Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 15Sd/227/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3011200613 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Zaťková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3011200613.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne samosudkyňou JUDr. Elenou Zaťkovou v právnej veci navrhovateľa: D. P., nar. X. I. XXXX, bytom H., H., R. XXX/XX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vaškom, so sídlom v Prievidzi, Podjavorinskej 3, proti odporkyni: Sociálna poisťovňa - ústredie Bratislava, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8 a 10, o preskúmanie rozhodnutia odporkyne č. 2287-20/2011-BA zo dňa 28. júna 2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozhodnutie odporkyne č. 2287-20/2011-BA zo dňa 28. júna 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a odporkyni na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. Odporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi do rúk právneho zástupcu JUDr. Jána Vašku, so sídlom Podjavorinskej 3, Prievidza, náhradu trov konania vo výške 484,14 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd preskúmal rozhodnutie odporkyne č. 2287-20/2011-BA zo dňa 28. júna 2011 z dôvodu, že odporkyňa v jeho veci nesprávne posúdila skutkový stav, keď rozhodla, že nemá nárok na úrazovú rentu. Poukázal na to, že je v dôsledku priznanej choroby z povolania trvale nespôsobilý výkonu pôvodnej práce baníka a v jeho prípade je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že aj keď nebol preradený na inú prácu, ľahšie vykonávateľnú, zárobok musel dosahovať práve zvýšeným pracovným úsilím. Upriamil pozornosť na predchádzajúce konania tunajšieho súdu, sp.zn. 18Sd/191/2006 a 12Sd/196/2010, ktoré rozhodnutia boli zrušené. Navrhol preto, aby bolo napadnuté rozhodnutie odporkyne zrušené a vrátené na ďalšie konanie, s tým, že si uplatnil trovy konania. Odporkyňa sa k veci dňa 18. októbra 2011 a 15. decembra 2011 písomne vyjadrila. Žiadala, aby opravnému prostriedku navrhovateľa nebolo vyhovené. V jej vyjadreniach chronologicky popísala skutkový stav posudzovaného prípadu. Podľa jej názoru navrhovateľovi nevznikla k 31. decembru 2003 strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a teda mu ani nemohol vzniknúť nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, čo dokazuje, že navrhovateľovi nebolo čo transformovať. K 31. decembru 2003 mu vznikol nárok len na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, ktorá sa však netransformuje na úrazovú rentu. Poukázala ďalej na okolnosť, že tvrdenie navrhovateľa, že nebol preradený na ľahšiu prácu považuje za účelové, pretože zamestnávateľ navrhovateľa potvrdil, že tento bol na základe hlásenia choroby z povolania dňa 14. augusta 2003 preradený v rámci ťažobného úseku na ľahkú banskú dopravu bez nadmerného zaťažovania horných končatín s rešpektovaním jeho zdravotných obmedzení až do ukončenia pracovného pomeru. Napokon uviedla, že vzhľadom k tomu, že posudkový lekár ústredia určil u navrhovateľa zhoršenie klinických príznakov choroby z povolania dňom 24. augusta 2006, nie je možné mu priznať nárok na úrazovú rentu podľa § 293ao zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len zákona) v znení neskorších predpisov. Na podklade uvedeného navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako správne. Krajský súd následne vykonal dokazovanie oboznámením sa s odvolaním navrhovateľa a jeho ďalšími písomnými podaniami, napadnutým rozhodnutím, písomnými vyjadreniami odporkyne, administratívnym spisom odporkyne, rozsudkami tunajšieho súdu v konaniach sp. zn. 18Sd/191/2006, sp. zn. 12Sd/196/2010, výsluchom účastníkov konania, ostatnými listinnými dôkazmi. Krajský súd dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľa je potrebné priznať úspech, pretože napadnuté rozhodnutie odporkyne nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a trpí určitými vadami. Z obsahu administratívneho spisu odporkyne je preukázané, že táto rozhodnutím č. 2287-20/2011-BA zo dňa 28. júna 2011 rozhodla tak, že navrhovateľ, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 9. apríla 2003, podľa § 88 zákona v znení neskorších predpisov nemá nárok na úrazovú rentu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporkyňa skutkovo opísala ďalšie skutočnosti, na podklade ktorých rozhodla spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia. Krajský súd v posudzovanej veci ďalej zistil, že navrhovateľ utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania, ktorá bola hlásená 30. júna 2003 s dátumom prvého zistenia dňa 9. apríla 2003. Ide o ochorenie kostí, šliach, kĺbov, nervov končatín z dlhodobého nadmerného jednostranného zaťaženia. Choroba z povolania bola u navrhovateľa priznaná po 20 ročnej expozícii výkonu prác banského dopravára ťažobného úseku v podzemí. Na podklade toho praktický lekár vydal potvrdenie o nutnosti preradenia poškodeného na ľahšiu prácu. Podľa písomného vyjadrenia zamestnávateľa bol navrhovateľ preradený na ľahšiu prácu vykonávanú naďalej v podzemí a túto vykonával až do rozviazania pracovného pomeru dňom 30. septembra 2003. Podľa vlastného tvrdenia samotného navrhovateľa sa však u neho preradenie na inú prácu neuskutočnilo a do skončenia pracovného pomeru pracoval v tej istej pozícii, ako pred priznaním choroby z povolania. Od 14. augusta 2003 poberal čiastočný invalidný dôchodok, zdravotným dôvodom na jeho priznanie bola práve choroba z povolania. Pri kontrolnej lekárskej prehliadke dňa 10. februára 2005 bol prehodnotený zdravotný stav navrhovateľa a bola mu určená miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na 25% - čiastočný invalidný dôchodok mu bol odňatý (rozhodnutím zo 7. marca 2005). Odporkyňa dňa 18. marca 2005 vydala rozhodnutie, ktorým nepriznala navrhovateľovi nárok na úrazovú rentu. Navrhovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 18Sd/191/2006 zo dňa 20. augusta 2008 potvrdil rozhodnutie odporkyne. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odvolania navrhovateľa rozsudkom, sp. zn. 9So/224/2008 zo dňa 28. októbra 2009 zmenil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20. augusta 2008 tak, že rozhodnutie odporkyne zo dňa 18. marca 2005 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V zrušujúcom rozsudku je uvedené, že v ďalšom konaní je potrebné doplniť dokazovanie a zistiť, aké náhrady boli navrhovateľovi vyplácané k 31. decembru 2003 a to predovšetkým na základe zistenia dôvodu práceneschopnosti navrhovateľa v období od 3. novembra 2003 do 31. decembra 2003 na účely posúdenia, či mu v tomto období patrila náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo počas práceneschopnosti, vykonať potrebné dokazovanie a vyporiadať sa s námietkou navrhovateľa, že od zistenia choroby z povolania, resp. od uznania čiastočnej invalidity nebol zaradený na ľahšiu prácu a vyšší zárobok dosahoval len zvýšeným pracovným úsilím. Na podklade takéhoto doplnenia potom odporkyňa rozhodne, či bude postupovať podľa § 272 ods. 3 zákona, alebo podľa § 88 zákona a vydá príslušné rozhodnutie o úrazovej rente. Odporkyňa dňa 28. mája 2010 vydala rozhodnutie, ktorým navrhovateľovi nepriznala nárok na úrazovú rentu. Navrhovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu zo dňa 28. mája 2010 opravný prostriedok. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom, sp. zn. 12Sd/196/2010 zo dňa 18. novembra 2010 zrušil rozhodnutie zo dňa 28. mája 2010. V zrušujúcom rozsudku je uvedené, že doposiaľ nebol vo veci spoľahlivo zistený skutkový stav veci v podstate z totožných dôvodov, ktoré už uvádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky v jeho predchádzajúcom rozhodnutí. Ďalej bolo preukázané, že navrhovateľ bol v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach invalidných dôchodkov dňa 23. apríla 2007 opätovne uznaný za čiastočne invalidného z dôvodu choroby z povolania. Dňa 10. februára 2005 bol uznaný za poškodeného na účely úrazovej renty, pokles pracovnej schopnosti bol určený na 65% od 1. januára 2004. Navrhovateľovi však nevznikol nárok na poberanie úrazovej renty z dôvodu, že mu nevznikla strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti k 31. decembru 2003, lebo jeho hrubý mesačný zárobok s čiastočným invalidným dôchodkom prevyšoval priemerný mesačný zárobok pred vznikom škody. Opakovane bol posúdený jeho pokles pracovnej schopnosti na podklade opravného prostriedku dňa 26. apríla 2006 s tou istou mierou poklesu pracovnej schopnosti na 65% od 1. januára 2004, čo bolo potvrdené aj na II. stupňovom odvolacom konaní dňa 23. mája 2006. V období od 24. augusta 2006 do 6. novembra 2006 v rámci choroby z povolania došlo u navrhovateľa k zmene - zhoršeniu klinického obrazu a prejavov na poškodených sledovaných štruktúrach (cievy, nervy, kosti horných končatín), následkom čoho dňa 26. apríla 2010 bol pokles jeho pracovnej schopnosti určený na 65% od 24. augusta 2006. Navrhovateľ je od 3. apríla 2006 poberateľom starobného dôchodku. V rámci ďalšieho dokazovania pred súdom bol znovu prešetrený zdravotný stav navrhovateľa. Posudková lekárka ústredia v lekárskej správe zo dňa 30. novembra 2011 uviedla, že po prešetrení kompletnej spisovej dokumentácie navrhovateľa a zhoršenia jeho klinických prejavov choroby z povolania určila pokles pracovnej schopnosti na 70% od 24. augusta 2006. Z histórie v posudzovanej veci vyplynulo, že navrhovateľ poberal úrazovú rentu vo výške 65% do decembra 2004, pričom pri kontrolnej lekárskej prehliadke dňa 10. februára 2005 mu bola oduznaná a odvtedy sa nevypláca. Rozhodovanie o priznaní či nepriznaní úrazovej renty je rozhodovaním o sociálnych právach občana, ktoré sú garantované Ústavou Slovenskej republiky a jednotlivými zákonmi. V našom právnom poriadku je právo na úrazovú rentu bližšie v súčasnosti upravené v zákone, konkrétne v § 88 a nasledujúcich. Pre určenie úrazovej renty je pritom základným predpokladom práve stanovenie miery poklesu pracovnej schopnosti navrhovateľa, pretože od stanovenia tejto miery sa následne odvíja výška priznanej úrazovej renty a stanovenie dátumu, kedy k takémuto poklesu pracovnej schopnosti došlo. Podľa § 88 ods. l, 3 zákona poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2. Pokles pracovnej schopnosti sa posudzuje na účely odseku 1 v súvislosti s plnením pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4 alebo s činnosťami uvedenými v § 17 ods. 2, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami. Pokles pracovnej schopnosti sa opätovne posúdi, ak sa predpokladá zmena vo vývoji pracovnej schopnosti. Pri posudzovaní poklesu pracovnej schopnosti sa neprihliada na zdravotné postihnutia, ktoré boli zohľadnené na nárok na invalidný výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu. Samotné rozhodnutie o úrazovej rente, osobitne v prípadoch, keď už bola uznaná a neskôr oduznaná, (ako napokon i ktorékoľvek iné rozhodnutie správneho orgánu či súdu) musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a za tým účelom musí odporkyňa vykonať dokazovanie podľa § 196 zákona. Podľa § 196 a nasl. zákona - okrem iného - dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd dospel k záveru, že odporkyňa nezistila v náležitom rozsahu skutkový stav veci a rozhodnutie vydala predčasne. Podľa názoru krajského súdu z doposiaľ zadovážených dôkazov vo veci nie je dostatočne preukázané, či navrhovateľ bol skutočne preradený na ľahšiu prácu, najmä keď on sám tvrdí, že sa tak nestalo. V tomto smere nestačí len písomná korešpondencia - oznámenie od bývalého zamestnávateľa, ale treba zistiť, či sa tak stalo skutočne, či toto preradenie bolo písomné, či ho navrhovateľ podpísal, či sa realizovalo, ako aj ďalšie okolnosti súvisiace s týmto úkonom. Navrhovateľ naviac na svoje tvrdenia ponúkal dôkazy - svedecké výpovede bývalých kolegov, čo nebolo rešpektované. Súdu sa javí aj nedostatočný záver o posúdení celkových posudkov posudkových lekárov, ktoré nepochybne vyvolávajú rozpory v otázke nároku na priznanie dávky pre navrhovateľa. Nemožno sa uspokojiť s konštatovaním, že pôvodný posudok v lekárskej správe zo dňa 10. februára 2005, kedy bol pokles pracovnej schopnosti určený na 65% od 1. januára 2004 a ukazuje sa opodstatneným pre priznanie nároku na úrazovú rentu, už posudkový lekár nepovažuje za relevantný a správny z dôvodu, že vec bola zrušená a vrátená na nové posúdenie. Rovnako je potrebné sa zaoberať skutočnosťou, kedy došlo k zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa, lebo tým, že pri kontrolnej lekárskej prehliadke bolo konštatované, že u navrhovateľa v období od 24. augusta 2006 do 6. novembra 2006 bolo zistené zhoršenie profesionálneho ochorenia, nie je zodpovedaná otázka, kedy takýto stav skutočne nastal. Napokon v tomto kontexte treba poukázať na predchádzajúce rozsudky konajúcich súdov vo veci (vyššie uvádzaných), lebo sa javí, že neboli realizované v plnom rozsahu v zmysle ich vyslovených právnych názorov, ktoré sú pre odporkyňu záväzné (§ 250j ods. 6 O.s.p., § 250r O.s.p.). Pri posúdení meritórneho prerokovania veci je potrebné vychádzať z objektívneho posúdenia všetkých podkladov slúžiacich pre jeho vydanie a pritom treba najmä prihliadnuť na subjektívne tvrdenia navrhovateľa s dôsledným zabezpečením jeho právnej ochrany. Doterajší postup odporkyne nie je úplný a je v rozpore s ustanovením § 195 ods. 1 zákona, v dôsledku čoho zistenie skutočného stavu veci je nedostačujúce na posúdenie (§ 250j ods. 2 písm. c) O.s.p.). Podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Úlohou odporkyne v ďalšom konaní bude doplniť správne konanie vo vyššie naznačenom smere a spôsobom, aby mohla posudzovanú vec kompletne, zákonne a objektívne zhodnotiť. V súvislosti s tým je nutné a podstatné sa znovu zaoberať dôkazmi už známymi, ako aj ďalšími (potreba ktorých sa preukáže), aby nevznikli pochybnosti o správnosti priznania resp. nepriznania dávky úrazovej renty, vrátane náležitého právneho posúdenia tohto nároku. Až následne môže odporkyňa vydať nové rozhodnutie, ktoré bude obsahovať kompletné odôvodnenie (riadne a úplne zdôvodnené tak, aby bolo zrejmé, prečo je určitým spôsobom rozhodnuté) a až potom, ak dôjde k odvolaniu, bude môcť krajský súd posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd záverom poukazuje na skutočnosť, že nie je jeho úlohou nahrádzať vecnú argumentáciu rozhodnutia odporkyne, ale dokazovanie smerujúce k určitému zisteniu a z toho vyplývajúceho záveru, je práve úlohou správneho - administratívneho konania. Súd má kompetenciu len na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy. Na podklade uvedených skutočností bolo potom potrebné rozhodnutie odporkyne č. 2287-20/2011- BA zo dňa 28. júna 2011 zrušiť a vec vrátiť odporkyni na ďalšie konanie. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250l ods. 2 O.s.p. za použitia § 250k ods. l veta prvá O.s.p., podľa ktorého, ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Navrhovateľ bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal náhradu trov konania. Trovy navrhovateľa spočívajú v trovách právneho zastúpenia. Náhrada trov právneho zastúpenia bola priznaná v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Právny zástupca navrhovateľa uskutočnil celkom štyri úkony právnej pomoci, a to: - prevzatie a príprava veci (§14 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky), za ktoré mu patrí odmena vo výške 57 Eur (§ 11 ods. l písm. a/ citovanej vyhlášky), - písomné podanie na súd - návrh zo dňa 8. júla 2011 (§14 ods. 1 písm. b/ citovanej vyhlášky), za ktoré mu patrí odmena vo výške 57 Eur (§ 11 ods. l písm. a/ citovanej vyhlášky), - účasť na pojednávaní dňa 24. októbra 2011 (§ 14 ods. l písm. c/ citovanej vyhlášky), za ktoré mu patrí odmena vo výške 57 Eur (§ 11 ods. l písm. a/ citovanej vyhlášky), - účasť na pojednávaní dňa 19. marca 2012 (§ 14 ods. l písm. c/ citovanej vyhlášky), za ktoré mu patrí odmena vo výške 58,69 Eur (§ 11 ods. l písm. a/ citovanej vyhlášky). Odmena za úkony tak spolu predstavuje 229,69 Eur. K úkonom vykonaných v roku 2011 patrí právnemu zástupcovi paušálna náhrada vo výške 3 á 7,41 Eur (§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky), za úkon vykonaný v roku 2012 mu patrí paušálna náhrada vo výške 7,63 Eur. Paušálna náhrada tak predstavuje sumu 29,86 Eur. Právnemu zástupcovi navrhovateľa patrí i náhrada cestovných výdavkov (§ 16 ods. 4 citovanej vyhlášky), a to: - za cestu Prievidza - Trenčín a späť dňa 24. októbra 2011 z dôvodu účasti na pojednávaní, t.j. 130 km, pri spotrebe 7,1 l/100km a pri cene benzínu 1,415 Eur/liter. Náhrada za pohonné hmoty potom predstavuje sumu 13,06 Eur (9,23 litra x 1,415 Eur). Paušálna náhrada za kilometre predstavuje 130 km á 0,183 Eur, spolu 23,79 Eur (§ 16 ods. 4 citovanej vyhlášky a § 1 b) opatrenia č. 632/2008 Z.z.), - za cestu Prievidza - Trenčín a späť dňa 19. marca 2012 z dôvodu účasti na pojednávaní, t.j. 130 km, pri spotrebe 7,1 l/100km a pri cene benzínu 1,485 Eur/liter. Náhrada za pohonné hmoty potom predstavuje sumu 13,71 Eur (9,23 litra x 1,485 Eur). Paušálna náhrada za kilometre predstavuje 130 km á 0,183 Eur, spolu 23,79 Eur (§ 16 ods. 4 citovanej vyhlášky a § 1 b) opatrenia č. 632/2008 Z.z.). - Spolu tak právnemu zástupcovi navrhovateľa patrí náhrada cestovných výdavkov vo výške 74,35 Eur. Nakoľko zástupca navrhovateľa žiadal priznať náhradu cestovných výdavkov vo výške 74,23 Eur (36,79 Eur a 37,44 Eur), priznáva sa mu uvedená náhrada v tejto výške. Právnemu zástupcovi patrí i náhrada za stratu času podľa § 17 ods. l citovanej vyhlášky za deň 24. októbra 2011 za cestu Prievidza - Trenčín a späť a to za 6 polhodín á 12,35 Eur, spolu vo výške 74,10 Eur a za deň 19. marca 2012 za cestu Prievidza - Trenčín a späť, za 6 polhodín á 12,71 Eur, spolu vo výške 76,26 Eur, teda celkovo zo obe cesty 150,36 Eur. Spolu tak právnemu zástupcovi navrhovateľa patrí odmena a náhrada hotových výdavkov vo výške 484,14 Eur. Tieto trovy konania je odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám jeho právneho zástupcu (§ 160 ods. 1 O.s.p. a § 149 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti výroku rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení rozhodnutia odporkyne a vrátení veci na ďalšie konanie, nie je podľa § 250s O.s.p. prípustné odvolanie. Proti výroku rozsudku o trovách navrhovateľa je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky. V odvolaní sa musí uviesť, kto ho podáva, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka a čo sa odvolaním sleduje, odvolanie musí byť podpísané a datované. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ak odvolateľ nepredloží odvolanie v potrebnom počte rovnopisov a s prílohami, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. V odvolaní je potrebné najmä uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje (dátum vydania rozhodnutia a spisová značka), v čom sa vidí nesprávnosť výroku rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa odvolateľ domáha.