Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/246/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3105223325 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3105223325.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa B.. C. T., bytom F. F., H. E. XXX/ XX, zastúpený K., so sídlom F., D. XX/XXX, IČO: XX XXX XXX proti odporcovi C. W., bytom G. XX, zastúpeného G.. R. L., W. XXXX/X, D., o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 4C/145/2008-484 zo dňa 28. apríla 2010, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa po pripustení zmeny žalobného petitu (uznesenie zo dňa 26.01.2009, č.k. 4C/145/2008-272) domáhal proti odporcovi uloženia povinnosti zákazu chovu psov na parcelách č. XXX/X a č. XXX/X, nachádzajúcich sa v katastrálnom území G., vedených Katastrálnym úradom v F., Správa katastra R. na LV č. XXX s odôvodnením, že chov psov u odporcu ho obťažuje nad mieru primeranú pomerom, hlukom, zápachom a únikom zvierat. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že právna kvalifikácia uplatneného nároku v občianskom súdnom konaní je výhradne vecou súdu. V sporovom konaní je však súd viazaný žalobným petitom vymedzeným navrhovateľom, pričom skutkovým tvrdeniam v návrhu musí zodpovedať príslušný žalobný návrh. Skutkovo navrhovateľ svoj návrh odôvodňoval tým, že ho chov psov u odporcu obťažuje nad mieru primeranú pomerom hlukom, zápachom a únikom zvierat. Žalobný návrh, uplatnený navrhovateľom podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemôže smerovať k uloženiu povinnosti, t. j. zákazu chovu psov, ale podľa citovaného zákonného ustanovenia sa možno domáhať proti vlastníkovi susednej nehnuteľnosti len uloženia povinnosti zdržať sa nad mieru primeranú pomerom obťažovania suseda hlukom, zápachom, únikom zvierat. Okresný súd vyslovil, že zakázať odporcovi chov psov z dôvodu obťažovania suseda neprimeraným hlukom, prípadne aj zápachom a únikom zvierat by bolo v rozpore s právom odporcu vlastniť majetok, a teda porušením jeho základných práv. Z vykonaného dokazovania nemal súd za preukázané, že by dochádzalo k obťažovaniu navrhovateľa zápachom alebo únikom zvierat od odporcu na jeho pozemok nad mieru primeranú pomerom, keď samotný navrhovateľ uviedol, že zápach ho obťažuje menej často, pričom žiadnymi dôkazmi nebolo preukázané, že by zápach obťažoval navrhovateľa nad mieru primeranú pomerom. Rovnako tak v konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ bol obťažovaný tým, že by odporca nechal vnikať chovné zvieratá na jeho pozemok. Samotný navrhovateľ potvrdil, že doposiaľ pes odporcu na jeho pozemok nevnikol, a pokiaľ vnikol na pozemok inej osoby, nie je to dôvod, aby sa z tohto dôvodu navrhovateľ domáhal ochrany svojich práv podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o obťažovanie navrhovateľa hlukom, z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že hluk z chovu psov odporcu nad mieru primeranú pomerom obťažuje navrhovateľa, čo bolo preukázané svedeckými výpoveďami, ako aj znaleckým dokazovaním a napokon aj zvukovým záznamom. Napriek tomu z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné k žalobe, kvalifikovanej podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vyhovieť, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by psy odporcu ohrozovali život a zdravie navrhovateľa, a preto nebolo dôvodné posúdiť vec podľa iného zákonného ustanovenia, než podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu súd návrh ako nedôvodný zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 2 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si trovy konania nevyčíslil do troch pracovných dní a zo spisu mu konkrétne trovy konania nevyplývajú. Podľa § 148 ods. 1 O.s.p. uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu, ktoré štát platil za trovy znaleckého dokazovania, a to vo výške 423,03 Eur. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Uviedol, že považuje svoj návrh za možný s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.1993, sp. zn. 5Cdo/117/93, v ktorom sa navrhovateľ domáhal, aby odporcovia boli zaviazaní zdržať sa chovu akýchkoľvek zvierat na ich pozemku pri rodinnom dome. Podľa jeho názoru pojem zdržať sa chovu psov a pojem zákaz chovu psov sledujú ten istý zámer, a pokiaľ by i súd vyhodnotil jeho návrh v istom zmysle za prísnejší - zákaz chovu psov, mohol uložiť odporcovi povinnosť zdržať sa chovu psov, čím by nešiel nad rámec petitu, ale priznal by navrhovateľovi menej. Vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne rozhodnutie o trovách konania štátu, keď štát hradil trovy znaleckého dokazovania vo výške 504,47 Eur, z ktorej sumy už zaplatil preddavkovo sumu 200 Eur, a preto by trovy konania štátu mali predstavovať sumu 304,47 Eur a nie 423,03 Eur, ako uviedol súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril. Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľa vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi okresného súdu. Odvolacie námietky navrhovateľa vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred okresným súdom a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z daného titulu krajský súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia okresného súdu krajský súd dodáva nasledovné. Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písm. a) až f). V prejednávanej veci navrhovateľ v podanom odvolaní vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod, uplatnený navrhovateľom podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., spočíva v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. Nesprávne právne posúdenie veci navrhovateľ videl v tom, že súd prvého stupňa zamietol jeho návrh z dôvodu, že sa domáhal zákazu chovu psov odporcom, ktorý výklad považoval za totožný s pojmom zdržať sa chovu psov a súdu nebránilo nič, aby rozhodol o jeho návrhu tak, že mu prizná menej a uloží odporcovi povinnosť zdržať sa chovu psov. V preskúmavanej veci sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal, aby mu bola uložená povinnosť zákaz chovu psov na parcele č. XXX/X a č. XXX/X v k.ú. G. z dôvodu, že nad mieru primeranú pomerom ho týmto odporca obťažuje hlukom, pachom a únikom zvierat. Podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného, alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chovné zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok. Citované zákonné ustanovenie predstavuje zákonné obmedzenie vlastníckeho práva alebo práv, ktoré sa priamo odvíjajú od vlastníctva. Súbor týchto pravidiel správania sa v teórii praxi označuje ako tzv. susedské práva. Obmedzenie práv vlastníkov je vzájomné a zároveň prospešné viacerým vlastníkom. Aj ostatní vlastníci sa musia podriadiť tomuto ustanoveniu tak, aby pri výkone práv vlastníkov nebol ktorýkoľvek z vlastníkov ohrozený konaním, ktoré je v tomto predpise zakázané. Vlastník veci sa musí zdržať len takého konania alebo nekonania, ktorým by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného, alebo ktorým by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Z prvej vety odseku 1 vyplýva, že žalobným návrhom sa možno voči vlastníkovi, ktorý nerešpektuje tzv. susedské práva, domáhať len toho, aby sa zdržal presne opísaného a vymedzeného rušenia, ktorým žalovaný obťažuje svojho suseda, alebo ktorým vážne ohrozuje výkon jeho práv. Takisto výrok súdneho rozhodnutia musí obsahovať presný opis toho, čoho sa má vlastník zdržať, aby tento výrok bol materiálne vykonateľný výkonom rozhodnutia alebo v exekučnom konaní. Zo znenia citovaného ustanovenia súčasne vyplýva, že je vylúčené, opierajúc sa o tento právny dôvod žaloby, požadovať, aby sa vlastníkovi uložila povinnosť niečo konkrétne konať. Žaloba na vykonanie vhodných a primeraných opatrení na odvrátenie vážne hroziacej škody môže mať svoj právny dôvod iba v § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo nie je prípad danej veci. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že nároku navrhovateľa, opierajúceho sa o § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nebolo možné vyhovieť preto, že podľa citovaného ustanovenia je možné sa úspešne domáhať, aby súd uložil vlastníkovi povinnosť zdržať sa presne vymedzeného rušenia, nie však povinnosti alebo niečoho pozitívneho konať (viď R 3/1988 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek). Ochrana vlastníka podľa citovaného zákonného ustanovenia nesmeruje k tomu, aby odporcovi bolo uložené konkrétne opatrenie, nakoľko je výlučne na vlastníkovi, aby si sám zvolil opatrenia, ktorými zamedzí ďalšiemu obťažovaniu suseda, poprípade ohrozenia jeho práv. Skutočnosť, či povinný vlastník zvolil postačujúce opatrenia, bude súd skúmať až v konaní o súdny výkon rozhodnutia pri rozhodovaní o návrhu povinného na zastavenie výkonu rozhodnutia, ak povinný takýto návrh podá. V občianskom súdnom konaní je súd viazaný žalobou, a preto nemôže žalobcovi (navrhovateľovi) priznať viac, než žiadal v žalobnom petite (§ 79 ods. 1 O.s.p.) a odporcovi nemôže uložiť inú, než navrhovateľom navrhovanú povinnosť, alebo, aby navrhovateľovi priznal síce požadované plnenie, avšak z iného skutkového základu, než ktorý bol predmetom konania. Výnimku z tejto zásady tvoria prípady uvedené v ust. § 153 ods. 2 O.s.p., ktoré dovoľuje súdu prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu, alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, čo nie je prípad súdenej veci. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že z ust. § 79 ods. 1 nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálnej do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového stavu domáha. Petit žaloby, tak ako žalobca formuluje v podanej žalobe alebo neskôr v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového (t. j. či je v žalobe dostatočne presne, určito a zrozumiteľne vyjadrené, čo žalobca žiada). Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom však vykonať len také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel. Vzhľadom na uvedené nemohol odvolací súd považovať za dôvodnú námietku navrhovateľa, že jeho žalobný petit „zákaz chovu psov“ a „uloženie povinnosti zdržať sa obťažovania hlukom nad mieru primeranú pomerom (chovu psov)“ sú pojmami totožnými resp., že prvý, prísnejší výrok zahŕňa aj druhý výrok, nakoľko sa jedná o dva odlišné žalobné petity založené na inom skutkovom základe a inom právnom posúdení, pričom prvý z nich je v danej veci neprípustný a súd sám nemôže modifikovať výrok svojho rozhodnutia tak, ako to požadoval v odvolacom konaní navrhovateľ. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vykonané dôkazy správne vyhodnotil, vrátane svedeckých výpovedí a znaleckého posudku a podľa zásad uvedených v ust. § 132 a nasl. O.s.p. správne aplikoval predpisy hmotného práva. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané a navrhovateľom tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu. K námietke navrhovateľa, týkajúcej sa nesprávneho rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania štátu, odvolací súd poukazuje na uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 18. novembra 2009, č.k. 4C/145/2008-423, z ktorého vyplýva, že znalkyni A.. N. R. bola priznaná odmena za vypracovanie znaleckého posudku v danej veci v celkovej výške 623,03 Eur s tým, že učtáreň tamojšieho súdu bola upravená, aby odmena a náhrada hotových výdavkov znalkyne v celkovej výške 623,03 Eur bola prevedená na jej účet tak, že 200 Eur bude vyplatených z preddavku zloženého navrhovateľom a zúčtovaného pod položkou VaZvSk a vo výške 423,03 Eur z rozpočtových prostriedkov štátu. Vzhľadom na uvedené bolo rozhodnutie okresného súdu o trovách konania štátu správne, keď povinnosť zaplatiť trovy konania štátu bola uložená účastníkovi, ktorý nebol v konaní úspešný - navrhovateľovi, v správnej výške. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný a podľa § 142 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p. mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, náhrada trov odvolacieho konania mu priznaná nebola, nakoľko mu trovy odvolacieho konania nevznikli. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .