Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4Co/115/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3101899418 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3101899418.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a členov JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľky Ing. S. I., bytom Y., I. č. XXX, zastúpenej JUDr. N. S., advokátkou so sídlom v D., A. č. X proti odporcom 1/ Ing. M. B., bytom Y., B. C.. X/X a 2/ Ing. V. B., bytom Y., B. C.. X/X, obaja zastúpení JUDr. Q. Q., advokátom so sídlom v M. S., I.. C. č. XXX, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27.októbra 2011, č. k. 10C/1047/2001-639 a uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 25.januára 2012, č. k. 10C/1047/2001-658 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vo výroku I. zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnostiam - pozemok parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 641 m2, rodinný dom súp. č. 4, postavený na pozemku parc. č. XXXX a rodinný dom súp. č. 5, postavený na pozemku parc. č. XXXX, nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. Y., a toto zrušené podielové spoluvlastníctvo vyporiadal tak, že uvedené nehnuteľnosti prikázal odporcom M. B., rod. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., N. XXX/X a V. B., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., N. XXX/X do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke na vyrovnanie jej spoluvlastníckeho podielu 40.400 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku II. uviedol, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že podľa výpisu z LV č. XXX pre k. ú. Y. sú účastníci podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, zapísaných na tomto liste vlastníctva ako pozemok parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 641 m2, rodinný dom súp. č. 4, postavený na pozemku parc. č. XXXX a rodinný dom súp. č. 5, postavený na pozemku parc. č. XXXX, pričom spoluvlastnícky podiel navrhovateľky je spolu 1 (na LV zapísaný ako podiely 1, 1/8 a 1/8) a spoluvlastnícky podiel odporcov 1/ a 2/, ktorý je v ich bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je 1 (na LV zapísaný ako podiely 1 a 1). Z výpovedí a podaní účastníkov vyplynulo, že medzi účastníkmi nie je možná dohoda o užívaní spoločných nehnuteľností, ani dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k týmto nehnuteľnostiam. Z výpovede navrhovateľky vyplynulo, že obchodné priestory v dome na prvom nadzemnom podlaží sú prenajaté ešte z doby, kedy žila jej matka, zmluva sa až doposiaľ nemenila, len sa predlžuje, a nájomné si rozdeľuje s odporcami na polovicu. Uvedené bolo preukázané aj zmluvou o nájme nebytových priestorov v spoločnom dome zo dňa 29.04.1991, ďalšou zmluvou o nájme nebytových priestorov, ktorá bola uzatvorená po zmene spoluvlastníckych vzťahov s tým istým nájomcom dňa 30.04.1996, a dodatkami k tejto zmluve zo dňa 12.12.1996 a 10.12.2001. Podľa odporkyne 2/ odporcovia zabezpečili záujemcu, ktorý si chcel obchodné priestory prenajať za vyššie nájomné, avšak navrhovateľka nechcela starý nájomný pomer ukončiť a uzatvoriť novú zmluvu. Odporkyňa 2/ tiež vypovedala, že navrhovateľka im nedala súhlas na rekonštrukciu bytu v dome, a preto mohli vykonať v ňom len opravy nevyžadujúce stavebné povolenie. Toto bolo preukázané aj rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Púchove zo dňa 09.09.1992, ktorým bolo odporcom zakázané ďalšie vykonávanie búracích a stavebných prác na prestavbe a modernizácii bytu v spoločnom dome z dôvodu, že na toto nemali stavebné povolenie a navrhovateľka nesúhlasila s realizáciou stavebných úprav a modernizáciou. Na druhej strane, z výpovede B. W. N., pôvodného navrhovateľa 2/, ktorý počas konania daroval svoj spoluvlastnícky podiel navrhovateľke, vyplynulo, že spolu s navrhovateľkou mali záujem v dome podnikať, a preto chceli aj zmeniť charakter ich bytu v dome na nebytové priestory, čo sa však pre nesúhlas odporcov nepodarilo. Toto bolo preukázané aj listom zo dňa 24.07.1999, ktorým odporcovia oznámili navrhovateľke, že ako podieloví spoluvlastníci nesúhlasia s rekolaudáciou bytových priestorov v dome č. 4 a 5 na kancelárske priestory. V tomto zmysle potom dňa 02.12.1999 vydalo Mesto Y. záväzné stanovisko, že nesúhlasí so zmenou využitia 3-izbového bytu v dome na kancelárske priestory. Toto stanovisko bolo neskôr na odvolanie navrhovateľky rozhodnutím Okresného úradu v Ilave zo dňa 11.02.2000 zrušené. Účastníci sa v priebehu konania sporili o tom, kto a akým spôsobom užíval hospodársku budovu, či kto spôsobil prepadnutie zeme na spoločnom dvore, alebo akým spôsobom naložili odporcovia so stavebným odpadom, ktorý vznikol pri rekonštrukcii ich bytu v dome. Súdom ustanovený znalec Ing. B. S. v znaleckom posudku č. 17/04zo dňa 18.10.2004 uviedol, že spoluvlastnícke podiely jednotlivých účastníkov nedávajú možnosť reálneho rozdelenia spoločných nehnuteľností. Budova má zložitý pôdorys so vstupom len z jednej strany. Susedné pozemky sú vo vlastníctve iných osôb a vstup, prechod a prejazd cez ne nie je možné vybudovať. Vstup do prvého poschodia stavby je jedným schodiskom na spoločnú pavlač. Pri zvislom rozdelení stavby by tieto priestory museli byť rozdelené a dobudované tak, aby tvorili samostatné priestory, pričlenené k vzniknutým dielom, prevádzkovo uzavretým. Z každej časti musí byť východ, požiarny únik do voľného priestoru, na námestie. Únik nesmie viesť cez iné priestory. Tieto technické požiadavky nie je možné splniť. Rovnako aj všetky siete sú spoločné, a ich vedenie cez priestory nevytvára predpoklady pre rozdelenie, pri ktorom by boli rešpektované všetky vlastnícke práva a rozdelenie by vytvorilo predpoklad bezproblémového užívania stavby. Podľa záverov znalca sa teda spoločná nehnuteľnosť - rodinný dom súp.