenie účelne vynaloženého času na exekúciu je potrebné, aby čas strávený súdnym exekútorom pri jednotlivých úkonoch bol v konečnom dôsledku spočítaný, pretože podstatný je celkový vynaložený čas a nie čas jednotlivých úkonov. Je pritom úlohou exekučného súdu preskúmať súdnym exekútorom predloženú časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti a prípadne ju upraviť s ohľadom na účelnosť týchto úkonov a hospodárnosť celého konania. Ďalej, po preskúmaní exekučného spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prvom rade postupoval správne, keď súdnemu exekútorovi priznal časovú odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky a súčasne paušálnu odmenu podľa § 14 ods. 2, § 15 ods. 1 vyhlášky za úkony: vypracovanie, resp. doručenie žiadosti o udelenie poverenia, upovedomenia o začatí exekúcie, príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu, ktorý postup namietal v odvolaní oprávnený. V zmysle vyššie citovaného ust. § 14 ods. 1 vyhlášky sa odmena súdneho exekútora určí podľa počtu hodín účelne vynaložených na výkon exekučnej činnosti a paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti, ktoré sú výslovne ustanovené v § 15 vyhlášky. Vyhláška nevylučuje, aby sa k tzv. časovej, hodinovej odmene, ktorá patrí súdnemu exekútorovi za čas účelne vynaložený na exekúciu, prirátala aj tzv. paušálna odmena za úkony, ktoré sú ňou v zmysle vyhlášky odmeňované. Je logické, že časová odmena má pokryť všetok čas, ktorý exekútor strávil exekučnou činnosťou, teda aj čas za realizáciu úkonov, odmeňovaných paušálnou odmenou, Netreba pritom zabúdať na fakt, že v niektorých prípadoch patrí exekútorovi paušálna odmena za úkony doručenia (upovedomenie o začatí exekúcie, príkaz na začatie exekúcie, exekučný príkaz a pod.), a teda vyslovene nezahŕňa odmenu za vyhotovenie týchto písomností, ktoré sa doručujú. Opačný názor by viedol k tomu, že exekútor bude síce odmenený napríklad za doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, ale nie za jeho vyhotovenie. Odvolací súd sa teda v tomto smere stotožnil s názorom prvostupňového súdu a zastáva právny názor, že je plne v súlade s právom, ak súdnemu exekútorovi bude priznaná tzv. časová (hodinová) odmena za čas účelne vynaložený na vykonanie exekúcie a k tejto odmene pristúpi aj tzv. paušálna odmena za úkony, ktoré sú ňou v zmysle § 15 odmeňované. Správny bol podľa názoru odvolacieho súdu i záver súdu prvého stupňa o tom, že súdnemu exekútorovi nepatrí časová odmena za úkony: predloženie špecifikácie, súpis listín, oznámení o ukončení konania (SP, MÚ, ODI, zamestnávateľ povinného), vyúčtovanie trov exekúcie a vrátenie poverenia súdu, keďže dané úkony sú úkonmi administratívnymi, bezprostredne nesmerujúcimi k vymoženiu pohľadávky a ako také sú zahrnuté v odmene exekútora. Naviac, vykonanie úkonov oznámenia o ukončení exekučného konania z obsahu exekučného spisu nevyplývajú, pričom odmena exekútorovi patrí len za úkony, ktoré boli reálne vykonané. Odvolací súd taktiež zhodne s názorom prvostupňového súdu uzavrel, že exekútorovi nepatrí odmena paušálnou sumou za doručenie dvoch upovedomení o začatí exekúcie, dvoch príkazov na začatie exekúcie a dvoch exekučných príkazov, ale vždy len odmena za jedno doručenie, t.j. 3,32 eur. V ustanovení § 15 ods. 1 písm. c/ vyhl. sa totiž uvádza, že táto odmena patrí za doručenie upovedomenia, a nie za každé jeho doručenie, tak ako je to uvedené napr. v písm. g/ až j/ cit ustanovenia vyhlášky. Súd prvého stupňa súdnemu exekútorovi dôvodne nepriznal ani odmenu za manipuláciu so spisom podľa § 22 vyhlášky, nakoľko ide o administratívnu prácu, ktorej náklady sú už zahrnuté v odmene exekútora a naviac exekútor takýto výdavok v konkrétnej sume 8,07 eur nepreukázal. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v súlade s príslušnými právnymi predpismi a v správnej výške, pričom v tomto smere odkazuje v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. na dôvody uvedené prvostupňovým súdom v napadnutom uznesení. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil v celom rozsahu ako vecne správne. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.