Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 5Co/159/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3106201258 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3106201258.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Stanislavy Markovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľov 1/ K. K., bytom H. I. č. XXX, 2/ C. J., bytom Q. XXXX/XX, D., obaja právne zastúpení S.. I. L., bytom Z., U. XXXX/XX proti odporcom 1/ V. K., bytom H. I. č. XXX, 2/ K. I., bytom H. I. č. XXX, o zaplatenie 3.371,94 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 28. apríla 2011, č.k. 7C/92/2008 - 214, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom 1/, 2/ sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorí sa domáhali voči odporcom zaplatenia sumy 3.371,94 Eur titulom nájmu za užívanie 1/3-iny parcely č. XXX, XXX rodinného domu súp. č. XXX k.ú. H. I., vrátane 11,5 %-ného úroku z omeškania od 06.02.2007 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1, 2, 3 OZ, ako aj § 451, § 456 Občianskeho zákonníka. V posudzovanej veci je nesporné, že navrhovatelia a odporca 1/ v rozhodnom čase boli podielovými spoluvlastníkmi dotknutých nehnuteľností a že nehnuteľnosti užívali odporcovia. Navrhovatelia sa domáhajú peňažného plnenia voči odporcom za to, že neužívajú spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu a za to, že neudelili súhlas s užívaním nehnuteľnosti pre odporcu 2/. Svoj nárok si uplatnili z titulu podielového spoluvlastníctva voči odporcovi 1/ a z titulu bezdôvodného obohatenia voči odporcovi 2/. Súd konštatoval, že ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom zákonníku upravenom. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ, v spojení s § 123 OZ. Tento nárok nemožno kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia. Z vykonaného dokazovania mal súd za dostatočne preukázané, že navrhovatelia o samotné užívanie nehnuteľností nemali záujem, pričom odporcovia 1/, 2/ prakticky nevyužívali celú rodinnú usadlosť. Z priloženej fotodokumentácie a výsluchu svedka S.. V. K. bolo zrejmé, že sa nevyužívala napr. časť záhrady alebo časť hospodárskej budovy. Nezáujem využívania nehnuteľností navrhovateľmi bol preukázaný nielen písomnou korešpondenciou medzi účastníkmi konania, ale aj výsluchom svedka S.. V. K., ktorý potvrdil, že medzi účastníkmi konania bol sporný len odpredaj 1/3 spoluvlastníckeho podielu. Skutočnosť, že odporcovia na nehnuteľnosti vymenili zámky alebo že tieto nehnuteľnosti boli strážené psami, nič nemení na tom, že postup odporcov 1/, 2/ bol za účelom ochrany ich majetku a nie za účelom zneprístupnenia nehnuteľnosti pre navrhovateľov. Z listov odporcu 1/ zo dňa 10.01.2002 a 11.09.2005 je možné overiť, že pozýval navrhovateľov na návštevu za účelom osobitného doriešenia vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Preto súd považoval návrh za účelový, s úmyslom dosiahnuť od odporcov 1/, 2/ peňažné plnenie bez právneho základu, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že navrhovatelia a odporca 1/ v minulosti rokovali medzi sebou, akým spôsobom budú nehnuteľnosť spoločne užívať, resp. podieľať sa na nákladoch spojených s užívaním nehnuteľnosti. Ak sa odporcovia nezaujímali o praktické využívanie spoločnej nehnuteľnosti, nemôže to byť na úkor odporcu 1/ ako väčšinového spoluvlastníka, ktorý prejavil snahu na uzavretie dohody o užívanie spoločnej veci. Zároveň pre úplnosť dodal, že rodinnú usadlosť nie je možné reálne deliť, s poukazom na znalecký posudok X.. A. A. a preto, ak odporca 1/ užíval nehnuteľnosti, nie je možné kvalifikovane posúdiť, či tieto nehnuteľnosti využíval odporca 1/ na úkor navrhovateľov alebo nie, keď títo neprejavili záujem o využívanie ktorejkoľvek časti spornej nehnuteľnosti. Na druhej strane odporcovia 1/, 2/ počas trvania spoluvlastníctva predmetné nehnuteľnosti zveľaďovali, bez prispenia navrhovateľov, čo v konečnom dôsledku bolo aj v ich prospech v rámci vysporiadania podielového spoluvlastníctva. V predmetnom konaní bol väčšinovým spoluvlastníkom odporca 1/. Ak umožnil odporcovi 2/ bezodplatné využívanie sporných