č.4 a 5 nedá reálne rozdeliť. Navrhovateľka podala proti tomuto znaleckému posudku námietky, že znalec Ing. S. sa vyjadril len k jednej možnosti reálneho rozdelenia spoločných nehnuteľností, a vôbec sa nezaoberal možným reálnym rozdelením nehnuteľností podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Na námietky navrhovateľky znalec Ing. S. uviedol, že rozdelenie spoločného domu kombinovaným spôsobom horizontálnym a vertikálnym delením by teoreticky bolo možné s tým, že spoločné priestory by zostali v spoluvlastníctve účastníkov. Následne súd vo veci ustanovil znalca Ing. A. A., ktorý sa mal vyjadriť k možnosti rozdelenia spoločného domu za použitia právnej úpravy zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Menovaný znalec v podanom znaleckom posudku č. 2/2007 zo dňa 31.01.2007 určil, že spoločný dom je možné rozdeliť na v posudku špecifikované 3 byty a 3 nebytové priestory, z ktorých by navrhovateľka mala vo vlastníctve 1 byt a 2 nebytové priestory a odporcovia 2 byty a 1 nebytový priestor a spoločné časti a zariadenia domu by boli v podielovom spoluvlastníctve účastníkov. Náklady na takéto rozdelenie vyčíslil znalec na 198.300,- Sk. Znalec tiež navrhol rozdelenie nezastavanej časti pozemku parc. č. XXXX na tri časti, z ktorých by jedna bola vo vlastníctve navrhovateľky, jedna vo vlastníctve odporcov a jedna časť medzi prvými dvomi by bola v podielovom spoluvlastníctve účastníkov ako spoločná prístupová komunikácia. Na preskúmanie znaleckého posudku č. 2/2007 znalca Ing. A. súd v konaní ustanovil znalca F. O... Ten znaleckým posudkom č. 216/2010 zo dňa 16.08.2010 uviedol, že návrh reálneho rozdelenia spoločných nehnuteľností, ako ho stanovil znalec Ing. A. v posudku č. 2/2007, má metodické a formálne nedostatky, počíta s rozdelením stavby na rodinný dom, hospodársku stavbu a podzemnú pivnicu, čo nie je metodicky vhodné, tiež je metodicky nesprávny navrhovaný postup rozdelenia spoločného pozemku, keď tento je príslušenstvom domu, a mal by zostať v spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Ďalej znalec uviedol, že v posudku znalca Ing. A. sú chyby, pokiaľ ide o určenie jednotlivých miestností v dome, keď chýba jedna miestnosť v suteréne, pivnicu, resp. kotolňu raz pridáva k jednému bytu, a raz k inému a podobne. R. H. ďalej v posudku sám stanovil štyri alternatívny reálneho rozdelenia spoločných nehnuteľností, pričom odporučil z pohľadu veľkosti podlahovej plochy, veľkosti spoluvlastníckych podielov a minimálneho finančného vyrovnania realizovať navrhnutú alternatívu č. 2 rozdelenia. Všetky alternatívy rozdelenia boli znalcom vypracované podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, pričom spoločný dom súp. č. 4 a 5 rozdeľujú medzi účastníkov podľa podlaží domu na jednotlivé bytové a nebytové priestory, spoločný pozemok parc.č. XXXX ponechávajú v spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov, a rovnako tak aj spoločné časti a zariadenia domu. Znalec ďalej vo svojom posudku uviedol, že hoci je rodinný dom súp. č. 4 a 5 evidovaný v katastri nehnuteľností ako dva samostatné rodinné domy so súpisným číslom, v skutočnosti sa jedná o jednu stavbu, ktorá nie je fyzicky rozdelená a priestorovo vymedzená na dve časti, a z funkčného hľadiska funguje ako jedna stavba. V rodinnom dome sa podľa zistení znalca nachádzajú dva byty v 2. nadzemnom podlaží o celkovej podlahovej ploche 214,16 m2 a päť nebytových priestorov v 1. nadzemnom podlaží o celkovej podlahovej ploche 337 m2. Znalec uviedol, že stavba rodinného domu súp.č. 4 a 5 bola realizovaná okolo roku 1873-1877, počas jej existencie bolo vymenených len niekoľko prvkov dlhodobej životnosti, a skôr sa menili prvky krátkodobej životnosti. Vzhľadom na tieto skutočnosti, ako aj celkový technický stav v čase podania znaleckého posudku, stanovil znalec opotrebenie bytu č. 1 na 80,61 %, bytu č. 2 na 74,97 %, nebytového priestoru č. 1 na 79,16 %, nebytového priestoru č. 2 na 79,44 %, nebytového priestoru č. 3 na 82,07 %, nebytového priestoru č. 4 na 81,75 %, nebytového priestoru č. 5 na 81,66 %. Znalec tiež v posudku uviedol, že z hľadiska stavebných úprav, spojených s rozdelením rodinného domu na byty a nebytové priestory, bude potrebné v 1. podzemnom podlaží doplniť technické vybavenie kotolne / spoločné zariadenie domu/ a upraviť rozvody pre nebytový priestor č. 1 a č. 2 (oddelené vykurovanie), v 1. nadzemnom podlaží vybudovať WC v nebytovom priestore č. 1. Hoci sa podľa písomného vyjadrenia navrhovateľky zo dňa 25.09.2007, výpovede odporkyne 2/ a listov Štátneho archívu v Bytči zo dňa 10.09.2007 a 18.09.2007 nezachovali stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie či projektová dokumentácia k predmetnému rodinnému domu, skutočnosť, že na druhom nadzemnom podlaží sa nachádzajú dva byty, vyplynula okrem vyššie uvedeného znaleckého posudku N. aj z listu Krajského stavebného úradu v Trenčíne zo dňa 09.02.2009, adresovaného odporcom. Uvedeným listom zaujal Krajský stavebný úrad v Trenčíne nesúhlasné stanovisko k stanovisku Mesta Y. zo dňa 06.10.2008, ktorý ako stavebný úrad určil účel užívania stavby rodinného domu súp. č. 4 a 5 na bytovú budovu, nakoľko najmenej polovica podlahovej plochy je určená na bývanie. Rovnako aj ďalšia skutočnosť, uvedená v predmetnom znaleckom posudku, že na prvom nadzemnom podlaží sa nachádzajú nebytové priestory, bola preukázaná aj nájomnom zmluvou z roku 1976, ktorou vtedajší podieloví spoluvlastníci rodinného domu tieto nebytové priestory prenechali do užívania nájomcovi Otex-obchod s textilom na obchodno- prevádzkové účely. Navrhovateľka tiež potvrdila, že pred obchodnými priestormi bolo v priestoroch na prvom nadzemnom podlaží rodinného domu sídlo Tatra banky. Znaleckým posudkom č. 070/2011 zo dňa 30.06.2011 stanovil znalec Ing. B. R. všeobecnú hodnotu spoločných nehnuteľností na 80.800 eur zaokrúhlene, konkrétne pri rodinnom dome súp. č. 4 a 5 na 43.011,63 eur, hospodárskej budove na p. č. XXXX . na 10.354,15 eur a pozemku p. č. XXXX na 27.454,03 eur. Z výpovede navrhovateľky vyplynulo, že navrhovateľka sa v spoločnom dome narodila, žila tam do veku 24 rokov, kedy sa z domu po uzatvorení manželstva odsťahovala. Byt v dome, ktorý užívala jej matka, dala po jej smrti vymaľovať, natreli sa aj okná a dvere a nechala v ňom prerobiť elektrinu. Umývala spoločné schody a kosila a nechávala kosiť spoločný dvor. Dala aj opraviť komín na dome, konkrétne vybetónovať novú čapicu. Zabezpečila aj vysťahovanie bezdomovcov z priestorov hospodárskej budovy. Navrhovateľka v konaní prejavila ochotu previesť svoj spoluvlastnícky podiel na odporcov za cenu 2,5 milióna slovenských korún s tým, že má aj záujemcu o kúpu podielu za cenu 3 milióny slovenských korún. Toto urobila navrhovateľka listom zo dňa 26.08.2008, adresovaným odporcom. Odporcovia listom zo dňa 24.10.2008 navrhovateľke odpovedali, že o kúpu jej podielu majú záujem, a uplatňujú si predkupné právo, ale považujú za potrebné rokovať o cene. Neskôr navrhovateľka v konaní uviedla, že by bola ochotná vzdať sa svojho spoluvlastníckeho podielu, ak by jej odporcovia vyplatili 3 milióny slovenských korún. Uviedla, že bývanie má zabezpečené vo vlastnom rodinnom dome a priestory v predmetnom spoločnom dome by chcela prípadne prerobiť a využívať na podnikanie, resp. podnikala by jej dcéra, ktorá je teraz nezamestnaná. Odporca 1/ vypovedal, že podiel na spoločných nehnuteľnostiach získali kúpou jednak od svokra a potom aj od svokrovho brata. Po rekonštrukcii časti bytu na prvom nadzemnom podlaží sa tam s odporkyňou 2/ nasťahovali a žili tam až do roku 2005, kedy sa odsťahovali do rodinného domu, ktorý doposiaľ vlastnia. V byte v spoločnom dome, ktorý zostal zariadený, odporca 1/ občas prespával, robil a robí tam ekonomické poradenstvo v rámci svojej živnosti a má tam evidované i sídlo spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej je spoločníkom. Až do roku 2006 čistil spoločný dvor od drevín a rastlín. Prestal, keď mu nikto z rodiny navrhovateľky nepomáhal. Na spoločnej hospodárskej budove dal osadiť dvere, aby sa tam nedostali bezdomovci, a keď ich tam videl, vyhodil ich odtiaľ. Odporkyňa 2/ vypovedala, že kým v spoločnom dome do roku 2005 žili, tak udržiavali čistotu spoločného dvora, robili rôzne opravy, i strechy, maľovali schodište. Tak navrhovateľka, ako aj odporcovia uviedli, že majú prostriedky na vyplatenie spoluvlastníckeho podielu protistrany podľa všeobecnej hodnoty spoločných nehnuteľností, ako ich určil znalec Ing. R.. Z takto vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že nehnuteľnosti - pozemok parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 641 m2, rodinný dom súp. č. 4, postavený na pozemku parc. č. XXXX a rodinný dom súp. č. 5, postavený na pozemku parc. č. XXXX, nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. Y. a zapísané pre toto k. ú, na LV č. XXX sú v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania. Medzi účastníkmi konania nedošlo k dohode o zrušení a vyporiadaní tohto podielového spoluvlastníctva podľa § 141 ods.1 Občianskeho zákonníka, a preto mohol ktorýkoľvek z účastníkov požiadať o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súd v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Toto právo využila navrhovateľka, na návrh ktorej sa toto konanie začalo. Právo navrhovateľky žiadať súd o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vyplýva zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Len výnimočne nemusí súd takémuto návrhu vyhovieť, napríklad v prípadoch podľa § 142 ods. 2 O.s.p. /ale len v prípadoch, kedy nie je možné vyporiadať spoluvlastníctvo reálnym rozdelením spoločnej veci/, alebo podľa § 13 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v prípadoch spoločných častí a zariadení domu alebo pozemku zastavaného bytovým domom. O žiadny z týchto prípadov však v danej veci nejde, a súdu nie je známa žiadna zákonná prekážka, pre ktorú by nemohlo byť vyhovené návrhu navrhovateľky na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k spoločným nehnuteľnostiam. Keďže súd dospel k záveru, že podielové spoluvlastníctvo účastníkov k spoločným nehnuteľnostiam je možné zrušiť, zaoberal sa ďalej tým, ktorým spôsobom možno toto spoluvlastníctvo po zrušení vyporiadať. Ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka uvádza nielen jednotlivé možné spôsoby zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, ale udáva aj poradie, v ktorom ich súd môže použiť. Týmto poradím je súd viazaný, a preto aj v danej veci najprv skúmal možnosť reálneho rozdelenia spoločných nehnuteľností medzi účastníkov. V tejto súvislosti súd s poukazom na znalecký posudok F. uvádza, že stavbu rodinného domu považoval súd z hľadiska jej prípadného reálneho rozdelenia za jednu stavbu, jeden rodinný dom, hoci je tento v katastri nehnuteľností zapísaný ako dva rodinné domy so samostatnými súpisnými číslami. Tiež súd uvádza, že spoločný pozemok parc. č. XXXX, ktorý je po právnej stránke samostatnou nehnuteľnosťou, považoval z hľadiska vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva účastníkov za príslušenstvo spoločného rodinného domu v zmysle § 121 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď je v podielovom spoluvlastníctve spoluvlastníkov rodinného domu a je nimi určený na to, aby sa s rodinným domom ako hlavnou vecou trvale užíval. K otázke reálneho rozdelenia spoločných nehnuteľností ustanovil súd v konaní znalcov. Znalec Ing. S. sa v podanom znaleckom posudku vyjadril k možnosti reálneho rozdelenia spoločného rodinného domu v línii vertikálnej. Takúto možnosť reálneho rozdelenia znalec vylúčil s ohľadom na zložitý pôdorys stavby, vstup len z jednej strany, pričom susedné pozemky sú vo vlastníctve iných osôb, skutočnosť, že vstup do prvého poschodia stavby je jedným schodiskom na spoločnú pavlač, nemožnosť splniť technické požiadavky na únikové východy pri reálnom rozdelení stavby vertikálnou líniou, či skutočnosť, že všetky siete sú spoločné, a ich vedenie cez priestory nevytvára predpoklady pre rozdelenie, pri ktorom by boli rešpektované všetky vlastnícke práva a rozdelenie by vytvorilo predpoklad bezproblémového užívania stavby. Uvedené závery znalca, ktoré neboli v konaní nijako vyvrátené, si súd osvojil, a s ohľadom na skutočnosť, že vertikálnym reálnym rozdelením spoločnej stavby by mali vzniknúť samostatné budovy ako samostatné nehnuteľnosti v právnom zmysle slova, je súd toho názoru, že spoločný rodinný dom nemožno v línii vertikálnej reálne rozdeliť. Pri otázke reálneho rozdelenia spoločného rodinného domu vyvstala nutnosť skúmať aj ďalšiu možnosť reálneho rozdelenia, ktorú pripúšťa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo/3/2004, a to rozdelenie spoločnej stavby v línii horizontálnej, resp. kombináciou horizontálnej a vertikálnej línie, na jednotlivé byty a nebytové priestory podľa právnej úpravy zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Súdom ustanovený znalci Ing. A. a F.. túto možnosť reálneho rozdelenia spoločného rodinného domu účastníkov pripustili a stanovili aj jeho alternatívy. K znaleckému posudku Ing. A. súd uvádza len toľko, že s ohľadom na jeho formálne a metodické nedostatky, ktoré konštatoval vo svojom znaleckom posudku F. Y., je tento znalecký posudok pre rozhodovanie súdu nepoužiteľný, a teda bezpredmetný. Pokiaľ ide o znalecký posudok F., tu znalec stanovil štyri alternatívy rozdelenia bytov a nebytových priestorov medzi účastníkov s tým, že spoločné zariadenia a spoločné časti, ako aj spoločný pozemok parc. č. XXXX by zostali v podielovom spoluvlastníctve účastníkov. Súd však na rozdiel od týchto záverov znalca, ktorý sa môže vyjadrovať len k technickej možnosti takéhoto spôsobu reálneho rozdelenia domu, je toho názoru, že z hľadiska platnej právnej úpravy reálne rozdelenie rodinného domu súp. č. 4 a 5 na jednotlivé byty a nebytové priestory nie je dobre možné. Dôvodom, prečo súd prijal tento záver, je skutočnosť, že aby bola stavba rozdelená na jednotlivé byty a nebytové priestory, pre vlastníkov ktorých by ďalej platil režim ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov /pre správu domu, pre neoddeliteľnosť spoluvlastníctva spoločných častí a zariadení domu a spoločného pozemku od vlastníctva jednotlivých bytov a nebytových priestorov, pre nemožnosť zrušenia podielového spoluvlastníctva k spoločnému pozemku a podobne/, je nevyhnutné, aby stavba, ktorá sa má rozdeliť na jednotlivé byty a nebytové priestory, bola bytovým domom v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, teda aby sa jednalo o budovu, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty /a to bez ohľadu na to, ako je stavba zapísaná v katastri nehnuteľností/. V tomto prípade sa však v spoločnom rodinnom dome účastníkov nachádzajú len dva byty, a tieto majú podlahovú plochu menšiu, ako je podlahová plocha nebytových priestorov, nachádzajúcich sa v rodinnom dome. Aj keď podľa § 2 ods. 1 a 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je potrebné vychádzať pri určení toho, čo je byt, či nebytový priestor z rozhodnutia stavebného úradu o určení účelu využitia dotknutého priestoru, v danej veci neboli rozhodnutia stavebného úradu vzhľadom na vek stavby k dispozícii, a preto si súd v zmysle § 104 ods. 1 stavebného zákona urobil vlastný úsudok o účele užívania priestorov v rodinnom dome účastníkov súp. č. 4 a 5, vychádzajúc zo stavebno-technického usporiadania stavby a účelu, na ktorý sa stavba užíva bez závad. Takto súd zo znaleckého posudku F. i z ďalšieho dokazovania /výpovede účastníkov, listiny preukazujúce nájomné vzťahy k nebytovým priestorom v rodinnom dome/ dospel k záveru, že v predmetnom rodinnom dome sa nachádzajú dva byty a päť nebytových priestorov. Pomer podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov potom vyplynul zo znaleckého posudku F. Na základe uvedeného potom súd uzatvára, že rodinný dom účastníkov súp. č. 4 a 5 nie je bytovým domom v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a preto ho ani nemožno reálne rozdeliť na jednotlivé byty a nebytové priestory v rámci vyporiadavania zrušeného podielového spoluvlastníctva účastníkov. Za rovnako nedeliteľný potom súd pokladal aj spoločný pozemok parc.č. XXXX, ktorý je zastavaný spoločným nedeliteľným rodinným domom účastníkov, a tvorí jeho príslušenstvo. Po prijatí uvedených záverov súd ďalej skúmal v poradí druhú zákonnú možnosť vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva - prikázanie spoločnej veci za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom. Spoluvlastnícke podiely navrhovateľky a odporcov sú rovnako veľké. Tak navrhovateľka, ako aj odporcovia prejavili záujem o prikázanie spoločných nehnuteľností do vlastníctva, pričom obe strany preukázali aj schopnosť vyplatiť protistranu z jej spoluvlastníckeho podielu podľa znalcom určenej všeobecnej hodnoty spoločných nehnuteľností. Tá bola znalcom Ing. R. stanovená na sumu 80.800 eur zaokrúhlene, čo predstavuje sumu 40.400 eur na pri spoluvlastníckom podiele 1/2. S vedomím uvedených skutočností súd pri rozhodovaní o tom, komu majú byť spoločné nehnuteľnosti po zrušení podielového spoluvlastníctva v rámci jeho vyporiadania prikázané do vlastníctva, prihliadol na nasledovné. Ani jeden z účastníkov nepotrebuje spoločné nehnuteľnosti na zabezpečenie vlastného bývania a na bývanie ich v súčasnosti ani nevyužíva. Ďalším účelom využitia spoločných nehnuteľností môže byť podnikanie, pričom o využitie nehnuteľností na tento účel prejavili záujem obe strany. Tu však súd poukazuje na to, že zatiaľ čo odporcovia chcú na nehnuteľnostiach sami podnikať /odporca 1 tak podľa vykonaného dokazovania už aj teraz robí/, tak navrhovateľka uvádzala, že by nepodnikala ona sama, ale jej dcéra. Ak je daný účelný spôsob využitia veci tak u jedného podielového spoluvlastníka, ako aj u osoby blízkej druhému podielovému spoluvlastníkovi, hľadisko účelného využitia veci vyznieva v prospech toho podielového spoluvlastníka, u ktorého je daný účelný spôsob využitia veci priamo, nie sprostredkovanie cez tretiu osobu, hoci by bola aj osobou blízkou. V tomto prípade preto hľadisko účelného využitia spoločných nehnuteľností vyznieva v prospech odporcov. Okrem uvedené súd prihliadol aj na to, že hoci sa navrhovateľka v rodinnom dome súp. č. 4 a 5 narodila a žila v ňom až do svojej svadby, bola ochotná sa svojho spoluvlastníckeho podielu vzdať, previesť ho na odporcov, či tretie osoby. Na druhej strane odporcovia od počiatku tohto konania nepripúšťali inú možnosť ako tú, že sa stanú vlastníkmi predmetných nehnuteľností za výplatu spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky. Tieto skutočnosti v jednotlivosti i v ich súhrne svedčia prikázaniu spoločných nehnuteľností do vlastníctva odporcov. Na základe uvedeného súd zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnostiam - pozemok parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 641 m2, rodinný dom súp. č. 4, postavený na pozemku parc. č. XXXX a rodinný dom súp. č. 5, postavený na pozemku parc. č. XXXX, nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. Y. a toto zrušené podielové spoluvlastníctvo vyporiadal tak, že uvedené nehnuteľnosti prikázal odporcom do bezpodielového spoluvlastníctva manželov pri súčasne uloženej povinnosti odporcov zaplatiť navrhovateľke na vyrovnanie jej spoluvlastníckeho podielu 40.400 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Právne vec posúdil aj podľa § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 - 3, § 13 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a § 104 ods. 1 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov. Rozhodnutie o náhrade trov konania si súd vyhradil podľa § 151 ods. 3 O.s.p. na dobu po právoplatnosti tohto rozsudku. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka. Dôvodila tým, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil vec a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci z nasledovných dôvodov. Vytýkala súdu, že súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že príslušenstvom spoločného rodinného domu v zmysle § 121 ods. 1 Obč. zák. je len spoločný pozemok, a s poukazom aj na § 104 stavebného zákona sa nevysporiadal s tým, čo je hlavná vec a čo je príslušenstvo veci, urobil si vlastný úsudok o účele užívania priestorov v rodinnom dome účastníkov č. 4 a 5, a dospel k záveru, že v rodinnom čom sa nachádzajú dva byty a päť nebytových priestorov. Mal za to, že z vykonaného dokazovania súd vyvodil nesprávne právne závery a rozhodol o veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu. Poukazovala na znalecký posudok Ing. S. v časti III. bod 1.1, z ktorého z popisu stavby vyplýva, že dom je jednoposchodová stavba s čiastočným podpivničením bez využívaného podkrovia, že v zadnej časti je priečne postavená hospodárska budova, ktorá tvorí samostatný objekt, táto stavba nie je dlhodobo užívaná a je poškodená, nosnosť stropov drevených trámov je znížená a stavba nie je v stave, kedy je jej užívanie bezpečné. Poukazovala tiež na znalecký posudok Ing. A. A., časť II. ods. 1 písm. d/, kde sa odvoláva pri popise objektu na znalecký posudok Ing. S. a v náväznosti pri určení podlahovej plochy rozdeľuje nebytové priestory v celkovej výmere 151,77 m2 a byty 11, 12 a 13 v celkovej výmere 224,23 m2, spolu 375 m2. Posúdenie vedľajších stavieb vykonáva v bode II/1 písm. h/ tak, že vo všetkých častiach je zlý fyzický stav, stavby nie sú dlhodobo využívané, a sú prakticky bez veľkej opravy nepoužiteľné, a pri celkovom pohľade je veľmi ťažko rozhodnúť o ich oprave alebo o ich úplnom odstránení. Pretože náklady na odstránenie a úpravy po ich odstránení sú značné, doporučil opravy stavieb a ich následné využitie najmä s ohľadom na priamu náväznosť priestoru na námestie. Ďalej poukazovala na znalecký posudok H. P., ktorý vykonával popis predmetu deľby v bode 3.2 na strane 7 posudku, kde sa uvádza, že rodinný dom pozostáva z dvoch častí z prednej časti, v ktorej sa nachádzajú bytové a nebytové priestory s podbráním a zo zadnej hospodárskej časti situovanej v dvorovej časti pozemku, kde sa nachádzajú pivničné skladové priestory a skladové priestory na prvom nadzemnom podlaží, pôvodne postavené a využívané ako stajne. Súčasťou rodinného domu je aj podzemná pivnica za ľavým krídlom domu a práčovne pri hospodárskej časti, obe vybudované pod úrovňou terénu. Tieto stavby boli v čase ohliadky v technickom stave, vylučujúcom ich užívanie, a teda nie sú zahrnuté do reálnej deľby ani do stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností. Na strane 9 posudku sa nachádza stavebno-technický popis nebytového priestoru 3, 4 a 5, ktoré sa nachádzajú v hospodárskej budove, nebytový priestor 3 pozostáva z jednej miestnosti, ktorú označuje ako sklad a jednej miestnosti so suchými záchodmi, ktoré nie sú využívané a nemajú možnosť vykurovania, nebytový priestor 4 bol postavený ako stajňa pre kone s tým, že v súčasnosti slúži ako skladovací priestor a nebytový priestor 5 popisuje ako priestory, ktoré sú v čase ohliadky značne poškodené, a slúžia ako pivničné priestory. Takto určený charakter priestorov 3, 4 a 5 v znaleckom posudku ako nebytový priestor považovala za nesprávny, pretože nebytový priestor označený číslom 3 predstavuje dve miestnosti so suchými záchodmi a skladom, prístupné priamo zo dvora. Záchody svoju funkciu plnili niekedy do polovice minulého storočia, teda až do doby, kým v meste nebola vybudovaná kanalizácia, a po jej vybudovaní suché záchody a sklad prestali plniť svoje opodstatnenie, prestali sa využívať. Mala za to, že z charakteru týchto miestností však vyplýva, že priestory boli vždy určené na spoločné užívanie pre užívateľov bytov a nebytových priestorov, a takéto priestory nemajú charakter nebytových priestorov, ale sú príslušenstvom veci, určených na to, aby sa trvale užívali s hlavnou vecou. Pokiaľ ide o priestory označené ako nebytové priestory 4 a 5, tieto sa nachádzajú v hospodárskej budove, ktorá bola, ako všetci znalci uvádzajú, pôvodne postavená ako stajňa pre kone a zo žiadnych dokladov nevyplýva, že by tieto priestory boli rekolaudované na skladový priestor. Pivničné priestory v hospodárskej budove 5 boli v čase, keď sa v budove kúrilo tuhým palivom, využívané ako sklad dreva a uhlia pre byty a nebytové priestory, ktoré sa nachádzali v prednej časti domu. Už niekoľko desaťročí sa pivničné a prízemné priestory v hospodárskej budove nevyužívajú, pretože sú vo veľmi zlom technickom stave, čo vyplýva zo všetkých znaleckých posudkov. Zo znaleckých posudkov vyplýva aj to, že v priestoroch sa síce nachádza elektrina, ale nie je tu zavedená voda, a ani nie sú vytvorené podmienky pre vykurovanie. Bola toho názoru, že takýto priestor nemá charakter ani bytového ani nebytového priestoru, ani rodinného dojmu, a spĺňa len charakter príslušenstva veci. Ďalej namietala nesprávny záver súdu, že v predmetom dome sa nachádzajú dva byty a päť nebytových priestorov, keď z § 104 stavebného zákona jednoznačne vyplýva, že ak sa nezachovajú doklady, z ktorých by bolo možné zistiť účel, na aký bola stavby povolená, platí, že stavba je určená na účel, na ktorý je svojím stavebno-technickým usporiadaním vybavená. Z nebytového priestoru 3 je zrejmé, že táto časť stavby bola určená ako WC pre obyvateľov a nájomníkov domu č. 4 a 5 v čase, keď nebola vybudovaná kanalizácia, pokiaľ ide o nebytový priestor 4 a 5 z ohliadky a záverov znalcov je zrejmé, že pivničná časť vždy slúžila na odkladanie dreva a uhlia vlastníkov a nájomníkov domu č. 4 a 5 a prvé podlažie slúžilo pôvodne ako stajňa a následne na odkladanie vecí nájomníkov a užívateľov. Z hore uvedených skutočností potom vyplýva, že priestory 3, 4 a 5 nemajú charakter nebytového priestoru, a treba ich považovať za príslušenstvo veci. Považovala preto za nesprávny právny záver súdu aj o pomere podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov, pretože podlahová plocha bytov prevyšuje podlahovú plochu nebytových priestorov. Bola toho názoru, že ak súd hodnotil to, na aký účel bola stavba, nachodiaca sa vo dvore /hospodárska budova/ určená, mal na túto skutočnosť vypočuť súdnych znalcov a vyžiadať si stanovisko stavebného úradu. V spornom prípade bol na mieste postup podľa § 104 ods. 2 Stavebného zákona. Poukázala na to, že v prílohe predkladá súdu stanovisko Mesta Y. z 06.10.2008, v spojení s listom Krajského stavebného úradu v Trenčíne z 09.02.2009, v ktorom stavebný úrad zaujal stanovisko k účelu užívania stavby podľa § 104 Stavebného zákona, a určil, že sa jedná o bytovú budovu - rodinný dom, v ktorom najmenej polovica podlahovej plochy je určená na bývanie. Vytýkala ďalej súdu, že sa nevysporiadal a neprihliadol ani k tomu, že pôvodne boli na prvom podlaží domu č. 4 a 5 tri byty, tak ako je to zakreslené na projektovej dokumentácii, ktorá je súčasťou znaleckého posudku Ing. A. A. na strane 126 a Ing. S.. 17/04, ale aj znaleckého posudku č. 216/2010 str. 57. K tomu, že boli v dome tri byty, poukázala aj na projektovú dokumentáciu, ktorá bola súčasťou dedičského konania po neb. Y. O.. Ďalej uviedla, v súvislosti s úvahou súdu rozdeliť nehnuteľnosti z hľadiska rozhodnutia NS SR 2Ncdo 3/2004, že súd z vykonaných dôkazov nevyvodil správne právne závery, keď vôbec nezohľadňoval, že účelom tohto rozhodnutia je posilňovať ochranu vlastníckeho práva a obmedzovať počty prípadov, kedy jeden zo spoluvlastníkov je zbavený svojho vlastníckeho práva v rozpore s čl. 20 Ústavy SR. Poukázala na znalecké posudky, ktoré slúžia ako dôkazný prostriedok na posúdenie určitých skutočností, v konkrétnom prípade mali posúdiť, či je možné predmetnú nehnuteľnosť vyporiadať rozdelením. Pričom dvaja znalci /Ing. A. a F. H./ zaujali stanovisko k horizontálnemu rozdeleniu a vo svojich znalecký posudkoch jednoznačne vyjadrili, že rozdelenie veci je dobre možné a navrhli spôsob, akým by sa nehnuteľnosť mohla rozdeliť. Súdny znalec Ing. S. posudzoval možnosť vertikálneho rozdelenia nehnuteľnosti, a k horizontálnemu rozdeleniu sa nevyjadroval pre nedostatok odbornosti. Rovnako sa nevyjadroval k tomu, či je možné predmetnú nehnuteľnosť vertikálne rozdeliť za predpokladu stavebných úprav a aké náklady by si takéto delenie vyžiadalo. Považovala preto za nepochopiteľné, že každý z troch bytov na 1.poschodí musí podľa Ing. S. mať samostatný východ a požiarny únik na námestie, keď v obytných domoch využívajú spoločné schodisko desiatky bytov a stovky obyvateľov a žiadne stavebné, ani požiarne predpisy neporušujú. Napriek tomu, že dva znalecké posudky prišli k zhodnému záveru, že nehnuteľnosť je možno rozdeliť, súd sa s navrhovaným delením nestotožnil s tým, že pri aplikácii zák. č. 182/1993 Z. z. je nevyhnutné, aby stavba bola obytným domom v zmysle § 2 ods. 2 cit. zákona, a aby mala viac ako 1 podlahovej plochy určenej na bývanie a aby mala viac ako tri byty. Vytýkala súdu, že si podľa § 104 Stavebného zákona vytvoril vlastný, nesprávny úsudok o účele využívania časti nehnuteľnosti, označenej ako nebytový priestor č. 3, 4, a 5. Tento záver považovala v rozpore so stavebným zákonom, stanoviskom stavebného úradu, aj s účelom, na ktorý bola táto nehnuteľnosť určená a využívaná a aj v rozpore s jej technickým stavom. Súd vytvoril z príslušenstva veci nebytové priestory, zmenil pomer bytov a nebytových priestorov a z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne právne závery a rozhodol v rozpore so zákonom, aj zisteným skutkovým stavom. Nestotožňovala sa ani s rozhodnutím súdu o prikázaní nehnuteľností do bezpodielového spoluvlastníctva odporcov, keď súd nesprávne vyhodnotil, že odporcovia chcú v nehnuteľnosti sami podnikať, a ona chce tak robiť prostredníctvom svojej dcéry, a že ona zvažovala odpredaj svojho spoluvlastníckeho podielu, zatiaľ čo odporcovia to odmietali. Poukázala na ust. § 142 Obč. zák., z ktorého nevyplýva, že účelné využitie veci musí zabezpečovať spoluvlastník osobne, a nemôže účelné využitie veci zabezpečiť za pomoci blízkych osôb. Naviac zo Zákona o rodine vyplýva aj povinnosť všetkých členov rodiny navzájom si pomáhať podľa svojich možností a schopností. Aj jej dcéra bude za jej pomoci účelne využívať jej spoluvlastnícky podiel v dome, prípadne celú nehnuteľnosť, bude to mať za následok zvýšenie životnej úrovne nielen dcéry, ale aj jej samej. Považovala za potrebné tiež zdôrazniť aj to, že predmetom tohto sporu je rodinný majetok, pričom pred ňou, ktorá predmetnú nehnuteľnosť zdedila po svojich rodičoch, súd uprednostnil záujem toho, ktorý vstúpil do ich rodinného spoločenstva tým, že sa priženil. Súd prihliadol aj k tomu, že odporca 1/ sám v nehnuteľnosti podniká, pričom si však od nej nevyžiadal súhlas na takéto využívanie nehnuteľnosti. Poukázala aj na to, že odporca má od 13.12.2010 pozastavenú podnikateľskú činnosť, to znamená, že v čase rozhodovania súdu v nehnuteľnosti podnikať nemohol. K ďalšiemu dôvodu, že sa chcela vzdať svojho podielu a previesť ho na odporcov, uviedla, že prípadný odpredaj jej spoluvlastníckeho podielu pripustila len z toho dôvodu, že dlhotrvajúci súdny spor je spojený s vynakladaním nemalých finančných prostriedkov. Mala za to, že vyjadrenie vlastníka pri pokuse o dohodu nemôže súd v žiadnom prípade považovať za nezáujem o rodičovský majetok. Ak niekto urobí v priebehu rokovania o dohode ústretový krok, nemal by to súd zneužívať v jeho neprospech. Súd tak svoje rozhodnutie o účelnom využití veci zdôvodnil protiprávnym konaním spoluvlastníka /podnikaním bez jej súhlasu/. Takéto správanie mal súd vyhodnotiť práve naopak, pretože konanie v rozpore s právnymi predpismi je de facto násilným správaním vlastníka voči druhému spoluvlastníkovi, ktorý právne predpisy dodržiava. Svojho majetku sa nikdy zbaviť nechcela, pretože je to dedičstvo jej predkov, ktoré jej môže prežiť na slušnej úrovni roky staroby. Výplata spoluvlastníckeho podielu jej však neumožní ani kúpu trojizbového bytu. Napriek tomu, že opakovane navrhla, aby súd doplnil dokazovanie tým, aby nechal vypracovať znalecký posudok, ktorým by sa vyčíslila výška nákladov, ktoré by si vyžiadalo rozdelenie nehnuteľnosti, jej návrhy v plnom rozsahu zamietol. Navrhla, aby krajský súd podľa § 221 O.s.p. zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby vo veci bolo doplnené dokazovanie - znalecký posudok na vyčíslenie nákladov, ktoré by si vyžiadalo rozdelenie nehnuteľnosti, na vyhotovenie geometrického plánu a na vypočutie znalca H. P.. k označeniu priestorov 3, 4 a 5 ako nebytové priestory. Navrhla tiež, ak by neboli splnené podmienky pre zrušenie rozsudku, aby súd rozsudok zmenil tak, že celú nehnuteľnosť prikáže do jej výlučného vlastníctva s tým, že je povinná zaplatiť odporcom na vyrovnanie ich spoluvlastníckeho podielu 40.400 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uplatnila si náhradu trov konania. Záverom žiadala, aby súd v prípade, že nevyhovie ani jednému z jej návrhov, pripustil dovolanie na možnosť rozdelenia nehnuteľnosti v rovine horizontálnej, podobne, ako je to v zákone č. 182/1993 Z. z., pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Odporcovia 1/ a 2/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedli, že prvostupňový súd v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a so všetkými dôkazmi sa vyporiadal, a v tomto smere poukazujú na odôvodnenie prvostupňového súdu. K námietkam navrhovateľky uviedli, že predmetný pozemok je zastavanou plochou pod rodinným domom, potom rodinný dom je hlavnou vecou a pozemok je príslušenstvo. V tomto smere považovali dôvody v odvolaní za nedôvodné a tvrdenie, že toto nepatrí do právomoci súdu, za nenáležité. K námietkam voči znaleckým posudkom uviedli, že k tomuto sa už vyjadrovali v priebehu konania. Poukazovali na ust. § 119 až 121 Občianskeho zákonníka, § 43 b/ ods. 1, ods. 2, § 44, § 48 ods. 1, § 55 ods. 1 a § 85 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb., § 2 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z., ktorými hľadiskami sa znalecký posudok R. H. nespravoval a bez ohľadu na to, aké by bolo rozhodnutie stavebného úradu príslušného vo veci konať, rieši reálne rozdelenie v zmysle zák. č. 182/1993 Z. z., ktorý sa na danú stavbu nemôže vzťahovať, pretože v danej nehnuteľnosti nie je viac ako 3 byty. Preto uvedený postup je právne nedôvodný a znalcovi neprislúcha, a preto sa mal zaoberať základnou otázkou, či sa jedná o stavbu rodinného domu alebo bytový dom. Nesúhlasili s vykonanou zmenou rodinného domu na bytový dom, pretože nie je dobre možné následným rozdelením na jednotlivé bytové a nebytové priestory, pretože by to bolo nákladné ekonomicky a nevýhodné na vek stavby, ktorá má 137 rokov, je na sklonku svojej technickej a morálnej životnosti, a preto platí zásada, že v týchto prípadoch nie je vhodné objekt rozdeľovať, pretože náklady spojené s rozdelením stavby sú výrazne neekonomické vzhľadom na ďalšiu životnosť novovzniknutých stavieb. Za protiprávne konanie nepovažovali vykonanie stavebných úprav, nakoľko Mestský úrad Y. im potvrdil, že 01.03.1993 oznámili k ohláseniu drobnej stavby udržiavacie práce a stavebné práve v byte v objekte č. 4/5 na B. C. v Y.. Navrhovateľka im ponúkla ako spoluvlastníkom dňa 26.08.2008 odpredať svoj spoluvlastnícky podiel, na čo reagovali v dvojmesačnej lehote tak, že si uplatňujú predkupné právo na jej polovicu nehnuteľnosti a považujú za potrebné jednať o kúpnej cene za jej podiel. Navrhovateľka im ponúkla odkúpiť uvedený podiel za 3 mil. Sk, ktoré jej ponúka iný záujemca, a im sa rozhodla podiel predať za 2,5 mil. Sk. Oni však za primeranú považovali sumu 2 mil. Sk vzhľadom na vek stavby. Navrhovateľka im dňa 05.11.2008 oznámila, že jej ponuka na odkúpenie jej podielu voči ním zanikla, keďže neakceptovali ponúkanú kúpnu cenu 2,5 mil. Sk. Následne preto súd nariadil zistiť všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti, a vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom. Preto správanie navrhovateľky videli ako účelové, pretože na uvedenú nehnuteľnosť nie je odkázaná. Navrhli potvrdiť prvostupňový rozsudok a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Napadnutým uznesením zo dňa 25.01.2012, č. k. 10C/1047/2001-658 súd prvého stupňa uložil navrhovateľke povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy zaplatila súdny poplatok za (predmet poplatku) odvolanie, ktorý je 2 424 eur (pol. č. 1a/ sadzobníka súdnych poplatkov). Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka. Dôvodila tým, že súdny spor beží už jedenásť rokov, a v čase, keď podávala žalobu, ešte žil jej manžel, a jej majetkové pomery boli podstatne iné, ako v súčasnosti. Dnes je dôchodkyňa, manžel zomrel a jej jediným majetkom okrem nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, je rodinný dom, v ktorom býva. Je finančná situácia sa podstatne zhoršila, a vzhľadom k jej zdravotným problémom sa nemôže v súčasnosti ani zamestnať, a získať finančné prostriedky iným spôsobom. Rozhodnutím okresného súdu bola poškodená a znevýhodnená, a preto podala proti nemu odvolanie. Pretože odvolanie je spojené s platením súdnych poplatkov, aj vzhľadom k tomu, že je odkázaná len na dôchodok, dostala sa do situácie, keď súdny poplatok nie je schopná zaplatiť. Zároveň požiadala aj o oslobodenie od súdnych poplatkov. Žiadala, aby súd zrušil uznesenie, a aby ju oslobodil od súdnych poplatkov, pretože bez takéhoto rozhodnutia by nemala zabezpečené právo na spravodlivý proces. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania /§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p./ a dospel k záveru, že odvolania navrhovateľky proti rozsudku a uzneseniu súdu prvého stupňa nie sú dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľkou vznesené, a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a to po skutkovej aj právnej stránke. Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav vo veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., na ktoré odôvodnenie aj odvolací súd v celom rozsahu poukazuje. Preto sa odvolací súd obmedzil len na konštatovanie jeho správnosti v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam navrhovateľky uvádza: Zákonom č. 268/2007 Z. z. bolo novelizované ustanovenie § 2 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, ktorý presne definoval, že bytovým domom sa na účely tohto zákona rozumie budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty, a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov, a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne vo podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Preto súd prvého stupňa v danej veci správne postupoval, keď vyslovil právny názor, že dom súp. č. 4 a 5, postavený na pozemku parc. č. XXXX k. ú. Y., ktorý je predmetom konania, nie je bytovým domom v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, nakoľko v dome sa nachádzajú len dva byty, a tieto majú podlahovú plochu menšiu, ako je podlahová plocha nebytových priestorov, nachádzajúcich sa v dome. Nič nemenia na skutočnosti ani odvolacie námietky navrhovateľky, ktorá popiera, že by podlahová plocha v dome, určená na bývanie, bola menšia, ako podlahová plocha nebytových priestorov v dome, pričom to podrobne dokumentuje, a ani to, že v dome sa nachádzajú tri byty, nakoľko dom, ktorý je predmetom tohto konania, nespĺňa predpoklady bytového domu v zmysle hore citovaného ustanovenie § 2 ods. 2 bytového zákona. Znamená to, že aby predmetný dom mal charakter bytového domu, musel by spĺňať obidva predpoklady, a to, že v dome je viac ako polovica podlahovej plochy, určená na bývanie a dom má viac, ako tri byty. Za tejto situácie preto nebolo potrebné ďalej dokazovať, keď navrhovateľka sama tvrdí existenciu len troch bytov v dome; či viac ako polovica podlahovej plochy je v danom dome určená na bývanie alebo na nebytové priestory. Za správny odvolací súd považoval aj postup súdu, keď vzhľadom na vek domu neboli k dispozícii doklady, týkajúce sa dokumentácie domu, a preto v zmysle § 104 ods. 1 Stavebného zákona sám posúdil stavebno-technické usporiadanie domu, vychádzajúc z účelu, na ktorý sa dom bez technických a právnych závad užíva. Takéto posúdenie súdom pripúšťa aj súdna prax, preto námietka navrhovateľky, že posúdenie takejto otázky nepatrí do právomoci súdu, nebola dôvodná. Uvedené skutočnosti potom súd prvého stupňa zisťoval zo znaleckého posudku F. H. i z výpovede účastníkov, listín preukazujúcich nájomné vzťahy k nebytovým priestorom v dome, z ktorých vyplynulo, že v predmetnom rodinnom dome sa nachádzajú dva byty a päť nebytových priestorov. Avšak ako už uvádzal odvolací súd, i za predpokladu, že by podlahová plocha domu na bývanie predstavovala viac ako podlahová plocha na nebytové priestory, i tak by táto skutočnosť nemala vplyv na iné posúdenie charakteru predmetného domu, teda že sa nejedná o bytový dom, nakoľko v dome nie je viac ako tri byty. Na základe uvedeného preto súd prvého stupňa ďalej správne uzavrel, že dom súp. č. 4 a 5 nie je bytovým domom v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a preto ho ani nemožno reálne rozdeliť na jednotlivé byty a nebytové priestory v rámci vyporiadavania zrušeného podielového spoluvlastníctva účastníkov. Pokiaľ ide o pozemok parc. č. XXXX, na ktorom je dom postavený, treba dať navrhovateľke za pravdu, že nie je príslušenstvom domu, ale samostatnou vecou. Sama okolnosť, že súd prvého stupňa posúdil uvedený pozemok ako príslušenstvo, však nemá na správnosť rozhodnutia žiadny vplyv, nakoľko pozemok sa stal predmetom zrušenia a vyporiadania ako samostatná vec - nehnuteľnosť. Za správny napokon odvolací súd považuje aj právny názor súdu prvého stupňa, že z hľadiska platnej právnej úpravy reálne rozdelenie domu súp. č. 4 a 5 na jednotlivé byty a nebytové priestory nie je dobre možné. Odvolací súd si osvojuje záver, že aby bola stavba rozdelená na jednotlivé byty a nebytové priestory, pre vlastníkov ktorých by ďalej platil režim ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov /pre správu domu, pre neoddeliteľnosť spoluvlastníctva spoločných častí a zariadení domu a spoločného pozemku od vlastníctva jednotlivých bytov a nebytových priestorov, pre nemožnosť zrušenia podielového spoluvlastníctva k spoločnému pozemku a podobne/, je nevyhnutné, aby stavba, ktorá sa má rozdeliť na jednotlivé byty a nebytové priestory, bola bytovým domom v zmysle § 2 ods. 2 bytového zákona. Preto správne posudzoval reálne rozdelenie predmetného domu ako rodinného domu a správne v zmysle znaleckých posudkov vyhodnotil, že rodinný dom možno reálne rozdeliť len vertikálne, čo v danom prípade nie je možné. Preto nebol dôvod vo veci vykonať ďalšie navrhovateľkou navrhované dokazovanie na výšku nákladov, potrebných na reálne rozdelenie domu. Po prijatí uvedených záverov súd prvého stupňa ďalej skúmal v poradí druhú zákonnú možnosť vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva - prikázanie spoločnej veci za primeranú náhradu jednému zo spoluvlastníkom. Správne aj tu dospel k záveru, že hľadisko účelného využitia spoločných nehnuteľností vyznieva v prospech odporcov. Prečo je to tak, podrobne odôvodnil jednotlivými kritériami, vyznievajúcimi v ich prospech / odporcovia nehnuteľnosti žiadali vždy prikázať do svojho vlastníctva, mali záujem v nich podnikať, na rozdiel od navrhovateľky, ktorá chcela nehnuteľnosti predať a až neskôr uvádzala, že v nich bude podnikať jej dcéra/. Všeobecná cena nehnuteľností bola určená znaleckým posudkom a ich výšku nikto z účastníkov nenamietal, a preto odporcovia 1/ a 2/ sú povinní na vyrovnanie spoluvlastníckeho podielu navrhovateľke vyplatiť 1-icu t. j. 40.400 eur. Odvolacie námietky z hore uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval z opodstatnené, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p., nakoľko súd prvého stupňa si vyhradil rozhodnúť o trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Nepripustil dovolanie na možnosť rozdelenia nehnuteľnosti v rovine horizontálnej, podobne, ako je to v zákone č. 182/1993 Z. z., pretože podľa názoru odvolacieho súdu sa v danej veci nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Odvolací súd preskúmal aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 25.01.2012, č. k. 10C/1047/2001-658, ktorým uložil navrhovateľke povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy zaplatila súdny poplatok za odvolanie 2.424 eur. Navrhovateľka svojím odvolaním namietala jednak svoje nepriaznivé pomery /manžel jej zomrel a je dôchodkyňa/ a jednak nespravodlivé rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že o návrhu navrhovateľky na oslobodenie od súdnych poplatkov už súd prvého stupňa rozhodol uznesením zo dňa 27.02.2012, č. k. 10C/1047/2001-686 tak, že jej oslobodenie nepriznal, nakoľko nepriaznivé pomery u navrhovateľky nezistil. Preto aj jej odvolanie, ktoré odôvodňuje nepriaznivými pomermi, nebolo dôvodné. Ani skutočnosť, že odvolanie vo veci samej podala z dôvodu nespravodlivého rozsudku, nie je dôvodom nevyrubenia súdneho poplatku z odvolania. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.