Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 23Tos/38/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111010740 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:1111010740.1 Uznesenie Krajský súd Trenčín v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr. Františka Kováča a JUDr. Ondreja Gáboríka na neverejnom zasadnutí konanom dňa 03. mája 2012 prejednal sťažnosť navrhovateľov v trestnej veci odsúdeného M. K., nar. XX.XX.XXXX v C., okr. M., býv. príslušníka čsl. vojska, pešieho pluku č. XX, nebohého, ktorú podali proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, sp.zn. 2Nt/12/2011 zo dňa 17.01.2012 a takto r o z h o d o l : Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr.por. sa sťažnosť navrhovateľov z a m i e t a , pretože nie je dôvodná. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Divízneho súdu v Bratislave, sp.zn. Dtr 4544/24 zo dňa 02.04.1925 bol obžalovaný M. K. uznaný vinným v bode 1) a 2) zo zločinu porušenia podriadenosti podľa §§ 145, 146 písm. c/ a 149 Vojenského trestného zákonníka č. 19/1855. Bol za to odsúdený podľa §§ 149, 92 vojenského Tr.zák. nepodmienečne v trvaní dvoch rokov, zostreného každého pol roka mesačnou samoväzbou, každého štvrťroka jednou temnou komorou a každého mesiaca jednodenným pôstom a tvrdým lôžkom v deň pôstu. Uznesením súdu prvého stupňa bol podľa §§ 397 ods. 2, 402 ods. 1, 394 ods. 1 Tr.por. zamietnutý návrh dcéry a ďalších potomkov odsúdeného zastúpených obhajcom, na povolenie obnovy konania vo veci odsúdenia vyššie uvedeným vojenským súdom. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť obhajca navrhovateľov, ktorú zahlásil do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po vyhlásení uznesenia a následne písomne zdôvodnil. Z podrobného písomného zdôvodnenia sťažnosti vyberá krajský súd najmä nasledovné. Podľa názoru obhajcu Ústava z roku 1920 zaisťovala štandardy ľudských práv, pričom novozistená skutočnosť je to, že súd si v roku 1925 neuvedomil, že tieto štandardy má uplatniť. Osobné, ústavou garantované právo na slobodu svedomia a náboženského vyznania nie je závislé na registrácii nejakej náboženskej spoločnosti. Za historicky „predel“ v odopieračských kauzách, považuje obhajca skôr 1. svetovú vojnu, ktorá zbytočne zmarila milióny ľudských životov a viedla k tomu, že množstvo osôb začalo vojenskú službu odopierať. Z hľadiska zákona je však podstatné, či k podaniu návrhu existujú oprávnené osoby a nie, kedy došlo k nezákonnému rozsudku, odsúdenie ktorým je v rozpore s ústavne garantovanými právami. Ďalej obhajca v sťažnosti poukázal na 5 konkrétnych rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých je perzekúcia kvôli odopretiu vojenskej služby z dôvodu svedomia, či náboženského vyznania porušením čl. 9 Dohovoru. Tieto rozsudky pritom zakladajú podľa § 394 ods. 1, 4 Tr.por. per analógiám, dôvod pre povolenie obnovy konania bez ohľadu na to, kedy bol vadný rozsudok vydaný. Obhajca ďalej uviedol, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s „duševnou úchylkou“ konštatovanou v pôvodnom rozsudku, pričom dovolávanie sa základných občianskych práv, nie je „duševná úchylka.“ Taktiež svedkovia Jehovovi neboli „pre ozbrojenú moc štátu“ a pre „štátnu existenciu“ žiadnym nebezpečím. Súd prvého stupňa sa nezaoberal ani zásadou „ne bis in idem“, pričom táto zásada stojí nad všetkými zákonmi. Obhajca v súvislosti s porušením tejto zásady poukázal už v návrhu na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, sp.zn. 23Tos/47/2011 zo dňa 11.08.2011. V závere sťažnosti obhajca poukázal aj na rozhodnutia Okresného súdu v Českej republike, ktorými v obdobnou prípade bola povolená obnova konania. Navrhovatelia navrhli, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a návrhu vyhovel. Krajský súd na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr.por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná. V úvode samotných dôvodov rozhodnutia nadriadeného súdu, senát krajského súdu prisvedčuje názoru obhajcu v tom, že pre konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, ktoré je súčasťou trestného konania, sú rozhodujúce podmienky uvedené v Trestnom poriadku. Tieto podmienky neobsahujú žiadne ustanovenia o lehotách a už vôbec nie o „historických predeloch“, ktoré by nejaké lehoty určovali. Len v prípade obnovy konania v neprospech obvineného sú v zákone stanovené dôvody, pre ktoré je obnova konania vylúčená (pozri § 395 Tr.por.). Preto, ak súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na „veľmi vážny dejinný predel“, v tomto smere nepovažuje nadriadený súd takéto odôvodnenie za právne významné a podstatné. Napriek tomu je rozhodnutie súdu prvého stupňa správne a zákonné, pretože ako vo výroku rozhodnutia, tak aj v jeho odôvodnení je správne odkaz na použitie § 394 ods. 1 Tr.por. Podmienky uvedené v tomto ustanovení pre povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom súdu, splnené neboli. Podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podstatná chyba predchádzajúceho konania, na ktorú je poukazované v návrhu, síce zakladá relevantný dôvod pre povolenie obnovy konania. Na tomto mieste však senát krajského súdu vyslovuje nasledovný právny názor (vyslovený už aj v iných obdobných veciach) o vzťahu a použití tých ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Trestného poriadku, týkajúcich sa mimoriadnych opravných prostriedkov proti právoplatným rozhodnutiam súdu. Ustanovenie čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 vyššie citovaného Dohovoru vyjadruje možnosť obnovy konania, ako výnimky z ods. 1 vyššie citovaného ustanovenia a neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetné ustanovenie Dohovoru pod pojmom obnova konania, nemá na mysli len obnovu konania v zmysle nášho Trestného poriadku (vrátane Trestných poriadkov účinných do 31.12.2005), ale obnovu konania všeobecne, z dôvodov jednak skutkových alebo procesných. Takto formulovanej možnosti „otvorenia“ právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz aj v Ústave Slovenskej republiky, kde v čl. 50 ods. 5 sa používa pojem „mimoriadne opravné prostriedky“. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že citované ustanovenie Dohovoru výslovne odkazuje na zákon a Trestný poriadok príslušného štátu, pričom v Trestnom poriadku je daný tomuto výraz v ustanoveniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch - 8. hlava III. časti Tr.por., kde najmä procesné vady a hmotnoprávne vady, vrátane vád týkajúcich sa trestu, môžu byť dôvodom na dovolanie (predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a až skutkové vady v prípade nových skutočností, alebo dôkazov týkajúce sa ako výroku o vine tak, aj výroku o treste, môžu byť podmienky pre obnovu konania. Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno mať na mysli použitie nesprávnej právnej kvalifikácie na základe nesprávneho právneho názoru, hoci by to medzinárodných dohôd. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr.por. Tu je potrebné súčasne poukázať na ustanovenie § 394 ods. 4 Tr.por., podľa ktorého skutočnosťou skôr neznámou je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky, alebo v konaní ktoré mu prechádzalo boli porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto ustanovenia nemožno inak napraviť. Použitie ustanovenia § 394 ods. 4 Tr.por. však prichádza do úvahy len vtedy, ak ide o vec, kde rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva sa týka rozhodnutia prokurátora, alebo súdu práve v tejto veci. K ďalším vytýkaným chybám uvádza senát krajského súdu nasledovné. Pokiaľ ide o namietanie zistenia „duševnej úchylky“ k tomu je potrebné uviesť, že z citovaného rozsudku Divízneho súdu v Bratislave výslovne vyplýva, že bol preskúmaný duševný stav obžalovaného a tento netrpel žiadnou duševnou poruchou, ktorá by ho zbavovala trestnej zodpovednosti. Lipnutie na náboženskom presvedčení bolo chápané v rozsudku ako zvláštnosť jeho duševného založenia. Najpodstatnejšie je však to, že táto duševná úchylka bola chápaná ako poľahčujúca okolnosť. Pokiaľ ide o obhajcom namietanú neexistenciu nebezpečia zo strany svedkov Jehovových pre „ozbrojenú moc a existenciu štátu“ k tomu senát krajského súdu uvádza, že pôvodne súd rozhodoval o trestnom čine uvedenou jednak v zákone, pričom už tým bola vyjadrená potreba ochrany ako ozbrojenej moci, tak aj štátu. Naviac nemožno, z hľadiska rovnosti pred zákonom, rozlišovať páchateľov, ktorí naplnia znaky skutkovej podstaty trestného činu, ak túto nerovnosť, napr. z hľadiska pohnútky, nestanovuje priamo zákon. K obhajcom uvádzanej zásade „ne bis in idem“ - „nie dvakrát o tom istom“ s odvolaním sa na predchádzajúce konkrétne rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, je potrebné uviesť, že v tomto rozhodnutí bola použitá predmetná zásada na prípad, kedy po predchádzajúcom právoplatnom odsúdení, bola osoba znovu povolaná na službu v ozbrojených silách a znovu do služby nenastúpila, čím formálne znovu naplnila znaky trestného činu. Nešlo teda o prípad súbehu disciplinárneho a súdneho potrestania. Z takto rozvedených dôvodov krajský súd sťažnosť navrhovateľov, ako nedôvodnú zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.