nehnuteľností, takéto rozhodnutie väčšinového spoluvlastníka je potrebné rešpektovať. Ak s rozhodnutím odporcu 1/ navrhovatelia 1/, 2/ nesúhlasili, mali postupom podľa § 139 ods. 3 OZ sa domáhať v súdnom konaní zmeny rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka. To však neurobili a z tohto dôvodu nebolo možné žiadať od odporcov 1/, 2/ peňažné plnenie z titulu nájmu alebo bezdôvodného obohatenia, nakoľko odporca 2/ užíval bezodplatne nehnuteľnosť na základe súhlasu väčšinového spoluvlastníka, teda odporcu 1/. Preto súd rozhodol tak, že návrh v celom rozsahu zamietol a preto sa ani podrobnejšie nezaoberal odôvodnenosťou námietok odporcu 2/ voči znaleckému posudku X.. E. J.. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 tak, že odporcom náhrada trov konania priznaná nebola, pretože títo ich v konaní nežiadali. O trovách konania štátu bude rozhodnuté po právoplatnosti vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovatelia 1/, 2/, ktorí žiadali, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie. Poukázali na tú skutočnosť, že súd prvého stupňa mal doplniť dokazovanie výsluchom svedkov a odporcov opätovne na základe rozhodovania odvolacieho súdu. Nezakladá sa na pravde výpoveď svedka, že sa nepoužíval dom aj s jeho vedľajšími miestnosťami. Odporca 2/ vypovedal, že používali celý dom, vrátane šopy, pričom odporkyňa 1/ bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov dala súhlas na užívanie nehnuteľnosti aj odporcovi 2/. Navrhovateľom odporkyňa 1/ bránila užívať dotknutú nehnuteľnosť spoločne so záhradou, preto bola vyzvaná, aby spoluvlastnícke podiely odkúpila. Ponuku adresovali aj z toho dôvodu, že vycestovali za prácou do zahraničia, práve odporkyni 1/. Názor sudcu a svedka sa nezakladá na pravde, lebo do prepísania nehnuteľnosti na odporkyňu neboli na dome vykonané žiadne stavebné úpravy. Poukázali tiež na ust. § 124 OZ, podľa ktorého majú všetci vlastníci rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana a tiež na ust. § 126 ods. 1 OZ, kedy vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva zasahuje, pričom je zrejmé, že odporca sa bezdôvodne obohatil podľa § 451 OZ a podľa § 456 OZ by mal navrhovateľ toto bezdôvodné obohatenie vydať. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila odporkyňa 1/, ktorá žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že odvolanie považuje za účelové, pretože prvostupňový súd vykonal všetko, čo bolo odvolacím súdom uložené a dospel k rozhodnutiu, že návrh zamieta. Pokiaľ sa navrhovatelia odvolávajú poukazujúc na § 126 OZ a z neho vyplývajúce právo na ochranu, znovu nerešpektujú právo väčšinového vlastníka rozhodovať na základe pomerného podielu vlastníctva. Nesúhlas s jeho rozhodnutím je žalobný dôvod, čo však navrhovatelia nevyužili a v tejto veci nekonali, z čoho teda vyplýva, že súhlasili s rozhodnutím väčšinového vlastníka v čase, kedy o nakladaní s nehnuteľnosťou rozhodol. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol. Neobstojí v tomto prípade odvolanie navrhovateľov 1/, 2/, že súd prvého stupňa mal doplniť dokazovanie výsluchom svedkov opätovne na základe rozhodnutia odvolacieho súdu, s tým, že sa výpoveď svedka nezakladá na pravde. Odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovatelia 1/, 2/ boli riadne na súd prvého stupňa na posledné pojednávanie dňa 07.04.2011 predvolaní, zároveň boli poučení v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., pričom jednohlasne prehlásili, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania. Pokiaľ teda mali v záujme preukazovať svoje tvrdenia ohľadom užívania nehnuteľnosti, ako aj ohľadom tej skutočnosti, že odporcovia 1/, 2/ im bránili v užívaní nehnuteľnosti, mali možnosť pred súdom prvého stupňa tak urobiť. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovanie ustanovenia § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. V prejednávanej veci je teda na strane navrhovateľov 1/, 2/ neunesenie dôkazného bremena dôsledkom zamietnutia ich návrhu. Odporcovia svoje bremeno tvrdenia uniesli, pretože na svoje tvrdenie o neužívaní celej nehnuteľnosti navrhli predvolať svedka, ktorý bol súdom prvého stupňa riadne predvolaný, vypočutý a pokiaľ chceli navrhovatelia tvrdenie tohto svedka vyvrátiť, mali možnosť navrhnúť iných svedkov na preukázanie týchto svojich tvrdení. Pokiaľ tak neurobili, zbavili sa tak možnosti v rámci odvolacieho konania navrhovať ďalšie dôkazy. Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, ktorý posudzoval nárok navrhovateľov z pohľadu ustanovenia § 137 OZ, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že judikatúra riešila aj konkurenciu práva spoluvlastníka na užívanie veci, s právom na ochranu obydlia a súkromia tak, že právu na ochranu obydlia a súkromia je v zásade treba dať prednosť pred právom spoluvlastníka na užívaní časti vecí v podielovom spoluvlastníctve, opierajúc sa o argumentáciu, podľa ktorej k obmedzeniu základných práv, či slobôd, aj keď ich ústavné právo obmedzenie nepredpokladá, môže dôjsť v prípade ich kolízie. Skutočnosť, že v dôsledku ochrany súkromia jedného zo spoluvlastníkov bude druhý spoluvlastník podstatne obmedzený v časti užívania spoločnej veci alebo bude z tohto užívania vylúčený, možno zohľadniť napríklad v úprave užívania iných častí, či príslušenstva veci. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že spoluvlastník je oprávnený vec užívať z titulu spoluvlastníckeho vzťahu a nie právom nájomcu. V prejednávanej veci je teda nepochybné, tak, ako správne konštatoval súd prvého stupňa, aj odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje, že navrhovatelia 1/, 2/ sa nikdy nedomáhali užívania nehnuteľnosti v časti, ktorá by im patrila podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov, ale domáhali sa, či už zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, prípadne finančnej náhrady za užívanie zo strany navrhovateľov. Navrhovatelia však nepreukázali, že by nemohli vec užívať a svoje právo realizovať v dôsledku protiprávneho správania sa odporcov, rovnako z vykonaného dokazovania nie je ani zrejmé, že by odporcovia, resp. odporkyňa 1/ užívala spornú nehnuteľnosť nad rámec jej podielového spoluvlastníctva. Takýto dôkaz v konaní predložený nebol a z obsahu spisu ani nevyplýva. Preto, ako správne konštatoval súd prvého stupňa, v prejednávanej veci sa nejedná o prípad bezdôvodného obohatenia, ale o práva vyplývajúce z ust. § 137 ods. 1, 2 OZ. Preto bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý z dôvodu neunesenia dôkazného bremena na strane navrhovateľov 1/, 2/, ich návrh ako nedôvodný zamietol. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci, navrhovatelia, každý z nich vlastnili určitú časť nehnuteľnosti a preto neobstojí ani samotný petit návrhu, pokiaľ žiadali nárok od odporcov 1/, 2/ spoločne a nerozdielne. Ich podiel vyplýval z listu vlastníctva a preto ich právom bolo žalovať prípadnú peňažnú náhradu v presne určenej výške pre každého z navrhovateľov. Odlišná bola situácia u odporcu 2/, ktorý nehnuteľnosť užíval na základe súhlasu väčšinovej spoluvlastníčky, teda odporkyne 1/ bezodplatne. V tomto prípade odvolací súd poukazuje na platnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že ak uzavrel jeden zo spoluvlastníkov bez súhlasu druhého spoluvlastníka zmluvu, na základe ktorej umožnil tretej osobe užívať predmet spoluvlastníctva, nie je spoluvlastník, ktorý nedal k užívaniu veci súhlas, legitimovaný požadovať po tejto tretej osobe vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré jej užívaním predmetu spoluvlastníctva podľa neplatnej zmluvy vzniklo, avšak je oprávnený požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia len na druhom spoluvlastníkovi. To zároveň platí aj v prípade, ak užívajú tretie osoby spoločnú vec nad rámec spoluvlastníckeho podielu toho zo spoluvlastníkov, ktorý im faktické užívanie umožnil. Vo zvyšku, ako už bolo vyššie konštatované, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 O.s.p., kedy úspešným odporcom 1/, 2/ náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko títo si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnili a z obsahu spisu im ani trovy odvolacieho konania nevyplývajú. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .