Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4CoE/567/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3108205209 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3108205209.2 Rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25 proti povinnej S. S., bytom H., Z. XXX/X, o vymoženie 515,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 3. októbra 2011, č.k. 60Er/512/2008-28, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. V odôvodnení uviedol, že súd poverením č. 5309 047855 zo dňa 22.04.2008 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na vymoženie istiny 515,83 Eur, trov predchádzajúceho konania 153,85 Eur a trov exekúcie v prospech oprávneného. Exekučným titulom je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava ustanoveným rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom, sp. zn. SR 7596/07 zo dňa 26.10.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.11.2007 a vykonateľnosť dňa 22.11.2007. Súd uznesením, č.k. 60Er/512/2008-10 zo dňa 08.02.2011 exekúciu zastavil. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4CoE/199/2011-20 zo dňa 31.05.2011 bolo predmetné uznesenie zrušené s odôvodnením, že v predmetnej veci je potrebné do spisu zaobstarať zmluvu, na základe ktorej bol vyhlásený rozhodcovský rozsudok, inak je zastavenie exekúcie predčasné. Oprávnený podaním zo dňa 01.07.2011 predložil súdu zmluvy o pôžičke zo dňa 31.01.2007 a všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok") exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne dané. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je nulitným právnym aktom, preto nemožno vykonať exekúciu. K takémuto záveru je možné dôjsť preskúmaním predmetného exekučného titulu, v ktorom je uvedené ustanovenie - tzv. Rozhodcovská doložka - príslušnej zmluvy oprávneného s povinným, na ktorej základe si rozhodcovský súd založil svoju právomoc. Toto ustanovenie vyhodnotil súd ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, keď od spotrebiteľa vyžadovala, aby spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a samotného exekučného titulu, keď rozhodcovská doložka bola v rozhodcovskom rozsudku uvedená ako jeden z mnohých bodov VPP, preto keď je akákoľvek doložka alebo ustanovenie je súčasťou nejakých všeobecných podmienok, ktoré tvoria súčasť zmluvy najčastejšie formou prílohy, je zrejmé, že sa nejedná o doložku osobitne dohodnutú alebo vyjednanú spotrebiteľom. Spotrebiteľ v tejto situácii nemá možnosť doložku odmietnuť ale štandardizovanú, formulárovú zmluvu prijať ako celok alebo ako celok ju odmietnuť. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa právny poriadok ňou vytvorený stal neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako členského štátu a vnútroštátne súdy sú povinné tento poriadok aplikovať (Rozhodnutie súdneho dvora Európskych spoločenstiev vo veci Costa p. ENEL 6/64, 15.07.1964). Zo Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 288 vyplýva, že smernice, ako prameň Európskeho práva, sú záväzné pre každý členský štát, ktorému sú určené, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Výklad práva EÚ, ktorý je obsiahnutý v judikatúre Súdneho dvora EÚ, je v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, záväzný a tvorí súčasť právnej doktríny Európskej únie. EÚ prijala Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola v súlade s uvedeným transponovaná do nášho právneho poriadku v Občianskom zákonníku. Napriek jej transpozícii a skutočnosti, že adresátom smernice sú členské štáty, smernice majú tzv. nepriamy účinok, ktorý okrem iného znamená, že súd je povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smerníc (tzv. eurokonformný výklad). Na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej doložky nič nemení ani skutočnosť, že umožňuje alternatívnu voľbu medzi rozhodcovským a obyčajným súdom v Slovenskej republike, nakoľko táto voľba je vždy na strane žalujúceho a nie je možné ju následne zmeniť a je len logickým dôsledkom, že žalujúcou stranou v takýchto prípadoch nebýva spotrebiteľ, teda voľba súdu je iba formálne iluzórna. Súd považuje takto dojednanú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú aj s poukazom na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie súd vykladá eurokonformným výkladom v súlade s cieľmi vyššie uvedenej Smernice. Nekalá zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka a možnosti jej posúdenia v exekučnom konaní už bola predmetom posudzovania zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor EU v rozsudku ASTURCOM judikoval: "Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom a spotrebiteľom. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný." Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku; takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zastavenie exekúcie za týchto podmienok je možné s použitím vyššie citovaných ustanovení ZoRK. Pretože súd musí rešpektovať medzinárodné zmluvy (čl. 7 ods. 2 Ústavy) a rozhodovať v súlade s cieľmi Európskej únie, dospel súd k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinnou v neprospech povinnej. Tiež úrok vo výške 96 % ročne - v zmluve nazvaný oprávneným ako "príslušný poplatok" a úrok vo výške 0.25% denne pri splatnosti celého dlhu sú v rozpore s dobrými mravmi, keď táto sankcia predstavuje úrok vo výške 91.25% ročne, čo je skoro 10-násobok úroku dovoleného ustanoveniami OZ. Pretože boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK, súd exekúciu podľa § 57 ods. 2) Exekučného poriadku zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke poukázal na skutočnosť, že s povinnou bola uzavretá zmluva o úvere obsahujúca nasledujúcu rozhodcovskú doložku: „Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, pričom ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“ Je nepochybné, že rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo teda do úvahy buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom. Dôvodil, že tzv. alternatívne rozhodcovského doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle príslušnej Smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. V danom prípade rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. K tvrdeniam súdu o aplikácii Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. K výške príslušného poplatku uviedol, že tento nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám. Výška príslušného poplatku bola v zmluve o úvere dostatočne jasne uvedená, výrazne napísaná, v dôsledku čoho povinná musela vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia a okamžite pri podpisovaní zmluvy o úvere mala vedomosť, aká je cena úveru. Zastával názor, že príslušný poplatok, ktorý v 2/3 predstavuje náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou nevylučuje nárokovateľnosť splnenia tohto záväzku. Dojedanie takejto platby ako záväzku nad rámec podstatných náležitostí zmluvy o úvere zákonu neodporuje. Ďalej k tvrdeniu súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Dohodnutú výšku úrokov 0,25 % denne nepovažoval za neprimeranú ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziká oprávneného. Poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré má dispozitívnu povahu, pričom ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. V súvislosti s tým poukázal aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Obdo 3/96 zo dňa 16.05.1996, 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, ak aj na ďalšie rozhodnutia a novší judikát Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12Cmo 95/2005. Opätovne zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak tento poruší povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Zastával názor, že na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Uviedol, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas plní. Povinná si však svoju povinnosť nesplnila, a preto by mala za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasila. Záverom poukázal aj na to, že v tomto prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Dikcia zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje súdu povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 221 O.s.p. v platnom znení zrušil. Povinná v písomnom vyjadrení k odvolaniu oprávneného navrhla napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správne. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.. K námietke oprávneného o aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci, keď smernice vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát neimplementuje do svojho právneho systému uvádza, že podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z.z. z 02.03.2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval aj správny právny predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. V zmysle uvedeného preto súd prvého stupňa správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred b) príslušným súdom SR, ak žalujúca strana podá žalobu na súde. Pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovskom súde. Povinná ako spotrebiteľ prijala takto v rámci zmluvných podmienok túto rozhodcovskú doložku, nemožno preto konštatovať, že by si ju vyjednala. Je všeobecne známou skutočnosťou, že práve pri formulárových typoch spotrebiteľských zmlúv spotrebiteľ buď takýto typ zmluvy aj so všeobecnými obchodnými podmienkami príjme alebo nie, nemá možnosť, aby si sám vyjednal podmienky takejto zmluvy. Podľa rozhodcovskej doložky sa tak musí povinná ako spotrebiteľ v prípade sporov vzniknutých zo zmluvy podriadiť rozhodcovskému konaniu, pokiaľ takúto žalobu podal oprávnený na rozhodcovskom súde. Aj za týchto okolností, je podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej. Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že súd prvého stupňa skúmal rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, kedy uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu zo zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vyporiadal sa s nimi už súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .